Kategória: Príspevkovňa

Napadlo ti niekedy, ako je možné, že sa narcistom tak darí? Kto sú to enablers? Prečo narcistom umožňujú týrať obete? Čo s tým môžeš urobiť ty? Aj na tieto otázky nájdeš odpovede v mojom príspevku, ktorý som napísala pre OZ NIKDY VIAC. V závere nájdeš užitočné odkazy. Poďme sa na to pozrieť…

Prečo ľudia majú takú silnú tendenciu dovoľovať narcistické správanie a ospravedlňujú ho?

Doktorka Ramani Durvasula, priekopníčka v problematike narcizmu a jedna z vedúcich svetových odborníčok na túto problematiku, za hlavné dôvody a príčiny dovoľovania narcizmu zo strany dovoľovačov považuje snahu o zachovávanie status quo – snažia sa o to, aby veci fungovali tak, ako chcú oni a je to pre nich z nejakého dôvodu výhodné -, majú strach, že narcistu rozhnevajú alebo stratia niektorú z výhod, ktoré im poskytuje. Môžu to byť praktické alebo kultúrne dôvody, ich vlastná traumatická väzba s narcistom a v niektorých prípadoch sa stáva, že dovoľovač je spoluzávislý alebo sám je narcistom, čo mu znemožňuje rozpoznať dynamiku, o ktorej je reč.

*Anglický výraz „enabler“ alebo „enablers“ prekladám v záujme zachovania významu ako „dovoľovač“ alebo „dovoľovači“. Znamená to „osoby, ktoré dovoľujú, ospravedlňujú a zľahčujú negatívne dôsledky správania osôb s rozvinutými narcistickými črtami a štýlom správania prípadne osôb s rozvinutou narcistickou poruchou osobnosti. O rozdieloch medzi narcistickými črtami, štýlom a narcistickou poruchou osobnosti budem hovoriť v inom príspevku.

Zároveň existuje množstvo vnútorných dôvodov, prečo ľudia zostávajú zaseknutí v narcistických vzťahoch. Z tých najdôležitejších je to strach, nádej a pocity viny. Je dôležité uvedomiť si, že práve vďaka vplyu dovoľovačov zostáva mnoho ľudí uviaznutých v tejto škodlivej vzťahovej dynamike a nemôžeme ho teda trivializovať a bagatelizovať.

Ako k dovoľovaniu narcizmu dochádza a ako ho rozpoznáme?

Narcisti nikdy nefungujú izolovane a často sa obklopujú ľuďmi, ktorí ich obdivujú, potvrdzujú ich hodnotu (keďže sami svoju hodnotu necítia), sú nekritickí a povzbudzujú ich v ich správaní a činoch (to vyplýva z neschopnosti prijímať a spracovávať kritiku) a podobne. Viete si asi už predstaviť, že narcista dovoľovačov potrebuje, vyhľadáva ich a zároveň nadväzuje a podporuje závislostné a traumatické väzby na svojej osobe, keďže z nich potom ťaží a získava palivo. A takmer v žiadnom prípade nemá záujem tieto väzby naprávať, meniť alebo liečiť (i keď to v niektorých prípadoch dokonca tvrdí). Zároveň s týmto pocitom svojej oprávnenosti podporuje svoje vlastné presvedčenie, že je jeho konanie na mieste a nemusí nič meniť. Nikto ho prakticky nevyzýva k náprave jeho škodlivého konania a k prevzatiu zodpovednosti za jeho negatívny a toxický vplyv na okolie a to mu samozrejme vyhovuje.

Typický dovoľovač teda podporuje narcistický dôraz na kontrolu, jeho alebo jej nafúkanú osobnosť (persónu), prehnaný pocit oprávnenosti a zneužívajúce správanie. Ako?

Bez akýchkoľvek pochybností akceptuje jeho / jej verziu reality
Nestavia sa proti jeho / jej zneužívaniu
Skrýva alebo čistí jeho / jej špinavosti
Ospravedlňuje ho / ju aj v spoločnosti iných ľudí
Obviňuje ostatných za jeho / jej správanie

Bludy dovoľovača

Narcisti majú zvyčajne vo svojej rodine dovoľovačov, ktorými môže byť partner, rodič, dieťa a/alebo súrodenec. Môžu to byť aj ich priatelia, spolupracovníci alebo zamestnanci a iní členovia ich sociálnej siete.

Ako som už spomínala, ľudia sa stávajú dovoľovačmi narcistov z rôznych dôvodov – od nesprávnej starostlivosti, cez pochybnosti o sebe, strach až po túžbu po moci. Narcista je v niektorých prípadoch ich vzorom alebo idolom, ktorý nekriticky obdivujú a vzhliadajú k nemu – môžu ho považovať za akési zlaté teľa. Často sa postupne stávajú dovoľovačmi bez toho, aby rozumeli alebo chceli porozumieť svojej situácii.

Najmä však partner narcistu sa môže cítiť zmätený mozog-vymývajúcimi vyjadreniami alebo výrokmi svojho partnera, pričom môže veriť niektorému alebo všetkým z nasledujúcich presvedčení:

Je to moja vina / ja mám na svedomí to, že sa takto správa.
Ja som ten nespravodlivý / nahnevaná / krutý.
Keby som nebol taký hlúpy / sebecká / neatraktívny, miloval by ma.
Naozaj nechce ublížiť mne / deťom.
V hĺbke duše ma / nás miluje, ale nevie, ako to dať najavo.
Všetky vzťahy sú takto ťažké.
Veci sa zlepšia, keď sa zoberieme / budeme mať deti.
Ak sa zmením, bude so mnou spokojný.
Ak budem láskavejšia / ak ju budem viac milovať, prestane sa správať tak nahnevane.
Ak budú naše deti poslušnejšie / lepšie / výkonnejšie, bude s nami šťastný / šťastná.

Tieto presvedčenia často vznikajú vďaka vplyvu toxickej osoby na psychické nastavenia svojho partnera alebo partnerky, čo môže mať pôvod už v rannom detstve, takže sa tieto presvedčenia a vzorce v neskoršom živote iba potvrdzujú a reprodukujú. To je potom samozrejme len voda na mlyn pre narcistu alebo inak narušnú osobnosť – použije to proti vám. Aj preto je dobré si tieto vnútorné presvedčenia odsledovať a nepodliehať im.

Úzko to súvisí s gaslightingom – vysoko škodlivou manipulatívnou technikou – alebo je to priamo jeho súčasťou. Hovorila som o ňom podrobnejšie v jednom zo svojich predchádzajúcich príspevkov. (https://www.mocpribehu.sk/2022/05/31/co-je-to-gaslighting-a-ako-sa-mu-branit/)

Dovoľovači často považujú dynamiku zneužívania vo vzťahu za normálnu, pretože vyrastali s náročnými, sebeckými, zanedbávajúcimi alebo zneužívajúcimi rodičmi či opatrovateľmi. Dovoľovači narcistov môžu pochádzať z narcistických domovov alebo iných prostredí, v ktorých sa naučili podriaďovať svoje potreby a pocity druhým, napríklad vo vzťahoch s alkoholikom alebo duševne chorým rodičom^[1].

Aké sú typické vyjadrenia a prejavy dovoľovačov?

Keďže spoločnosť si vo veľkom mýli aroganciu a narcizmus so sebavedomím a sebadôverou, rodiny sa boja narcistickej zúrivosti a médiá oceňujú a podporujú výstredné a často nehanebné správanie narcistov a iných toxických osobností, možností dovoľovania a ospravedlňovania je veľké množstvo. Budem rada, keď do komentárov napíšete svoje skúsenosti a pozorovania a tento „zoznam“ sa rozšíri a budeme navzájom múdrejší.

Tie najčastejšie dovoľujúce a ospravedlňujúce výroky s ktorými sa môžeme stretnúť a ľahko tak rozoznať, že človek s ktorým jednáme, je dovoľovačom sú:

Narcista má za sebou ťažký životný príbeh
On / ona to tak určite nemyslí
Ja som s ňou / s ním nikdy nemal problém
To sa určite časom zlepší. Buď trpezlivá!
To nie je také zlé!
Prestaň sa sťažovať! Veď on / ona tak ťažko pracuje a stará sa o všetky záležitosti
Ty si to moc berieš / pripúšťaš. Si precitlivená!

Poďme sa na to pozrieť bližšie.

1. Narcista má za sebou ťažký životný príbeh

Dovoľovač, ktorý „vášho“ narcistu pozná, má tendenciu ospravedlňovať jeho alebo jej správanie, toxické slová alebo činy tým, že poukazuje na jeho/jej náročné deststvo, podčiarkuje traumu alebo traumatické zážitky, ktorými si prešiel alebo vyberá iné časti jeho príbehu, aby apeloval na váš súcit, čo môže viesť nielen k vnútornému zmäteniu, ale až k pocitom viny.

Áno, môže to vyvolávať súcit a môže to byť aj skutočná príčina problematických nastavení daného človeka, ale ani to ho v žiadnom prípade neospravedlňuje konať zneužívajúco alebo na úkor druhých a určite ho to neoprávňuje ubližovať svojim blízkym, podriadeným, priateľom a tak ďalej a vytvárať tak okolo seba pole strachu a podriadenosti či dynamiku moci.

Nie v každom prípade to však musí byť trauma. Dovoľovač môže zo životného príbehu vytiahnuť napríklad fakt, že dotyčný bol rozmaznávaný alebo inak skazený vlastnými rodičmi. Nech je to čokoľvek, je to vo svojej podstate prázdne ospravedlňovanie niečoho, čo má na vás škodlivý vplyv a ide to proti vášmu prirodzenému právu na zdravé a zmysluplné prežívanie vzťahov, ktoré sú naplnené rešpektom a vzájomnou úctou a podporou.

Jednou z takých prázdych poznámok môže byť aj „Veď jeho otec podvádzal mamu. To preto ťa podvádza!“ No veď zvážte sami.

2. On / ona to tak určite nemyslí

Jedno z obľúbených vyjadrení narcistu: „Veď ja som to tak nemyslel. To si zle pochopila.“ Poznáte to? A presne s týmto ospravedlnením sa často stretávame aj u dovoľovačov. Akoby oni vedeli, ako to myslel/a. Hm.

Akýkoľvek dôvod na ospravedlňovanie dovoľovači majú – či je to traumatická väzba, snaha zachovať status quo, kognitívna disonancia alebo čistý strach – budú vás gaslightovať a trivializovať narcistove slová tým, že prosto povedia: „oni to tak určite nemysleli.“

Ešte ubližujúcejšia a skreslujúcejšia môže byť variácia: „Určite to nemyslel tak, ako si to ty pochopila.“ Týmto úplne znehodnotili vašu skúsenosť, pocity, emócie a spochybnili vás na plnej čiare.

3. Ja som s ňou / s ním nikdy nemal problém

Výborne, milý dovoľovač! Toto je pre teba veľmi dobré. Vďakabohu!

„Ja som s ním nikdy nemal problém“ je klasické vyjadrenie znehodnotenia, ktoré dovoľovači prosto milujú. Samozrejme – nikdy nemali s narcistom problém, pretože mu dávajú dovolenie a povzbudzujú ho alebo ju ignorujú, dodávajú mu palivo a pocity oprávnenosti alebo ju jednoducho majú radi a v niektorých prípadoch sami majú výrazné narcistické črty.

Podstatné je, že môžu mať s narcistom úplne iný typ vzťahu. To sa stáva hlavne v situácii, keď je narcistom váš partner alebo partnerka a ľudia, ktorí k nemu nemajú tak blízko, zametú vaše obavy obľúbeným výrokom: „Ach, ja som s ním nikdy nemala taký problém. Nafukuješ / preháňaš to.“

To sa vám veľmi ľahko môže stať aj na pracovisku, keď vedúci alebo ostatní kolegovia podobným spôsobom zametú zo stola vaše obavy ohľadne problematického kolegu, s ktorým napríklad vy sedíte v kancelárii. A deje sa to aj v sociálnych skupinách, v komunitách, v náboženských zoskupeniach, športových tímoch, medzi priateľmi a – žiaľ musím dodať – a tak ďalej.

4. To sa určite časom zlepší. Buď trpezlivá!

Tu je hlavným problémom, na ktorý poukazujú viacerí odborníci na problematiku narcizmu, že dovoľovači – a bežne ľudia – nevedia alebo nechcú pripustiť to, že je veľmi ale skutočne veľmi zriedkavé, že sa toxická osobnosť niekedy zmení. Apel na trpezlivosť a podčiarkovanie toho, že sa situácia časom zlepší je doslova krutý zásah a pôsobenie zo strany dovoľovačov, ktorým podporujú zachovávanie status quo. Pre nich je často výhodnejšie, ak zostanete v situácii, v ktorej ste. Môže to vychádzať z praktických, kultúrnych alebo dokonca čisto sebeckých príčin. Napríklad pre rodinu môže byť dôležitejšie zachovať na verejnosti predstavu o šťastnej, fungujúcej a úplnej rodine, ako vaše duševné dobro a pohoda.

Tu sa stretávame s tým, že málokedy ľudia chápu konkrétnu a relatívne nemennú povahu štýlov narcistickej osobnosti. Často sa aj u nás stretávame s vyzdvihovaním trpezlivosti ako cnosti a vytrvalosť vo vzťahu či jeho tvalosť a dĺžka sú zbožným želaním a cieľom – veľakrát za akúkoľvek cenu. Otázka je, či ju chceme alebo musíme platiť my alebo naše deti. Poznáte to? „Ak toto pretrpím alebo budem trpieť dosť dlho, určite to klapne! Veď možno už za ďalším rohom…“ Ach, nie. Žiaľ, tak to nefunguje. A aj preto – už NIKDY VIAC.

Ak narcistické správanie, toxické slová a činy z akýchkoľvek dôvodov dovoľujeme a ospravedlňujeme, narcista nikdy nebude musieť čeliť následkom svojho správania a nikdy sa z okolia k nemu nedostane žiadosť na zmenu jeho spôsobov, slov, činov, atď. Jednoducho si ďalej pôjde to svoje a konzekvencie bude upratovať a riešiť zasa len niekto druhý.

A extra dôležité je uvedomiť si v tomto prípade, že dovoľovači vás v podstate žiadajú o to, aby ste mali trpezlivosť so svojím vlastným trápením a znehodnocovaním i ponižovaním svojej osobnosti a bytosti. A to je priveľká cena! Čo myslíte?

5. To nie je také zlé!

V tomto prípade ide o jasný príklad trivializovania alebo bagatelizovania vašej skúsenosti, ktorý je formou znehodnocovania a gaslightingu. Podkopáva to vaše vnímanie reality a skúsenosti.

Tento prípad je o to závažnejší, pretože sa deje nielen na osobnej úrovni, ale aj na spoločenskej a kultúrnej úrovni. Mätie vašu realitu, spochybňuje vaše pocity a znásobuje vaše sebapochybnosti, ktoré sú také charakteristické pri narcistickom zneužívaní.

Niektorí z nás toto tvrdenie počúvali od detstva – napríklad v rámci rodiny od tých členov, ktorí sa všemožne snažili maskovať a trivializovať činy jej narcistického člena. „Ach, ale prosím ťa, to nie je také zlé.“ Alebo „To bude dobré. Môžeme byť radi, že to nie je ešte horšie. Pozri sa na…“ a podobne. Aj tieto vzory správania máme veľkú tendenciu reprodukovať a odovzdávať ďalej. Až kým to vedome nestopneme a nevydáme sa na cestu za zdravšími spôsobmi.

6. Prestaň sa sťažovať! Veď on / ona tak ťažko pracuje a stará sa o všetky záležitosti

Koľkí z vás sa s týmto stretli? Alebo v niektorej variácii: „Veď sa toľko nestaraj, čo hovoria / robia. Dávajú ti predsa strechu nad hlavou a živia ťa.“ Alebo „Tvoj partner / partnerka sa tak snaží, aby vám vytvoril krásny život.“

Hlavné opäť je – nikto z okolia a žiadny z dovoľovočov nežije s vami v jednej domácnosti a v zásade nemá žiadnu riadnu predstavu o tom, čo sa deje za zatvorenými dverami. To viete iba vy. Iba vy si viete zhodnotiť, aké máte emócie, ako sa cítite, či prijímate dostatok rešpektu, úcty, náklonnosti, či vo vašom vzťahu vládne spolupatričnosť a podpora alebo je to niečo iné. Potom, čo si svoje pocity dokážete pripustiť a pozrieť sa triezvo na dynamiku svojho vzťahu – čo môže byť samozrejme aj s pomocou podporujúcej osoby -, môžete smerovať k rozhodnutiam, ktoré vám pomôžu aktuálny vzťah zmeniť alebo ho opustiť úplne. Tú moc máte vo svojich rukách. A žiadny dovoľovovač nemá právo vám do týchto rozhodnutí zasahovať.

7. Ty si to moc berieš / pripúšťaš. Si precitlivená!

Predstavte si, že ste sa dostali do situácie, v ktorej cítite, že vám váš parntner / priateľka / kolega / rodič slovne alebo nejakým činom ublížil. Cítite sa ponížení alebo vám vyčítali niečo, čo ste neurobili, nepovedali vám informáciu, ktorú ste mali počuť a vďaka tomu ste sa dostali do trápnej situácie a podobne. Vyjadríte svoje pocity a zrazu počujete:

Ty si všetko tak berieš! Si veľmi citlivá.
Mala by si sa viac obrniť.
To už nerozumieš ani vtipu?
Mala by si sa naučiť veci (od)púšťať.

Ak ste to počúvali od rodičov je to o to hlbšie, keďže ste si mohli internalizovať ich vnímanie a sami ste začali vnímať svoju citlivosť ako slabinu alebo negatívny aspekt. Môžete sa cítiť zmätení, zahanbení a ozaj si začnete pripadať precitlivení a ľahko zraniteľní.

Ak ste teraz pocítili hnev, máte dobrý dôvod. Povedať ľuďom, že preháňajú alebo zveličujú v prípadoch, keď sú skutočne zneužívaní alebo viktimizovaní, je jednou z najbežnejších foriem gaslightingu, do ktorej sa dovoľovači narcistov a iných toxických osobností púšťajú.

Veľmi často sa s tým stretávajú napríklad ľudia, ktorí sú v roli „čiernej ovce“, či už je to v rodine, v práci alebo v inom kolektíve. Ak zneužívateľ takto prekrúti svoje správanie a presvedčí o tom aj ostatných, podrýva to vnímanie reality človeka, ktorý sa ocitá pod touto paľbou, znižuje to jeho sebavedomie a vedie k znásobovaniu sebapochybností a človek de facto môže váhať, či to, čo sa mu deje, je vôbec skutočné a stráca tak kontakt s realitou.

Dôvody prečo sa dovoľovači zväčša pridávajú na stranu narcistu alebo iného zneužívateľa som už spomínala, ale pripomeniem. Môže to byť čistý strach, snaha zachovať status quo (tu môže byť v pozadí strach zo zmeny, zo straty náklonnosti narcistu, z vylúčenia zo skupiny, ale aj kultúrne, spoločenské alebo sebecké dôvody), traumatická väzba alebo spoluzávislosť, kognitívna disonancia, atď. Keď sa do týchto situácií dostávajú deti je to o to horšie, keďže si tento štýl veľmi ľahko osvoja a ponesie sa s nimi ďalej do života.

Zopár praktických tipov, čo s tým

Ako pri všetkých typoch zneužívania a toxických vzťahoch, aj v spomínaných prípadoch najlepšie, čo môžete pre seba spraviť je obmedziť alebo rozviazať kontakty s osobami, ktoré vás nadmieru mätú, znevažujú, ponižujú a neberú ohľad na vaše skúsenosti a pocity. Ak si nemôžete alebo nechcete dovoliť situáciu zneužívania opustiť – k tomu vás nikto nenúti a nemôže vás k tomu vyslovene nabádať a povedzme si úprimne, niekedy ani nemáme tú možnosť -, môžete si zvoliť niektorú zo stratégií, ktoré vám môžu dodať pocit stabilnejšej zeme po nohami.

Napríklad:

1. Prestaňte vysvetľovať svoje pocity

Osoba s narcistickým štýlom jednania alebo osoba s narcistickou poruchou osobnosti profituje z a vyžíva sa vo využívaní a ponižovaní druhých a vaše snahy vysvetľovať svoje pocity alebo myšlienky sa k nemu prosto nemajú šancu dostať.

Základňa: Narcistu nezaujímajú vaše dôvody, pocity a vysvetlenia. Prosto sa o ne nestará.

2. Nerobte sa zraniteľným

Narcisti vnímajú zraniteľnosť a naivitu ako slabiny a príležitosť k využívaniu alebo k útoku. Čím skôr s ním alebo s ňou prestanete zdieľať vaše najvnútornejšie myšlienky a pocity, tým budete chránenejší.

3. Nechyťte sa na návnadu

Ľahko sa povie „nereagujte“ a chápem že to, nie je jednoduché obzvlášť, ak ste boli cieľom zneužívania dlhší alebo dlhý čas. Ale hlavným účinným spôsobom, ako odzbrojiť narcistu alebo jeho či jej dovoľovačov je neprejaviť svoje emócie v prípadoch, keď vás kritizujú alebo urážajú.

Základňa: Robia to v záujme vyvolať vašu reakciu a ak im toto palivo neposkytnete, pôjdu si ho hľadať niekam inam. Skôr alebo neskôr.

4. Sústreďte sa na seba a svoj sebarozvoj

Ak ste boli pod paľbou zneužívania dlhodobo, pravdepodobne budete mať znížené alebo takmer žiadne sebavedomie, zmätené hranice a iné symptómy komplexnej traumy. Vyhľadajte podporu (tú môžete nájsť aj v našej skupine Nikdy viac alebo s jej pomocou) a zdroje, vďaka ktorým sa oboznámite s narcizmom a traumami či dôsledkami, ktoré spôsobuje alebo môže spôsobiť.

Ľudia, ktorí o vás skutočne majú starosť a chcú pre vás to najlepšie nikdy neznevážia vaše pocity, i keď v nich môžu vyvolať pocity nepohody.

V tomto príspevku vychádzam z osobnej skúsenoti so závislostnými vzťahmi a ich rozmotávaním a zároveň z niekoľkoročného štúdia tejto problematiky. Opieram sa o viaceré zdroje, ktorým dôverujem a ich zázemie je ukotvené v dlhoročnej praxi v tomto poli, pričom ich závery vychádzajú nielen z pozorovania, ale aj z priameho terapeutického vzťahu s klientmi. Dá sa povedať, že môj príspevok je takým dialógom s textami a myšlienkami, ktoré sú mojim východiskom a som veľmi vďačná, že som ich objavila a aktuálne už nielen pre seba, ale môžem ich sprostredkovať aj vám (zároveň z toho dôvodu, že nie všetci musíme rozumieť angličtine). Nájdete v ňom však aj niektoré z mojich vlastných pohľadov, príkladov, skúseností a pozorovaní a postupne kladiem viacero kľúčových otázok.

Ak máte chuť, podeľte sa o svoje skúsenosti s dovoľovaním a dovoľovačmi. S ktorými vyjadreniami sa najčastejšie stretávate? Alebo čo držalo v tej dynamike vás?

Ľudia a nemá to viesť k sebaobviňovaniu alebo k obviňovaniu druhých. To by sme nikdy neskončili a náš vnútorný gaslighter a tyran by mali veľkú radosť.

Táto vzťahová dynamika založená na boji o moc a nadvládu (so snahami liečiť a naprávať druhého) je ako stará obohratá platňa a veľakrát sme ani nemali šancu spoznať inú a nie to lepšiu či ideálnu alternatívu.

Potrebujeme sa v tom naučiť orientovať, spoznať, čo sa to vlastne deje alebo dialo, obrátiť pozornosť do seba (na svoje skutočné túžby, sny, danosti, na svoju cestu a smer a podobne) a začať sa k svojim traumám alebo zraneniam stavať zodpovedne. Postupne. S čo najväčšou láskavosťou a nežnosťou akú väčšinou chceme od druhých. Aj s tým, že to prestaneme hľadať tam, kde to prosto nie je a nemôže byť.

Nájsť si svoju vlastnú medicínu.

Koniec-koncov v tom druhom – ktorého sme sa snažili zachrániť, vyliečiť, milovať, presvedčiť,… a napokon opustiť – sme videli svoj odraz (či už bol prekrútený, opačný alebo zobrazoval to, čo nám kdesi kedysi chýbalo alebo sme po tom túžili).

Vnútorná práca, rozvíjanie sebastarostlivosti a sebalásky – postupné nalaďovanie sa na vibráciu a frekvenciu lásky a svojho srdca bez obchádzania tráum a predčasného odpúšťania či zbožných želaní – sú ďalšími alebo paralelnými krokmi, keď sme z ohňa toxického vzťahu vonku a aspoň v relatívnom bezpečí. Aby sme do toho nespadli zas…

Táto dynamika je postavená na a živí sa zo strachu, hnevu, nenávisti a pod. To si tiež treba poriešiť (bez hanby za to, že tým prechádzame a cítime to, čo cítime).

Držím nám prsty a veľa energie želám na ceste

#breakingTheChain #breakingTheLoop #MayLovePrevails #LoveSong

Prajem veľa šťastia a objímam,

LA Trubačová, PhD.

Praktické tipy som spracovala podľa príspevku Julie L. Hall: When Narcissists and Enablers Say You’re Too Sensitive. Dostupné on-line: https://www.psychologytoday.com/us/blog/the-narcissist-in-your-life/202102/when-narcissists-and-enablers-say-youre-too-sensitive

Julie L Hall: Enabling the Narcissist: How and Why It Happens. Dostupné on-line: https://narcissistfamilyfiles.com/2018/09/10/enabling-the-narcissist-how-and-why-it-happens/

Ramani S. Durvasula: Don’t You Know Who I Am: Staying Sane in an Era of Narcissism, Entitlement and Incivility. Post Hill Press: 2019.

Ramani S. Durvasula: 6 things narcissist enablers say to you – video je dostupné na YouTube

Odkaz od Andrejky Andrejovej:

V prípade, ak si s narcistom ešte stále vo vzťahu a nevieš, ako z neho von alebo sa o nich jednoducho potrebuješ dozvedieť čo najviac, prečítaj si knihu Nikdy viac. Dozvieš sa v nej všetko, čo potrebuješ k tomu, aby si si mohla povedať NIKDY VIAC.

http://www.payhip.com/nikdyviac

Registrácia členov OZ Nikdy viac je oficiálne spustená.

Registračný poplatok 20€ zašli na číslo účtu SK8675000000004030619419 .Do poznámky vpíš svoj email. Ďakujeme, že nám pomáhate pomáhať.

Naša podporná skupina na FB https://www.facebook.com/groups/794719044555927/

A podporná skupina pre mužov https://www.facebook.com/groups/720526815784153/

Web: https://nikdyviac.com/

#zastavmenasilie #andreaandrejova #policiasr #nikdyviac #narcis #narcista #toxickyvztah #toxickypartner #poruchaosobnosti #histrionik #narcistickaporucha #hranicnaporuchaosobnosti #sebalaska #hranice #uzdravenie #knihy #traumabond #gaslighting #manipulacia

Čo je to gaslighting a ako sa mu brániť?

By Lucianna

On 31. mája 2022

In Príspevkovňa

Tento príspevok som napísala pre OZ NIKDY VIAC. Ak máte záujem o túto problematiku v závere sú aj odkazy na knižky Andrejky Andrejovej, odkazy na FB podporné skupiny a prekliknúť sa môžete priamo na stránku Nikdy viac, kde sa dozviete viac -> https://nikdyviac.com/

Milá žena, milý muž,

možno sa práve ocitáš na začiatku cesty zo začarovaného cyklu drámy, možno si už ušla alebo ušiel kus cesty a viac alebo menej si sa rozhliadla či rozhliadol.

Kdekoľvek sa na svojej ceste nachádzaš, chcem Ti v úvode povedať, že svoju hodnotu máš a máš aj svoju vnútornú silu, ktorá je stále s Tebou a nikto iný nad Tebou nemá moc – iba Ty. A si ľúbená, si ľúbený, keďže si tu.

Termínov a konceptov, ktoré nám môžu poskytnúť oporu a pomáhajú nám orientovať sa v závislostných vzťahoch, je viacero. Keď som ich pred dvoma rokmi začala spoznávať a rozoznávať, postupne sa mi začalo uľavovať. Získavala som v situáciách nielen prehľad, ale postupne som sa prepracovávala aj ku svojej osobnej sile, pocitu sebahodnoty a to v rámci budovania si svojich zdravých hraníc.

A to je to, o čo nám hlavne ide – budovať si svoj vlastný charakter a zdravé hranice, aby sme zároveň boli schopní vytvárať si zdravšie vzťahy alebo ak je to možné postupne ozdravovať tie, v ktorých aktuálne žijeme. Táto cesta nás zároveň vedie aj k zdravej sebastarostlivosti a sebaláske a to cítim, že je dobré mať na zreteli.

Koncepty a nové alebo zdravšie spôsoby správania a vzťahovania sa k druhým sa postupne stávajú opornými bodmi, prostredníctvom ktorých si môžeme vytvoriť svoj nový svet, v ktorom sa dokážeme za seba postaviť, postarať sa o seba a povedať svoje áno aj nie vtedy, keď máme pocit, že je to na mieste a je to v našom najlepšom záujme.

Jedným z dôležitých konceptov, ktorý je užitočné poznať hneď od začiatku, je gaslighting (gáslajting).

Poznáte to?

„Ale prosím ťa, to som nikdy nepovedal.“

„Tak toto si vymýšľaš, to sa nikdy nestalo.“

„Prečo sa musíš vždy za všetko hnevať?“

„Nemáš právo sa takto cítiť.“

„Zasa si precitlivená.“

„To ti kto narozprával?“

„Nechápem, prečo z toho robíš takú vedu / problém / tragédiu…“

Tých príkladov je veľmi veľa a môžeme sa s nimi stretnúť takmer všade – v rodine, v práci, medzi kamarátmi a známymi, atď. Vo všetkých týchto prípadoch nám je upieraná hodnota a priestor pre sebavyjadrenie. Gaslighting je špecifický typ manipulácie, kde sa manipulátor snaží o to, aby druhý človek (alebo skupina ľudí) začala pochybovať o svojej realite, pamäti a vnímaní. A podľa psychológov je to vždy seriózny problém.

Odkiaľ sa vzal „gaslighting“?

Koncept „gaslighting“ pochádza z divadelnej hry z roku 1938 „Gas Light“, podľa ktorej v roku 1944 natočili známy film „Gaslight“. V tomto filme manžel manipuluje svoju manželku a postupne v nej vytvára pocit, že skutočne stráca kontakt s realitou a súdnosť, aby ju dal napokon zatvoriť do ústavu pre duševne chorých a ukradol jej dedičstvo.

Doktorka Robin Sternová (zástupkyňa riaditeľa Centra pre emocionálnu inteligenciu na univerzite Yale a autorka knihy The Gaslight Effect v jednom rozhovore uviedla, že „je to v každom prípade nebezpečné. Nebezpečenstvo, že sa vzdáte svojej reality je veľmi extrémne. Môže to začať ako zdanlivo malé narážky. Problémom je vaše pochybovanie o vlastnom úsudku alebo realite a to aj vo viac-menej nezávažných prípadoch vďaka vedomému zámeru niekoho druhého, ktoré sa môže nabaľovať ako snehová guľa. Môžete skončiť v cykle, v ktorom nebudete schopní jednať vo svojom každodennom živote s jasnou mysľou, nebudete sa vedieť sústrediť, robiť zásadné rozhodnutia a cítiť sa v životnej pohode.“^[1]

Čo sa snaží gaslighter vyvolať? Ako sa dá zistiť, že ste obeťou gaslightingu?

Môžete si skontrolovať tieto varovné signály a červené vlajočky, či ste vy alebo niekto koho poznáte pod vplyvom tohto typu zneužívania. Tie najzávažnejšie sú:

Máte sebapochybnosti a pochybujete o svojich myšlienkach názoroch, rozhodnutiach a podobne
Pociťuje vnútorný zmätok, frustráciu, nedostatočnosť
Často sa ospravedlňujete
Často hľadáte ospravedlnenia pre správanie svojho partnera / partnerky
Začínate mať alebo máte pochybnosti o svojej mentálnej kapacite
Strácate výkonnosť a pocit vlastnej efektívnosti
Máte pocit, že nemôžete veriť vlastným inštinktom a spoľahnúť sa na svoje emócie
Máte pocit, že už nemáte žiadne ašpirácie, sny a ciele alebo že nič nedokážete
Vaša osobná skúsenosť nemá žiadnu alebo má len malú hodnotu
Viete, že niečo nie je v poriadku, ale neviete presne čo
Strácate istotu o vlastnej identite – pocity, že neviete, kto ste
Pri konfrontácii s osobou, ktorá vás pravdepodobne gaslightuje sa zrazu ocitáte v argumentácii, ktorú ste vôbec nezamýšľali, vaša komunikácia sa nikam nehýbe alebo vravíte dookola tú istú vec a nie ste vypočutý

Kde sa s gaslightingom môžeme najčastejšie stretnúť a je vždy zámerný?

Sternová ďalej vysvetľuje, že v prípadoch, keď dochádza ku gaslightingu, sa zväčša stretávame s dynamikou moci. Manipulátor má dosť moci na to, že „cieľová osoba jeho gaslightingu má strach vzťah zmeniť alebo vystúpiť von z dynamiky gaslightingu, pretože hrozí, že vzťah stratí alebo sa obáva, že ju (manipulátor) uvidí ako niekoho s nižšou hodnotou, ako si želá byť videná.“^[2]

Ak sa vám to deje vďaka niekomu, koho ľúbite alebo si ho vážite (ako napríklad partner/ka alebo rodič), budete im CHCIEŤ veriť a gaslighter to môže použiť proti vám. Mnohí ľudia (v tomto prípade ciele gaslightingu) zmenia svoje vnímanie v záujme vyhnúť sa konfliktu, vysvetľuje Darlen Lancer, JD, MFT (súkromná rodinná terapeutka a autorka kníh Spoluzávislosť pre začiatočníkov a Zdolať hanbu a soluzávislosť: 8 krokov na oslobodenie tvojho skutočného ja.)

Je dôležité podotknúť, že gaslighter nemusí nevyhnutne konať so zákerným zámerom a ani nemusí rozpoznať, že druhého gaslightuje. Môže to byť aj výsledok toho, ako ste boli vychovaní a ako ste si zvykli komunikovať a správať sa vo vzťahoch.^[3]

Ako dochádza ku gaslightingu?

Existuje niekoľko základných podôb gaslightingu (uvádzam niektoré z nich aj s príkladmi):

Ponižovanie na emociálnej úrovni

Si priveľmi senzitívny. Si precitlivená. Zasa si hysterická.

Spochybňovanie oddanosti

Zdá sa mi, že Ťa už nezaujíma rodina, keď chceš x / y. Ty ma už neľúbiš / už Ti na mne / na rodine nazáleží, keď stále chodíš von s kamoškami.

Predpokladaná motivácia a prisudzovanie emócií

Prečo sa tak hneváš? Čo si sa zasa nahnevala?

Poznámky o mentálnom zdraví:

Si paranoidná / mentálne narušený / narcistka / psychotický / dementná,…

Stonewalling

Už to viac nechcem počuť, ani mi o tom nehovor!

Ponižovanie schopností
To asi nebolo také náročné. To zrejme bolo veľmi jednoduché, keď si to dokázal/a.

Neodpovedanie na otázku

Model sudcu a poroty

Nemáš právo sa takto cítiť.

Čo ti dáva oprávnenie sa takto cítiť? Nemáš žiadne dôvody / dôkazy a podobne.

Odvrátenie pozornosti

Keďže sa máme rozprávať o tom, ako ja pozerám do počítača, čo keby sme sa porozprávali aj o tom, ako si minule bola vonku do dvanástej?

Komunikácia, do ktorej je zapojený niekto tretí

Zdá sa mi, že ten terapeut / kamarátka / rodina ti dáva nejaké bláznivé nápady.

Trivializovanie / bagatelizovanie

Ponižovanie pocitov druhej osoby – „každá maličkosť ťa rozruší“

Popieranie

„Nikdy som to nepovedal.“ „Nikdy som ti to nesľúbila.“

Spochybňovanie pamäte

„To sa nikdy nestalo, máš hroznú pamäť.“ „Pamäť ťa môže klamať, nemáš v tom jasno.“

Robenie obete zo seba

„Ja viem – ja som tá najhoršia osoba na svete.“ „Ja som taký hrozný človek, že všetko je moja vina.“ „Veď ja môžem aj za druhú svetovú.“

Falošná empatia zameraná na slabiny

„Mám o teba starosť, si v poriadku?“ „V poslednom čase sa mi zdáš vyčerpaná / roztržitá / depresívna / mimo /…, máš toho veľa?

Presun viny („Blame shifting“)

To je kvôli tebe / mojim rodičom /… Za to môžu moji kolegovia / môj šéf /…^[4]

Čo ak vás niekto gaslightuje?

A napokon, čo robiť, ak ste zistili, že vás niekto gaslightuje alebo máte podozrenie, že sa vám to deje?

Doktorka Sternová navrhuje niekoľko možností:

1.Identifikujte problém.

Rozpoznať problém je prvý krok, vraví Sternová. „V momente, keď má niečo meno, môžete to osloviť špecificky a krok za krokom.“

Niekedy môže pomôcť, keď si zapíšete špecifiká z konverzácie, na ktoré sa môžete pozrieť neskôr – keď ste vonku z tlaku situácie – a rozdeliť tak pravdu od skreslenia.

2. Dovoľte si cítiť to, čo cítite

Časť problému s gaslightingom je, že v obeti ústi do spochybňovania jej vlastných myšlienok, hodnôt, vnímania alebo pocitov. Priznajte si, že to, čo cítite je tým, čo cítite, aby ste mohli spraviť akýkoľvek krok, ktorý potrebujete spraviť, aby ste sa cítili lepšie.

3. Dovoľte si niečo obetovať

Pre obeť gaslightingu je ťažké opustiť toto tango aj preto, že zneužívajúci je zväčša človek, na ktorom jej záleží, o ktorého má starosť, vzhliada k nemu alebo je s ním / s ňou vo vzťahu.

„Vo vašom vzťahu sa môže diať veľa krásnych vecí,“ vraví Sternová, „ale nestojí to za to, ak to podkopáva vašu realitu. A aby ste začali získavať naspäť svoj stratený zmysel seba, je možné, že potrebujete túto osobu nechať odísť – odstrihnúť ju a vzdať sa niektorých z tých úžasných vecí, ktoré ste spolu zažívali.

4. Začnite malými rozhodnutiami

Ak sa chcete dostať von z gaslightingu alebo ho zastaviť, choďte krok za krokom. Povedzte nie. Nezapájajte sa do rozhovoru, ktorý je jasným bojom o moc.

5. Vyhľadajte druhý názor

Spýtajte sa priateľa alebo člena rodiny, ktorému dôverujete, či si myslí, že je vaše myslenie také skreslené, ako vraví váš potenciálny zneužívateľ.

6. Majte so sebou súcit

„Je extra dôležité mať so sebou súcit,“ vraví Sternová. Máte za seba zodpovednosť. Musíte byť úprimní sami k sebe. Možno zajtra bude váš partner úžasný, ale zamerajte sa na to, čo cítite v danom momente. Rozpoznajte, keď máte tieto pocity: „Toto cítim ako sh-t. Vytáča ma do nepríčetnosti.“^[5]

A ja ešte dodám – ak cítite, že je to závažné a strácate kontakt s realitou a sebadôveru alebo cítite, že niečo nie je v poriadku a ťažko je vám to identifikovať, vyhľadajte pomocnú ruku a človeka, ktorý vám vo vašej situácii môže kvalifikovane alebo priateľsky pomôcť. Nie je to žiadna hanba a nie je to ani hra. Práve naopak – často je to ten najodvážnejší krok, ktorý môžete urobiť.

Posielam objatie.

LA Trubačová, PhD.

Zdroje:

Ramani Durvasula: Don’t You Know Who I Am?: How to Stay Sane in an Era of Narcissism, Entitlement, and Incivility. Post Hill Press: 2021.

Sarah DiGiulio: What is gaslighting? And how do you know if it’s happening to you? Dostupné on-line:

https://www.nbcnews.com/better/health/what-gaslighting-how-do-you-know-if-it-s-happening-ncna890866

Domina Petric: Gaslighting and the knot theory of mind. Dostupné on-line:

https://www.researchgate.net/publication/327944201_Gaslighting_and_the_knot_theory_of_mind

^[1] Z rozhovoru s doktorkou Sternovou, ktorý robila Sarah DiGiulio: What is gaslighting? And how do you know if it’s happening to you? Dostupné on-line:

https://www.nbcnews.com/better/health/what-gaslighting-how-do-you-know-if-it-s-happening-ncna890866

^[4] Z poznámok zo semináru s doktorkou Ramani Durvasula „How to Become More Gaslight Resistant“ plus moje príklady

^[5] Z rozhovoru s doktorkou Sternovou, ktorý robila Sarah DiGiulio: What is gaslighting? And how do you know if it’s happening to you? Dostupné on-line:

https://www.nbcnews.com/better/health/what-gaslighting-how-do-you-know-if-it-s-happening-ncna890866

Odkaz od Andrejky Andrejovej ->

http://www.payhip.com/nikdyviac

Registrácia členov OZ Nikdy viac je oficiálne spustená.

Registračný poplatok 20€ zašli na číslo účtu SK8675000000004030619419 Do poznámky vpíš svoj email. Ďakujeme, že nám pomáhate pomáhať.

Naša podporná skupina na FB https://www.facebook.com/groups/794719044555927/

A podporná skupina pre mužov https://www.facebook.com/groups/720526815784153/

#zastavmenasilie #andreaandrejova #policiasr #nikdyviac #narcis #narcista #toxickyvztah #toxickypartner #poruchaosobnosti #narcistickaporucha #hranicnaporuchaosobnosti #sebalaska #hranice #uzdravenie #knihy #traumabond #gaslighting #manipulacia

Na záver ešte motivačne odo mňa ~ nech nájdeme vo svojom srdci to správne svetlo a vedenie. Trebárs aj z bludiska plného plynových lámp a mätúcich svetiel… Nech nás nič neodradí na ceste k sebe a svojej celistvosti.

Ži svoj Príbeh

ZDVORILOSŤ A INTERAKČNÝ RITUÁL

By Lucianna

On 2. marca 2022

In Príspevkovňa

Úvahy o mieste zdvorilosti v rámci interakcie a teoretických východiskách ďalšieho výskumu

Politeness and Interactional Ritual

Reflections about the place of politeness within the field of interaction and theoretical recourses for the further research

Abstract. In this paper we reflect the place of politeness within the field of interaction and we are proposing some of the theoretical recourses for the further research of linguistic politeness based on our previous inquiries. We examine the question how does the politeness phenomenon relate to interactional rituals and in what way is this phenomenon useful and important as a part of the interaction. Doing so we outline the main characteristics of politeness as well as impoliteness phenomena. At the same time we consider the redefinition of the concepts of face and ego in the relation to the proposed deeper reflection of participant’s personality which we see as one of the main constituents and determinants of interaction itself.

Key Words: Politeness; Impoliteness; Interactional ritual; Face; Ego; Personality; Psychological Boundaries

Zdvorilosť je nepochybne jedným z najzaujímavejších fenoménov v rámci ľudskej spoločnosti a kultúre. Jeho premenlivá povaha a presahy do rozličných disciplín (jazykoveda, filozofia, etika, etiketa, atď.) láka filozofov a jazykovedcov už pomerne dlhú dobu. V reze času si bádatelia kládli rôzne typy otázok. Pátrali napríklad po pôvode zdvorilosti, a tak skúmali jej korene ako javu, upriamovali pozornosť na jej rozličné vyjadrenia a manifestácie v jazyku, v reči tela a v rozličných situáciách, dávali ju do súvislosti s rituálmi a rituálnym správaním, hľadeli na ňu ako na prostriedok umožňujúci kultivovanú medziľudskú interakciu a v tomto zmysle potom spätne kultivovali a vylepšovali aj formy zdvorilosti. A to je stále len malý výsek z poľa záujmu o zdvorilosť.

Ako súvisí zdvorilosť s interakčnými rituálmi a prečo je potrebná?

S vnímaním rituálu, ako dôležitej a potrebnej – i keď nadstavbovej – súčasti medziľudskej interakcie sa stretávame už v klasickej čínskej filozofii. Náchádzame ho u filozofov, ktorí sa priamo zaoberali rituálmi, ich vytváraním a používaním v praxi a zároveň aj rituálnym správaním. Napríklad Sun-c’ (približne 6. storočie pred Kr.) v rámci rozvíjania svojich úvah o rituáloch v zmysle akoby prirovnal inovácie starých mudrcov, ktoré nám majú pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu, k výrobe hrncov:

„Všetky rituály a zdvorilosti boli odvodené z rafinovanosti mudrcov. Podobne ako keď hrnčiar hnetie hlinu a vyrába nádoby. Nádoby sú výtvorom hrnčiarovej zručnosti, nie sú pôvodným výtvorom ľudskej prirodzenosti… Mudrci zhromaždili svoje úvahy a myšlienky, vytvorili prax umelosti a precedensov, čím vyvinuli rituály a zdvorilosť a dovolili vyrásť zákonom a štandardom.“

Človek by sa mohol domnievať, že Sun-c’ prirovnával vytvorenie ľudských štandardov, práv a rituálov k hrnčiarskej výrobe: dvom základným myšlienkam, ktoré transformovali, čo ľudia môžu robiť. Ale práve naopak, Sun-c’ vlastne prirovnával vytvorenie ľudskej spoločnosti k fádnemu, zdĺhavému procesu učenia sa, ako vyrobiť hrniec. Upriamoval pozornosť na myšlienku, že rituál sa neobjavil jednoduchou náhodou, bolo to zámerne vynaložené úsilie. Spôsob, akým mudrci vytvorili rituál, sa podobá úsiliu hrnčiara naučiť sa vyrobiť hrniec, a to tak, že pracuje s hlinou, snaží sa ju precítiť a predstaviť si, aký by mala mať tvar. Mudrci začlenili do svojej ľudskej prirodzenosti umelosť a vypracovali si zmysly, aby mohli vnímať, ako môžu byť ľudské interakcie zmenené, a predstaviť si, aký typ konania v zmysle akoby by im mohol pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu. Postupom času boli schopní vyvinúť rituály presne tak, ako sa hrnčiar naučí vyrobiť hrniec. V Sun-c’ho ponímaní sa vzostup ľudskej kultúry a sociálnych rituálov neudial v podobe jedinej veľkej inovácie, ale rozvíjal sa postupne prostredníctvom každodennej činnosti vyvinutej pomocou umelosti.“0

Môžeme si všimnúť, že umelosť a rafinovanosť sú tu kľúčovými pojmami a skrýva sa za nimi vedomé úsilie človeka vo vzťahu k vylepšovaniu a zušľachťovaniu svojho správania, ktoré má prispievať k hladšiemu – v ideálnej rovine až hladkému – priebehu interakcie, čo sa samozrejme nevyhnutne odráža aj v jazykovom správaní a v jazyku ako takom. Za výsledky takéhoto úsilia môžeme potom považovať existujúce zdvorilostné frázy a formy od jednoduchých pozdravov po celkové spôsoby vyjadrovania sa smerujúce až k javu, ktorý môžeme vnímať ako integrovanú, zosobnenú – a teda na tomto stupni organickú – zdvorilosť. Branie ohľadu na druhú osobu tu získava na hĺbke a vyplýva nielen z poznania potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností osoby, s ktorou vstupujeme do interakcie, ale aj – a možno v prvom rade, keďže naše poznanie druhej osoby je veľakrát obmedzené – z poznania svojich potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností, ktoré spolu s nami do interakcie vstupujú a utvárajú i naše psychologické hranice.

Ďalšie pozoruhodné ponímanie zo starovekej Číny pochádza od Konfúcia (552/551 pred Kr. – 479 pred Kr.), ktorý svoju pozornosť venoval otázkam každodenného života a spôsobom, akými ho žijeme. S témou zdvorilosti ho spája práve jeho vnímanie rituálu, ako prostriedku zušľachťovania našich odpovedí na rozličné situácie, čo nám umožňuje postupne reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, namiesto aickej emocionálnej reakcie. Dôležitým bodom jeho filozofie sú teda tzv. rituály akoby, na ktoré neskôr nadviazal už spomínaný Sun-c‘:

„Prečo vravíme „prosím“ a „ďakujem“?

Pred tromi storočiami boli európska spoločnosť a sociálne vzťahy úplne vymedzené dedičnou hierarchiou. Ak poddaný hovoril s pánom, používal konkrétne úctivé vyjadrenia, a keď aristokrat hovoril smerom dolu s poddaným, použil zasa úplne odlišné formy.

Keď sa začali v mestách rozvíjať obchody, ľudia z rozličných vrstiev začali vzájomne jednať novými spôsobmi. Rozvinuli sa rituály, v ktorých kupujúci a predávajúci mohli konať tak, akoby si boli rovní, i keď v skutočnosti neboli. Výmena „prosím“ a „ďakujem“ bola krátkym momentom, počas ktorého mohli účastníci prežiť zdanlivú rovnosť.

Taktiež vykonávame tento rituál akoby. Predstavte si, že večeriate a vaše dieťa (alebo synovec či vnúča) sa dožaduje: „Podaj mi soľ.“ Ak je dieťa veľmi malé, chápete, že sa ešte nenaučilo spoločenské spôsoby, takže by ste mohli povedať: „Dobre, ale čo povieme…?“ Alebo: „Aké je čarovné slovíčko?“ Nemusí odpovedať hneď, a tak ho požiadate znova. „Čo povieš…?“ A potom pokračujete, kým dieťa nepovie, „Prosím, podaj mi soľ.“ Nato mu podáte soľ a povediete ho k tomu, aby poďakovalo.“1 Táto situácia zároveň veľmi jasne poukazuje na mechanizmus, na báze ktorého prebieha internalizácia istých foriem správania v rámci socializácie a dieťa je postupne podmieňované a vedené k spoločensky a kultúrne zaužívaným spôsobom interakcie – k tomu, čo je považované za správne a primerané.

Je tu zároveň prítomný aj iný aspekt, a to možnosť vstúpiť do rituálu, v ktorom dieťa bude konať tak, akoby si pýtalo niečo od seberovného. Zámerom teda nemusí byť priamo jeho programovanie konať určitým spôsobom, ale snaha naučiť ho, čo to znamená vypýtať si niečo od rovnocennej ľudskej bytosti a prejaviť vďačnosť. (Otázka aké zámery vychovávajúce osoby v skutočnosti implementujú je pritom otvorená ďalšej diskusii.)

Autori Gross Loh a Puett idú v uvažovaní ďalej: „Ak sa túto výmenu naučí iba ako rutinný akt, tak sa ju nenaučilo správne. Najskôr to samozrejme je rutinný akt, jeden z mnohých, ktoré sa pri socializácii naučí vykonávať. Ale ak to robí opakovane, začína si všímať, prečo je to tak. Takisto pochopí, ako veci zlepšiť. Vidí, ako ľudia reagujú na jeho „prosím“ a „ďakujem“ a naučí sa, kedy stačí povedať tieto slová alebo kedy lepšie zapôsobia iné slová či zmena tónu hlasu alebo výrazu.“2

Aj v tomto prípade sa zdvorilosť ukazuje ako prostriedok, ktorý komunikantom umožňuje prejaviť si navzájom rešpekt, úctu, či dokonca rovnosť. Dá sa povedať, že funguje ako akýsi „tmel“ interakcie, ktorý zároveň vytvára, respektíve môže vytvoriť, pre komunikantov pocit bezpečia. A tu sa práve ukazuje aj jej hodnota a potrebnosť. Narážame tu zároveň na dva aspekty zdvorilosti ako javu, na ktoré sme upozornili v štúdii venovanej základným aspektom a črtám jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu, a to na historickú relatívnosť (tzv. historicita) a kontextovú podmienenosť.4

Rituálnosť zdvorilosti sa odzrkadľuje už v samotnej etymológii pojmu, pri ktorej sa v našom kultúrnom kontexte dopátrame k miestu jej vzniku, teda k panskému dvoru a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Podobnú etymológiu má aj český výraz zdvořilost, nemecký výraz Höflichkeit a podobne.

Hodnota a užitočnosť zdvorilosti ako javu sa ukazuje aj vo vzťahu k jej náprotivku, teda nezdvorilosti. S nezdvorilosťou sa v jej rozličných podobách – explicitných alebo implicitných – v interakciách stretávame pomerne často. Pri tomto uvažovaní je dôležitý práve predpoklad, že zdvorilosť a jej prejavy a formy umožňujú tento negatívny aspekt prekonať a/alebo zjemniť. Otázkou je, ako tento mechanizmus funguje a kedy je zdvorilosť organická a, naopak, kedy je falošná a umožňuje maskovať negatívne intencie.5 Vychádzame z predpokladu, že oba javy – zdvorilosť aj nezdvorilosť – sú v rámci interakcie príznakové (viď nižšie).

Za základné črty zdvorilosti pritom považujeme branie ohľadu na druhých (s tým súvisí rešpektovanie hraníc komunikačného partnera či partnerov), obmedzovanie potenciálnej agresivity a do kontextu zdvorilosti spadá aj úctivosť, ochota pomôcť a/alebo spolupracovať, milota, náklonnosť, prívetivosť a pozornosť voči druhému. Prejavov a vyjadrených manifestácií zdvorilosti môžeme samozrejme odsledovať viac, a to aj v jazykovej aj v momojazykovej realite.

Na druhej strane nezdvorilosť signalizuje absenciu alebo nedostatok brania ohľadu voči komunikačnému partnerovi a jeho psychologickým a fyzickým hraniciam, prejavuje sa ako verbálna či neverbálna (teda často skrytá) vulgárnosť a hrubosť, neochota spolupracovať a hľadať kompromisné riešenia, čo môže vyústiť až do fyzickej agresivity. Aj nezdvorilosť pritom môžeme považovať za pole, do ktorého spadajú isté prejavy a manifestácie, ktoré zväčša intuitívne považujeme za nezdvorilé, a to často práve v opozícii voči zdvorilým prejavom. Môžeme si predstaviť, že interakcia zbavená zdvorilosti a jej manifestácií by bola vo svojej podstate surová, poháňaná buď primitívnymi emóciami alebo ego-orientovanými potrebami.

Komplexný proces interakcie a ne/zdvorilosť

Zdvorilosť je vo viacerých teóriách práve tým prostriedkom, ktorý nám umožňuje hladký priebeh interakcie a neohrozovať si navzájom svoje tváre. Koncept tváre je v rámci prístupov k (jazykovej) zdvorilosti bohato využívaný a to v rámci pragmatických ako aj postpragmatických teórií či prístupov. O rozšírenie tohto konceptu sa zaslúžil Erving Goffman, americký sociológ, ktorý rozvinul teóriu interakcie v 50. – 60. rokoch 20. storočia. Goffman upozorňoval na to, že súdobá sociológia a sociálna antropológia priveľmi zdôrazňuje hľadanie symbolických významov sociálnych činností a ignoruje signifikantnosť ľudskej bytosti v týchto činnostiach. Naznačoval, že naše poznanie sveta a miesta, ktoré v ňom zastávame, dosahujeme výlučne prostredníctvom interakcie. V oblasti ľudskej interakcie vidí miesto, v ktorom boli ustanovené formy rituálneho správania, čo je pozorohudná paralela s vyššie spomínanými koncepciami z tradičnej čínskej filozofie. Goffman predstavil svoje ponímanie konceptu tváre v eseji On Face Work, ktorá vyšla súborne aj s inými esejami v publikácii Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior.6 Odkazuje pritom na čínsku antropologičku Hsien Chin Hu, ktorá ako prvá s týmto konceptom pracovala7, pričom tvár redefinuje ako „pozitívnu sociálnu hodnotu, ktorú osoba pre seba účinne požaduje podľa línie, o ktorej iní predpokladajú, že ju prijala v danom kontakte“7. Počet možných línií, ktoré môžeme zvoliť v rámci verbálnej interakcie, môže byť obmedzený, ale stále máme možnosť voľby. Tvár osoby nie je statická, môže sa meniť povedzme v závislosti od situácie, a to medzi interakciami alebo aj v rámci jednej interakcie pri zmene podmienok. Goffman dokonca tvrdí, že akokoľvek môže byť tvár pre jednotlivca dôležitá, je iba zapožičaná od spoločnosti. Tvár je v jeho ponímaní premenlivá entita, dá sa povedať, že až nestabilná, ale zároveň je pre človeka veľmi podstatná a vstupuje do každej interakcie.

Na Goffmana vo svojom prístupe k zdvorilosti nadväzuje Richard J. Watts, avšak v posunutom zmysle. Tvár v jeho ponímaní v podstate pripomína jadro osobnosti (Self) a činnosť tváre znamená základ ľudskej – nielen komunikačnej – interakcie. Vyzdvihuje to, že Goffmanova práca sa zameriava na mikrolevel ľudskej interakcie, zvažuje, čo je povedané a vykonané indivíduami zapojenými do interakcie. Jednotlivec v takýchto situáciách zapája isté „štylizované“ predpísané úkony, ktoré sú známe všetkým participantom. Watts tvrdí, že systém činností, konvencií a procedurálnych pravidiel, o ktorých hovorí Goffman, sú de facto náplňou jeho konceptu prezieravého správania v rámci istého typu sociálnej aktivity a tento systém je tam práve preto, „že je kontinuálne znovu konštruovaný prostredníctvom reči a bol posúdený ako ,správny’, ,opodstatnený’ alebo ,dobrý’“8.

Watts poukazuje na dôležitosť relatívnosti pojmu zdvorilosť (v zmysle „čo je zdvorilé pre jedného, nemusí byť pre druhého“), vyzdvihuje hodnotiaci aspekt, a tak i potrebu skúmania kontinua zdvorilý – nezdvorilý, pričom tieto dve stránky spolu úzko súvisia, ako sme spomínali vyššie. (Ne)zdvorilosť je podľa neho vždy príznakovou formou (jazykového) správania, pričom nepríznakovou formou je prezieravé správanie (porovnaj s obrázkom č. 1), ktoré môže byť „jazykové aj nejazykové, participantmi považované za vhodné pre nadchádzajúcu sociálnu interakciu“9. Termín prezieravé (politic) autor navrhuje v zmysle sekundárneho, t. j. teoretického konceptu „práve preto, že nie je súčasťou bežného používania a poukazuje na široký rozsah foriem spoločenského správania, ktoré zahŕňajú, ale sú zároveň širšie ako to, čo by sme laickými termínmi mohli označiť ako ZDVORILÉ“10. Väčšia časť relačnej práce v akejkoľvek interakcii je podľa neho nepríznaková a teda neuvedomovaná. Jednotliví participanti totiž pociťujú, že súčasti verbálnej interakcie sú v súlade s normami ustanovenými v predchádzajúcich interakciách a sú prezieravé. Pozitívne poznačené prezieravé správanie je potom otvorené voči interpretácii v zmysle zdvorilosti 11.

Obr. č. 1: Wattsov model činnosti tváre, jazykovej zdvorilosti a prezieravého správania 12

Obr. č. 2: Wattsov model relačnej činnosti 13

Ako dôležitý vnímame fakt, že tvár Watts považuje za koncept seba/ja (self). Tento koncept je budovaný prostredníctvom média socio-komunikačnej interakcie, ktorá je reprodukovaná. Činnosť tváre je potom konštituovanie nášho vlastného konceptu seba a činnosť, ktorú vykonávame v sociálnej interakcii v zmysle umožnenia iným konštruovať, reprodukovať a dosahovať ich koncepty seba. Jazyková zdvorilosť je tak jedným z aspektov sociálnej interakcie pozostávajúcej z činnosti tváre. 14

Tvár alebo ego?

V spomínanom zmysle koncept tváre úzko súvisí s konceptom ega, ktorý je v rámci psychológie zaužívaný, avšak podobne ako koncept tváre v rámci sociológie a lingvistiky, má rôzne definície. Pozrieme sa na ego z pohľadu analytickej psychológie, ktorej bázu položil C. G. Jung. V tomto zmysle je ego existenciálne, dynamické a premenlivé v závislosti na požiadavkách, obavách a túžbach v danom okamihu. Ego je spojené s vedomím a rozhodovaním, vzťahuje sa k centru nášho rozumového života. Podstatou, centrom nášho bytia je Bytostné Ja, z ktorého vychádza vyrovnávanie protikladov vnútri psyché. Bytostné Ja je aj celostnosťou vrodených potencialít indivídua, je to celostnosť všetkého, čím človek potenciálne je. 15

Od tejto štruktúry osobnosti sa nedá odhliadnuť pri vysvetľovaní interakcie a jej aspektov.

Okrem toho, že jednotliví participanti pociťujú, že súčasti verbálnej interakcie sú v súlade s normami ustanovenými v predchádzajúcich interakciách, berieme na vedomie aj fakt, že do nej vstupujú každý s vlastným súborom skúseností, očakávaní, psychických nastavení, potrieb, vedomých či nevedomých cieľov, zámerov a tak ďalej. V interakcii sa teda neaktivujú len jazykové a interakčné znalosti komunikantov, ale do špecifickej interakčnej situácie vstupuje ich aktuálna osobnosť ako celok. Čo dáva konkrétnej interakcii rámec, je jej téma so zreteľom na motiváciu, zámer a cieľ. Skúmanie interakcie z hľadiska mikrolevelu je náročné aj z toho dôvodu, že tieto faktory nemusia byť explicitne vyjadrené a sú premenlivé. 16 Ku komplexnému ponímaniu interakcie sa pridáva aj širší rámec tvorený kultúrnym a sociálnym prostredím a ten je neodmysliteľným pozadím každého interakčného prejavu. Prihliadame teda na fakt, že žiadna interakcia sa neodohráva vo vákuu.

Môžeme to teda vnímať tak, že v konkrétnej interakcii sa stretávajú aktuálne osobnosti jej participantov so všetkým, čo k nim v danom časovom momente patrí a čo ich konštituuje. Otázkou potom je, ktoré ich stránky sú aktivované vzhľadom na interakčný rámec. Dôležitým konceptom, ktorý do úvahy vstupuje v nadväznosti na osobnosť a jej štruktúru, sú psychologické hranice.

Tie vnímame ako pevné, oporné body v rámci vnútorného sveta jednotlivca, založené práve na jeho skúsenostiach, potrebách, želaniach a podobne, s čím súvisí aj jeho vnímanie danej interakcie na báze emócií pohybujúcich sa v základnom spektre príjemné vs. nepríjemné. Na rozdiel od abstraktných myšlienkových konštruktov hranice v tomto zmysle teda vychádzajú z emócií účastníka interakcie. Práve emócie mu umožňujú zorientovať sa v tom, čo mu je a čo mu nie je v danej interakcii príjemné a podľa toho odpovedať a/alebo zareagovať. Našou hypotézou je, že toto emočné prežívanie je jedným z dôležitých a neodmysliteľných konštituentov bežnej interakcie a zdvorilosť je tým prostriedkom, ktorý umožňuje komunikantom vzájomné neprekračovanie hraníc a zároveň ich vytyčovanie. Pociťovanie toho, čo je zdvorilé a čo už nie – v spektre ne/verbálnej zdvorilosti až ne/verbálnej agresivity – je pritom otvorené interpretácii a subjektívnemu prežívaniu a hodnoteniu zo strany zúčastnených komunikantov a do úvahy pritom prichádzajú aj externí pozorovatelia. Z tohto hľadiska potom interakcia umožňuje aj vyjasňovanie týchto pocitov a postojov. Či už v ďalšom výskume budeme pokračovať s konceptom tváre alebo ega v sledovanom význame, podstatné je zahrnúť do teórie hlbšie, rozsiahlejšie a adekvátnejšie ponímanie ľudskej osobnosti, čo by potenciálne umožnilo vyhnúť sa skresleniam pri interpretácii interakcie ako takej, keďže osobnosť participanta do veľkej miery ovplyvňuje a určuje jej priebeh.

Týmto uvažovaním sa v podstate prepájame s postmodernistickým prístupom k jazykovej zdvorilosti 17, ktorý kladie dôraz predovšetkým na subjektívnosť hodnotení toho, čo je považované za zdvorilé správanie a zároveň na to, že „význam je spoluvytváraný, a teda zdvorilosť je záležitosťou vyjednávania medzi participantmi. Prijatím tohto prístupu je interakcia považovaná za dynamický diskurzívny zápas s možnosťou, že rozliční participanti môžu interpretovať tú istú interakciu celkom odlišne“ 18.

Výzvy a potreby pre ďalší výskum zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu

Z nášho uvažovania o mieste zdvorilosti v rámci interakcie a teoretických východiskách jej ďalšieho výskumu, sa nám ukazuje niekoľko zásadných potrieb:

Identifikácia a vymedzenie konkrétneho interakčného rituálu s ohľadom na mikro aj makrolevel interakcie. Hypotézou pritom je, že konkrétny interakčný rituál je podmienený primárne svojou témou so zreteľom na motiváciu komunikata/komunikantov a ich zámermi a cieľmi. Širší rámec je tvorený kultúrnym a sociálnym prostredím, ktoré je neodmysliteľným pozadím každého interakčného rituálu.

Hlbšie a adekvátnejšie vymedzenie osobnosti participanta vstupujúceho do interakcie zachytávajúce čo najkomplexnejší obraz dynamiky osobnosti. V tejto oblasti sa nám ukazuje potreba zvážiť vhodnosť a užitočnosť perspektívneho používania konceptu tváre respektíve jeho nahradenie konceptom ega v zmysle analytickej psychológie.

Hlbšie preskúmať ako súvisí ne/zdvorilosť s psychologickými hranicami už v nadväznosti na prehĺbený obraz osobnosti participantov.

Preskúmanie javu organickej, integrovanej zdvorilosti a ako sa odráža v rozličných interakčných situáciách.

==========================================

POZNÁMKY:

0 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.

¹ Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.

² Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 51

³ Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 50-51

⁴ Lucia Anna Trubačová: Základné aspekty a črty jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu. In Romanoslavica 1/2017. Bukurešť, 2017, s. 126-139

⁵ Jav falošnej zdvorilosti sme bližšie rozoberali pri interpretácii povestí a rozprávok Pavla Dobšinského a Karla Jaromíra Erbena: Lucia Anna Trubačová: Jazykový obraz zdvorilosti v povestiach Pavla Dobšinského a rozprávkach Karla Jaromíra Erbena. In Romanoslavica, 2022.

⁶ Erving Goffman: Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior Garden City, New York: Doubleday, 1967.

⁷ Hsien Chin Hu a používala ho ako metaforu pre individuálne kvality a/alebo abstraktné entity ako česť, rešpekt, vážnosť, ja atď. Citované podľa: Hsien Chin Hu: The Chinese Concepts of „Face“. In American Athropologist [online]. 1944, vol. 46, no. 1, s. 45 – 64.

⁸ Erving Goffman: Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior Garden City, New York: Doubleday, 1967, s. 5

⁹ Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 123

¹⁰ Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 21

¹¹ Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xlii

¹² Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xliii

¹³ Transformované podľa: Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 260

¹⁴ Transformované podľa: Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xliii

¹⁵ Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 130

¹⁶ Porov.: Zuzana Čechvalová: Jungov pojem psyché a hranice skúsenosti. In FILOZOFIA, Roč. 55, 2000, č. 4, s. 307- 315

¹⁷ V podobných intenciách uvažuje Juraj Dolník, keď hovorí o tvorbe a apercepcii respektíve o interpretácii textu. Vraví, že ak chceme odpovedať na otázky o tom, ako sa tvorí text a ako prebieha jeho vnímanie a chápanie, musíme preskúmať textotvornú a textoapercepčnú (resp. interpretačnú) kompetenciu komunikantov, „ktorá zahŕňa okrem jazykových znalostí aj znalosti o svete, znalosti o komunikácii a skúsenosti zo sociálnej interakcie, ako aj znalostný a skúsenostný komplex dotýkajúci sa činnosti človeka vôbec a činnosti vykonávanej jazykom ako špecifického prípadu konania človeka.“ Citované podľa: Dolník, Juraj: Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratislava, VEDA 2009, s. 69

¹⁸Relevantné publikácie napríklad: Watts, 1992, 2003, 2005; Eelen, 2001; Mills, 2003; Locher, 2004, atď.

¹⁹ Janet Holmes: Politeness Strategies as Linguistic Variables. In Encyklopedia of Language and Linguistics. 2nd. Ed. Oxford : Elsevier, 2006, s. 691

==========================================

Literatúra

Čechvalová, Zuzana: Jungov pojem psýché a hranice skúsenosti. In: Filozofia, Roč. 55, 2000, č. 4, s. 307- 315.

Dolník, Juraj: Reálne vz. ideálne a spisovný jazyk. In: Jazykovedný časopis. ISSN 0021-5597, 2009, roč. 60, č. 1, s. 3-12.

Dolník, Juraj: Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratislava, VEDA 2009.

Eelen, Gino: A Critique of Politeness Theories. Manchester and Northampton : St. Jerome, 2001.

Ehlich, Konrad: On the Historicity of Politeness. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 1992, s. 71-107.

Goffman, Erving: Interaction Ritual: Essays on Face to Face Behaviour. Garden City, New York : Doubleday, 1967.

Held, Gudrun: Politenes in Linguistic Research. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992, s. 131-153.

Holmes, Janet: Politeness Strategies as Linguistic Variables. In Encyklopedia of Language and Linguistics. 2nd. Ed. Oxford : Elsevier, 2006, s. 684 – 697.

Hu, Hsien Chin: The Chinese Concepts of „Face“. In American Athropologist [online]. 1944, vol. 46, no. 1, s. 45 – 64. Dostupné na internete: http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/aman.1944.46.issue-1/issuetoc

Locher, Miriam: Power and Politeness in Action: Disagreements in Oral Interaction. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2004.

Mills, Sara: Gender and Politeness. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.

Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Eds. Watts, Richard J. – Ide, Sachiko – Ehlich, Konrad. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 1992. 404 p. ISBN 3 11 018300 5.

Puett, Michael. a Gross-Loh, Christine: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016.

Trubačová, Lucia Anna: Jazykový obraz zdvorilosti v povestiach Pavla Dobšinského a rozprávkach Karla Jaromíra Erbena. In Romanoslavica 1/2022. Bukurešť, 2022, s. xxx.

Trubačová, Lucia Anna: Základné aspekty a črty jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu. In Romanoslavica 1/2017. Bukurešť, 2017, s. 126-139.

Trubačová, Lucia Anna: Vzťah jazyka a zdvorilosti v zrkadle teoretických koncepcií. In Romanoslavica 3/2016. Bukurešť, 2016, s. 259-288.

Trubačová, Lucia Anna: Koncept tváre a koncept ega v teórii jazykovej zdvorilosti. In Jazyk a komunikácia v súvislostiach 3. Bratislava : UK 2011, s. 78-85.

Watts, Richard J.: Relevance and Relational Work: Linguistic Politeness as Politic Behaviour. In Multilingua, 1989, vol. 8, no. 2-3, s. 131 – 166.

Watts, Richard J.: Linguistic Politeness and Politic Verbal Behaviour : Reconsidering Claims for Universality. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992, p. 43-70.

Watts, Richard J.: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.

Watts, Richard J.: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005. ISBN 3-11-018300-5, p. xi-xlvii.

Watts, Richard J. – Ide, Sachiko – Ehlich, Konrad. Introduction. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992. ISBN 3 11 018300 5, p. 1-20.

Život so zdvorilosťou

By Lucianna

On 21. júla 2021

In Príspevkovňa

úvahy na úvod pripravovanej knižky o vzťahu jazyka a zdvorilosti

Nie cesta rozširuje ľudí,

to ľudia rozširujú cestu.

Konfucius, Rozhovory a výroky

Keď tak teraz nad tým dumám a pokúšam sa vyjadriť, ako sa štúdium zdvorilosti a jazyka vôbec ku mne dostalo, nenachádzam odpoveď! Bola to náhoda? Súhra okolností? Osud? Čo ma viedlo práve k tejto téme?

S istotou to zrejme nezodpoviem, ale čo isté je, že ma tento záhadný vzťah sprevádza už pomerne dlho, až som sa rozhodla o ňom niečo povedať.

Dnes to bude len krátka úvaha, ale pripravujem aj knižku, v ktorej si zdvorilosť a jej vzťah k jazyku budete môcť pozrieť z viacerých uhlov pohľadu (a nielen z môjho! Ale o tom až potom, keď to bude aspoň také poloupečené;)

Zdvorilosť je nepochybne jedným z najzaujímavejších fenoménov v rámci ľudskej spoločnosti. Jeho premenlivá povaha a presahy do rozličných disciplín (jazykoveda, filozofia, etika, etiketa, atď.) láka filozofov a jazykovedcov už pomerne dlhú dobu. V reze času si bádatelia kládli rôzne typy otázok. Pátrali napríklad po pôvode zdvorilosti, a tak skúmali jej korene ako javu, upriamovali pozornosť na jej rôzličné vyjadrenia a manifestácie v jazyku, v reči tela a v rozličných situáciách, dávali ju do súvislosti s rituálmi a rituálnym správaním, hľadeli na ňu ako na prostriedok umožňujúci kultivovanú medziľudskú interakciu a v tomto zmysle potom spätne kultivovali a vylepšovali aj formy zdvorilosti. A to je stále len malý výsek z poľa záujmu o zdvorilosť!

Do môjho života vstúpil tento záhadný vzťah jazyka a zdvorilosti zhruba pred štrnástimi rokmi a v tom čase som o ňom vedela iba veľmi málo. Prihlásila som sa na doktorandské štúdium slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského s projektom, v ktorom som sa chcela venovať v prvom rade manifestáciám zdvorilosti v rámci rozličných zdvorilostných formuliek a v iných jej formálnych prejavoch. Avšak keď som sa pustila do čítania odbornej literatúry, otvorilo sa mi úplne nové pole, o ktorom som predtým nemala azda ani predstavu. Musela som siahnuť po zahraničnej literatúre, keďže odborných prác na tému zdvorilosti bolo u nás v tom čase málo a tie, čo boli k dispozícii odkazovali na zahraničné – zväčša kľúčové – zdroje. A tak začala moja dobrodružná cesta za tajomstvom vzťahu jazyka a zdvorilosti a táto téma ma sprevádza dodnes. Knižka, ktorá sa vám dostáva do rúk, v podstate mapuje postupné kroky rozvíjania môjho odborného aj osobného záujmu o túto problematiku. V lingvistike sa dostala do povedomia predovšetkým prácou Penelope Brown a Stevena C. Levinsona, ktorí začali skúmať pragmatickú stránku tzv. jazykovej zdvorilosti (linguistic politness). Jednotlivými prístupmi sa však hlbšie zaoberám v prvej kapitole knižky.

Dovolím si na úvod krátku úvahu o tom, kam ma záujem o zdvorilosť doviedol a vedie. Ako som spomínala vyššie, pôvodne som mala na mysli jej prejavy v jazyku, ale postupne sa mi odkrylo podstatne viac a v poslednej dobe hlavne vo filozofickej rovine po tom, čo som si uvedomila súvislosť medzi rituálmi, zdvorilosťou (a jej manifestáciami v komunikácii a interakcii) a postupným zušľachťovaním ľudského správania. I keď sa v spoločenskej realite stretávame s rozličnými prejavmi, potencialita zdvorilosti smerujúca ku kultivácii človeka je markantná. Kladiem si v tejto súvislosti napríklad otázky: „Nie je to práve zdvorilosť a jej pravidlá, ktoré nám potenciálne i prakticky umožňujú rozvíjať spoločnosť a ľudské správanie v jej rámci, stále jemnejším a ohľaduplnejším smerom? Je zdvorilosť tým javom, ktorý ľuďom umožňuje odkloniť sa od hrubého (niekedy až agresívneho) správania smerom ku väčšej či menšej kultivovanosti?“ A potom: „Ako prakticky využiť poznatky získané výskumom zdvorilosti v zmysle kultivácie (nielen) jazykového správania?“

Nerobím si žiadne falošné nádeje, že na tieto otázky aj odpoviem. Je to skôr taká malá výzva na zamyslenie aj pre čitateľa a zároveň lajtmotív, ktorý je z môjho uhla pohľadu v pozadí celého poľa záujmu o jav zdvorilosti.

Zaujímavý náhľad na zdvorilosť v súvislosti s rituálmi a ich rozvíjaním môžeme nájsť už v klasickej čínskej filozofii a to predovšetkým u filozofov, ktorí sa priamo zaoberali rituálmi, ich vytváraním a používaním v praxi a zároveň aj rituálnym správaním. Napríklad Sun-c’ (približne 6. storočie pred Kr.) v rámci rozvíjania svojich úvah o rituáloch v zmysle akoby prirovnal inovácie starých mudrcov, ktoré nám majú pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu, k výrobe hrncov:

Človek by sa mohol domnievať, že Sun-c’ prirovnával vytvorenie ľudských štandardov, práv a rituálov k hrnčiarskej výrobe: dvom základným myšlienkam, ktoré transformovali, čo ľudia môžu robiť. Ale práve naopak, Sun-c’ vlastne prirovnával vytvorenie ľudskej spoločnosti k fádnemu, zdĺhavému procesu učenia sa, ako vyrobiť hrniec. Upriamoval pozornosť na myšlienku, že rituál sa neobjavil jednoduchou náhodou, bolo to zámerné, vytvorené úsilie. Spôsob, akým mudrci vytvorili rituál, sa podobá úsiliu hrnčiara naučiť sa vyrobiť hrniec, a to tak, že pracuje s hlinou, snaží sa ju precítiť a predstaviť si, aký by mala mať tvar. Mudrci začlenili do svojej ľudskej prirodzenosti umelosť a vypracovali si zmysly, aby mohli vnímať ako môžu byť ľudské interakcie zmenené a predstaviť si, aký typ konania v zmysle akoby by im mohol pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu. Postupom času boli schopní vyvinúť rituály presne tak, ako sa hrnčiar naučí vyrobiť hrniec. V Sun-c’ho ponímaní sa vzostup ľudskej kultúry a sociálnych rituálov neudial v podobe jedinej veľkej inovácie, ale rozvíjal sa postupne prostredníctvom každodennej činnosti vyvinutej pomocou umelosti.“

(Puett, M. a Gross-Loh Ch.: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.)

Môžeme si všimnúť, že umelosť a rafinovanosť sú tu kľúčovými pojmami a skrýva sa za nimi vedomé úsilie človeka vo vzťahu k vylepšovaniu a zušľachťovaniu svojho správania, ktoré má prispievať k hladšiemu – v ideálnej rovine až hladkému – priebehu interakcie, čo sa samozrejme nevyhnutne odráža aj v jazykovom správaní a v jazyku ako takom. Za „výsledky“ takéhoto úsilia môžeme potom považovať existujúce zdvorilostné frázy a formy od jednoduchých pozdravov až po celkové spôsoby vyjadrovania sa smerujúce až k javu, ktorý môžeme vnímať ako integrovanú, zosobnenú – a teda na tomto stupni organickú – zdvorilosť. Branie ohľadu na druhú osobu tu získava na hĺbke a vyplýva nielen z poznania potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností osoby, s ktorou vstupujeme do interakcie, ale aj – a možno v prvom rade, keďže naše poznanie druhej osoby je veľakrát obmedzené – z poznania svojich potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností, ktoré spolu s nami do interakcie vstupujú. Tento pohľad na zdvorilosť však presahuje aktuálny rámec, ktorý sa snažím prezentovať a perspektívne ho plánujem preskúmať a spracovať podrobnejšie.

Ďalšie zaujímavé ponímanie zo starovekej Číny pochádza od Konfúcia (552/551 pred Kr. – 479 pred Kr.), ktorý svoju pozornosť venoval otázkam každodenného života a spôsobom, akými ho žijeme. S témou zdvorilosti ho spája práve jeho ponímanie rituálu, ako prostriedku zušľachťovania našich odpovedí na rozličné situácie, čo nám umožňuje postupne reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, namiesto aickej emocionálnej reakcie. Dôležitým bodom jeho filozofie sú teda tzv. rituály akoby, na ktoré neskôr nadviazal už spomínaný Sun-c‘:

„Prečo vravíme „prosím“ a „ďakujem“?

Prečo to robíme, i keď dieťa dáva jasne najavo, že si myslí, aké smiešne je nútenie sa do tejto hry? Predstavuje to preň možnosť vstúpiť do rituálu, v ktorom bude konať tak, akoby si pýtalo niečo od seberovného. Nerobíte to preto, aby ste ho programovali konať určitým spôsobom; pripravujete ho naučiť sa, čo to znamená vypýtať si niečo od rovnocennej ľudskej bytosti a prejaviť vďačnosť.

Ak sa túto výmenu naučí iba ako rutinný akt, tak sa ju nenaučilo správne. Najskôr to samozrejme je rutinný akt, jeden z mnohých, ktoré sa pri socializácii naučí vykonávať. Ale ak to robí opakovane, začína si všímať, prečo je to tak. Takisto pochopí, ako veci zlepšiť. Vidí, ako ľudia reagujú na jeho „prosím“ a „ďakujem“ a naučí sa, kedy stačí povedať tieto slová alebo kedy lepšie zapôsobia iné slová či zmena tónu hlasu alebo výrazu.“

(Puett, M. a Gross-Loh Ch.: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 50-51)

Aj v tomto prípade sa zdvorilosť ukazuje ako prostriedok, ktorý komunikantom umožňuje prejeviť si navzájom rešpekt, úctu, či dokonca rovnosť. Dá sa povedať, že funguje ako akýsi „tmel“ interakcie, ktorý zároveň vytvára pre komunikantov pocit bezpečia. Narážame tu zároveň na dva aspekty zdvorilosti ako javu, na ktoré upozorním v kapitole venovanej práve základným aspektom a črtám jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu, a to na historickú relatívnosť (tzv. historicita) a kontextovú podmienenosť. Rituálnosť zdvorilosti sa odzrkadľuje aj v samotnej etymológii pojmu, pri ktorej sa v našom kultúrnom kontexte dopátrame k miestu jej vzniku, teda k panskému dvoru a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Podobnú etymológiu má aj český výraz zdvořilost, nemecký výraz Höflichkeit a podobne.

…

S láskou,

Vďaka za obrázky ~

jednička je z <a href=’https://www.freepik.com/photos/blue‘>Blue photo created by rawpixel.com – www.freepik.com</a>

dvojka je z https://freedomdestinations.co.uk/blog/maori-cultural-experiences

a posledný je z http://quotesnstories.com/

MOTÍV VYDAJA V TEXTOCH BOŽENY SLANČÍKOVEJ TIMRAVY

By Lucianna

On 12. októbra 2020

In Príspevkovňa

interpretácia troch vybraných poviedok k 150. výročiu narodenia autorky

Váhala som a zvažovala, či na Moci Príbehu publikovať aj svoje odbornejšie príspevky.

A prečo nie? vravím si. Koho tu podceňujem? Seba alebo čitateľa, ktorému by sa tieto texty mohli pozdávať?

Tak som sa odhodlala a prvý príspevok v novučičkej Príspevkovni je o troch poviedkach Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá by v roku 2017 oslávila svoje 150 narodeniny.

Vyšiel mi v zborníku Romanoslavica v roku 2018.

Príjemné čítanie:)

„…mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť, zavše i od zlosti, čo je na ľuďoch.“

Božena Slančíková Timrava

Abstract

In this article we focus on the interpretation of the three short stories with the motive of marriage of the famous Slovak woman writer Božena Slančíková Timrava. We are concerned how the main motive of the texts Za koho ísť?, Pozde and Príde čas is presented from different points of view and via different characters.

Important feature we found in Timrava’s texts is the picture of the people from the end of the 19^th century and the first half of the 20^th century. She captures them together with their inner world, turmoil as well as their hopes and dreams. What is very important is that the inner life of presented characters is usually very different from their outer behavior. We see them in their simple humanness; we observe their attempts to hide in front of the society, their shame, defiance and desire to manipulate the life according their wishes. As one of the ways how to explain their behaviors we propose the Maslow’s theory of the motivation and we are presenting its main points in the theoretical part of our paper. The desire to fulfill one’s needs in examined texts is very strong and we can consider it a underlying driving force of both conscious and unconscious behaviors of the characters and it is also one of the main factors which is creating and moving forward the story line.

Božena Slančíková Timrava je jednou z najznámejších slovenských autoriek a zároveň významnou predstaviteľkou slovenského literárneho realizmu. Narodila sa v roku 1867 v dedinke Polichno a zomrela v roku 1951 v Lučenci. Rok 2017 je výnimočný aj tým, že si pripomíname 150. výročie narodenia tejto vzácnej osobnosti slovenskej literatúry a kultúry. Timravino tvorivé obdobie sa začalo v roku 1893, keď bola uverejnená jej prvá próza Za koho ísť? a zavŕšila ho v roku 1938 svojou poslednou novelou Záplava. Jej prózy sa odohrávajú prevažne v dedinskom prostredí, ktoré veľmi dobre poznala po všetkých stránkach. Publikovala však aj piesne a drámy. Vo svojej tvorbe sa Timrava prejavuje ako všímavá pozorovateľka, a aj keď zachytáva najmä charaktery a životné osudy jednotlivých postáv, zaznamenáva často prostredníctvom nich aj mnohé spoločenské a kultúrne aspekty obdobia konca 19. storočia a prvej polovice 20. storočia.

Z jej životopisu je zaujímavý fakt, že Timrava bola v podstate literárnym samoukom. V detstve ju učil jej otec, evanjelický farár a do školy v Banskej Bystrici chodila len rok[1]. „Samoukovia, či už na literárnej, umeleckej či inej profesionálnej pôde sú často trochu podceňovaní, keďže sú zvyčajne nútení sami objavovať veci, ktoré sú iným, vzdelanejším ľuďom, samozrejmé. U Timravy však nejde o žiadnu pseudooriginalitu, ale o originalitu „organickú“ a, ako sa dnes ukazuje, pokrokovú, pretože mierila vpred a prinášala pravdu. Timrava nie je samouk, ktorý sa za každú cenu snaží dohnať Európu, pretože jej vzorom je jednoducho život. Taký, aký je, no snažiaci sa odlíšiť. Nie nadarmo nazývali Timravu „rázovitou“, „prísnou“. Tieto charakteristiky v rámci spoločenskej funkcie literatúry svedčia o tom, že ju oslobodzovala od šablón. Nechcela písať odlišne preto, aby bola odlišná, Timrava videla skutočnosti inak než ostatní. Svojou tvorbou odhaľovala spoločenskú lož a bola teda veľkým spoločenským kritikom.“[2]

Ivan Kusý zaraďuje Timravinu tvorbu do širšieho kontextu ostatných slovenských a maďarských autorov žijúcich v novohradskom kraji: „V ich tvorbe je neraz cit zúfania, že sny mladosti sa v dotyku so životom rozplývajú, často sklamanie z nesplnených túžob mladosti. Veľa je v ich diele zákrut a priepadlísk cnenia. Nikdy však nehľadajú východiská v nadhviezdnych výšinách, ich raj i peklo je na tomto svete, v živote, ktorý žijú. (…) Stoja tak pevne v skutočnosti, že ani odstup času nevykoreňuje to ich najosobnejšie z povedomia ďalších pokolení. Bez nich niet súvislosti v našej minulosti. Každá nová generácia zisťuje, že v ich tvorbe sú aj jej problémy.“[3]

V Timraviných textoch nachádzame predovšetkým obraz človeka danej doby, ako ho vnímala sama autorka. Zachytáva ho spoločne s jeho vnútorným svetom a prežívaním, ktoré je často odlišné od vonkajších prejavov a vyjadrení, čo možno považovať za psychologický prienik do osobnosti. Opisuje ľudí práve v ich prostej ľudskosti, odhaľuje ich zakrývanie a maskovanie sa pred okolitým svetom, všíma si ich hanbu, vzdor, domýšľavosť, túžbu manipulovať život podľa vlastných predstáv a neraz necháva svoje postavy padnúť na pomyselné dno, zobrazuje ich sklamania, rozbité túžby a sny. Väčšinou však nehodnotí ani nikomu nenadŕža. Jej postavy jednoducho akoby žili svojim vlastným životom, ktorý autorka nemieni prikrášľovať. Keď však nazrieme hlbšie za konkrétne prejavy a vyjadrenia postáv, nájdeme čosi výsostne ľudské a stále aktuálne. Je to prirodzená túžba a motivácia človeka napĺňať a uspokojovať svoje základné potreby. Podľa Maslowovej teórie motivácie, ktorú prvýkrát predstavil v roku 1943 v časopise Psychological Review[4], motivujú správanie človeka práve špecifické potreby. Tieto motivačné sily vníma ako kontinuum od najnižšej, najzákladnejšej roviny fyziologických potrieb až k tzv. B-potrebám, pričom „B“ znamená bytie vo svojom najhlbšom význame, teda vlastnú existenciu zjednotenú s vesmírnou skutočnosťou. „Na úrovni potrieb je jedinec motivovaný k snahe o redukciu napätia. Nižšie potreby (fyziologické potreby a potreby bezpečia) zaisťujú fyziologické prežitie jedinca; vyššie potreby lásky a úcty zaisťujú duševnú pohodu a rozvoj osobnosti. Potreba sebaaktualizácie predstavuje prechod od úrovne vyšších potrieb k B-úrovni. Na B-úroveň Maslow umiestil metahodnoty (nazývané tiež metapotreby), ktoré sú spojené s najvyššími vrcholmi ľudského potenciálu. Sebaaktualizácia je nikdy nekončiacim procesom, ktorý postupuje dynamickým sledom stupňov smerom nahor po kontinuu. Čím vyššie jedinec dospeje, tým hlbšieho šťastia, pokoja a bohatstva vo vnútornom živote môže dosiahnuť.“ (viď obrázok č. 1).[5]

Obrázok č. 1 : Motivačná štruktúra podľa Maslowa[6]

Timrava sa vo svojej próze zameriava predovšetkým na tému lásky a medziľudských vzťahov. Konanie jej postáv motivujú predovšetkým potreby bezpečia, ku ktorým patrí napríklad ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona; potreby prináležitosti a lásky, pričom konkrétnejšie sa sem zaraďujú potreby byť členom skupiny, prijímať a odovzdávať lásku a priateľstvo, ale aj potreby úcty a uznania. Snaha zredukovať napätie a naplniť, uspokojiť tak určitú potrebu získava v literárnom spracovaní špecifický výraz. V poviedkach s motívom vydaja či ženby, ktorému sa venujeme na nasledujúcich stránkach nášho príspevku, tematicky bezpochyby dominujú práve sociálne potreby (prináležitosť, láska, úcta a uznanie). Zamerali sme sa na tri motivicky podobné poviedky: Za koho ísť?, Pozde a Príde čas. Ústredný motív tu Timrava rieši z rôznych uhlov pohľadu a jeho spracovanie sa v daných poviedkach líši svojou šírkou i hĺbkou. Pre všetky hlavné ženské postavy je však spoločný zámer, ktorým je dobre sa vydať, čo predstavuje aj stereotyp súvisiaci so životnými cieľmi a ideálmi zobrazovaných postáv. Predostieraný svet mladých dedinských ľudí je touto skutočnosťou natoľko poznačený, že je to hlavná vec, na ktorú myslia a ktorá formuje ich tok života, vnútorného prežívania i konania.

Pre poviedku Za koho ísť?, ktorá bola publikovaná už v roku 1893, je príznačné rozprávanie v prvej osobe a má formu denníkových zápiskov. Zo sledovaných poviedok je zároveň sujetovo najjednoduchším textom. Príbeh rozpráva hlavná hrdinka Lujza, prichádzajúca z mesta na dedinu k svojmu strýkovi s jasným zámerom nájsť si muža: „Vlastne môj úmysel je: lapiť jedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať pod čepiec napriek kope záletníkov. Už potratila som všetku trpezlivosť, majúc dvadsaťpäť rokov, vrhám sa tedy na túto príležitosť zúfale – celou silou.“[7] S týmto presvedčením následne koná a rozohráva akúsi honbu na muža, pričom sa zameriava na dvoch – z jej pohľadu vhodných kandidátov – dedinských učiteľov. Ako mladá žena sa prejavuje veľmi aktívne a cieľavedome, posudzuje prejavy mladých mužov, avšak jej správanie je často infantilné a môžeme u nej vypozorovať túžbu manipulovať a ovládať svoje okolie. Pohráva sa s citmi ľudí a využíva ich prostoduchosť a náklonnosť, čo možno veľmi dobre vidieť v kľúčovej časti príbehu, keď sa predstiera chorobu a záujem mužov o jej osobu sa odkrýva. Ako možného ženícha v tomto momente vníma dokonca aj svojho strýka. Vymýšľa si rozličné stratégie a snaží sa tak odhaliť, kto ju má vlastne v láske. Jednou z nich je napríklad snaha vyvolať v mužoch žiarlivosť, čo sa jej napokon aj podarí.

Už v tejto poviedke si môžeme všimnúť charakteristickú črtu Timraviných próz, teda rozpor medzi mysleným/cíteným a vypovedaným. Tento moment je často práve tým, čo hýbe dejom a posúva ho vpred a na jeho základe sa rozvíjajú aj vzťahy medzi postavami. Lujza sa napríklad pretvaruje, že sa necíti dobre, aby upútala na seba pozornosť: „Ja ako nezdravistá sedela som ustatá pri stole, bezvýrazno a mdle hľadiac do povetria, zavše vzdychajúc skláňala som hlavu do dlaní, akoby ma neznesiteľno bolela.. „Toto musí i skalu obmäkčiť!“ myslím – a skutočne, Bút hneď bol pri mne s otázkou…“[8]. V reakciách na podobné situácie sa odkrývajú aj črty ostatných postáv, čo tiež môžeme vnímať ako súčasť Timravinho hlbšieho psychologického vnímania. Výraznejšie si to však môžeme všimnúť v ďalších – sujetovo bohatších – textoch.

Podobne hravo a detsky sa prejavuje aj hlavná hrdinka ďalšej sledovanej poviedky Pozde, ktorá vyšla v roku 1898. Ide o sujetovo rozvinutejší text s autorským rozprávaním, kde sa mladá, láskou sklamaná Darina najskôr odmieta vydať a neskôr si sama aktívne začína hľadať vhodného muža. Jej aktívny záujem o potenciálnych ženíchov a spoločnosť mladých ľudí je vyvolaný konaním jej tety a matky, ktoré jej ženícha vybrali bez toho, aby o tom vedela. Hlbším dôvodom jej nového záujmu o vydaj je teda vzdor voči neočakávanému rozhodnutiu. Vzdorom reaguje aj na odmietnutie zo strany svojho snúbenca: „A ja ani nebanujem! tvrdila zlostne aj pred sebou, stavajúc sa nedotknutou.“[9] Táto primárna reakcia sa však postupne mení na smútok a obviňovanie. Zo psychologického hľadiska je zaujímavé zobrazenie toho, ako sa Darina so vzniknutou situáciou vyrovnáva a hľadá si spôsoby kompenzácie zranených citov. Je nútená vyrovnať sa aj s hanbou, ktorú pociťuje voči okoliu a útechu nachádza v speve. Pri nepríjemných pocitoch siaha v duchu po piesni „Pod oblôčkom vyskakoval…“, čo má pre ňu katarzný účinok.

V tejto poviedke si môžeme všimnúť ďalšiu z významných charakteristík Timravinej tvorby a tou je vnútorná reč postáv. Podobne ako v texte Za koho ísť? aj tu nachádzame množstvo protirečení medzi mysleným/cíteným a vonkajším vyjadrením postáv. Na margo vnútornej reči Viliam Marčok podotýka, že „vzdorné, nevyslovené repliky jej postáv na názory iných ešte nie sú sústavným vnútorným monológom, s akým sa po prvýkrát stretávame u Dostojevského, ani bytostnejším prúdom vedomia, na aký ho pretvoril James Joyce a po ňom modernistická línia prózy XX. storočia. Ale bol to v našej próze prvý rozhodný krok do sfér skrytého svetského vnútra človeka.“[10]

Vnútorné prežívanie postáv je často zmätené, rozporuplné a nelogické, čo opäť poukazuje na Timravino rozprávačské majstrovstvo a jej pochopenie ľudského vnútra. Zaujímavá z tohto aspektu je napríklad Darinina reakcia vo chvíli, keď sa chce porozprávať s otcom o snúbencovi, ktorého vlastne ani nepozná: „Tatuško…“ započne, držiac kľučku v ruke a čaká, že pozrie na ňu a potom bude pokračovať. Tatuška starý, ale pekný, sedel zohnutý nad písaním a nerád, keď ho vyrušovali. Čujúc jej – ako sa mu zdalo – prosebný hlas, obrátil sa rýchlo k nej; ale vidiac podľa vzrušenej tváre, že sa zas protivila s matkou, prísne vpil i tak ostré čierne oči do nej. „No?“ zakričal. „Nič … nič … som sa …“ a Darina ponáhľala sa von. S veľkou rýchlosťou prešla cez pitvor, v duchu spievajúc „Pod oblôčkom vyskakoval…“ A keď ju vyspievala celú, riekla zmužile: „A predsa nepôjdem zaň, čo je kto!“[11]. Darinu tlak zo strany rodiny a možno i snaha ukázať svoju samostatnosť, vôľu a schopnosť rozhodovať sa vedú k aktívnemu hľadaniu si vhodného ženícha, ktorého chce v prvom rade dobre poznať.

V poviedke Príde čas sa problematika vydaja mladej ženy rieši z pohľadu troch postáv: matky Anči Jachtačky Riapeľovie, dcéry Zuzy a otca Ďura. Timrava tu zobrazuje primárne tému starodievoctva a prostredníctvom svojho špecifického vnímania vzťahov otvára aj problematiku rodinnej dynamiky, medzigeneračného rozporu symbolizovaného vzťahom rodičov a dcéry a príbeh ozvláštňuje dokonca osudovosťou a motívom kliatby.

Jadrom príbehu je konflikt, ktorý v rodine vzniká a postupne sa prehlbuje, pretože dvadsaťštyri ročná dcéra Zuza je ešte stále slobodná. Pre rodičov je situácia ich dcéry veľkým osobným i spoločenským problémom, keďže vek dvadsaťštyri rokov je na vydaj v dedinskom prostredí veľmi vysoký a zo strany okolia si vysluhuje posmech a opovrhovanie. Rodičia sa teda cítia zahanbení a ponížení a na tomto podklade vznikajú medzi nimi hádky. Konfliktné situácie nastávajú aj medzi matkou a dcérou či otcom a dcérou, takže sme svedkami rozporov v rámci rodinného vzťahového trojuholníka. Príbehová línia je zároveň opäť bohatá na vnútorné prehovory postáv, ktoré väčšinou nekorešpondujú s ich vonkajšími prejavmi.

Matka sa prejavuje najotvorenejšie, usiluje sa hlavne zo začiatku hľadať cesty, túži vydať svoju dcéru a uhládza vzťahy. Postupne však začína svoju dcéru a muža obviňovať, obracia sa v hádkach proti nim a snaží sa tak zbaviť svojej hanby a viny. Otec s dcérou sú podobní v prejavoch tvrdohlavosti, pýchy a vzdoru, ktorými navonok reagujú na nepríjemné okolnosti. Tieto reakcie však môžeme považovať za psychologickú obranu tvoriacu súčasť vonkajšieho obrazu osobnosti, teda spoločenskej masky. Prejavuje sa tu prirodzená túžba človeka zachovať si pozitívny sebaobraz a v konkrétnom prípade aj snaha zakryť svoje zranené, zmätené vnútro a zbaviť sa pociťovanej viny. Zuza zasa predstavuje typ mladej odvážnej, stále ešte sčasti detsky sa správajúcej ženy túžiacej po vydaji. Čaká však na mladého muža, ktorý sa má vrátiť z vojny a ostatných nápadníkov odmieta. Je nešťastná zo sociálneho postavenia svojej rodiny, hnevá sa a obviňuje rodičov z toho, že lepšie nehospodária. Cíti, že aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nemohla dobre vydať. Potom, čo sa jej vysnívaný Števo vráti z vojny, otvorene mu vyjadrí svoju náklonnosť a city. Je pritom odvážna a priama.

Timrava sa v spleti týchto vzťahov prejavuje ako pozorovateľka a nehodnotí ich. Svojim charakterom akoby nechávala voľný priestor prejaviť sa vnútorne aj navonok bez toho, aby sa stavala na niečiu stranu. Z rozoberaných poviedok je Príde čas jedinou, ktorá nekončí šťastne, teda vytúženým vydajom. Zuza podľa otcovej predtuchy odchádza slúžiť do mesta.

Vo svojich poviedkach Timrava preniká i do mužského sveta. V sledovaných textoch vystupujú mužské postavy – okrem otca v poviedke Príde čas – ako predmet záujmu hlavných ženských hrdiniek, čo však neznamená, že sú pasívne. V Za koho ísť? je zápletka postavená na platonicky ľúbostnom trojuholníku medzi Lujzou a dvoma dedinskými učiteľmi Rudolfom Mišovom a Samuelom Bútom a okrajovo doň zasahuje postava ujca. Mišov sa okrem učenia venuje aj bylinkám, za čo si na dedine vyslúžil prezývku „mastičkár“ a Bút je zároveň aj obuvníkom. O ich charakteroch sa dozvedáme predovšetkým z ich priamych prehovorov a z opisov iných postáv. Obaja majú záujem o ruku dievčaťa, ktoré si z nich očividne vyberá toho „lepšieho“, a na jej stratégie reagujú rôzne – spočiatku flegmaticky, neskôr vyhranenejšie. Postupne sa vznikajúce napätie premieta aj do ich vzájomného vzťahu: „Na krížnom chodníku dočkal Mišov Búta. „Vieš ty čo?“ vravel Mišov, „pre jednu babu škoda nám je započať spor. Prišla a odíde. Nám nezostane len banovať za ňou. Či za ten žiaľ hodno obetovať priateľstvo? Buď múdry, nechaj ju!“ Nechaj ju ty!“ na to Bút – Mišov poobzeral si oči Búta, odvrátil sa a hvízdajúc šiel hore dedinou do školy.“[12]

Príbeh vrcholí stretnutím všetkých troch mužských postáv okolo chorej Lujzy, ktorá zisťuje, že je zaľúbená do Mišova. Tu sa do deja aktívnejšie a otvorenejšie zapája aj ujec svojim prekvapivým hodnotením mladej generácie: „Takí sú terajší mladí ľudia, pre zábavu zanedbávajú domácnosť, ženu. Obeť spraví každá, ktorá ide za mladého. Starší sú svedomitejší, tí v rodine nájdu svoje najväčšie šťastie!“[13]Zúfalá a citovo zmätená Lujza sa toho chytá a v liste žiada povolenie od rodičov na sobáš s ujcom a celá táto scéna vyústi do mierne komického odhalenia vzájomných citov medzi kantorom Mišovom a mladou ženou. Timrava túto poviedku ukončuje zmierlivo a vo všetkých vzťahoch vzniká nová harmónia.

V poviedke Pozde sa tiež postupne kryštalizuje vzťahový trojuholník, do ktorého vstupuje hlavná hrdinka a dvaja mladí muži Dušan Škripoň a Samko Ledanko, avšak v jeho pozadí je tretí muž, o ktorom až takmer do konca nič nevieme. Práve táto záhadná postava vybraného ženícha sprostredkovane motivuje Darinu hľadať si vhodného kandidáta samostatne: „Tak vydať sa teda… Ale ja si sama vyvolím za koho. Nebudem hľadieť ani na krásu, ani eleganciu, ani stav – ani čo ho dokonale nepoznám – dobre nechcem – iba na dobrotu… Ale koho tak, kto by bol taký dobrý? (…) Hneď predstúpila jej v duši veľká a mocná postava Dušana Škripoňa, s tvárou trochu ťapkavou a veľkých, napnutých očú. To je krotký ako holubica, zlého slova nepočul od neho nik, a už je roky, ako sa osadil v dedine, kúpiac tu majetok. Spomáha chudobným, pominulej zimy zaodel päť sirôt. Lepšie srdce ani nemôže mať mužský… A jeho priateľ Samko Ledanko? Darina zamyslela sa ešte hlbšie… Ten podporuje a drží v dome sestru s dvoma deťmi, aj to je samá cnosť a dobrota…“[14] Muži na jej priateľské správanie reagujú odlišne. Škripoň sa prejavuje hanblivo, rozpačito, dokonca domýšľavo, ale zostáva viac-menej pasívny a svoj záujem nevie prejaviť otvorene. Ledanko je vo svojom prejave otvorenejší, ale spočiatku Darininu náklonnosť odmieta, pravdepodobne preto, že sa cítil ponížený jej chvíľkovým odporom voči mužom. Jej spoločnosť však vyhľadáva stále častejšie a jeho vnútorný svet začína byť rozpoltený medzi tým, čo chce cítiť a čo vlastne cíti: „Hrozne je protivná“ pomyslel si v svojom trápení, cítiac, ako mu srdce slasťou búcha za ten pohľad.“[15]Mladí muži sa dokonca navzájom uisťujú, že ani jeden nemá záujem o jej ruku. Ledankova rozpoltenosť a snaha vyvolávať v Darine žiarlivosť a získať tak jej pozornosť a Škripoňova nerozhodnosť, pomalosť a neschopnosť vyjadriť svoje city napokon nepriamo prispejú k tomu, že Darina sa vydáva za kňaza Hrabovského, ktorého celý čas odmietala. Poviedku Timrava ukončuje svojim typickým ironickým nádychom – keď sa mladí muži konečne odhodlajú prejaviť svoj záujem, už je „pozde“. Záver by sa pokojne dal vystihnúť aj známym slovenským príslovím: Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Aj v tomto texte si môžeme všimnúť, že popieranie citov, rozpor medzi tým, čo je vyjadrené navonok a vnútorným prežívaním, očakávania a domýšľavosť majú veľký vplyv nielen na rozvíjanie deja, ale aj na život ľudí, ktorý Timrava načrtáva.

V poviedke Príde čas je hlavnou mužskou postavou otec a postupne sa odkrývajú charaktery nechceného, odmietaného muža a na druhej strane vytúženého muža vracajúceho sa z vojny. Otec Ďuro sa navonok prejavuje vzdorovito a odmietavo voči svojmu okoliu a postupne začína byť podráždený a nepríjemný aj voči svojej žene a dcére, na čo neboli predtým zvyknuté. Predstavuje postavu s rozvinutým vnútorným svetom, pričom ho trápia výčitky svedomia a cíti sa zodpovedný nielen za smrť ženy, čo ju kedysi v mladosti opustil, ale aj za stav dcéry, ktorú sa im nedarí vydať. Obviňuje svoju ženu aj dcéru, zmietajú ním negatívne emócie pod ťažobou vlastnej viny, čo sa odráža aj v jeho konfliktnom správaní. Tak je to aj v situácii, keď mu dcéra prinesie jedlo: „Zloží klobúk na pažiť k sebe, sníme pokrievku z črepničky a zamieša v nej lyžicou. Navrchu bôbu masť a škvarky ako palce veľké, čo on rád. Dosiaľ sa tešil, že mu žena tak vôľu hľadá, teraz zašiel ho hnev. Hľa, ako ona vie gazdovať Nie div, že prišiel pri nej na mizinu. Práve tak nič nemá, ako by nemal, keby si bol Anku Pankovku vzal…“[16] Postava odmietaného muža Bodora sa takisto viaže na minulosť, ku ktorej sa v spomienkach vracia otec Ďuro, keďže ho odporúčal Pankovke za muža potom, čo sa s ňou rozišiel. Aj mladého aj starého Bodora prezývajú niktošmi. Mladý muž sa pritom stará o malý statok, napohľad je zanedbaný a je samotár. Spočiatku má o Zuzu záujem, ale ona ho odmieta a vysmieva sa mu. Jej vytúženým mužom je totiž Števo prichádzajúci z vojny. Sprvoti na jej zvádzanie a koketovanie reaguje pozitívne a má o ňu záujem, avšak vstupuje medzi nich jeho matka, ktorá Zuzu a jej rodinu nepovažuje za vhodnú partiu a viac-menej mu prikazuje vziať si inú ženu. Števo sa tu podrobuje matkinej vôli a Zuze sa začína vyhýbať, až ju napokon odmieta úplne. Kľúčovým momentom poviedky je, keď otec, napriek svojmu odporu a pýche, prichádza na žiadosť svojej dcéry za odmietaným Bodorom, aby mu ponúkol jej ruku. Mladý muž ju však odmieta so slovami: „Bačik, vaša Zuzka mne, keď som ju pýtal, ani neodpovedala ako poriadnemu človeku, ale ako bláznovi. Aj teraz, kdekoľvek sa zídem s ňou, ma potupí a mi ubližuje. Nieto toho mena, ktorým by ma nebola prezvala… Prepáčte, bačik, ale by to nebolo dobre, keby šla za mňa. A preto ja vašu dievku nevezmem…“[17] Sklamaný a prekvapený otec to berie ako naplnenie osudu: „Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pankovka je pomstená – čas prišiel…“[18]

Ženský i mužský svet v Timraviných textoch majú svoje pravidlá a genderové role sú z veľkej časti predurčené. I keď sa ženské hrdinky prejavujú emancipovane, samostatne a vzdorovito, každá z nich nesie v sebe túžbu po dobrom vydaji, po tom, nájsť si muža a viesť spokojný rodinný život. Toto nastavenie zároveň podporuje celé okolie, od rodiny až po celú dedinu. Veľké slovo v otázke vydaja či ženby má rodina, ktorá sa mladým ľuďom snaží nájsť čo najlepšiu alternatívu – majetkovú aj z pohľadu charakteru. V poviedke Za koho ísť? vystupujú Lujzini rodičia len v pozadí. Voľbu ženícha s nimi konzultuje v listoch, ale posledné slovo, zdá sa, majú oni. Potom, čo si zvolila svojho muža, prichádzajú na dedinu. Výraznejšie do života mladých ľudí vstupujú rodičia, prípadne širšia rodina v ďalších interpretovaných textoch. Ako sme si všimli, Darine z poviedky Pozde vyberajú ženícha teta s matkou a táto voľba sa stáva hnacím motorom príbehu a je motiváciou Darininej „premeny“ od pasivity a odporu voči mužom k aktivite a pozitívnym citom. Voľba zo strany rodiny je pritom čímsi prirodzeným a normálnym: „Tetka Elena z Mrázova a i sama mať Dariny Zátonichovej vyriekli, že dosť bolo už parád a Darina musí sa vydať. Ona, vôbec nedojatá, krútila hlavou ľahkomyseľne a smiala sa veľmi veselo, keď jej tetka povedala, že teda keď ona neuchne sa, ony jej zaopatria a určia, za koho sa má vydať. Posadali bližšie k sebe na diván a začali sa hneď aj radiť o tom. Starý mládenec Bohdan Hadala by ta bol, ale ten sa ženiť nebude. Edo Šmirský by ju sotva vzal, Francko Svetlovský nemá ešte chlieb...“[19] Neskôr tetka prichádza s novinou, že už vhodného kandidáta našla. V týchto pasážach sa v textoch zrkadlí tradícia, ktorá vládla v slovenskom dedinskom prostredí. Sobáš bol samozrejmosťou a rodina sa snažila mladým vybrať čo najlepšieho možného partnera. Do úvahy sa bral napríklad majetok, rodina, postavenie, ale aj charakter, zdravie a podobne. Vzájomná náklonnosť alebo láska neboli pri voľbe partnerov primárne alebo vôbec nezohrávali rolu. Hanbou a zdrojom posmechu a akejsi spoločenskej potupy pre celú rodinu bolo, ak mladá žena zostala „starou dievkou“ alebo muž „starým mládencom“. To veľmi jasne vidíme napríklad v poviedke Príde čas, kde je 24-ročná Zuza stále ešte slobodná. Vytvára to napätú situáciu v rodine, konflikty medzi jej členmi, čo vedie až k Zuzinej rezignácii na vydaj z lásky, keď žiada otca, aby ju vydal za muža, ktorého predtým všemožne odmietala. Bodorove odmietnutie je potom pomyslenou ranou osudu a Zuza opúšťa dedinu. V tejto poviedke do hry vstupuje aj matka Števa – vyvoleného muža –, ktorá v podstate svojmu synovi zakazuje vziať si hlavnú hrdinku: „Ja som si dvoch synov dobre oženila; obaja sú spokojní – i teba tak chcem. Načože je žena neochotná, ktorá nezavaruje a pri ktorej hynie hospodárstvo? K takej aj ľúbosť ľahko pominie. Ale cena ženy dobrej je nad perly… človeku vzácna…“[20] Mladý muž sa matke neprotiví a Zuzu opúšťa. Slovo rodičov má veľkú váhu a spoločenské postavenie rodiny evidentne tiež zohráva podstatnú úlohu v otázke vydaja či ženby.

Vo všetkých sledovaných poviedkach sme videli snahy upútať na seba pozornosť, zapáčiť sa, ukázať sa v najlepšom svetle, vyniknúť alebo byť prijatý okolím. Môžeme ich považovať za prirodzené vzorce správania sa ľudí, za ktorými sa skrývajú základné životné potreby jednotlivca. Všimli sme si, že podľa Maslowovej teórie motivácie sú to hlavne tie, ktoré by sme mohli zaradiť k nižším a vyšším potrebám, ktoré vyžadujú redukciu napätia a motivujú jednotlivca k snahe naplniť ich. Nachádzame tu potreby istoty a bezpečia (ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona,…), potreby prináležitosti a lásky (byť členom skupiny, byť milovaný, mať priateľov,…), potreby úcty a uznania (cítiť úctu, sebaúctu, mať prestíž, uznanie, nezávislosť,…). Najbohatšie zastúpené sú vo vybraných Timraviných textoch bezpochyby sociálne potreby. Vyššie poznávacie a estetické potreby sa vo väčšej miere objavujú v poviedke Za koho ísť? Tieto potreby a pocity charakteristické pre sledované postavy, pociťujú ľudia viac-menej nadčasovo a aj preto sa v Timravinej próze vie nájsť aj súčasný čitateľ. Odstup od textov síce stále markantnejšie vytvára jazyková stránka, ale v pocitovej sfére sú si dnešný svet a svet Timraviných textov stále blízko.

Použitá literatúra

Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, 752 s.

Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, 772 s.

Drapela, V. J.: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, 175 s

Kebísek, Roman: „Božena Slančíková Timrava: Láska jej zobrala ruže z líc“. Sme, roč. 24, 13. 1. 2016, č. 9, apríl. Príbehy slovenských hrdinov, s. VIII. Dostupné online: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html#ixzz4mVw203I8

Kusý, Ivan: „Timrava je prameň poznania človeka“ Božena Slančíková Timrava: Dielo I., Bratislava: Tatran 1975, s. 9 – 17.

Marčok, Viliam: „Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes?“ Skúsenosti, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2009, 302 s.

Maslow, Abraham: „A Theory of Human Motivation“ Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4, s. 370–396.

Timrava v kritike a v spomienkach. Zborník. Bratislava: SVKL, 1958, 849 s.

[1] Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[2]Alexander Matuška: Timravine miesto v našej literatúre. In: Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava 1958, s. 816

[3]Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[4] Abraham Maslow: A Theory of Human Motivation. Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4, s. 370–396.

[5] Viktor J. Drapela: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 138

[6] Upravené podľa schémy Viktora J. Drapelu: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 139.

[7]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10, s. 21

[8]Tamtiež, s. 28

[9]Tamtiež, s. 314

[10]Viliam Marčok: Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes? In: Skúsenosti, 2009, s. 287

[11]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 332 -333

[12]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 26

[13]Tamtiež, s. 31

[14]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 320 – 321

[15]Tamtiež, s. 342

[16]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 348 – 350

[17]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 379

[18]Tamtiež, s. 380.

[19]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 311

[20]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 363

Obrázok Boženy Slančíkovej Timravy som si požičala z: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html

A obrázok obálky knižky je z: https://www.litcentrum.sk/recenzia/za-koho-ist-ine-prozy-bozena-slancikova-timrava-rysava-jalovica-ine-prozy-martin-kukucin-o

priestor pre liečivú silu príbehov

Kategória: Príspevkovňa

Ľudia, ktorí umožňujú narcistom beztrestne týrať svoje obete

Ako k dovoľovaniu narcizmu dochádza a ako ho rozpoznáme?

Bludy dovoľovača

Aké sú typické vyjadrenia a prejavy dovoľovačov?

1. Narcista má za sebou ťažký životný príbeh

2. On / ona to tak určite nemyslí

3. Ja som s ňou / s ním nikdy nemal problém

4. To sa určite časom zlepší. Buď trpezlivá!

5. To nie je také zlé!

6. Prestaň sa sťažovať! Veď on / ona tak ťažko pracuje a stará sa o všetky záležitosti

7. Ty si to moc berieš / pripúšťaš. Si precitlivená!

Zopár praktických tipov, čo s tým

1. Prestaňte vysvetľovať svoje pocity

2. Nerobte sa zraniteľným

3. Nechyťte sa na návnadu

4. Sústreďte sa na seba a svoj sebarozvoj

Čo je to gaslighting a ako sa mu brániť?

Jedným z dôležitých konceptov, ktorý je užitočné poznať hneď od začiatku, je gaslighting (gáslajting).

Čo sa snaží gaslighter vyvolať? Ako sa dá zistiť, že ste obeťou gaslightingu?

Kde sa s gaslightingom môžeme najčastejšie stretnúť a je vždy zámerný?

Ako dochádza ku gaslightingu?

Čo ak vás niekto gaslightuje?

Ži svoj Príbeh

ZDVORILOSŤ A INTERAKČNÝ RITUÁL

Úvahy o mieste zdvorilosti v rámci interakcie a teoretických východiskách ďalšieho výskumu

Život so zdvorilosťou

úvahy na úvod pripravovanej knižky o vzťahu jazyka a zdvorilosti

MOTÍV VYDAJA V TEXTOCH BOŽENY SLANČÍKOVEJ TIMRAVY

interpretácia troch vybraných poviedok k 150. výročiu narodenia autorky