priestor pre liečivú silu príbehov

Kategória: Recenzovňa

Malý a veľký svet

V článku Malý a veľký svet prinášam zopár náhľadov na knižku Biele miesta od Moniky Kompaníkovej. Napísala som ich nejaký čas potom, čo vyšla, takže je to veru už pár rokov…

A o čom teda tento príbeh je? 🙂 

Biele miesta kniha

Mladá autorka Monika Kompaníková prichádza po svojom debute, zbierke poviedok Miesto pre samotu, s novelou Biele miesta – dojímavým, krehkým príbehom o samote, hľadaní zmyslu života, túžby po jeho naplnení a v neposlednom rade aj o rezignácii a zániku.

Rozprávanie sa dotýka života obyčajných, jednoduchých ľudí, najmä dvoch súrodencov Dávida a Terezy. Ich existencia je silne ovplyvnená detstvom stráveným v malej rázovitej dedine Medovarky, ale najmä pôsobením ich matky, odloženej, zabudnutej ženy postupne prichádzajúcej o rozum pod vplyvom samoty, vlastnej introvertnosti a nešťastia.

Dej novely sa nerozvíja, nenapreduje, akoby stál na jednom mieste. Vynárajú sa v ňom záblesky z minulosti, krátke epizódy z detských čias, zjavujúce sa v nechronologickom poradí, zdanlivo náhodne, tak, ako spomienky. V pozadí sa objavuje existencia a postupný zánik dediny Medovarky a paralelne život rómskej osady nazývanej rúbanisko, ktorá kontrastne s úpadkom rodného miesta postáv prejavuje životaschopnosť a expanziu. Z pôvodnej dediny a podobne i z rodného domu napokon zostane len „biele miesto“, či už na mape, alebo v srdciach hrdinov: „Aj tá cesta do dvoch rokov zarastie. O dva roky ju už nenájdete, o čo sa stavíte! V nových mapách už bude len biely fľak.“

Matka Agáta predstavuje silný element v rozprávaní a je vykreslená s  prvkami tajomna vyvolaného neschopnosťou komunikovať s okolím a taktiež jej chabými znalosťami o svete „vonku“. Vníma iba svoj „malý svet“, ktorého rozmery sa dajú ohraničiť rozlohou spomínanej dedinky, ba dokonca plotom obklopujúcim jej malý pozemok. Táto simplexná žena trpí nespravodlivosťou života, proti ktorému sa však nikdy nedokázala postaviť, až nakoniec úplne rezignovala. Napokon zomiera tak, ako žila – nepoznaná, osamotená a nepochopená. Zostáva po nej iba denník vysvetľujúci málo z jej „záhadnej existencie“. Obsahuje predovšetkým výmysly, praktické zápisky a úryvky z modlitieb, stáva sa však prostriedkom na evokáciu spomienok a vyvoláva potrebu odhaliť záhadu muža zakopaného niekde pri dome.

Podobne ako matka, aj jej deti sú konfrontované s protikladom veľkého a malého, „poznaného“ sveta a najmä s neschopnosťou ovplyvniť jeho beh. Postupne však unikajú z jej područia, hľadajú si vlastnú cestu, po tom, čo sa vyrovnávajú so spomienkami.

Text Moniky Kompaníkovej je naplnený bezmocnosťou, dezilúziou a vnútorným osamotením indivídua vo „veľkom svete“. Je to príbeh, ktorý sa zameriava na duševné prežívanie postáv, ich pocitový svet a (ne)schopnosť vyrovnávať sa so skutočnosťou.

I keď sa mi občas pri čítaní zdalo, že aj samotný text má „biele miesta“, bol to zaujímavý zážitok. A príťažlivá je aj ďalšia knižka Moniky Kompaníkovej – román Piata loď. Tento príbeh bol aj sfilmovaný a preložený napríklad do rumunčiny. Po rumunsky si ho môžete prečítať vďaka prekladateľke Helliane Ianculescu pod názvom A Cincea Corabie.    

Básnik hľadania a odhaľovania

Pravdupovediac, už si nespomínam, ako som sa k tejto knižke dostala. Ale som rada, že to tak bolo:) Teším sa aj, že poeti a poézia stále ešte žijú a niekto nachádza odvahu vydávať aj básnické zbierky. Mainstream to veru nie je, avšak niekto si v tom nájde zaľúbenie. Verím.

Rudo Režnák : Hľadať kameň , (vydané vlastným nákladom), Bratislava 2007, 34 s.

Útla zbieročka Hľadať kameň od Ruda Režnáka sa dá nazvať pokusom o poodhalenie základných pilierov ľudského života. Lyrický subjekt opojený poéziou – presnejšie konkrétnym tvorivým aktom – sa nám snaží tlmočiť svoju (životnú) filozofiu poznačenú horúčkovitým pátraním po zmysle alebo princípoch existencie, i po mieste a čase na zemi.

Myšlienkový obsah zbierky je nasýtený a vyžaduje si pozorného a vyspelého čitateľa. Na interpretáciu väčšiny textov je potrebné poznať naozaj široký kontext, pričom význam veršov je bez neho zahmlený a nemôžeme sa nechať oklamať ani ich jednoduchou formou. Ak však potrebnou kompetenciou disponujeme, postupne spolu s básnikom „vykopávame“ či „hľadáme kameň“, teda v najširšom zmysle to, čo je podstatné.

Sám lyrický subjekt vyjadruje zámer podať „svedectvo o tomto svete“ a jeho prostredníctvom vydáva aj svedectvo o sebe. Prezentuje svoj vzťah k životu, poézii, láske, Bohu, ako i vlastné pravdy. Robí tak cez svojskú obraznosť dosahovanú najmä miešaním konvenčných a invenčných obrazov, ich rôznymi modifikáciami a variáciami. Využíva účelnú hru so slovami a sémantikou

(„oproti všetkým trampotám
ty spievaš a ja žblnkotám

a navzdor lesným príšerám
ty veríš a ja vyvieram“)

a zároveň aj stupňovanie a pointovanie textov.

Pre túto lyriku je evidentná inklinácia ku kultúre a tradícii, ako i snaha vtisnúť jej vlastnú, osobitú pečať. Subjekt si uvedomuje, že nepíše o nových témach

(„Čo povedať
keď všetko už bolo povedané
a to čo nebolo
sa nedá“)

a v jeho repertoári sa okrem už spomínaných motívov objavujú – okrem iných – smrť, utrpenie, večnosť, sny, pravda alebo krása. Pozoruhodné je napríklad uchopenie lásky disponujúcej v zbierke viacerými podobami – od vyjadrenia jej podstaty

(„Láska je vraj to čo sa tratí
Čo hynie v temnote
Pád zo závratí do závratí
A pravda v nahote)

až po zosobnenú formu lásky bez dôvery.

Výrazná je aj prítomnosť živlov, predovšetkým ohňa, ale i vody a zeme, ktoré mnohokrát na motivickej úrovni koexistujú:

„nenapraviteľný horiaci
milenče vôd a lesov
s očami tmy
čo zem si znenávidel“.

Oheň tvorí základ všetkého, spája sa najmä s večnosťou, smrťou, ale i vášňou, voda predstavuje slobodu a viaže sa so snami, zem zasa reprezentuje stabilitu, hmatateľnú matériu, je spojivom s minulosťou a zároveň úkrytom hľadaného kameňa.

Sledovaná intelektuálna poézia otvára – navzdory svojej skratkovitosti – široký interpretačný priestor. Pátranie po živote – ktorý je vlastne „cestou od popola k prachu“ – sa uskutočňuje cez vlastné nazeranie a skúsenosti v súčinnosti s dávno nadobudnutým poznaním našich predkov, čoho dôsledkom je výrazná aluzívnosť.

I keď „básnikova harfa zavše klame“, lyrika mladého poetu docta Ruda Režnáka je uveriteľná a mnohým určite i blízka. Za polytematickosťou sa skrýva jeden tón, poznačený odkrývaním – rozumom či srdcom – neodhalených skutočností, a verím, že toto zanecháva výraznú ozvenu aj vo vlastnom, hľadajúcom vedomí.

© Lucia Anna Trubačová

Recenzia je uverejnená aj na stránke http://www.iliteratura.cz/Clanek/25183/reznak-rudo-hladat-kamen

Obrázok je ilustračný a vďaka patrí ~ 

<a href=“https://www.freepik.com/free-photos-vectors/arrow“>Arrow photo created by wirestock – www.freepik.com</a>

 

O duchoch a šamanoch

Marek Vadas je jedným z mojich najobľúbenejších slovenských autorov. Ponúkam vám zopár svojich náhľadov na jeho knižku Liečiteľ. 

~

Poviedky z knihy Mareka Vadasa Liečiteľ sú prekvapivé a často pôsobia neočakávane.

Sú to minipríbehy vyčnievajúce  z radu všednosti, s vlastným nábojom, ktorý čitateľa nielen pobaví, ale aj naplní čímsi hlbším, nadskutočným.

Témy poviedok sú pre nás exotické, dovezené z Afriky,  ktorá  sa  bežne  spája s prívlastkami slnečná, čierna, alebo aj rozmanitá, či dokonca záhadná.

Rozprávačmi sa stávajú domorodí obyvatelia – jednoduchí ľudia, vykresľujúci svoje životné skúsenosti – banálne, výnimočné, nadprirodzené. Nie sú však jedinými narátormi, pretože túto funkciu na seba sporadicky preberajú turista alebo aj dieťa.

Väčšina poviedok sa odohráva v  nadprirodzenom svete plnom duchov, bohov, zázračných stromov, liečiteľov – šamanov. Ich pointy sú prekvapujúce a v niektorých prípadoch zámerne nedokončené. K týmto príbehom patria aj texty mýtického či absurdného charakteru. Vťahujú čitateľa do imaginárnych  priestorov, kde sa zapája jeho fantázia a predstavivosť. Takýmto mýtom je i príbeh o vzniku smrti: “Starena  nielenže zjedla jed, ale keď rozvinula banánovníkový list, vypustila na svet aj zlo. Veď keď ide len o to oživiť človeka, bylín v lese by sa našlo dosť. V celej veľkej rodine muža sa však v tento deň začali spory a hádky a ľudia začali zomierať.“

Vadasova kniha Liečiteľ je cenným prírastkom do súčasnej slovenskej literatúry, ktorá si s určitosťou – aj  vďaka svojskému rozprávačskému prístupu – nájde svojich nadšených čitateľov. Porotu Anasoft litera v roku 2007 oslovila natoľko, že sa stala najlepšou prózou roka 2006.

~

Táto krátka recenzia mi vyšla v roku 2007 v Hospodárskych novinách. Trošku som jej text aktualizovala.

A len tak na okraj – tak sa mi zdá, že môj záujem o šamanizmus siaha ďalej, ako som si myslela;)

~

LA

Liečiteľ Marek Vadas Anasoft litera

Stieg Larsson: Millenium

Sticky post

Séria Millennium predstavuje trilógiu kriminálnych románov, ktoré sú v rámci svojho žánru pre čitateľa prinajmenšom zaujímavou výzvou.

Knihy Muži, ktorí nenávidia ženy (Män som hatar kvinnor ); Dievča, ktoré sa hralo s ohňom (Flickan som lekte med elden) a Vzdušný zámok, ktorý vybuchol (Luftslottet som sprängdes) okrem kriminálnej zápletky a napätej atmosféry prinášajú aj množstvo súčasných otázok týkajúcich sa najmä spoločnosti a miesta človeka v nej. Prvá časť je samostatným, uzavretým príbehom a dá sa čítať aj nezávisle, druhé dve však tvoria jeden celok. Okrem postáv trilógiu spája aj redakcia časopisu, podľa ktorej dostala aj svoj názov, teda Millennium.

Autor trilógie Stieg Larsson – švédsky novinár a spisovateľ– zomrel v roku 2004 ešte pred jej vydaním. Okolo jeho smrti vznikali rôzne dohady, keďže čelil viacerým útokom zo strany pravicových extrémistov, ale žiadne sa nepotvrdili. Počas svojho života pôsobil aj ako editor časopisu Expo a venoval sa odhaľovaniu neonacistických aktivít vo Švédsku. Jeho negatívny postoj voči násiliu sa výrazne prejavuje aj v jeho literárnej tvorbe, stelesnený predovšetkým v postave Mikaela Blomkvista a v iných aspektoch aj v Lisbeth Salanderovej.

Úvodný román Muži, ktorí nenávidia ženy charakterizuje tajomná atmosféra dávneho zmiznutia netere švédskeho priemyselného magnáta Henrika Vangera. Svoj život zasvätil hľadaniu pravdy a – ako je presvedčený – aj vraha svojej chránenkyne. Preto po dlhoročnom a takmer bezvýslednom pátraní najíma novinára Mikaela Blomkvista – odsúdeného za ohováranie významného podnikateľa a túžiaceho stratiť sa z očí verejnosti –, aby sa pokúsil nájsť dôkaz, ktorý mu uniká. Pod zásterkou písania vangerovskej rodinnej kroniky sa teda Mikael púšťa do pátrania. Napokon, po tom, čo svoje sily spojí s výnimočnou hackerkou Lisbeth Salanderovou, záhadu spoločne rozlúštia, avšak jej podstata je omnoho hlbšia a závažnejšia ako sa pôvodne javilo. Základná dejová línia je dopĺňaná rôznymi epizódkami zo života hlavných postáv, čo dej ozvláštňuje a v mnohom i posúva vpred.

Do ďalších dvoch častí je rozdelený príbeh dotýkajúci sa Lisbeth Salanderovej – zasahujúci do jej minulosti a tajomstiev, ktoré chtiac-nechtiac musí postupne odhaliť. Po tom, čo je podozrivou z trojnásobnej vraždy a stáva sa obeťou mediálnej kampane s vykonštruovanými obvineniami a faktami, sa púšťa do vlastného pátrania po dôkazoch a postupne pripravuje pomstu. Do prípadu je zapojený aj Mikael Blomkvist a to hneď dvojakým spôsobom – snaží sa objasniť vraždu svojich dvoch priateľov a zároveň tak očistiť Lisbethino meno. Najskôr však musí nájsť odpovede na otázky, kto je tajomný Zala, čo má spoločné so švédskou tajnou políciou a ako do toho všetkého vlastne zapadá jeho záhadná priateľka? Z pôvodného informačného chaosu sa postupne formujú závery a fakty, ktoré – podobne ako v prvej časti – majú omnoho závažnejší dopad, než sa na prvý pohľad zdá.

Larssonov štýl písania je prirodzený, pútavý a v mnohom poznačený jeho novinárskou profesiou. Neraz sa tak v jeho naratívnom postupe objavujú publicistické prvky, čo sa výrazne prejavuje napríklad v prvom románe, kde v úvode k jednotlivým častiam nájdeme rôzne reálne štatistické údaje o zločinoch páchaných na ženách. Okrem toho jednotlivé príbehy úzko súvisia s redakciou časopisu a tímom novinárov, čo túto črtu ešte viac podfarbuje. Toto prepájanie je však účelné a vonkoncom nie je prehnané, naopak – dá sa pokladať za pozitívum celej trilógie.

Ďalším kladom je citlivý prístup autora k riešeniu tzv. ženskej otázky. Vykresľuje rôzne situácie, napríklad útoky na ženy (priamo v kontexte románu, ale aj odkazmi na reálnu situáciu), postavenie ženy v spoločnosti, sociálnu nespravodlivosť (v tomto prípade nielen z uvádzaného hľadiska, ale najmä z pozície dieťaťa, či duševne chorej osoby) a podobne. Nevynáša však nejaké konkrétne súdy, či vlastné hodnotenia – so vzniknutými situáciami sa vyrovnávajú jednotlivé postavy po svojom a ich názory ich potom charakterizujú a sú tak vystavené na „milosť či nemilosť“ čitateľovi. Popri tom sa vynárajú aj ďalšie spoločenské negatíva, hlavne korupcia, zneužívanie právomocí alebo túžba po lepšom spoločenskom statuse.

Hlavné postavy trilógie nie sú statické. Dá sa povedať, že podliehajú vonkajším aj vnútorným zmenám. Hlavnou hrdinkou je primárne Lisbeth Salanderová a tá sa zároveň aj najvýraznejšie vyvíja. Zo záhadnej, takmer asociálnej ženy s fotografickou pamäťou sa cez rôzne situácie vypracúva na relatívne vyrovnanú a nezávislú osobnosť. Naopak Mikael má vybudovaný vlastný imidž, ktorý ho vystihuje – je mužom s jasne stanoveným hodnotovým rebríčkom, žijúci podľa vlastných pravidiel, viac-menej bez záväzkov. Menia sa skôr jeho vzťahy ako jeho vnútorný svet. Duo hlavných postáv dopĺňa široké spektrum vedľajších, pričom ich dôležitosť je odstupňovaná predovšetkým ich vzájomnými väzbami. Medzi vedľajšie postavy sú rozdelené rozličné názory a pohľady na predkladané situácie či problémy, respektíve sa vyznačujú zvláštnymi črtami a každá z nich tak predstavuje časť celkového pohľadu, ktorý chce autor sprostredkovať.

Trilógia v sebe spája všetko potrebné, čo má kriminálny žáner obsahovať, teda napätie, pútavú zápletku, príťažlivé a v mnohom originálne hlavné postavy, ale aj dostatočné množstvo riešených – záhadných či poburujúcich – otázok. Je nepochybne európskym bestsellerom, pričom získala viacero prestížnych literárnych cien, napríklad prvý diel získal krátko po svojom uverejnení cenu za najlepší severský kriminálny román (2005) a druhý diel cenu za najlepší švédsky kriminálny román (2006).

Lucia Anna Trubačová

Recenziu som napísala pre časopis Fantázia (Fantázia 01/2010)

 

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén