priestor pre liečivú silu príbehov

Kategória: Dumky

Tvorím, teda som

Tento týždeň som si tému nevolila, ani som si nadávala nejaký konkrétny zámer alebo otázku – bobríka, ktorému budem venovať pozornosť. Niekedy to robievam, ale radšej to nechávam plynúť prirodzene. Ale vidí sa mi, že si ma téma pekne našla. 

Bola ňou samotná tvorba, tvorivý proces a jeho prijatie či neprijatie. Pýtala som sa seba samej – prečo tvorím? (Môže to znieť hlúpo, akoby som sa pýtala, prečo varím alebo dýcham, ale predsa… nebolo to pre mňa vždy také samozrejmé.)

V tvorivom procese sa nielenže nachádzam, ale aj vidím. Učí ma o živote viac, ako čokoľvek iné. Miestami mi to dovoľuje cítiť aj spojenie s veľkým kreatívnym procesom a tým, čo je. A vtedy sa skutočne cítim. Vtedy môžem byť – a nielen s ním, ale aj sama sebou.

A milujem ten moment, keď vzniká a vznikne niečo nové – niečo, čo tu predtým nebolo! 

Spomínam si na to, ako som začala tvoriť lapače snov a aké to bolo kúzelné. Akoby som ich vlastne netvorila ja… A aj tu je ten pocit, tá otázka – kto to tu tvorí? 

A tu cítim aj radosť. 

Nie som Picasso a ani nikdy nebudem. Ani žiadny iný meastro či maestriňa. Vždy budem Lucia Anna Trubačová, tak ako Vy budete Vy. Čo je pre mňa dôležité je, že to, čo tvorím, tvorím rada a keď sa do toho zapojí aj srdce, ach! To je potom „ONO“.

Jedna z vecí, ktoré som aktuálne odhalila je, že túžim po originalite. Vytvoriť skutočne dačo, čo tu ešte nebolo a je to unikátne. Tú túžbu vnímam aj vo svojej výskumnej práci a aj v tej výtvarnej a pisateľskej (i keď je to zrejme v podstate to isté a pán Freud by mal na to akiste svoj názor:) Ale nechcem sa tým nechať veľmi ovplyvňovať alebo sa na to zameriavať. Keď to bude mať prísť, keď sa to má zrodiť prostredníctvom mňa, tak to tak bude. A ak nie, tak sa predsa nebudem naháňať za preludom originality, ktorý by mi koniec-koncov mohol pokaziť radosť z prirodzensti a tvorivého procesu. Len som to chcela pomenovať a osloviť. 

Tvorba je pre mňa aj veľmi dôležitý transformačný prostiedok. Mám rada pekné a príjemné veci a veľmi rada sa nimi aj obklopujem. A nemusíme sa tváriť a hrať na to, že žijeme v ideálnej spoločnosti a jednorožce nám tu prdia dúhy. Žiaľ, nie. A keďže som veľmi citlivý a vnímavý človek a niekedy vnímam až moc, tento transformačný liečivý prostriedok potrebujem ako soľ. Či je to písanie, výtvarné veci a zároveň aj výskum a zdieľanie jeho výsledkov. 

A prečo ho vnímam transformačne? Nechcem a netúžim totiž v tom, čo robím prispievať k zmätku, neporiadku či k prenosu, kumulácii a cirkulácii tzv. negatívnych emócií a javov (napríklad závisť, nenávisť, hamižnosť a podobne.) Tie práve túžim uvidieť a pretvoriť aj u seba. A veru sa ani nijak zvlášť netúžim pridávať ku kritickému prúdu (i keď – ach! Niekedy mám chuť až kričať, ako by som sa pridala a sem-tam to aj robím, avšak snažím sa v tom pre seba nájsť správnu mieru. Keďže táto oblasť aicky so sebou nesie súboj a konflikt. Čo je však niekedy sebazáchovné a životne dôležité…).  

Ale iné som chcela povedať:) To negatívne alebo skôr škodlivé, čo v okolí cítim – a teda chtiac-nechtiac aj absorbujem, keďže to na nás všetkých vplýva a nežijeme vo vákuu -, radšej pekne zoberiem, hodím na stôl, vyvaľkám alebo preosejem (sem-tam to aj vykričím, vytancujem, vypíšem zo seba alebo vyboxujem;) a ak sa to dá, premením to na opak. To vidno v niektorých mojich básňach a textoch. Podobne pracujem aj s emóciami v situáciách, do ktorých sa dostávam, i keď nie vždy to vyjde podľa mojich najlepších želaní a zámerov a ešte mám čo robiť, aby ma isté veci nevyviedli z rovnováhy alebo aby ma nezranili. A nie som si istá, či sa do toho konfuciánskeho stavu niekedy dostanem, ale to mi vôbec nevadí:) 

Moc príbehu kniha cover art

S takýmto pozadím som tvorila aj Moc Príbehu. Osobne milujem (prí)jemné, upokojúce, duchaplné príbehy a neobľubujem už trilery, horory, strhujúce novinky a iné adrenalínové záležitosti (ak, tak ako také kajenské korenie:) Chcela som a vytvorila som príbeh, aký si zo srdca prajem a aký by som napríklad želala aj svojej dcére. Bežné aktuálne dianie mi príde kruté až dosť a myslím si, že prilievať olej do ohňa nemusím. Naopak – rada zjemňujem, skrášľujem, transformujem na to pekné, dobré (pokiaľ mi sily dovolia a stačia), kultivujem. I keď ma niekedy život privádza do situácií, kde to chce ráznosť, vyhranenosť, niekedy až hrubosť či ostrosť, okamžitú rozhodnosť a akciu, povedať NIE a dosť a podobne – inde sa veru cítim doma. Ale toto prísne a tvrdé ma učí, ako si obrániť práve to, čo mi je milé a drahé a vytvoriť si pre to priestor. 

Jou! A milujem fantáziu! Koniec-koncov aj jednorožce prdiace dúhu (keď tým nikomu neubližujú.) 

S láskou,

tvor menom LA

Nedokonalá na Ceste

~(nielen) o strachu z odmietnutia

Ešte nedávno som sa bála, že keď prejavím to, čo skutočne cítim, čomu verím, čo obdivujem, čo mám rada a podobne, dakoho stratím, dakto ma zosmiešni, ohovorí, nebude mať rád… A spája sa mi s tým aj odhaľovanie toho, čo to vlastne je, čo mi je blízke, milé, príjemné, ale to je na iný príbeh:)

Juj… koľkorát som sa stopla len preto, že „čo si kto o mne pomyslí?“

Áno… a iné nezmysly. Ale až také nezmyselné to nebolo, kým som tomu dávala hodnotu. Bolo to pre mňa miestami až fyzicky bolestivé a zničujúce a prosto ma to na nejakej úrovni trápilo. A to aj v čase, keď som s tým už pracovala a racionálne som si uvedomovala, že by mi to, čo si myslia ostatní, vôbec nemalo vadiť alebo prekážať. Hlavne ak jednám a prejavujem sa podľa svojho aktuálne najlepšieho vedomia a svedomia. A predsa… Rácio nie vždy všetko zvládne, i keď je to dôležitý krok. Trvalo mi, kým som pochopila a stále sa učím chápať, že semienka, ktoré sadím, potrebujú čas rozvinúť sa a čo je možno ešte dôležitejšie – musím sa o ne neprestajne starať. Už na to nechcem zabudnúť.

