Na druhom mieste sa umiestnila Adelina Arhipencu s textom Modrý kvet:

Zuzana a Josef sú manželmi sedem rokov a vedú spolu úžasný život, Zuzana má vo svojom meste malú cukráreň, je oddanou manželkou a skvelou kuchárkou. Ráno obaja manželia spolu raňajkujú predtým, ako idú obaja do práce. Josef každý deň nosí Zuzane modrý kvet, keďže sú manželia, pretože modrá je jej obľúbená farba. Obaja manželia vyjdú z dverí do práce a Josef vloží Zuzane do vlasov malý modrý kvietok, pobozká ju na čelo a obaja si zaželajú dobrý deň. Zuzana sa teší, cestou do práce spieva svoju obľúbenú pesničku a zdraví sa so susedmi. So všetkými susedmi vychádza dobre, lebo je to milý človek a jej koláčiky oceňuje celé okolie. Po príchode do cukrárne dostane hroznú správu. Zistí, že jej manžel mal autonehodu. Zatvorí cukráreň a rýchlo s manželom odíde do nemocnice. Lekár povie, že potrebuje operáciu. Žiaľ, Josef má aj iné zdravotné problémy a operácia je veľmi riskantná. Pred nástupom na operáciu zostávajú obaja spolu v nemocničnej izbe. Zuzana sa rozplače a Josef sa ju snaží upokojiť. Hovorí, že nech sa stane čokoľvek, bude v bezpečí. Lekár vojde do izby a povie jej, že potrebuje operáciu a Josef povie Zuzane, že sa už nevie dočkať, kedy sa uzdraví, aby jej dal ďalší modrý kvietok. Operácia trvala veľa hodín, no bohužiaľ bez úspechu. Nepodarila sa. 

Zuzana je veľmi smutná a utápa svoj hnev v cukrárni, nechce ostať sama doma, lebo ju to bolí. Jedného dňa, keď nemala klientov, začala Zuzana plakať, no prerušilo ju klopanie na okno. Pozrie sa hore a vidí vtáka. Vyjde von a odoženie ho, ale vták stále prichádza. Zuzana berie žemľu a drví ju pre vtáka, ktorý spieva a lieta veľmi rozrušený. Zdalo sa, že je šťastný. Žena vchádza do cukrárne, aby pokračovala vo svojej práci. Za súmraku sa vracia do svojho prázdneho a tichého domu, pokúša sa najesť, ale bola taká smutná, že len tak prešla lyžičkou cez tanier polievky a myslela na svojho drahého Josefa, keď zrazu jej ticho opäť preruší ťukanie na okno. Bojí sa, ale keď skontrolovala okno zistí, že to je iba vták. Zdalo sa jej, že je to ten istý vták z cukrárne. Žena si myslí, že si na ňu možno vtáčik spomenul, pretože ho kŕmila a on ju sledoval až domov. Hodila mu ešte chlieb, zavrela okno a odišla do spálne. 

Dni ubiehali a žena si začala zvykať kŕmiť vtáčiky pečivom, no zakaždým priletel aj jej vtáčik. Zuzana ho už poznala, mal iný štebot, spieval každé ráno a farba peria bola iná. Perie tohto vtáka bolo trblietavo tyrkysové. Tento vták sa vždy snažil vojsť do cukrárne, ale nepustila ho dnu, pretože si myslela, že jej tam urobí neporiadok. Zľakla sa, pokúsila sa ho odtiaľ dostať a udrela ho. 

Jedného rána žena vyjde pred cukráreň a začne kŕmiť vtáky, ale všimne si, že krásne sfarbený vták tam nebol. O pár hodín vtáčik klope na okno cukrárne. Keď sa Zuzana pozrie, vidí vtáčika s modrým kvietkom v zobáku. Žena tomu neverí, myslí na Josefa, ale myslí si, že je to len náhoda. Keď nechá vtáka vojsť do cukrárne, vletí dnu, sadne si jej na rameno a dá jej kvetinu do vlasov. Žena začne od radosti plakať len pri myšlienke, že by to mohol byť jej manžel, no myslí si, že také niečo nie je možné. 

Od toho dňa vtáčik prichádzal každý deň, priniesol jej malý modrý kvietok a spieval tak hlasno a krásne, že to oživilo všetky koláčiky. Zuzanino srdce je naplnené radosťou. Pred cukrárňou si dala vyrobiť vtáčiu búdku a do domu si kúpila veľkú a krásnu klietku. Žena bola odhodlaná nechať si vtáčika, ktorý k nej bol veľmi pripútaný. 

Čas plynul a vtáčik neodišiel. Večer, keď Zuzana išla domov, vtáčik preletel okolo nej a vošiel do domu. Spal v klietke pri Zuzaninej posteli a ráno, keď išla do cukrárne, vtáča išlo s ňou. Žena sa začala cítiť lepšie, keď si myslela, že existuje najmenšia nádej, že tým vtákom bude Josef. A tak  Zuzana pokračovala vo svojom  živote so svojím vtáčím priateľom.