priestor pre liečivú silu príbehov

Kategória: Nezaradené

Tvorím, teda som

Tento týždeň som si tému nevolila, ani som si nadávala nejaký konkrétny zámer alebo otázku – bobríka, ktorému budem venovať pozornosť. Niekedy to robievam, ale radšej to nechávam plynúť prirodzene. Ale vidí sa mi, že si ma téma pekne našla. 

Bola ňou samotná tvorba, tvorivý proces a jeho prijatie či neprijatie. Pýtala som sa seba samej – prečo tvorím? (Môže to znieť hlúpo, akoby som sa pýtala, prečo varím alebo dýcham, ale predsa… nebolo to pre mňa vždy také samozrejmé.)

V tvorivom procese sa nielenže nachádzam, ale aj vidím. Učí ma o živote viac, ako čokoľvek iné. Miestami mi to dovoľuje cítiť aj spojenie s veľkým kreatívnym procesom a tým, čo je. A vtedy sa skutočne cítim. Vtedy môžem byť – a nielen s ním, ale aj sama sebou.

A milujem ten moment, keď vzniká a vznikne niečo nové – niečo, čo tu predtým nebolo! 

Spomínam si na to, ako som začala tvoriť lapače snov a aké to bolo kúzelné. Akoby som ich vlastne netvorila ja… A aj tu je ten pocit, tá otázka – kto to tu tvorí? 

A tu cítim aj radosť. 

Nie som Picasso a ani nikdy nebudem. Ani žiadny iný meastro či maestriňa. Vždy budem Lucka Anna Trubačová, tak ako Vy budete Vy. Čo je pre mňa dôležité je, že to, čo tvorím, tvorím rada a keď sa do toho zapojí aj srdce, ach! Juhuu 🙂

Jedna z vecí, ktoré som aktuálne odhalila je, že túžim po originalite. Vytvoriť skutočne dačo, čo tu ešte nebolo a je to unikátne. Tú túžbu vnímam aj vo svojej výskumnej práci a aj v tej výtvarnej a pisateľskej (i keď je to zrejme v podstate to isté a pán Freud by mal na to akiste svoj názor:) Ale nechcem sa tým nechať veľmi ovplyvňovať alebo sa na to zameriavať. Keď to bude mať prísť, keď sa to má zrodiť prostredníctvom mňa, tak to tak bude. A ak nie, tak sa predsa nebudem naháňať za preludom originality, ktorý by mi koniec-koncov mohol pokaziť radosť z prirodzensti a tvorivého procesu. Len som to chcela pomenovať a osloviť. (Vy to ako cítite? Objavuje sa to u vás?) 

A áno… Túžim aj po ocenení alebo skôr po pozitívnom prijatí mojich výtvorov. Asi nikto z nás netvorí len tak, aby to zavrel do šuflíka a schoval pred svetom (ale možno sa mýlim). Prijatie cítim ako objatie a to je veľmi príjemný pocit. Túžite po tom aj vy? 

Tvorba je pre mňa aj veľmi dôležitý transformačný prostiedok. Mám rada pekné a príjemné veci a veľmi rada sa nimi aj obklopujem. A nemusíme sa tváriť a hrať na to, že žijeme v ideálnej spoločnosti a jednorožce nám tu prdia dúhy. Žiaľ, nie. A keďže som veľmi citlivý a vnímavý človek a niekedy vnímam až moc, tento transformačný liečivý prostriedok potrebujem ako soľ. Či je to písanie alebo výtvarné veci.

A prečo ho vnímam transformačne? Nechcem a netúžim totiž v tom, čo robím prispievať k zmätku, neporiadku či k prenosu, kumulácii a cirkulácii tzv. negatívnych emócií a javov (napríklad závisť, nenávisť, hamižnosť a podobne.) Tie práve túžim uvidieť a pretvoriť aj u seba. A veru sa ani nijak zvlášť netúžim pridávať ku kritickému prúdu (i keď – ach! Niekedy mám chuť až kričať, ako by som sa pridala a sem-tam to aj robím, avšak snažím sa v tom pre seba nájsť správnu mieru. Keďže táto oblasť automaticky so sebou nesie súboj a konflikt. Čo je však niekedy sebazáchovné a životne dôležité…).  

Ale iné som chcela povedať:) To negatívne alebo skôr škodlivé, čo v okolí cítim – a teda chtiac-nechtiac aj absorbujem, keďže to na nás všetkých vplýva a nežijeme vo vákuu -, radšej pekne zoberiem, hodím na stôl, vyvaľkám alebo preosejem (sem-tam to aj vykričím, vytancujem, vypíšem zo seba alebo vyboxujem;) a ak sa to dá, premením to na opak. To vidno v niektorých mojich básňach a textoch. Podobne pracujem aj s emóciami v situáciách, do ktorých sa dostávam, i keď nie vždy to vyjde podľa mojich najlepších želaní a zámerov a ešte mám čo robiť, aby ma isté veci nevyviedli z rovnováhy alebo aby ma nezranili. A nie som si istá, či sa do toho konfuciánskeho stavu niekedy dostanem, ale to mi vôbec nevadí:) 

Moc príbehu kniha cover art

S takýmto pozadím som tvorila aj Moc Príbehu. Osobne milujem (prí)jemné, upokojúce, duchaplné príbehy a neobľubujem už trilery, horory, strhujúce novinky a iné adrenalínové záležitosti (ak, tak ako také kajenské korenie:) Chcela som a vytvorila som príbeh, aký si zo srdca prajem a aký by som napríklad želala aj svojej dcére. Bežné aktuálne dianie mi príde kruté až dosť a myslím si, že prilievať olej do ohňa nemusím. Naopak – rada zjemňujem, skrášľujem, transformujem na to pekné, dobré (pokiaľ mi sily dovolia a stačia), kultivujem. I keď ma niekedy život privádza do situácií, kde to chce ráznosť, vyhranenosť, niekedy až hrubosť či ostrosť, okamžitú rozhodnosť a akciu, povedať NIE a dosť a podobne – inde sa veru cítim doma. Ale toto prísne a tvrdé ma učí, ako si obrániť práve to, čo mi je milé a drahé a vytvoriť si pre to priestor. 

Jou! A milujem fantáziu! Koniec-koncov aj jednorožce prdiace dúhu (keď tým nikomu neubližujú.) 

S láskou,

tvor menom LA

Život so zdvorilosťou

úvahy na úvod pripravovanej knižky o vzťahu jazyka a zdvorilosti

politeness zdvorilosť spolupráca ohľaduplnosť empatia

Nie cesta rozširuje ľudí,

to ľudia rozširujú cestu.

Konfucius, Rozhovory a výroky

Keď tak teraz nad tým dumám a pokúšam sa vyjadriť, ako sa štúdium zdvorilosti a jazyka vôbec ku mne dostalo, nenachádzam odpoveď! Bola to náhoda? Súhra okolností? Osud? Čo ma viedlo práve k tejto téme? 

S istotou to zrejme nezodpoviem, ale čo isté je, že ma tento záhadný vzťah sprevádza už pomerne dlho, až som sa rozhodla o ňom niečo povedať. 

Dnes to bude len krátka úvaha, ale pripravujem aj knižku, v ktorej si zdvorilosť a jej vzťah k jazyku budete môcť pozrieť z viacerých uhlov pohľadu (a nielen z môjho! Ale o tom až potom, keď to bude aspoň také poloupečené;)

~

Zdvorilosť je nepochybne jedným z najzaujímavejších fenoménov v rámci ľudskej spoločnosti. Jeho premenlivá povaha a presahy do rozličných disciplín (jazykoveda, filozofia, etika, etiketa, atď.) láka filozofov a jazykovedcov už pomerne dlhú dobu. V reze času si bádatelia kládli rôzne typy otázok. Pátrali napríklad po pôvode zdvorilosti, a tak skúmali jej korene ako javu, upriamovali pozornosť na jej rôzličné vyjadrenia a manifestácie v jazyku, v reči tela a v rozličných situáciách, dávali ju do súvislosti s rituálmi a rituálnym správaním, hľadeli na ňu ako na prostriedok umožňujúci kultivovanú medziľudskú interakciu a v tomto zmysle potom spätne kultivovali a vylepšovali aj formy zdvorilosti. A to je stále len malý výsek z poľa záujmu o zdvorilosť!

     Do môjho života vstúpil tento záhadný vzťah jazyka a zdvorilosti zhruba pred štrnástimi rokmi a v tom čase som o ňom vedela iba veľmi málo. Prihlásila som sa na doktorandské štúdium slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského s projektom, v ktorom som sa chcela venovať v prvom rade manifestáciám zdvorilosti v rámci rozličných zdvorilostných formuliek a v iných jej formálnych prejavoch. Avšak keď som sa pustila do čítania odbornej literatúry, otvorilo sa mi úplne nové pole, o ktorom som predtým nemala azda ani predstavu. Musela som siahnuť po zahraničnej literatúre, keďže odborných prác na tému zdvorilosti bolo u nás v tom čase málo a tie, čo boli k dispozícii odkazovali na zahraničné – zväčša kľúčové – zdroje. A tak začala moja dobrodružná cesta za tajomstvom vzťahu jazyka a zdvorilosti a táto téma ma sprevádza dodnes. Knižka, ktorá sa vám dostáva do rúk, v podstate mapuje postupné kroky rozvíjania môjho odborného aj osobného záujmu o túto problematiku. V lingvistike sa dostala do povedomia predovšetkým prácou Penelope Brown a Stevena C. Levinsona, ktorí začali skúmať pragmatickú stránku tzv. jazykovej zdvorilosti (linguistic politness). Jednotlivými prístupmi sa však hlbšie zaoberám v prvej kapitole knižky.

     Dovolím si na úvod krátku úvahu o tom, kam ma záujem o zdvorilosť doviedol a vedie. Ako som spomínala vyššie, pôvodne som mala na mysli jej prejavy v jazyku, ale postupne sa mi odkrylo podstatne viac a v poslednej dobe hlavne vo filozofickej rovine po tom, čo som si uvedomila súvislosť medzi rituálmi, zdvorilosťou (a jej manifestáciami v komunikácii a interakcii) a postupným zušľachťovaním ľudského správania. I keď sa v spoločenskej realite stretávame s rozličnými prejavmi, potencialita zdvorilosti smerujúca ku kultivácii človeka je markantná. Kladiem si v tejto súvislosti napríklad otázky: „Nie je to práve zdvorilosť a jej pravidlá, ktoré nám potenciálne i prakticky umožňujú rozvíjať spoločnosť a ľudské správanie v jej rámci, stále jemnejším a ohľaduplnejším smerom? Je zdvorilosť tým javom, ktorý ľuďom umožňuje odkloniť sa od hrubého (niekedy až agresívneho) správania smerom ku väčšej či menšej kultivovanosti?“ A potom: „Ako prakticky využiť poznatky získané výskumom zdvorilosti v zmysle kultivácie (nielen) jazykového správania?“

    Nerobím si žiadne falošné nádeje, že na tieto otázky aj odpoviem. Je to skôr taká malá výzva na zamyslenie aj pre čitateľa a zároveň lajtmotív, ktorý je z môjho uhla pohľadu v pozadí celého poľa záujmu o jav zdvorilosti.

     Zaujímavý náhľad na zdvorilosť v súvislosti s rituálmi a ich rozvíjaním môžeme nájsť už v klasickej čínskej filozofii a to predovšetkým u filozofov, ktorí sa priamo zaoberali rituálmi, ich vytváraním a používaním v praxi a zároveň aj rituálnym správaním. Napríklad Sun-c’ (približne 6. storočie pred Kr.) v rámci rozvíjania svojich úvah o rituáloch v zmysle akoby prirovnal inovácie starých mudrcov, ktoré nám majú pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu, k výrobe hrncov:

Všetky rituály a zdvorilosti boli odvodené z rafinovanosti mudrcov. Podobne ako keď hrnčiar hnetie hlinu a vyrába nádoby. Nádoby sú výtvorom hrnčiarovej zručnosti, nie sú pôvodným výtvorom ľudskej prirodzenosti… Mudrci zhromaždili svoje úvahy a myšlienky, vytvorili prax umelosti a precedensov, čím vyvinuli rituály a zdvorilosť a dovolili vyrásť zákonom a štandardom.

     Človek by sa mohol domnievať, že Sun-c’ prirovnával vytvorenie ľudských štandardov, práv a rituálov k hrnčiarskej výrobe: dvom základným myšlienkam, ktoré transformovali, čo ľudia môžu robiť. Ale práve naopak, Sun-c’ vlastne prirovnával vytvorenie ľudskej spoločnosti k fádnemu, zdĺhavému procesu učenia sa, ako vyrobiť hrniec. Upriamoval pozornosť na myšlienku, že rituál sa neobjavil jednoduchou náhodou, bolo to zámerné, vytvorené úsilie. Spôsob, akým mudrci vytvorili rituál, sa podobá úsiliu hrnčiara naučiť sa vyrobiť hrniec, a to tak, že pracuje s hlinou, snaží sa ju precítiť a predstaviť si, aký by mala mať tvar. Mudrci začlenili do svojej ľudskej prirodzenosti umelosť a vypracovali si zmysly, aby mohli vnímať ako môžu byť ľudské interakcie zmenené a predstaviť si, aký typ konania v zmysle akoby by im mohol pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu. Postupom času boli schopní vyvinúť rituály presne tak, ako sa hrnčiar naučí vyrobiť hrniec. V Sun-c’ho ponímaní sa vzostup ľudskej kultúry a sociálnych rituálov neudial v podobe jedinej veľkej inovácie, ale rozvíjal sa postupne prostredníctvom každodennej činnosti vyvinutej pomocou umelosti.“ 

(Puett, M. a Gross-Loh Ch.: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.)

Môžeme si všimnúť, že umelosť a rafinovanosť sú tu kľúčovými pojmami a skrýva sa za nimi vedomé úsilie človeka vo vzťahu k vylepšovaniu a zušľachťovaniu svojho správania, ktoré má prispievať k hladšiemu – v ideálnej rovine až hladkému – priebehu interakcie, čo sa samozrejme nevyhnutne odráža aj v jazykovom správaní a v jazyku ako takom. Za „výsledky“ takéhoto úsilia môžeme potom považovať existujúce zdvorilostné frázy a formy od jednoduchých pozdravov až po celkové spôsoby vyjadrovania sa smerujúce až k javu, ktorý môžeme vnímať ako integrovanú, zosobnenú – a teda na tomto stupni organickú – zdvorilosť. Branie ohľadu na druhú osobu tu získava na hĺbke a vyplýva nielen z poznania potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností osoby, s ktorou vstupujeme do interakcie, ale aj – a možno v prvom rade, keďže naše poznanie druhej osoby je veľakrát obmedzené – z poznania svojich potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností, ktoré spolu s nami do interakcie vstupujú. Tento pohľad na zdvorilosť však presahuje aktuálny rámec, ktorý sa snažím prezentovať a perspektívne ho plánujem preskúmať a spracovať podrobnejšie. 

    Ďalšie zaujímavé ponímanie zo starovekej Číny pochádza od Konfúcia (552/551 pred Kr. – 479 pred Kr.), ktorý svoju pozornosť venoval otázkam každodenného života a spôsobom, akými ho žijeme. S témou zdvorilosti ho spája práve jeho ponímanie rituálu, ako prostriedku zušľachťovania našich odpovedí na rozličné situácie, čo nám umožňuje postupne reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, namiesto automatickej emocionálnej reakcie. Dôležitým bodom jeho filozofie sú teda tzv. rituály akoby, na ktoré neskôr nadviazal už spomínaný Sun-c‘:

„Prečo vravíme „prosím“ a „ďakujem“?

Pred tromi storočiami boli európska spoločnosť a sociálne vzťahy úplne vymedzené dedičnou hierarchiou. Ak poddaný hovoril s pánom, používal konkrétne úctivé vyjadrenia, a keď aristokrat hovoril smerom dolu s poddaným, použil zasa úplne odlišné formy.

Keď sa začali v mestách rozvíjať obchody, ľudia z rozličných vrstiev začali vzájomne jednať novými spôsobmi. Rozvinuli sa rituály, v ktorých kupujúci a predávajúci mohli konať tak, akoby si boli rovní, i keď v skutočnosti neboli. Výmena „prosím“ a „ďakujem“ bola krátkym momentom, počas ktorého mohli účastníci prežiť zdanlivú rovnosť.

Taktiež vykonávame tento rituál akoby. Predstavte si, že večeriate a vaše dieťa (alebo synovec či vnúča) sa dožaduje: „Podaj mi soľ.“ Ak je dieťa veľmi malé, chápete, že sa ešte nenaučilo spoločenské spôsoby, takže by ste mohli povedať: „Dobre, ale čo povieme…?“ Alebo: „Aké je čarovné slovíčko?“ Nemusí odpovedať hneď a tak ho požiadate znova. „Čo povieš…?“ A potom pokračujete, kým dieťa nepovie, „Prosím, podaj mi soľ.“  Nato mu podáte soľ a povediete ho k tomu, aby poďakovalo.

Prečo to robíme, i keď dieťa dáva jasne najavo, že si myslí, aké smiešne je nútenie sa do tejto hry? Predstavuje to preň možnosť vstúpiť do rituálu, v ktorom bude konať tak, akoby si pýtalo niečo od seberovného. Nerobíte to preto, aby ste ho programovali konať určitým spôsobom; pripravujete ho naučiť sa, čo to znamená vypýtať si niečo od rovnocennej ľudskej bytosti a prejaviť vďačnosť.

Ak sa túto výmenu naučí iba ako rutinný akt, tak sa ju nenaučilo správne. Najskôr to samozrejme je rutinný akt, jeden z mnohých, ktoré sa pri socializácii naučí vykonávať. Ale ak to robí opakovane, začína si všímať, prečo je to tak. Takisto pochopí, ako veci zlepšiť. Vidí, ako ľudia reagujú na jeho „prosím“ a „ďakujem“ a naučí sa, kedy stačí povedať tieto slová alebo kedy lepšie zapôsobia iné slová či zmena tónu hlasu alebo výrazu.“

(Puett, M. a Gross-Loh Ch.: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 50-51)

     Aj v tomto prípade sa zdvorilosť ukazuje ako prostriedok, ktorý komunikantom umožňuje prejeviť si navzájom rešpekt, úctu, či dokonca rovnosť. Dá sa povedať, že funguje ako akýsi „tmel“ interakcie, ktorý zároveň vytvára pre komunikantov pocit bezpečia. Narážame tu zároveň na dva aspekty zdvorilosti ako javu, na ktoré upozorním v kapitole venovanej práve základným aspektom a črtám jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu, a to na historickú relatívnosť (tzv. historicita) a kontextovú podmienenosť. Rituálnosť zdvorilosti sa odzrkadľuje aj v samotnej etymológii pojmu, pri ktorej sa v našom kultúrnom kontexte dopátrame k miestu jej vzniku, teda k panskému dvoru a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Podobnú etymológiu má aj český výraz zdvořilost, nemecký výraz Höflichkeit a podobne.

S láskou,

LA

Vďaka za obrázky ~

jednička je z <a href=’https://www.freepik.com/photos/blue‘>Blue photo created by rawpixel.com – www.freepik.com</a>

dvojka je z https://freedomdestinations.co.uk/blog/maori-cultural-experiences

a posledný je z http://quotesnstories.com/

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén