priestor pre liečivú silu príbehov

Kategória: Dumky

O tanci so smrťou (alebo so životom?)

Trošku opäť váham… Zdieľať či nezdieľať? A prečo?
 
Cítim, ako vnútorne zápasím s túžbou byť videná, počutá, proti ktorej sa stavia túžba byť schovaná vo svojom súkromí a radšej nevravieť nič. Je to však zrejme prirodzené.
 
Niekedy mi to príde ako exhibicionizmus a je jedno, či je materiálny alebo myšlienkový či duševný. Avšak keď vám dačo posielam, zdieľam myšlienky a pocity, robím to s nádejou, že ich vypočujú aj tie správne uši. Že sa nájdu srdcia, ktoré ich prijmú a budú ma počuť.
 
Váham aj preto, že príbeh, ktorý idem vyrozprávať je čerstvý a je citlivý. Ale o tom si prajem, aby to u mňa bolo. O citlivosti a nebáť sa ju prejaviť a prijať, o úprimnosti, láske a porozumení. haa (výýdych:) Tu je aspoň časť (celok sa aj tak nedá uchopiť)…
 
Keď mamička vo februári tancovala o život so smrťou, bolo to čosi hrôzostrašné aj pre mňa. A nielen pre mňa… Dotýkalo sa to a miestami to až hrozivo otriasalo všetkými blízkymi (i vzdialenejšími) vzťahmi. Vnímala som, ako sa premiešavajú a menia nastavenia v rodinnej konštelácii a prepierajú sa aj veľmi staré rodové štruktúry.
 
Ocitala som sa vnútorne na miestach, ktoré som predtým vôbec nepoznala a dostávala som sa do zákutí svojej bytosti, o ktorých som predtým netušila, že existujú.
 
A odzrkadľovalo sa to aj vonku. Keď zostala mamina v nemocnici, bolo to ako dostať riadnu – ale ozaj riadnu! – studenú sprchu a vyskočili mi snáď všetci kostlivci zo skrine…
 
Spomínam si na telefonát s mladou pani doktorkou, ktorej som sa pýtala azda na všetko a ako som cítila, že nevie – že sa ma snaží utíšiť, pohladkať ma, ale boli to len slová a jej snaha. Nevedela – akoby aj mohla vedieť? – či sa z toho mama dostane a skutočný stav vecí sa zrejme bála pomenovať. Neviem, či šetrila mňa alebo seba.
 
Presviedčala som ju, aby ma za mamou pustili – aby ma navliekli do nejakého skafandra a ja tam budem iba sedieť. Že poznám krízové situácie a nebudem im prekážať.
 
Na chvíľu azda aj zvažovala, ale potom mi povedala NIE. Mali málo personálu a mohla by som im byť na príťaž. A potom… Precedens. Dovolí mne a budú chcieť aj ostatní…
 
Nepustili ma ani len k okienku na vrátnici, keďže som neprekonala kovid a nechceli riskovať. Na návštevy chodil braček a my ostatní sme mamine posielali, čo si povedala alebo, čo sme jej chceli poslať.
 
Asi nemusím opisovať to prvotné zúfalstvo z toho, že nemôžem ísť za niekým, na kom mi záleží (možno aj najviac na svete). Za mamou, ktorá túto krízu možno neprežije – a to bol holý fakt. Bolo to na hranici a predstava, že nebudem tam… brrr
 
Snažila som sa nájsť cestu. Ako s tým byť? Ako zostať prítomná, nevyskakovať z kože, v takých nových a desivých situáciách? Ako sa postaviť tvárou v tvár panike, ktorá zaplavovala mojich blízkych (a z času na čas aj mňa)?
 
Bola som „on-line“ takmer stále. A zároveň v sebe. Nechcela som v tom nechať nikoho, kto sa na mňa obracal, len tak a zároveň nestratiť seba. Zostať na pevnej pôde. Cítila som, ako sa všetko mení – ako si nielen ja, ale aj brat, otec a babina každý svojim spôsom uvedomujeme silu tohto procesu. Pomáhalo mi pýtať sa a reflektovať, čo je ozaj to, čo sa tu deje a čo môžem spraviť ja. Čím skutočne môžem prispieť?
 
V jednej meditácii som precítila, aká je láska mojej mamy ku mne a kde všade moju bytosť ovplyvňuje, kde prúdi. Jasné… V každodennom živote sú aj iné veci, taľafatky a konflikty, ale to, čo nás skutočne spája (nie rozdeľuje) je výnimočné a vzácne. V tom momente som sa do nej zaľúbila nanovo a inak ako predtým. A na tom pocite som sa rozhodla stavať svoj vzťah k nej a ten si prajem živiť. (I keď to samozrejme nezáleží len na mne a musím podotknúť, že s maminou máme dobrý vzťah, na ktorom pracujeme už dlho).
 