Napadlo mi… Kto je ten veľavážený „kto“, „dakto“, „ostatní“, ktorí takto nenápadne svojim vplyvom vlastne riadia náš život a rozvoj? Kvôli komu sa to skrývame, zahaľujeme svoje talenty, dary, myšlienky, pocity… Alebo naopak – kvôli komu sa správame tým či oným spôsobom a konáme to alebo tak, ako konáme? Kvôli komu si na seba dávame masky a postupne – krok za krokom – strácame kontakt sami so sebou, so svojou podstatou a tak nevyhnutne aj s ľuďmi a (pre mňa) s tým najdôležitejším – so svojim životným prostredím? Chápem, že túžime byť prijatí, pochopení, videní, počutí – to je úplne prirodzená ľudská potreba – ale to, čo (alebo koho) si postavíme na druhú stranu tejto rovnice, je nesmierne dôležité. Pre život a rozvoj každého z nás… Bo ten, kto je na druhej strane, ovplyvňuje smer, ktorým sa uberáme a to do tej miery, do ktorej mu dávame moc.

V bežnom živote vo veľkej miere stretávame len svoje masky. A koľko a ktoré aktuálne na sebe máme, je individuálna otázka. Chce to odvahu a veľakrát aj dobrú a kvalitnú pomoc, aby to človek odhalil a rozhodol sa ich postupne úspešne poodkladať respektíve rozpoznať.

Keď som sa pred rokmi – a to nie veľmi odhodlane a vôbec nie v príjemnom rozpoložení – postavila pred zrkadlo (a to doslova), nevidela som sa… Nevedela som to, nemohla som, ale túžila som sa to naučiť.

A áno, je to aj o tom – hlavne, keď sme v náročnom stave – nájsť dakoho skutočne spoľahlivého a úprimného, odhodlaného a láskavého, kto nás prosto vidí a je vynikajúco skúsenostne a terapeuticky vybavený. Vidí za masky, vidí za bolesť, vidí za naše zranenia a roly, ktoré sme často ani nevediac prečo na seba navliekli. Túžba vidieť seba a podujať sa na cestu k sebe domov je však vnútorná záležitosť a každý sa pre ňu musí rozhodnodnúť sám. Semienka totiž klíčia v pôde – zvnútra. Zvonka – a často cez kamenné steny – ich nikto nezasadí ani nevypestuje… A povaha sprievodcu je celá kapitola (možno aj kniha;)!

Keď už sa rozhodneme ísť domov, k svojmu Prameňu, k Sebe, za svojou Pravdou – nazvať to môžeme rôzne – praktík a techník je mnoho. A ani tu nie je rovnaký meter a takisto tempo každého z nás je výsostne individuálne. Objaviť ho je tiež dôležité a za seba môžem povedať, že za najbezpečnejšie považujem prístupy, ktoré neochvejne rešpektujú práve vedomie a múdrosť Vnútornej Sily (liečiteľa) každého človeka. A potom si už „len“ dať priestor, čas, lásku a tak:)

Ani som netušila, že sa tak rozpíšem a kam sa vlastne dostanem. Hm

Takže… Už sa nebojím, že dakto odíde, stratím ho alebo ju, už sa nebojím zosmiešnenia a hlúpych narážok. To je totiž mimo mňa a týka sa to rozhodnutia druhého človeka. A to rešpektujem. (Veď aj ja mám právo rozhodnúť sa, s kým chcem tráviť čas a podobne). Úprimne, niektoré záležitosti sú mi nepríjemné, ale s tým sa musím vyrovnať sama a správne si nastaviť a ustrážiť hranice.

A ešte ku kritike dodám – ak kritiku, tak skutočne konštruktívnu, láskavú, uzemnenú v nepriestrelnej životnej skúsenosti a múdrosti (až z kostí:) A to vie máličko-kto.

(Cítim, že až tam je možná skutočná, opravdivá diskusia a rozhovor. A to je nesmierne vzácne. Som zo srdca vďačná za to, že je to možné.)

Stretávame sa tam, kde sme. Čo keby sme sa stretávali láskavo?

Ďakujem ❤

S láskou,

LA

Ako sa mi točil svet

~ alebo ako som sa učila znovu chodiť

Budíček Alarm
 
 

Sú to už približne dva roky, čo som prežila jeden z najdesivejších a zároveň najsmerodatnejšich zážitkov vo svojim živote.

Jedno ráno, keď som sa zobudila, som sa ako bežne chcela posadiť na posteli, ale nedal sa mi urobiť takmer žiadny pohyb. Telo akoby na tento môj pokus neodpovedalo. Spomínam si na svoje veľké prekvapenie a začala som si uvedomovať, ako mám stuhnutú krčnú chrbticu, hlava akoby mi vážila tonu a pri pokuse o pohyb sa mi začala točiť ako divá. Nevedela som ani zamerať pohľad, nič! Pokúsila som sa znova nadvihnúť a aj sa mi to podarilo, ale aicky som sa vyvracala. Ľahla som si naspäť a našmátrala som mobil. Vydesená som vytočila maminu, i keď bola odomňa viac ako 1000 kilometrov. Samozrejme, že som vydesila aj ju a poradila mi, aby som si zavolala záchranku. Zavolala som teda. Jedinej blízkej osôbke, ktorá našťastie bývala v tom istom dome, som sa však dovolať nemohla.

Túžila som to rozhýbať, ale jediné, čo sa mi podarilo, bolo doplaziť sa na vécko, odkiaľ som sa nevedela už ďalej pohnúť…

Objímala som záchodovú misu, neschopná pohybu a keďže záchranka neprichádzala ani po hodine, dumala som o tom, aká celkom vtipná smrť by to bola… S hlavou v hajzli, hm. Bola som už aj veľmi smädná a vyšťavená, keď našťastie prišla moja kamarátka Alenka.

Odplazila som sa jej nejakým zázrakom otvoriť a ona ma uložila na gauč, kde sa ma snažila nejak vzkriesiť.

Je to dlhší príbeh – o našťastie krátkom pobyte v nemocnici, lete domov a ceste na hudobný modul holotropného dýchania a o všetkých možných pochybnostiach, či to vôbec zvládnem a tú cestu prejdem.

Spomínam si, ako v tej dobe všetko moje sústredenie išlo iba na to, aby som spravila další krok. Aby som nespadla a udržala sa na nohách. To točenie hlavy bolo dačo hrozné. Nezastaviteľný megarýchly kolotoč (teda pravdupovediac existovali jedna-dve polohy, v ktorých to vedelo ustať.) Tá najhoršia fáza trvala možno dva týždne, ale hlava sa mi úplne prestala točiť až nedávno. Som nesmierne vďačná   (už môžem spať aj na pravej strane:)

Čo mi pomohlo ako prvá pomoc boli láskavé ruky pána doktora, ktorý sa venuje tradičnej čínskej medicíne na klinike v Bratislave. Technika nápravy chrbtice Zheng-Gu a akupunktúra (ktorej som verná dodnes).

Boli mnohé ďalšie techniky, vďaka ktorým som sa postupne vracala do kondície. Spomeniem holotropnú dychovú prax, klasické rehabilitačné cvičenie, SM systém, meditácia a bytie so sebou (s procesom)… Zbiera sa mi to veru na príbeh:)

Ešte neviem, ako sa mi sformuje – pravdepodobne ho oblečiem do fikcie -, ale túžim ho zamerať práve na tú prax a princípy, ktoré považujem za “dobré” a bezpečné. Zo svojej skúsenosti a perspektívy. Do kritiky tých ostatných sa mi veru nechce, ale pár poznámok k tomu, čomu sa radšej vyvarovať tam bude.

Bol to pre mňa riadny budíček, ktorý som už nezaklapla. Nedalo sa:)

~

Kliniku tradičnej čínskej medicíny nájdete tu a chcela by som týmto vyjadriť okrem vďačnosti aj podporu pánovi doktorovi a jeho asistentovi:

https://sk.klinikatcm.com/services

A veľká vďaka všetkým a všetkému, čo mi pomohlo a stále pomáha!

web of life

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén