V článku Malý a veľký svet prinášam zopár náhľadov na knižku Biele miesta od Moniky Kompaníkovej. Napísala som ich nejaký čas potom, čo vyšla, takže je to veru už pár rokov…
A o čom teda tento príbeh je? 🙂
Mladá autorka Monika Kompaníková prichádza po svojom debute, zbierke poviedok Miesto pre samotu, s novelou Biele miesta – dojímavým, krehkým príbehom o samote, hľadaní zmyslu života, túžby po jeho naplnení a v neposlednom rade aj o rezignácii a zániku.
Rozprávanie sa dotýka života obyčajných, jednoduchých ľudí, najmä dvoch súrodencov Dávida a Terezy. Ich existencia je silne ovplyvnená detstvom stráveným v malej rázovitej dedine Medovarky, ale najmä pôsobením ich matky, odloženej, zabudnutej ženy postupne prichádzajúcej o rozum pod vplyvom samoty, vlastnej introvertnosti a nešťastia.
Dej novely sa nerozvíja, nenapreduje, akoby stál na jednom mieste. Vynárajú sa v ňom záblesky z minulosti, krátke epizódy z detských čias, zjavujúce sa v nechronologickom poradí, zdanlivo náhodne, tak, ako spomienky. V pozadí sa objavuje existencia a postupný zánik dediny Medovarky a paralelne život rómskej osady nazývanej rúbanisko, ktorá kontrastne s úpadkom rodného miesta postáv prejavuje životaschopnosť a expanziu. Z pôvodnej dediny a podobne i z rodného domu napokon zostane len „biele miesto“, či už na mape, alebo v srdciach hrdinov: „Aj tá cesta do dvoch rokov zarastie. O dva roky ju už nenájdete, o čo sa stavíte! V nových mapách už bude len biely fľak.“
Matka Agáta predstavuje silný element v rozprávaní a je vykreslená s prvkami tajomna vyvolaného neschopnosťou komunikovať s okolím a taktiež jej chabými znalosťami o svete „vonku“. Vníma iba svoj „malý svet“, ktorého rozmery sa dajú ohraničiť rozlohou spomínanej dedinky, ba dokonca plotom obklopujúcim jej malý pozemok. Táto simplexná žena trpí nespravodlivosťou života, proti ktorému sa však nikdy nedokázala postaviť, až nakoniec úplne rezignovala. Napokon zomiera tak, ako žila – nepoznaná, osamotená a nepochopená. Zostáva po nej iba denník vysvetľujúci málo z jej „záhadnej existencie“. Obsahuje predovšetkým výmysly, praktické zápisky a úryvky z modlitieb, stáva sa však prostriedkom na evokáciu spomienok a vyvoláva potrebu odhaliť záhadu muža zakopaného niekde pri dome.
Podobne ako matka, aj jej deti sú konfrontované s protikladom veľkého a malého, „poznaného“ sveta a najmä s neschopnosťou ovplyvniť jeho beh. Postupne však unikajú z jej područia, hľadajú si vlastnú cestu, po tom, čo sa vyrovnávajú so spomienkami.
Text Moniky Kompaníkovej je naplnený bezmocnosťou, dezilúziou a vnútorným osamotením indivídua vo „veľkom svete“. Je to príbeh, ktorý sa zameriava na duševné prežívanie postáv, ich pocitový svet a (ne)schopnosť vyrovnávať sa so skutočnosťou.
I keď sa mi občas pri čítaní zdalo, že aj samotný text má „biele miesta“, bol to zaujímavý zážitok. A príťažlivá je aj ďalšia knižka Moniky Kompaníkovej – román Piata loď. Tento príbeh bol aj sfilmovaný a preložený napríklad do rumunčiny. Po rumunsky si ho môžete prečítať vďaka prekladateľke Helliane Ianculescu pod názvom A Cincea Corabie.