Začala som nanovo v podstate vnímať aj ostatných a hlavne svojho brata. Uvedomila som si, že nielen ja môžem podporiť v procesoch jeho, ale aj on mi môže a vie podať pomocnú ruku. A on to má!
 
Koniec-koncov… V istých okamihoch – a niekto možno aj dlhšie;) – to máme všetci. Schopnosť vypočuť sa, dačo pochopiť a neodsúdiť, prosto tam byť nahí vo svojich pocitoch a toho druhého vidieť a nehaniť za to, čo odhaľuje. Veď predsa odhaľuje! A potom možno skúsiť nájsť nejakú hojivú mastičku na rany…
Možno.
 
Ďalším silným momentom pre mňa bolo, keď som precítila spojitosť medzi pľúcnou chorobou, ktorá v podstate človeka dusí a tým premieľa na všetkých úrovniach a „pľúcnou chorobou“ našej Zeme. Bol to desivý pocit z prekrytia dvoch obrazov -> splynutie mojej ľudskej mamy (zápasiacej o život, dusiacej sa pri super-nízkej saturácii, dýchajúcej ako pri výstupe na Mont Everest pri prechádzke na záchod…) a matky Zeme, ktorá – hold – trpí tak isto. Ak nie ešte viac.
 
Boli to šoky a facky, ktoré však hlboko oceňujem. Bolestivé, kruté, ale otvárajúce oči do reality, ktorú som bola pripravená vidieť. (A to sa domnievam že je to stále len veľmi úzky výsek… Výsečík.)
 
Uzavriem… Vnútorne som cítila, že vlastne jediné, čo ozaj môžem „spraviť“ je byť tam/tu. Byť tu a starať sa v prvom rade o seba. Aby som prípadne mohla vypočuť a podporiť aj dakoho druhého. A najlepšie ak je to od srdca. Z lásky. Inak to aj tak nemá veľký zmysel.
 
Tu mám pocit, že sa oplatí skúšať zas a znova. Otvoriť srdiečko kúsok po kúsku a dovoliť si byť súcitná v aktuálne bezpečných medziach.
 
Ako žiť s Láskou? Alebo… Ako byť Láskou?
 
LA

Cesta za snom ~ Health Home

Sen, ktorý volám Health Home, je doposiaľ môj naväčší projekt a možno aj ten hlavný a najpodstatnejší. Nosím ho v sebe a so sebou už dlho. A dá sa povedať, že tá túžba vytvoriť zdravý domov tam možno bola vždy. Avšak viac si to uvedomujem, odkedy som začala túžiť vybudovať centrum. Najskôr to bolo jogové centrum, wellness centrum, potom pohybové centrum spojené so saunami. To posledné sa jednu dobu aj reálne zhmotňovalo a pracovali sme na tom. Ale stále tam bolo dačo, čo mi chýbalo. Cítila som, že to ešte nie je zrelé a ja som taktiež nebola zrelá. Bála som sa mnohých vecí a nevedela som si predstaviť, ako to uviesť do praxe, ako to zhmotniť, zrealizovať. A s týmto pocitom som to v mojom „druhom“ domove, v Bukurešti, nechala na chvíľu tak. Ale ono to tam bolo i tak. (Nie, žeby mi bolo teraz už všetko jasné, ale kráčam s vierou, že prosto idem dobre).

Spomínam si, ako som si v jednom momente uvedomila, že ja to vlastne už robím! Že Health Home nie je dačo externé. Alebo – nie je to ani tak externá záležitosť, proces, ale skôr vnútorná práca. Postupne som si vytvárala svoj vnútorný priestor – Domov v sebe.

Spája sa s tým viacero procesov. Je to odhaľovanie toho, čo už je, čo vnútri už existuje. Ide o prebúdzanie, zrodzovanie kvalít späť do Života, ich odkrývanie, nachádzanie, niekedy doslova resuscitácia…
Je tam aj reflexia toho, ktoré kvality vlastne chcem mať doma – čo chcem pestovať, rozvíjať, čo mi má doma prekvitať?
Pridáva sa k tomu i odhaľovanie toho, čo tam vlastne nechcem, čo tam nepatrí, čo si zbytočne domov ťahám a robí to tam šarapatu. A tak ďalej.
Dá sa to vidieť aj ako vytváranie priestoru práve pre tieto procesy – kde sa v bezpečí a pohode môžu rozvinúť aj zatúlané, schované kvality, ktoré sme dakde po ceste stratili. Priestor, kam ich je možné pozvať a kde sa nemusia báť prejaviť…

Dôležitým momentom na ceste bolo pre mňa objavenie otázok – Čo mi vlastne robí dobre? Čo mi robí radosť? Čo prospieva Životu a kde môžem prosperovať ja?

No a… Všimla som si aj to, že to, čo sa mi utvára vo vnútri, vytváram rôznymi spôsobmi okolo seba. Boli to maličkosti, drobnosti, ktorými som si spríjemňovala svoje bývanie, avšak tie robili veľký rozdiel v pocitoch. Spomínam si na chvíľku, keď som sa raz vrátila domov z práce, otvorila som dvere a Verny mi vyšiel šantivo v ústrety. Hodila som všetko na zem a zvítala som sa s ním a pokračovala som ďalej do obývačky a… ten pocit – je to tu také utešené! A to bolo ono! Už sa to tvorilo:)

Tvorila som kade-tade a zbierala som podnety, kým som nabrala odvahu, odhodlanie a aj tie kvality, ktoré sú dôležité pre to, aby som bola schopná vôbec tvoriť dačo takéto alebo na tom pracovať.

A tak to dospelo až k bodu, keď som minulý rok začala hľadať reálny priestor, kde by som mohla prosperovať, žiť a tvoriť to, čo chcem priniesť na tento svet a to, čo si myslím a cítim, že môžem ponúknuť. A tak sa to pomalinky zhmotňuje a učím sa nové veci, ktoré k tomu potrebujem…

Nie je to jednoduché. Ani jeden z tých procesov nie je ľahký. Chce to veľa odhodlania aj obetavosti a potom odhaliť prekážky, ktoré sú často práve vnútorné, ktoré nám bránia v tom, aby sme išli za svojim snom, respektíve ho vedeli zrodiť, dať mu Život.
A to sa deje vlastne stále. Pokiaľ to človek chce, pokiaľ sa pre to rozhodne, pokiaľ neodvrhne alebo neodloží úplne do spánku, niekam do skrine to, po čom túži. A verím aj v to, že keď sa už do toho pustím, tak mi príde aj energia, ktorú k tomu potrebujem. To sa mi tak nejako aj ukazuje. A prichádzajú mi do cesty aj ľudia, podpora, zázemie na tú tvorbu. No a teraz už „len“ ísť za tým. Krok sa krokom sa rozvíjať.

Vidí sa mi to zároveň ako neustály proces. Je to dačo, čo nespí…

Spájajú sa mi s tým aj rôzne cvičenia. Môžete si vyskúšať aj pre seba, keď máte chuť:) Je a nie je to ľahké. Napríklad si položte otázku: Čo si prajem u seba doma? Čo si prajem rozvíjať? Čo chcem pestovať?
A potom si navnímať rôzne kvality, napríklad: „potrebujem pocit bezpečia“ alebo: „potrebujem pozornosť“, „potrebujem nehu“ – podľa seba.
Na to nadväzuje otázka: „Čo s tým?“, „Čo môžem urobiť pre seba, aby som ich mal/a dostatok?“ Hm. A tu sa meníme na Colombov, Monkov a Scherlockov a hľadáme, hľadáme a čo je hlavné – nachádzame. Môžeme nájsť…

Cítim, že stačí nateraz… Procesov je viacero a pri každom si vieme dačím pomôcť a aj o tom túžim viac písať a vytvoriť tomu priestor:)

Aktuálne rekonštruujem dom, ktorý má potenciál premeniť sa na môj domov a čoskoro sa sťahujem. A časom – verím – sa z neho stane „Health Home“, kam vás budem môcť pozvať na sebarozvojové podujatia a za oddychom a pokojom.
Držte prsty a kvalitná podpora sa mi vždy zíde – morálna, ľudská aj tá materiálna;)

Jeden sen sa mení na skutočnosť. Ďakujem, že môžem. Alebo ešte inak ~ ďakujem, že sa to cezo mňa môže diať.

Nech sa deje, čo sa má. 🍀

S láskou,

LA

#CestaDuše 🌞

Nedokonalá na Ceste

~(nielen) o strachu z odmietnutia

Ešte nedávno som sa bála, že keď prejavím to, čo skutočne cítim, čomu verím, čo obdivujem, čo mám rada a podobne, dakoho stratím, dakto ma zosmiešni, ohovorí, nebude mať rád… A spája sa mi s tým aj odhaľovanie toho, čo to vlastne je, čo mi je blízke, milé, príjemné, ale to je na iný príbeh:)

Juj… koľkorát som sa stopla len preto, že „čo si kto o mne pomyslí?“

Áno… a iné nezmysly. Ale až také nezmyselné to nebolo, kým som tomu dávala hodnotu. Bolo to pre mňa miestami až fyzicky bolestivé a zničujúce a prosto ma to na nejakej úrovni trápilo. A to aj v čase, keď som s tým už pracovala a racionálne som si uvedomovala, že by mi to, čo si myslia ostatní, vôbec nemalo vadiť alebo prekážať. Hlavne ak jednám a prejavujem sa podľa svojho aktuálne najlepšieho vedomia a svedomia. A predsa… Rácio nie vždy všetko zvládne, i keď je to dôležitý krok. Trvalo mi, kým som pochopila a stále sa učím chápať, že semienka, ktoré sadím, potrebujú čas rozvinúť sa a čo je možno ešte dôležitejšie – musím sa o ne neprestajne starať. Už na to nechcem zabudnúť.

Napadlo mi… Kto je ten veľavážený „kto“, „dakto“, „ostatní“, ktorí takto nenápadne svojim vplyvom vlastne riadia náš život a rozvoj? Kvôli komu sa to skrývame, zahaľujeme svoje talenty, dary, myšlienky, pocity… Alebo naopak – kvôli komu sa správame tým či oným spôsobom a konáme to alebo tak, ako konáme? Kvôli komu si na seba dávame masky a postupne – krok za krokom – strácame kontakt sami so sebou, so svojou podstatou a tak nevyhnutne aj s ľuďmi a (pre mňa) s tým najdôležitejším – so svojim životným prostredím? Chápem, že túžime byť prijatí, pochopení, videní, počutí – to je úplne prirodzená ľudská potreba – ale to, čo (alebo koho) si postavíme na druhú stranu tejto rovnice, je nesmierne dôležité. Pre život a rozvoj každého z nás… Bo ten, kto je na druhej strane, ovplyvňuje smer, ktorým sa uberáme a to do tej miery, do ktorej mu dávame moc.

V bežnom živote vo veľkej miere stretávame len svoje masky. A koľko a ktoré aktuálne na sebe máme, je individuálna otázka. Chce to odvahu a veľakrát aj dobrú a kvalitnú pomoc, aby to človek odhalil a rozhodol sa ich postupne úspešne poodkladať respektíve rozpoznať.

Keď som sa pred rokmi – a to nie veľmi odhodlane a vôbec nie v príjemnom rozpoložení – postavila pred zrkadlo (a to doslova), nevidela som sa… Nevedela som to, nemohla som, ale túžila som sa to naučiť.

A áno, je to aj o tom – hlavne, keď sme v náročnom stave – nájsť dakoho skutočne spoľahlivého a úprimného, odhodlaného a láskavého, kto nás prosto vidí a je vynikajúco skúsenostne a terapeuticky vybavený. Vidí za masky, vidí za bolesť, vidí za naše zranenia a roly, ktoré sme často ani nevediac prečo na seba navliekli. Túžba vidieť seba a podujať sa na cestu k sebe domov je však vnútorná záležitosť a každý sa pre ňu musí rozhodnodnúť sám. Semienka totiž klíčia v pôde – zvnútra. Zvonka – a často cez kamenné steny – ich nikto nezasadí ani nevypestuje… A povaha sprievodcu je celá kapitola (možno aj kniha;)!

Keď už sa rozhodneme ísť domov, k svojmu Prameňu, k Sebe, za svojou Pravdou – nazvať to môžeme rôzne – praktík a techník je mnoho. A ani tu nie je rovnaký meter a takisto tempo každého z nás je výsostne individuálne. Objaviť ho je tiež dôležité a za seba môžem povedať, že za najbezpečnejšie považujem prístupy, ktoré neochvejne rešpektujú práve vedomie a múdrosť Vnútornej Sily (liečiteľa) každého človeka. A potom si už „len“ dať priestor, čas, lásku a tak:)

Ani som netušila, že sa tak rozpíšem a kam sa vlastne dostanem. Hm

Takže… Už sa nebojím, že dakto odíde, stratím ho alebo ju, už sa nebojím zosmiešnenia a hlúpych narážok. To je totiž mimo mňa a týka sa to rozhodnutia druhého človeka. A to rešpektujem. (Veď aj ja mám právo rozhodnúť sa, s kým chcem tráviť čas a podobne). Úprimne, niektoré záležitosti sú mi nepríjemné, ale s tým sa musím vyrovnať sama a správne si nastaviť a ustrážiť hranice.

A ešte ku kritike dodám – ak kritiku, tak skutočne konštruktívnu, láskavú, uzemnenú v nepriestrelnej životnej skúsenosti a múdrosti (až z kostí:) A to vie máličko-kto.

(Cítim, že až tam je možná skutočná, opravdivá diskusia a rozhovor. A to je nesmierne vzácne. Som zo srdca vďačná za to, že je to možné.)

Stretávame sa tam, kde sme. Čo keby sme sa stretávali láskavo?

Ďakujem ❤

S láskou,

LA

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén