priestor pre liečivú silu príbehov

Autor Lucianna Page 1 of 2

Život so zdvorilosťou

úvahy na úvod pripravovanej knižky o vzťahu jazyka a zdvorilosti

politeness zdvorilosť spolupráca ohľaduplnosť empatia

Nie cesta rozširuje ľudí,

to ľudia rozširujú cestu.

Konfucius, Rozhovory a výroky

Keď tak teraz nad tým dumám a pokúšam sa vyjadriť, ako sa štúdium zdvorilosti a jazyka vôbec ku mne dostalo, nenachádzam odpoveď! Bola to náhoda? Súhra okolností? Osud? Čo ma viedlo práve k tejto téme? 

S istotou to zrejme nezodpoviem, ale čo isté je, že ma tento záhadný vzťah sprevádza už pomerne dlho, až som sa rozhodla o ňom niečo povedať. 

Dnes to bude len krátka úvaha, ale pripravujem aj knižku, v ktorej si zdvorilosť a jej vzťah k jazyku budete môcť pozrieť z viacerých uhlov pohľadu (a nielen z môjho! Ale o tom až potom, keď to bude aspoň také poloupečené;)

~

Zdvorilosť je nepochybne jedným z najzaujímavejších fenoménov v rámci ľudskej spoločnosti. Jeho premenlivá povaha a presahy do rozličných disciplín (jazykoveda, filozofia, etika, etiketa, atď.) láka filozofov a jazykovedcov už pomerne dlhú dobu. V reze času si bádatelia kládli rôzne typy otázok. Pátrali napríklad po pôvode zdvorilosti, a tak skúmali jej korene ako javu, upriamovali pozornosť na jej rôzličné vyjadrenia a manifestácie v jazyku, v reči tela a v rozličných situáciách, dávali ju do súvislosti s rituálmi a rituálnym správaním, hľadeli na ňu ako na prostriedok umožňujúci kultivovanú medziľudskú interakciu a v tomto zmysle potom spätne kultivovali a vylepšovali aj formy zdvorilosti. A to je stále len malý výsek z poľa záujmu o zdvorilosť!

     Do môjho života vstúpil tento záhadný vzťah jazyka a zdvorilosti zhruba pred štrnástimi rokmi a v tom čase som o ňom vedela iba veľmi málo. Prihlásila som sa na doktorandské štúdium slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského s projektom, v ktorom som sa chcela venovať v prvom rade manifestáciám zdvorilosti v rámci rozličných zdvorilostných formuliek a v iných jej formálnych prejavoch. Avšak keď som sa pustila do čítania odbornej literatúry, otvorilo sa mi úplne nové pole, o ktorom som predtým nemala azda ani predstavu. Musela som siahnuť po zahraničnej literatúre, keďže odborných prác na tému zdvorilosti bolo u nás v tom čase málo a tie, čo boli k dispozícii odkazovali na zahraničné – zväčša kľúčové – zdroje. A tak začala moja dobrodružná cesta za tajomstvom vzťahu jazyka a zdvorilosti a táto téma ma sprevádza dodnes. Knižka, ktorá sa vám dostáva do rúk, v podstate mapuje postupné kroky rozvíjania môjho odborného aj osobného záujmu o túto problematiku. V lingvistike sa dostala do povedomia predovšetkým prácou Penelope Brown a Stevena C. Levinsona, ktorí začali skúmať pragmatickú stránku tzv. jazykovej zdvorilosti (linguistic politness). Jednotlivými prístupmi sa však hlbšie zaoberám v prvej kapitole knižky.

     Dovolím si na úvod krátku úvahu o tom, kam ma záujem o zdvorilosť doviedol a vedie. Ako som spomínala vyššie, pôvodne som mala na mysli jej prejavy v jazyku, ale postupne sa mi odkrylo podstatne viac a v poslednej dobe hlavne vo filozofickej rovine po tom, čo som si uvedomila súvislosť medzi rituálmi, zdvorilosťou (a jej manifestáciami v komunikácii a interakcii) a postupným zušľachťovaním ľudského správania. I keď sa v spoločenskej realite stretávame s rozličnými prejavmi, potencialita zdvorilosti smerujúca ku kultivácii človeka je markantná. Kladiem si v tejto súvislosti napríklad otázky: „Nie je to práve zdvorilosť a jej pravidlá, ktoré nám potenciálne i prakticky umožňujú rozvíjať spoločnosť a ľudské správanie v jej rámci, stále jemnejším a ohľaduplnejším smerom? Je zdvorilosť tým javom, ktorý ľuďom umožňuje odkloniť sa od hrubého (niekedy až agresívneho) správania smerom ku väčšej či menšej kultivovanosti?“ A potom: „Ako prakticky využiť poznatky získané výskumom zdvorilosti v zmysle kultivácie (nielen) jazykového správania?“

    Nerobím si žiadne falošné nádeje, že na tieto otázky aj odpoviem. Je to skôr taká malá výzva na zamyslenie aj pre čitateľa a zároveň lajtmotív, ktorý je z môjho uhla pohľadu v pozadí celého poľa záujmu o jav zdvorilosti.

     Zaujímavý náhľad na zdvorilosť v súvislosti s rituálmi a ich rozvíjaním môžeme nájsť už v klasickej čínskej filozofii a to predovšetkým u filozofov, ktorí sa priamo zaoberali rituálmi, ich vytváraním a používaním v praxi a zároveň aj rituálnym správaním. Napríklad Sun-c’ (približne 6. storočie pred Kr.) v rámci rozvíjania svojich úvah o rituáloch v zmysle akoby prirovnal inovácie starých mudrcov, ktoré nám majú pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu, k výrobe hrncov:

Všetky rituály a zdvorilosti boli odvodené z rafinovanosti mudrcov. Podobne ako keď hrnčiar hnetie hlinu a vyrába nádoby. Nádoby sú výtvorom hrnčiarovej zručnosti, nie sú pôvodným výtvorom ľudskej prirodzenosti… Mudrci zhromaždili svoje úvahy a myšlienky, vytvorili prax umelosti a precedensov, čím vyvinuli rituály a zdvorilosť a dovolili vyrásť zákonom a štandardom.

     Človek by sa mohol domnievať, že Sun-c’ prirovnával vytvorenie ľudských štandardov, práv a rituálov k hrnčiarskej výrobe: dvom základným myšlienkam, ktoré transformovali, čo ľudia môžu robiť. Ale práve naopak, Sun-c’ vlastne prirovnával vytvorenie ľudskej spoločnosti k fádnemu, zdĺhavému procesu učenia sa, ako vyrobiť hrniec. Upriamoval pozornosť na myšlienku, že rituál sa neobjavil jednoduchou náhodou, bolo to zámerné, vytvorené úsilie. Spôsob, akým mudrci vytvorili rituál, sa podobá úsiliu hrnčiara naučiť sa vyrobiť hrniec, a to tak, že pracuje s hlinou, snaží sa ju precítiť a predstaviť si, aký by mala mať tvar. Mudrci začlenili do svojej ľudskej prirodzenosti umelosť a vypracovali si zmysly, aby mohli vnímať ako môžu byť ľudské interakcie zmenené a predstaviť si, aký typ konania v zmysle akoby by im mohol pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu. Postupom času boli schopní vyvinúť rituály presne tak, ako sa hrnčiar naučí vyrobiť hrniec. V Sun-c’ho ponímaní sa vzostup ľudskej kultúry a sociálnych rituálov neudial v podobe jedinej veľkej inovácie, ale rozvíjal sa postupne prostredníctvom každodennej činnosti vyvinutej pomocou umelosti.“

Môžeme si všimnúť, že umelosť a rafinovanosť sú tu kľúčovými pojmami a skrýva sa za nimi vedomé úsilie človeka vo vzťahu k vylepšovaniu a zušľachťovaniu svojho správania, ktoré má prispievať k hladšiemu – v ideálnej rovine až hladkému – priebehu interakcie, čo sa samozrejme nevyhnutne odráža aj v jazykovom správaní a v jazyku ako takom. Za „výsledky“ takéhoto úsilia môžeme potom považovať existujúce zdvorilostné frázy a formy od jednoduchých pozdravov až po celkové spôsoby vyjadrovania sa smerujúce až k javu, ktorý môžeme vnímať ako integrovanú, zosobnenú – a teda na tomto stupni organickú – zdvorilosť. Branie ohľadu na druhú osobu tu získava na hĺbke a vyplýva nielen z poznania potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností osoby, s ktorou vstupujeme do interakcie, ale aj – a možno v prvom rade, keďže naše poznanie druhej osoby je veľakrát obmedzené – z poznania svojich potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností, ktoré spolu s nami do interakcie vstupujú. Tento pohľad na zdvorilosť však presahuje aktuálny rámec, ktorý sa snažím prezentovať a perspektívne ho plánujem preskúmať a spracovať podrobnejšie. 

    Ďalšie zaujímavé ponímanie zo starovekej Číny pochádza od Konfúcia (552/551 pred Kr. – 479 pred Kr.), ktorý svoju pozornosť venoval otázkam každodenného života a spôsobom, akými ho žijeme. S témou zdvorilosti ho spája práve jeho ponímanie rituálu, ako prostriedku zušľachťovania našich odpovedí na rozličné situácie, čo nám umožňuje postupne reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, namiesto automatickej emocionálnej reakcie. Dôležitým bodom jeho filozofie sú teda tzv. rituály akoby, na ktoré neskôr nadviazal už spomínaný Sun-c‘:

„Prečo vravíme „prosím“ a „ďakujem“?

Pred tromi storočiami boli európska spoločnosť a sociálne vzťahy úplne vymedzené dedičnou hierarchiou. Ak poddaný hovoril s pánom, používal konkrétne úctivé vyjadrenia, a keď aristokrat hovoril smerom dolu s poddaným, použil zasa úplne odlišné formy.

Keď sa začali v mestách rozvíjať obchody, ľudia z rozličných vrstiev začali vzájomne jednať novými spôsobmi. Rozvinuli sa rituály, v ktorých kupujúci a predávajúci mohli konať tak, akoby si boli rovní, i keď v skutočnosti neboli. Výmena „prosím“ a „ďakujem“ bola krátkym momentom, počas ktorého mohli účastníci prežiť zdanlivú rovnosť.

Taktiež vykonávame tento rituál akoby. Predstavte si, že večeriate a vaše dieťa (alebo synovec či vnúča) sa dožaduje: „Podaj mi soľ.“ Ak je dieťa veľmi malé, chápete, že sa ešte nenaučilo spoločenské spôsoby, takže by ste mohli povedať: „Dobre, ale čo povieme…?“ Alebo: „Aké je čarovné slovíčko?“ Nemusí odpovedať hneď a tak ho požiadate znova. „Čo povieš…?“ A potom pokračujete, kým dieťa nepovie, „Prosím, podaj mi soľ.“  Nato mu podáte soľ a povediete ho k tomu, aby poďakovalo.

Prečo to robíme, i keď dieťa dáva jasne najavo, že si myslí, aké smiešne je nútenie sa do tejto hry? Predstavuje to preň možnosť vstúpiť do rituálu, v ktorom bude konať tak, akoby si pýtalo niečo od seberovného. Nerobíte to preto, aby ste ho programovali konať určitým spôsobom; pripravujete ho naučiť sa, čo to znamená vypýtať si niečo od rovnocennej ľudskej bytosti a prejaviť vďačnosť.

Ak sa túto výmenu naučí iba ako rutinný akt, tak sa ju nenaučilo správne. Najskôr to samozrejme je rutinný akt, jeden z mnohých, ktoré sa pri socializácii naučí vykonávať. Ale ak to robí opakovane, začína si všímať, prečo je to tak. Takisto pochopí, ako veci zlepšiť. Vidí, ako ľudia reagujú na jeho „prosím“ a „ďakujem“ a naučí sa, kedy stačí povedať tieto slová alebo kedy lepšie zapôsobia iné slová či zmena tónu hlasu alebo výrazu.“

     Aj v tomto prípade sa zdvorilosť ukazuje ako prostriedok, ktorý komunikantom umožňuje prejeviť si navzájom rešpekt, úctu, či dokonca rovnosť. Dá sa povedať, že funguje ako akýsi „tmel“ interakcie, ktorý zároveň vytvára pre komunikantov pocit bezpečia. Narážame tu zároveň na dva aspekty zdvorilosti ako javu, na ktoré upozorním v kapitole venovanej práve základným aspektom a črtám jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu, a to na historickú relatívnosť (tzv. historicita) a kontextovú podmienenosť. Rituálnosť zdvorilosti sa odzrkadľuje aj v samotnej etymológii pojmu, pri ktorej sa v našom kultúrnom kontexte dopátrame k miestu jej vzniku, teda k panskému dvoru a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Podobnú etymológiu má aj český výraz zdvořilost, nemecký výraz Höflichkeit a podobne.

S láskou,

LA

Vďaka za obrázky ~

jednička je z <a href=’https://www.freepik.com/photos/blue‘>Blue photo created by rawpixel.com – www.freepik.com</a>

dvojka je z https://freedomdestinations.co.uk/blog/maori-cultural-experiences

a posledný je z http://quotesnstories.com/

Na čaji popoludní s Máriou Stankovou

22. apríla 2021 sme sa stretli na on-line čaji popoludní so slovenskou (nielen) spisovateľkou a mojou kamarátkou Máriou Stankovou. Porozprávali sme sa o jej kariére, tvorbe, o živote a na reč prišli aj lásky-nelásky. 

Ak máte chuť, môžete si naše interview prečítať!:)

K čaju nám Mária dala aj krásnu úlohu ~ napísať haiku s témou „láska“. V závere teda môžete nájsť niekoľko textov, ktoré sa ich odvážne autorky – študentky slovenského jazyka a literatúry – rozhodli publikovať. 

Najskôr však – kto je Mária Stanková?  

Mária Stanková (1989) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK, kde pokračovala aj v doktorandskom štúdiu a v súčasnosti pôsobí na katedre žurnalistiky. Poviedky publikovala v časopisoch Romboid, RAK, Dotyky a Eva. Okrem písania vlastných próz sa venuje prekladaniu z angličtiny a občas aj recenzovaniu kníh. Spolu so spisovateľmi, ktorých priezviská sa začínajú na M (Mann, Márquez, McEwan, Miller, Mulisch, Murakami…), má najradšej tvorbu Françoise Saganovej. Počúva Led Zeppelin, Depeche Mode, ale aj Franka Sinatru. Živí sa slovenským jazykom, ktorý vyučuje budúcich novinárov, rediguje v rukopisoch slovenských autorov a skúma v rámci svojej vedeckej kariéry. 

A tu je náš príjemný čajový rozhovor:)

Mária, čo Ťa viedlo k štúdiu slovenčiny a aktuálne k jej skúmaniu?

Je to klišé, ale odmalička som inklinovala k literatúre, veľa som čítala, a okolo 15 rokov som začala písať prvé poviedky, ktoré boli samozrejme, dosť naivné a neinvenčné. Na gymnáziu som čítala ešte viac (napríklad počas chémie či fyziky pod lavicou) a čím viac som čítala, tým viac som písala – poviedky som posielala do literárnych súťaží, a potom aj prvý raz do literárnych časopisov. 

Slovenčina a literatúra boli odjakživa mojimi najobľúbenejšími predmetmi, a musím povedať, že aj na základnej škole aj na gymnáziu som mala učiteľov, ktorí môj záujem o tieto predmety ešte zvyšovali. Pred maturitou som zvažovala viaceré možnosti – právo (čo by asi nebol najlepší nápad…) aj divadelnú dramaturgiu. Treťou možnosťou bola tzv. čistá – vedecká slovenčina. 

Posledná možnosť nakoniec vyšla, a ja som strávila 5 rokov učením sa vecí, ktoré ma naozaj bavili (okrem morfematického či syntaktického rozboru, samozrejme). Mala som možnosť zoznámiť sa s výnimočnými pedagógmi a aj to ma ovplyvnilo pokračovať ďalej na doktoráte, v ktorom sa venovala Jozefovi Cígerovi Hronskému. 

Vždy som viac inklinovala k literatúre, no po doktoráte sa uvoľnilo miesto na katedre žurnalistiky, ktoré bolo orientované na lingvistiku a praktický jazyk médií, so zameraním na štylistiku a skúmanie mediálnych textov. 

Po takmer štyroch rokov viem povedať, že som mala šťastie – musela som sa totiž preorientovať po štyroch rokoch literárneho doktorátu späť na jazyk, čo ma donútilo rozšíriť si obzory a v súčasnosti tak môžem skúmať jednak jazyk médií a zároveň literárnu kritiku, ktorá sa nachádza práve na rozhraní literatúry a masmediálnej komunikácie. 

Na Filozofickej fakulte UK pôsobíš ako pedagogička a výskumníčka, čo skúmaš a čo Ťa motivuje?

Ako som povedala, vyučujem predmety zamerané na praktický aspekt jazyka médií – od tvorby textov až po ich skúmanie z rôznych pohľadov. Práve v praxi som zistila, ako fungujú rôzne poučky a metódy, o ktorých sme sa učili na univerzite, a čoraz viac si obľubujem nadstavbové, povedzme filozofickejšie predmety, ako sú sémantika, pragmatika a najmä semiotika. 

Vo svojom výskume sa venujem primárne mediálnemu jazyku z najrôznejších aspektov a v súčasnosti najmä literárnej kritike. Motivuje ma záujem o svet vôkol nás a určite aj ambície zlepšiť sa, vyrovnať sa starším kolegom, postúpiť ďalej na akademickom rebríčku, priniesť nové poznatky a informácie o tých témach, ktorým sa venujem.

Ktorý predmet bol pre Teba najobľúbenejší ako pre študentku a ktorý najradšej učíš? Prečo? 

Ťažko povedať, z literatúry som mala určite najradšej predmety zamerané na literatúru medzivojnového obdobia, najmä naturizmus a lyrizovanú prózu, z jazyka ma najviac bavili predmety o vývine jazyka, ktoré aj vďaka skvelému pánovi profesorovi človeku osvetlili základné princípy slovenčiny. Naozaj neviem povedať jeden či dva konkrétne predmety, ktoré som mala najradšej ako študentka. 

Podobné to je aj teraz, pretože do každého predmetu som si za tie štyri roky preniesla nejaké svoje srdcovky. Rada mám semiotiku médií, pretože to bola ozaj veľká výzva vyučovať na prvý pohľad filozofický a veľmi teoretický predmet čo najpraktickejšie a tak, aby budúci novinári z neho mali čo najviac. V tomto semestri je určite mojím najobľúbenejším predmetom kultúra v médiách, v ktorej sa môžeme so študentmi baviť o umení a kultúre. 

Poďme teraz k Tvojej autorskej činnosti…

Tvoja prvá knižka LottiNElásky vyšla v roku 2017 a druhá ZLotta o dva roky neskôr. Plánuješ dodržať dvojročnú tradíciu? Môžeme sa tešiť na nové Lottine príbehy? Alebo chystáš niečo úplne nové? 

Pôvodne som chcela dodržiavať dvojročný odstup medzi knihami, no už pri zLotte som sa trochu trápila s dopisovaním a dokončovaním, a mala som pocit, že na to, aby som vydala knihu, s ktorou budem naozaj spokojná, budem potrebovať viac času. Preto v roku 2021 nevyjde žiadna nová beletria od Mary Stankovej, za to však vyjde moja odborná kniha o literárnej kritike, ktorá je v tomto čase v tlači. 

Čo sa týka pokračovania mojej umeleckej tvorby, na 99 % som rozhodnutá Lottu nechať na chvíľku oddýchnuť – respektíve poviem to inak, Lotta v názve ďalšej knihy nebude, ale jedna z hlavných postáv Lotta bude asi vždy. 

Popravde, mám v hlave veľa nápadov, ale v poslednej dobe sa sústredím skôr na akademické písanie, nemám  inšpiráciu, múzu a tak trochu ani čas písať prózy. Preto som sa rozhodla, že ďalší text budem písať, až keď na to príde správny čas. Problém je, samozrejme, v tom, že nikto nevie, kedy to bude 😊 každopádne, nasilu, ani z povinnosti písať nemusím, takže niet dôvodu, prečo teraz rýchlo vydávať ďalšiu knihu. Myslím si, že knižný trh je zahltený, a ak sa rozhodnem rozšíriť ho ďalšou knihou, chcem si ňou byť stopercentne istá.

O čom a pre koho vlastne Tvoje príbehy sú? Môžeš nám ich trošku priblížiť? 

Znovu musím povedať, že je to veľmi ťažká otázka… moje prózy sú pre čitateľov, ktorí o ne majú záujem, niekto by povedal, že viac pre ženy, ale myslím si, že to nie je pravda. Vo všeobecnosti by som bola rada, keby moje knihy boli čitateľov, ktorí radi čítajú a radi uvažujú o tom, čo čítajú.

Asi neexistuje lepšia odpoveď na Tvoju otázku, než povedať, že sú to prózy o živote a láske. Mnoho z nich je inšpirovaných zážitkami a skúsenosťami, či už mojimi, alebo môjho najbližšieho okolia. Defacto je väčšina z nich o nefunkčných vzťahoch a o náchylnosti byť závislý – od ľudí, od lásky, od pitia, od spoločnosti a pod.

V názvoch Tvojich knižiek sú slovné hračky a jednou z nich sú lásky a nelásky. Láska je veľká téma! Čo je pre Teba ako ženu a autorku láska a prečo sú tam tie neLásky? 

Láska je určite najväčšia téma našich životov a to je zrejme dôvod, prečo ju vo svojich textoch neobchádzam. Láska je podľa mňa zmysel života, nielen partnerská láska, ale láska ako taká. 

Ako som už povedala, v mojich textoch zväčša rezonujú nevydarené vzťahy, ktoré sa na lásku akoby len hrali – všetci poznáme ľudí, ktorí žijú vo vzťahoch z najrôznejších príčin, ale láska to nie je. to sú podľa mňa tie nelásky, o ktorých si myslím, že sme sa s nimi každý stretli. 

To je taký základný Lottin prístup k láske – problém je v tom, že veľa z nás chce byť za každú cenu s niekým, hlavne nebyť sám. A to isté robila i Lotta. V oboch knihách 😊 

Môžeš nám prezradiť, kde čerpáš inšpiráciu? Čo Tvoju kreativitu povzbudzuje a čo ju naopak vie zablokovať? 

Začnem od toho negatívneho – kreativitu mi blokujú rôzne administratívne a byrokratické hlúposti, s ktorými sa stretávame v živote, v práci, ale aj v prípade žiadostí o nejaké granty či štipendiá, keď ide o umenie. 

Všetky ostatné vplyvy, ktoré môžeme niekedy vnímať ako negatívne – pesimisti v našom živote, nezdary, prekážky, priveľa práce, hnusné počasie, politické zvraty – tie mi paradoxne pomáhajú písať, lebo literatúru vnímam ako únik, ako bezpečné miesto a zároveň ako formu vyjadrenia nesúhlasu s niektorými javmi, či už v medziľudských vzťahoch, alebo aj v spoločnosti ako takej. Lotta rada kritizuje to, čo nefunguje – a všetci vieme, že na Slovensku toho nie je práve málo.

Inšpiráciu všeobecne čerpám z toho, čo je vôkol mňa – zo vzťahov, nálad, ľudí, ale aj z prírody a podobne. Často ma inšpiruje umenie, obrazy, piesne, filmy, a samozrejme najviac knihy. Chcela by som niekedy napísať taký text, ktorý by v ľuďoch vyvolával reakcie ako napríklad niektoré pesničky od Pink Floyd či knihy od hociktorého zo skvelých autorov. 

Ako dlho Ti trvá napísať príbeh a na čom to u Teba závisí?  

No musím povedať, že niektoré poviedky, ktoré sú založené na veľmi konkrétnych a zväčša negatívnych zážitkoch, som napísala doslova za pár minút. To ale neznamená, že bolo hneď hotovo – rada texty prepisujem, preštylizuvávam, hrám sa slovami a vetami tak, aby sa čo najviac priblížili mojej predstave o texte. Čiže niektoré poviedky z prvej knihy som napísala za pár minút, s dlhšími textami v zLotte som sa „trápila“ celé dni a týždne. Samozrejme, to všetko závisí od toho, či ako autor dbáte o formálnu – jazykovú, štylistickú – stránku, alebo je pre vás primárny príbeh, teda dej. 

Prvú knihu som písala niekoľko rokov, lebo sú v nej poviedky, ktoré som napísala v 18 rokoch, aj také, ktoré som písala v čase, keď už mala vyjsť – takže to bolo ľahké, lebo som mala dosť veľa materiálu, z ktorého som vyberala to, čo som považovala za najlepšie. 

zLottu som tiež písala veľmi dlho, všetky tri texty som mala rozpracované niekoľko rokov, ale pri nej prišiel čas, keď som vedela, že to musí byť hotové a texty hotové ani zďaleka neboli. Pri zLotte som sedela pri počítači a písala som ešte mesiac pred odovzdaním do vydavateľstva. Bolo to trochu stresujúce, ale zároveň som sa cítila ako ozajstná spisovateľka 😊 keď som pri káve v noci písala. 

Keď sa pripravovalo vydanie Tvojej prvej knižky, mala si z niečoho obavy? Ak áno, môžeš nám prezradiť, ako si sa s nimi vyrovnala? 

No veľmi som sa bála, že ju vydavateľ odmietne. Resp. že nenájdem vydavateľa, ktorý by sa za tú knihu postavil. Nakoniec to ale dopadlo dobre a s vydavateľom spolupracujem aj ako korektorka. 

Čo Ti písanie príbehov prinieslo do života a čo pre Teba vlastne znamená tvoriť? 

Tvoriť pre mňa znamená žiť, aj keď to znie ako klišé. Ako tvorbu neberiem len písanie poviedok a noviel, ale defacto aj ostatné veci, ktoré robím – akademické písanie, korektúry, redigovanie textov iných ľudí… 

Písanie je pre mňa spôsob sebavyjadrenia, možnosť dať na papier a povedať to, čo naživo povedať nemôžem, alebo sa bojím. Všetci sme nejako vychovávaní – že toto sa nerobí a toto nehovorí, a proti tomu rada bojujem – v živote možno menej nápadne, v knihách hádam o to otvorenejšie. 

Ako som už povedala, od malička som naozaj zbožňovala knihy a stále to platí – čítať, písať, redigovať, analyzovať texty – ja v živote nič iné nerobím. Venujem sa tomu v práci, venujem sa tomu pri svojej tvorbe a venujem sa tomu vo voľnom čase. Pre mňa je písanie a narábanie s textami naozaj všetko.

Isto máme medzi sebou nádejných mladých autorov. Máš pre nich nejaké tipy, ako sa naštartovať v písaní?  

Budem asi opakovať to, čo hovoria viacerí – každému nádejnému autorovi odporúčam najprv čítať, čítať a čítať. Uvažovať o textoch, vstrebávať, vnímať a prijímať ich. To je podľa mňa prvý krok. Za tým nasleduje prax – skúšanie, prepisovanie, štylizovanie. Každý zistí, čo ho baví viac, čí príbeh, či úvaha, či emócie – a keď počúva sám seba, ľahko zistí, ktorým smerom sa má uberať. 

 

Haiku o láske…

Hovoríme o
Láske keď ľúbime
všetko čo tam je…
 
Claudia Mirică 
~~~
 
Ľúbim ťa veľmi
ale všetko je márne
lebo nie si tu
 
Maria Barbu 
~~~
 
Je to o láske
horúca šálka čaju
a trochu lásky.
 
Maria Adelina Arhipencu 
~~~
 
Láska odpúšťa
Láska dobýva všetko
bez nej nič nie je.
 
Claudia Alina Buliga 
~~~
 
Život je zvláštny
Pravdu máme v srdci
Nájdite túžbu
 
Nikol Ivanova 
 
~~~
 
Knižky Márii Stankovej si môžete objednať napríklad tu:

O tanci so smrťou (alebo so životom?)

Trošku opäť váham… Zdieľať či nezdieľať? A prečo?
 
Cítim, ako vnútorne zápasím s túžbou byť videná, počutá, proti ktorej sa stavia túžba byť schovaná vo svojom súkromí a radšej nevravieť nič. Je to však zrejme prirodzené.
 
Niekedy mi to príde ako exhibicionizmus a je jedno, či je materiálny alebo myšlienkový či duševný. Avšak keď vám dačo posielam, zdieľam myšlienky a pocity, robím to s nádejou, že ich vypočujú aj tie správne uši. Že sa nájdu srdcia, ktoré ich prijmú a budú ma počuť.
 
Váham aj preto, že príbeh, ktorý idem vyrozprávať je čerstvý a je citlivý. Ale o tom si prajem, aby to u mňa bolo. O citlivosti a nebáť sa ju prejaviť a prijať, o úprimnosti, láske a porozumení. haa (výýdych:) Tu je aspoň časť (celok sa aj tak nedá uchopiť)…
 
Keď mamička vo februári tancovala o život so smrťou, bolo to čosi hrôzostrašné aj pre mňa. A nielen pre mňa… Dotýkalo sa to a miestami to až hrozivo otriasalo všetkými blízkymi (i vzdialenejšími) vzťahmi. Vnímala som, ako sa premiešavajú a menia nastavenia v rodinnej konštelácii a prepierajú sa aj veľmi staré rodové štruktúry.
 
Ocitala som sa vnútorne na miestach, ktoré som predtým vôbec nepoznala a dostávala som sa do zákutí svojej bytosti, o ktorých som predtým netušila, že existujú.
 
A odzrkadľovalo sa to aj vonku. Keď zostala mamina v nemocnici, bolo to ako dostať riadnu – ale ozaj riadnu! – studenú sprchu a vyskočili mi snáď všetci kostlivci zo skrine…
 
Spomínam si na telefonát s mladou pani doktorkou, ktorej som sa pýtala azda na všetko a ako som cítila, že nevie – že sa ma snaží utíšiť, pohladkať ma, ale boli to len slová a jej snaha. Nevedela – akoby aj mohla vedieť? – či sa z toho mama dostane a skutočný stav vecí sa zrejme bála pomenovať. Neviem, či šetrila mňa alebo seba.
 
Presviedčala som ju, aby ma za mamou pustili – aby ma navliekli do nejakého skafandra a ja tam budem iba sedieť. Že poznám krízové situácie a nebudem im prekážať.
 
Na chvíľu azda aj zvažovala, ale potom mi povedala NIE. Mali málo personálu a mohla by som im byť na príťaž. A potom… Precedens. Dovolí mne a budú chcieť aj ostatní…
 
Nepustili ma ani len k okienku na vrátnici, keďže som neprekonala kovid a nechceli riskovať. Na návštevy chodil braček a my ostatní sme mamine posielali, čo si povedala alebo, čo sme jej chceli poslať.
 
Asi nemusím opisovať to prvotné zúfalstvo z toho, že nemôžem ísť za niekým, na kom mi záleží (možno aj najviac na svete). Za mamou, ktorá túto krízu možno neprežije – a to bol holý fakt. Bolo to na hranici a predstava, že nebudem tam… brrr
 
Snažila som sa nájsť cestu. Ako s tým byť? Ako zostať prítomná, nevyskakovať z kože, v takých nových a desivých situáciách? Ako sa postaviť tvárou v tvár panike, ktorá zaplavovala mojich blízkych (a z času na čas aj mňa)?
 
Bola som „on-line“ takmer stále. A zároveň v sebe. Nechcela som v tom nechať nikoho, kto sa na mňa obracal, len tak a zároveň nestratiť seba. Zostať na pevnej pôde. Cítila som, ako sa všetko mení – ako si nielen ja, ale aj brat, otec a babina každý svojim spôsom uvedomujeme silu tohto procesu. Pomáhalo mi pýtať sa a reflektovať, čo je ozaj to, čo sa tu deje a čo môžem spraviť ja. Čím skutočne môžem prispieť?
 
V jednej meditácii som precítila, aká je láska mojej mamy ku mne a kde všade moju bytosť ovplyvňuje, kde prúdi. Jasné… V každodennom živote sú aj iné veci, taľafatky a konflikty, ale to, čo nás skutočne spája (nie rozdeľuje) je výnimočné a vzácne. V tom momente som sa do nej zaľúbila nanovo a inak ako predtým. A na tom pocite som sa rozhodla stavať svoj vzťah k nej a ten si prajem živiť. (I keď to samozrejme nezáleží len na mne a musím podotknúť, že s maminou máme dobrý vzťah, na ktorom pracujeme už dlho).
 
Začala som nanovo v podstate vnímať aj ostatných a hlavne svojho brata. Uvedomila som si, že nielen ja môžem podporiť v procesoch jeho, ale aj on mi môže a vie podať pomocnú ruku. A on to má!
 
Koniec-koncov… V istých okamihoch – a niekto možno aj dlhšie;) – to máme všetci. Schopnosť vypočuť sa, dačo pochopiť a neodsúdiť, prosto tam byť nahí vo svojich pocitoch a toho druhého vidieť a nehaniť za to, čo odhaľuje. Veď predsa odhaľuje! A potom možno skúsiť nájsť nejakú hojivú mastičku na rany…
Možno.
 
Ďalším silným momentom pre mňa bolo, keď som precítila spojitosť medzi pľúcnou chorobou, ktorá v podstate človeka dusí a tým premieľa na všetkých úrovniach a „pľúcnou chorobou“ našej Zeme. Bol to desivý pocit z prekrytia dvoch obrazov -> splynutie mojej ľudskej mamy (zápasiacej o život, dusiacej sa pri super-nízkej saturácii, dýchajúcej ako pri výstupe na Mont Everest pri prechádzke na záchod…) a matky Zeme, ktorá – hold – trpí tak isto. Ak nie ešte viac.
 
Boli to šoky a facky, ktoré však hlboko oceňujem. Bolestivé, kruté, ale otvárajúce oči do reality, ktorú som bola pripravená vidieť. (A to sa domnievam že je to stále len veľmi úzky výsek… Výsečík.)
 
Uzavriem… Vnútorne som cítila, že vlastne jediné, čo ozaj môžem „spraviť“ je byť tam/tu. Byť tu a starať sa v prvom rade o seba. Aby som prípadne mohla vypočuť a podporiť aj dakoho druhého. A najlepšie ak je to od srdca. Z lásky. Inak to aj tak nemá veľký zmysel.
 
Tu mám pocit, že sa oplatí skúšať zas a znova. Otvoriť srdiečko kúsok po kúsku a dovoliť si byť súcitná v aktuálne bezpečných medziach.
 
Ako žiť s Láskou? Alebo… Ako byť Láskou?
 
LA

Zrnká a Zreničky

Pozbierala som svoje básne ~ zrnká a zreničky ~, ktoré som sa rozhodla poslať do sveta. A nie je náhoda, že vám ich posielam na deň matiek. Sú totiž aj darom pre tú moju a hlavne pre tú našu spoločnú ~ Veľkú Matku, ktorá nás živí všetkých.

Vznikali zhruba od roku 2018 a väčšinu z nich ste si mohli prečítať na mojom profile na Facebooku (avšak vtedy neboli verejné). Napadlo mi, že ich takto pekne zozbieram a vydám spoločne. A ako to už býva;) – pridal sa aj nový nápad!

V knižke nájdete aj moje obrazy a obrázky, ktoré vznikali približne v rovnakom období. 

Prajem vám príjemné čítanie a dívanie sa!

Pridávam ešte najčerstvejšiu báseň ako ochutnávku ~

Song of Mother

    I am the Mother

I am the Child

    I am everything

 at the same time.

I have no borders

    Water flows everywhere ~

As a liquid on the Earth

  As a Light in the Sky.

       What is it you wish to drink?

   Poison?

 Dirt?

     Or do you wish

 to find the clear spring? 

Love is the cure.

   Peace is the Space.

      Healing needs Time and

 Grace.

    No hurry.

No push, no pull

  Let it flow.

And let your cup

  Be full.

LA 9. 5. 2021 

Knižku si môžete stiahnuť na tomto linku vo formáte PDF:

https://uloz.to/file/3ri4Y0Ka2CLr/zrnka-a-zrenicky-la-trubacova-pdf#!ZJL0MwR2AGpmMwEuLGp2MzZ3AGN5BKWZDmWyJGqAF1SzpQWxBD==

Cesta za snom ~ Health Home

Sen, ktorý volám Health Home, je doposiaľ môj naväčší projekt a možno aj ten hlavný a najpodstatnejší. Nosím ho v sebe a so sebou už dlho. A dá sa povedať, že tá túžba vytvoriť zdravý domov tam možno bola vždy. Avšak viac si to uvedomujem, odkedy som začala túžiť vybudovať centrum. Najskôr to bolo jogové centrum, wellness centrum, potom pohybové centrum spojené so saunami. To posledné sa jednu dobu aj reálne zhmotňovalo a pracovali sme na tom. Ale stále tam bolo dačo, čo mi chýbalo. Cítila som, že to ešte nie je zrelé a ja som taktiež nebola zrelá. Bála som sa mnohých vecí a nevedela som si predstaviť, ako to uviesť do praxe, ako to zhmotniť, zrealizovať. A s týmto pocitom som to v mojom „druhom“ domove, v Bukurešti, nechala na chvíľu tak. Ale ono to tam bolo i tak. (Nie, žeby mi bolo teraz už všetko jasné, ale kráčam s vierou, že prosto idem dobre).

Spomínam si, ako som si v jednom momente uvedomila, že ja to vlastne už robím! Že Health Home nie je dačo externé. Alebo – nie je to ani tak externá záležitosť, proces, ale skôr vnútorná práca. Postupne som si vytvárala svoj vnútorný priestor – Domov v sebe.

Spája sa s tým viacero procesov. Je to odhaľovanie toho, čo už je, čo vnútri už existuje. Ide o prebúdzanie, zrodzovanie kvalít späť do Života, ich odkrývanie, nachádzanie, niekedy doslova resuscitácia…
Je tam aj reflexia toho, ktoré kvality vlastne chcem mať doma – čo chcem pestovať, rozvíjať, čo mi má doma prekvitať?
Pridáva sa k tomu i odhaľovanie toho, čo tam vlastne nechcem, čo tam nepatrí, čo si zbytočne domov ťahám a robí to tam šarapatu. A tak ďalej.
Dá sa to vidieť aj ako vytváranie priestoru práve pre tieto procesy – kde sa v bezpečí a pohode môžu rozvinúť aj zatúlané, schované kvality, ktoré sme dakde po ceste stratili. Priestor, kam ich je možné pozvať a kde sa nemusia báť prejaviť…

Dôležitým momentom na ceste bolo pre mňa objavenie otázok – Čo mi vlastne robí dobre? Čo mi robí radosť? Čo prospieva Životu a kde môžem prosperovať ja?

No a… Všimla som si aj to, že to, čo sa mi utvára vo vnútri, vytváram rôznymi spôsobmi okolo seba. Boli to maličkosti, drobnosti, ktorými som si spríjemňovala svoje bývanie, avšak tie robili veľký rozdiel v pocitoch. Spomínam si na chvíľku, keď som sa raz vrátila domov z práce, otvorila som dvere a Verny mi vyšiel šantivo v ústrety. Hodila som všetko na zem a zvítala som sa s ním a pokračovala som ďalej do obývačky a… ten pocit – je to tu také utešené! A to bolo ono! Už sa to tvorilo:)

Tvorila som kade-tade a zbierala som podnety, kým som nabrala odvahu, odhodlanie a aj tie kvality, ktoré sú dôležité pre to, aby som bola schopná vôbec tvoriť dačo takéto alebo na tom pracovať.

A tak to dospelo až k bodu, keď som minulý rok začala hľadať reálny priestor, kde by som mohla prosperovať, žiť a tvoriť to, čo chcem priniesť na tento svet a to, čo si myslím a cítim, že môžem ponúknuť. A tak sa to pomalinky zhmotňuje a učím sa nové veci, ktoré k tomu potrebujem…

Nie je to jednoduché. Ani jeden z tých procesov nie je ľahký. Chce to veľa odhodlania aj obetavosti a potom odhaliť prekážky, ktoré sú často práve vnútorné, ktoré nám bránia v tom, aby sme išli za svojim snom, respektíve ho vedeli zrodiť, dať mu Život.
A to sa deje vlastne stále. Pokiaľ to človek chce, pokiaľ sa pre to rozhodne, pokiaľ neodvrhne alebo neodloží úplne do spánku, niekam do skrine to, po čom túži. A verím aj v to, že keď sa už do toho pustím, tak mi príde aj energia, ktorú k tomu potrebujem. To sa mi tak nejako aj ukazuje. A prichádzajú mi do cesty aj ľudia, podpora, zázemie na tú tvorbu. No a teraz už „len“ ísť za tým. Krok sa krokom sa rozvíjať.

Vidí sa mi to zároveň ako neustály proces. Je to dačo, čo nespí…

Spájajú sa mi s tým aj rôzne cvičenia. Môžete si vyskúšať aj pre seba, keď máte chuť:) Je a nie je to ľahké. Napríklad si položte otázku: Čo si prajem u seba doma? Čo si prajem rozvíjať? Čo chcem pestovať?
A potom si navnímať rôzne kvality, napríklad: „potrebujem pocit bezpečia“ alebo: „potrebujem pozornosť“, „potrebujem nehu“ – podľa seba.
Na to nadväzuje otázka: „Čo s tým?“, „Čo môžem urobiť pre seba, aby som ich mal/a dostatok?“ Hm. A tu sa meníme na Colombov, Monkov a Scherlockov a hľadáme, hľadáme a čo je hlavné – nachádzame. Môžeme nájsť…

Cítim, že stačí nateraz… Procesov je viacero a pri každom si vieme dačím pomôcť a aj o tom túžim viac písať a vytvoriť tomu priestor:)

Aktuálne rekonštruujem dom, ktorý má potenciál premeniť sa na môj domov a čoskoro sa sťahujem. A časom – verím – sa z neho stane „Health Home“, kam vás budem môcť pozvať na sebarozvojové podujatia a za oddychom a pokojom.
Držte prsty a kvalitná podpora sa mi vždy zíde – morálna, ľudská aj tá materiálna;)

Jeden sen sa mení na skutočnosť. Ďakujem, že môžem. Alebo ešte inak ~ ďakujem, že sa to cezo mňa môže diať.

Nech sa deje, čo sa má. 🍀

S láskou,

LA

#CestaDuše 🌞

Nedokonalá na Ceste

~(nielen) o strachu z odmietnutia

Ešte nedávno som sa bála, že keď prejavím to, čo skutočne cítim, čomu verím, čo obdivujem, čo mám rada a podobne, dakoho stratím, dakto ma zosmiešni, ohovorí, nebude mať rád… A spája sa mi s tým aj odhaľovanie toho, čo to vlastne je, čo mi je blízke, milé, príjemné, ale to je na iný príbeh:)

Juj… koľkorát som sa stopla len preto, že „čo si kto o mne pomyslí?“

Áno… a iné nezmysly. Ale až také nezmyselné to nebolo, kým som tomu dávala hodnotu. Bolo to pre mňa miestami až fyzicky bolestivé a zničujúce a prosto ma to na nejakej úrovni trápilo. A to aj v čase, keď som s tým už pracovala a racionálne som si uvedomovala, že by mi to, čo si myslia ostatní, vôbec nemalo vadiť alebo prekážať. Hlavne ak jednám a prejavujem sa podľa svojho aktuálne najlepšieho vedomia a svedomia. A predsa… Rácio nie vždy všetko zvládne, i keď je to dôležitý krok. Trvalo mi, kým som pochopila a stále sa učím chápať, že semienka, ktoré sadím, potrebujú čas rozvinúť sa a čo je možno ešte dôležitejšie – musím sa o ne neprestajne starať. Už na to nechcem zabudnúť.

Napadlo mi… Kto je ten veľavážený „kto“, „dakto“, „ostatní“, ktorí takto nenápadne svojim vplyvom vlastne riadia náš život a rozvoj? Kvôli komu sa to skrývame, zahaľujeme svoje talenty, dary, myšlienky, pocity… Alebo naopak – kvôli komu sa správame tým či oným spôsobom a konáme to alebo tak, ako konáme? Kvôli komu si na seba dávame masky a postupne – krok za krokom – strácame kontakt sami so sebou, so svojou podstatou a tak nevyhnutne aj s ľuďmi a (pre mňa) s tým najdôležitejším – so svojim životným prostredím? Chápem, že túžime byť prijatí, pochopení, videní, počutí – to je úplne prirodzená ľudská potreba – ale to, čo (alebo koho) si postavíme na druhú stranu tejto rovnice, je nesmierne dôležité. Pre život a rozvoj každého z nás… Bo ten, kto je na druhej strane, ovplyvňuje smer, ktorým sa uberáme a to do tej miery, do ktorej mu dávame moc.

V bežnom živote vo veľkej miere stretávame len svoje masky. A koľko a ktoré aktuálne na sebe máme, je individuálna otázka. Chce to odvahu a veľakrát aj dobrú a kvalitnú pomoc, aby to človek odhalil a rozhodol sa ich postupne úspešne poodkladať respektíve rozpoznať.

Keď som sa pred rokmi – a to nie veľmi odhodlane a vôbec nie v príjemnom rozpoložení – postavila pred zrkadlo (a to doslova), nevidela som sa… Nevedela som to, nemohla som, ale túžila som sa to naučiť.

A áno, je to aj o tom – hlavne, keď sme v náročnom stave – nájsť dakoho skutočne spoľahlivého a úprimného, odhodlaného a láskavého, kto nás prosto vidí a je vynikajúco skúsenostne a terapeuticky vybavený. Vidí za masky, vidí za bolesť, vidí za naše zranenia a roly, ktoré sme často ani nevediac prečo na seba navliekli. Túžba vidieť seba a podujať sa na cestu k sebe domov je však vnútorná záležitosť a každý sa pre ňu musí rozhodnodnúť sám. Semienka totiž klíčia v pôde – zvnútra. Zvonka – a často cez kamenné steny – ich nikto nezasadí ani nevypestuje… A povaha sprievodcu je celá kapitola (možno aj kniha;)!

Keď už sa rozhodneme ísť domov, k svojmu Prameňu, k Sebe, za svojou Pravdou – nazvať to môžeme rôzne – praktík a techník je mnoho. A ani tu nie je rovnaký meter a takisto tempo každého z nás je výsostne individuálne. Objaviť ho je tiež dôležité a za seba môžem povedať, že za najbezpečnejšie považujem prístupy, ktoré neochvejne rešpektujú práve vedomie a múdrosť Vnútornej Sily (liečiteľa) každého človeka. A potom si už „len“ dať priestor, čas, lásku a tak:)

Ani som netušila, že sa tak rozpíšem a kam sa vlastne dostanem. Hm

Takže… Už sa nebojím, že dakto odíde, stratím ho alebo ju, už sa nebojím zosmiešnenia a hlúpych narážok. To je totiž mimo mňa a týka sa to rozhodnutia druhého človeka. A to rešpektujem. (Veď aj ja mám právo rozhodnúť sa, s kým chcem tráviť čas a podobne). Úprimne, niektoré záležitosti sú mi nepríjemné, ale s tým sa musím vyrovnať sama a správne si nastaviť a ustrážiť hranice.

A ešte ku kritike dodám – ak kritiku, tak skutočne konštruktívnu, láskavú, uzemnenú v nepriestrelnej životnej skúsenosti a múdrosti (až z kostí:) A to vie máličko-kto.

(Cítim, že až tam je možná skutočná, opravdivá diskusia a rozhovor. A to je nesmierne vzácne. Som zo srdca vďačná za to, že je to možné.)

Stretávame sa tam, kde sme. Čo keby sme sa stretávali láskavo?

Ďakujem ❤

S láskou,

LA

Ako sa mi točil svet

~ alebo ako som sa učila znovu chodiť

Budíček Alarm
 
 

Sú to už približne dva roky, čo som prežila jeden z najdesivejších a zároveň najsmerodatnejšich zážitkov vo svojim živote.

Jedno ráno, keď som sa zobudila, som sa ako bežne chcela posadiť na posteli, ale nedal sa mi urobiť takmer žiadny pohyb. Telo akoby na tento môj pokus neodpovedalo. Spomínam si na svoje veľké prekvapenie a začala som si uvedomovať, ako mám stuhnutú krčnú chrbticu, hlava akoby mi vážila tonu a pri pokuse o pohyb sa mi začala točiť ako divá. Nevedela som ani zamerať pohľad, nič! Pokúsila som sa znova nadvihnúť a aj sa mi to podarilo, ale automaticky som sa vyvracala. Ľahla som si naspäť a našmátrala som mobil. Vydesená som vytočila maminu, i keď bola odomňa viac ako 1000 kilometrov. Samozrejme, že som vydesila aj ju a poradila mi, aby som si zavolala záchranku. Zavolala som teda. Jedinej blízkej osôbke, ktorá našťastie bývala v tom istom dome, som sa však dovolať nemohla.

Túžila som to rozhýbať, ale jediné, čo sa mi podarilo, bolo doplaziť sa na vécko, odkiaľ som sa nevedela už ďalej pohnúť…

Objímala som záchodovú misu, neschopná pohybu a keďže záchranka neprichádzala ani po hodine, dumala som o tom, aká celkom vtipná smrť by to bola… S hlavou v hajzli, hm. Bola som už aj veľmi smädná a vyšťavená, keď našťastie prišla moja kamarátka Alenka.

Odplazila som sa jej nejakým zázrakom otvoriť a ona ma uložila na gauč, kde sa ma snažila nejak vzkriesiť.

Je to dlhší príbeh – o našťastie krátkom pobyte v nemocnici, lete domov a ceste na hudobný modul holotropného dýchania a o všetkých možných pochybnostiach, či to vôbec zvládnem a tú cestu prejdem.

Spomínam si, ako v tej dobe všetko moje sústredenie išlo iba na to, aby som spravila další krok. Aby som nespadla a udržala sa na nohách. To točenie hlavy bolo dačo hrozné. Nezastaviteľný megarýchly kolotoč (teda pravdupovediac existovali jedna-dve polohy, v ktorých to vedelo ustať.) Tá najhoršia fáza trvala možno dva týždne, ale hlava sa mi úplne prestala točiť až nedávno. Som nesmierne vďačná   (už môžem spať aj na pravej strane:)

Čo mi pomohlo ako prvá pomoc boli láskavé ruky pána doktora, ktorý sa venuje tradičnej čínskej medicíne na klinike v Bratislave. Technika nápravy chrbtice Zheng-Gu a akupunktúra (ktorej som verná dodnes).

Boli mnohé ďalšie techniky, vďaka ktorým som sa postupne vracala do kondície. Spomeniem holotropnú dychovú prax, klasické rehabilitačné cvičenie, SM systém, meditácia a bytie so sebou (s procesom)… Zbiera sa mi to veru na príbeh:)

Ešte neviem, ako sa mi sformuje – pravdepodobne ho oblečiem do fikcie -, ale túžim ho zamerať práve na tú prax a princípy, ktoré považujem za “dobré” a bezpečné. Zo svojej skúsenosti a perspektívy. Do kritiky tých ostatných sa mi veru nechce, ale pár poznámok k tomu, čomu sa radšej vyvarovať tam bude.

Bol to pre mňa riadny budíček, ktorý som už nezaklapla. Nedalo sa:)

~

Kliniku tradičnej čínskej medicíny nájdete tu a chcela by som týmto vyjadriť okrem vďačnosti aj podporu pánovi doktorovi a jeho asistentovi:

https://sk.klinikatcm.com/services

A veľká vďaka všetkým a všetkému, čo mi pomohlo a stále pomáha!

web of life

Nikdy nehovor nikdy II

Príbeh zázračných dvojičiek pokračuje

sestričky Mia a Lea

Keďže sme s Lenkou Martinekovou v kontakte a kadečo spolu vymýšľame, spýtala som sa jej, či by nám mohla porozprávať, ako sa majú, aké pokroky robí Leuška a ako sa cíti po napísaní a uverejnení príbehu. Pri všetkých ostatných povinnostiach nám to obom trošku trvalo, ale dali sme to opäť dokopy a pokračovanie jej príbehu je na svete:)

Až ma svrbí jazyk, ako by som vyrozprávala aj svoju časť príbehu o tom, ako sme sa vlastne (až čarovne!) po rokoch stretli a začala naša spolupráca. Ale nechám to na iný príspevok. Nechcem Lenke do toho veľmi kecať;) 

Tak Leni, ako sa cítiš, ako sa máte a čo je nové? 

V čase, keď som začala písať príbeh „Nikdy nehovor nikdy“ mala Lea 21 mesiacov. Trvalo dva mesiace, kým uzrel svetlo sveta, lebo sa mi pri jeho písaní živo vynárali tie pocity beznádeje, ktoré som počas tehotenstva a vlastne aj po ňom prežívala. Dlho som váhala, či ho vôbec napíšem, či vlastne chcem, aby ľudia vedeli, že mám postihnuté dieťa. Napokon som sa odhodlala a vlastne mi padol aj obrovský balvan zo srdca, pretože vysvetľovať každému zvlášť, čo vlastne Lei je, už bolo nad moje sily.

Lea s ocinom
Lea s tatinom Braňom

Ako to na dedine býva, tak ľudia sa radi pristavia na prechádzke pri kočíku a začnú sa na deti usmievať a prihovárať sa im. Väčšinou som dostávala slová chvály, ako ma obdivujú, že som zvládla takto dve deti jedno za druhý. Tým samozrejme mali na mysli, keďže je Lea oveľa menšia ako jej dvojička, že som otehotnela hneď, ako sa Mia narodila. Určite som mala čo robiť, aby som sa postarala o novorodenca, keď už som mala doma – okrem staršej dcéry – aj ďalšie ročné dieťa. Už ma skutočne nebavilo vysvetľovať, že sú to dvojičky, ale Lea má genetické ochorenie a keď som náhodou spomenula Wolfov-Hirschhornov syndróm (WHS), tak to bola debata aj na pol dňa..

Lea cvičí s Terezkou
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí alebo "učím sa stáť!"
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí alebo "učím sa stáť!"

Takže to bol jeden z dôvodov napísať príbeh, aby som všetkým naraz mohla povedať, ako to vlastne s Leou je. Najviac ma prekvapilo a naozaj ma to možno až dojalo, keď som sa dozvedela, ako som niektorým ženám dodala odvahu a pomohla im vyrovnať sa s ich osudmi , či už to bola strata blízkej osoby, rozchody alebo psychické problémy. Nie som žiadna hrdinka, netreba ma obdivovať, zvládli by to všetci, lebo by museli. A hlavne ma dojíma, keď vidím, ako mi Lea dokazuje, že som sa v nej od začiatku strašne mýlila a nedala som jej šancu dokázať mi, čo všetko ona zvládne. To obdobie, keď som ju odmietala, je už dávno za mnou. Nedokážem si už život bez nej predstaviť a ani nechcem.

Lea na fyzioterapii s Luckou
Lea na fyzioterapii s Luckou
Lea na fyzioterapii s Luckou

Je úžasné, koľko mám okolo seba skvelých kamarátov, ktorí Lei zabezpečili ešte lepší štart do života. Aj vďaka vám môže Lea cvičiť každý deň a tým sa posúvať rýchlejšie dopredu. Bez vašej pomoci by sme si to nemohli dovoliť. Nebudem vás jednotlivo menovať, všetci viete o koho ide. Ďakujeme!

Samozrejme veľká vďaka aj  ľuďom, ktorí si kúpili kalendár a tým pomohli nielen Lei, ale aj Klárke a Hugovi. A naozaj to má zmysel. Lea ešte pred pár týždňami, nedokázala skoro nič. Dnes sa plazí, sedí a dokonca sa stavia na nohy.

Vieme, že cvičiť už bude musieť do konca života, ale tie pokroky sú úžasné a to je to, čo ma znova vrátilo do života, keď viem že to, čo robíme má naozaj zmysel.

Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou

A Leni, čo Ti dalo napísanie príbehu? 

Napísanie príbehu ma oslobodilo od pocitu zlyhania ako matky vo vzťahu k vlastnému dieťaťu. To, že som to dala zo seba von, mi dalo pocit, že sa už nemusím skrývať pred svetom. Toľko energie čo som od ľudí získala, mám teraz aj na rozdávanie. Keď som ho prvýkrát čítala vo finálnej podobe a boli sme pripravené ho uverejniť, triasla som sa – hlavne kvôli spätným reakciám ľudí a hlavne žien matiek. Obávala som sa, či ma nezačnú nenávidieť, pre moje zlyhanie hneď od začiatku. Ale nastal pravý opak a ja už teraz viem, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podržia.

Ďakujem Lucka, že si mi dodala odvahu a hlavne priestor, aby som to mohla zo seba dostať. Myslím si, že tú najväčšiu pomoc máme všetci okolo seba, len to nesmieme dusiť v sebe. 

Ja zo srdca ďakujem Lenke za jej príbeh a úprimnosť, s akou ho rozpráva. Spoločne ďakujeme za váš záujem a podporu – ľudskú, empatickú aj finančnú. 

Ešte nie sme na konci! Možnosti, ako Leu podporiť, sú nižšie;)

Mia a Lea sa hrajú
Mia a Lea sa hrajú

Keď vás zaujímajú aj možnosti, ako Leušku podporiť, naďalej funguje kampaň Pomôžte postaviť Leu na nohy:

https://www.ludialudom.sk/profil/detail/47870?fbclid=IwAR19Pdwkn5xdhxgp17snWsJraa0XrH6xB2pY4tUmjOeYUSPlHT996znyK3o

K dispozícii sú ešte aj kalendáre na rok 2021 s fotografiami troch detičiek. Ide o iniciatívu OZ Wolf, ktoré sa zameriava na podporu detí s Wolfov-Hirshornovým syndrómom a založila ho pani Janka Kanková Farkašová. Výťažok z predaja tohto kalendára sa rozdelí medzi tri dietky a pôjde na financovanie ich terapií a pomôcok. Kalendárik stojí 9€ a keď sa vám zapáči, môžete si ho objednať cez správu na facebookovej stránke OZ WOLF SK alebo cez e-mail: ozwolfsk@gmail.com

Ďalšia aktuálna možnosť na podporu je kampaň Postavme Leu na nohy na AboutYou, kde môžete nakupovať s 20% zľavou, keď použijete kód CS-AYHNBK Ušetríte pri nákupe a zároveň prispejete Leuške:)

Link je tu: https://www.crowdshopping.sk/k/lea-martinekova-postavme-leu-na-nohy-BJSLvx?fbclid=IwAR0hhG9Apf6TdfoEYL7xQ8qdtJJqJCDOGfdk3HyIyzvKgmoXokMyETKDKSE 

A aké aktivity vlastne podporujeme?

Na fyzioterapiu chodia Lenka s Leou do Trnavy k Lucke do pohybového a poradenského centra Fyzio Mama. Môžete ich nájsť tu: https://fyziomama.com/

Na hipoterapiu chodia na farmu El Rancho, kde pôsobí občianske združenie HipoCanis: https://elrancho.sk/hipoterapia.html

A dôležitou súčasťou rehabilitačného tímu je aj fyzioterapeutka Terezka, ktorá pôsobí v rámci centra Baby Balance: https://babybalance.sk/cvicenia/ Chodí za Leuškou priamo domov. 

Leuška aj vďaka vám cvičí pod odborným vedením takmer každý deň.

ĎAKUJEME! ~

Lenka Martineková a Lucia Anna Trubačová 

Kalendár na rok 2021

MOTÍV VYDAJA V TEXTOCH BOŽENY SLANČÍKOVEJ TIMRAVY

interpretácia troch vybraných poviedok k 150. výročiu narodenia autorky

Váhala som a zvažovala, či na Moci Príbehu publikovať aj svoje odbornejšie príspevky. 

A prečo nie? vravím si. Koho tu podceňujem? Seba alebo čitateľa, ktorému by sa tieto texty mohli pozdávať? 

Tak som sa odhodlala a prvý príspevok v novučičkej Príspevkovni je o troch poviedkach Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá by v roku 2017 oslávila svoje 150 narodeniny. 

Vyšiel mi v zborníku Romanoslavica v roku 2018. 

Príjemné čítanie:)

„…mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť, zavše i od zlosti, čo je na ľuďoch.“

Božena Slančíková Timrava

Abstract

In this article we focus on the interpretation of the three short stories with the motive of marriage of the famous Slovak woman writer Božena Slančíková Timrava.  We are concerned how the main motive of the texts Za koho ísť?, Pozde and Príde čas is presented from different points of view and via different characters.

Important feature we found in Timrava’s texts is the picture of the people from the end of the 19th century and the first half of the 20th century. She captures them together with their inner world, turmoil as well as their hopes and dreams. What is very important is that the inner life of presented characters is usually very different from their outer behavior. We see them in their simple humanness; we observe their attempts to hide in front of the society, their shame, defiance and desire to manipulate the life according their wishes. As one of the ways how to explain their behaviors we propose the Maslow’s theory of the motivation and we are presenting its main points in the theoretical part of our paper. The desire to fulfill one’s needs in examined texts is very strong and we can consider it a underlying driving force of both conscious and unconscious behaviors of the characters and it is also one of the main factors which is creating and moving forward the story line.          

Božena Slančíková Timrava je jednou z najznámejších slovenských autoriek a zároveň významnou predstaviteľkou slovenského literárneho realizmu. Narodila sa v roku 1867 v dedinke Polichno a zomrela v roku 1951 v Lučenci. Rok 2017 je výnimočný aj tým, že si pripomíname 150. výročie narodenia tejto vzácnej osobnosti slovenskej literatúry a kultúry. Timravino tvorivé obdobie sa začalo v roku 1893, keď bola uverejnená jej prvá próza Za koho ísť? a zavŕšila ho v roku 1938 svojou poslednou novelou Záplava. Jej prózy sa odohrávajú prevažne v dedinskom prostredí, ktoré veľmi dobre poznala po všetkých stránkach. Publikovala však aj piesne a drámy. Vo svojej tvorbe sa Timrava prejavuje ako všímavá pozorovateľka, a aj keď zachytáva najmä charaktery a životné osudy jednotlivých postáv, zaznamenáva často prostredníctvom nich aj mnohé spoločenské a kultúrne aspekty obdobia konca 19. storočia a prvej polovice 20. storočia.

 Z jej životopisu je zaujímavý fakt, že Timrava bola v podstate literárnym samoukom. V detstve ju učil jej otec, evanjelický farár a do školy v Banskej Bystrici chodila len rok[1]. „Samoukovia, či už na literárnej, umeleckej či inej profesionálnej pôde sú často trochu podceňovaní, keďže sú zvyčajne nútení sami objavovať veci, ktoré sú iným, vzdelanejším ľuďom, samozrejmé. U Timravy však nejde o žiadnu pseudooriginalitu, ale o originalitu „organickú“ a, ako sa dnes ukazuje, pokrokovú, pretože mierila vpred a prinášala pravdu. Timrava nie je samouk, ktorý sa za každú cenu snaží dohnať Európu, pretože jej vzorom je jednoducho život. Taký, aký je, no snažiaci sa odlíšiť. Nie nadarmo nazývali Timravu „rázovitou“, „prísnou“. Tieto charakteristiky v rámci spoločenskej funkcie literatúry svedčia o tom, že ju oslobodzovala od šablón. Nechcela písať odlišne preto, aby bola odlišná, Timrava videla skutočnosti inak než ostatní. Svojou tvorbou odhaľovala spoločenskú lož a bola teda veľkým spoločenským kritikom.“[2]

Ivan Kusý zaraďuje Timravinu tvorbu do širšieho kontextu ostatných slovenských a maďarských autorov žijúcich v novohradskom kraji: „V ich tvorbe je neraz cit zúfania, že sny mladosti sa v dotyku so životom rozplývajú, často sklamanie z nesplnených túžob mladosti. Veľa je v ich diele zákrut a priepadlísk cnenia. Nikdy však nehľadajú východiská v nadhviezdnych výšinách, ich raj i peklo je na tomto svete, v živote, ktorý žijú. (…) Stoja tak pevne v skutočnosti, že ani odstup času nevykoreňuje to ich najosobnejšie z povedomia ďalších pokolení. Bez nich niet súvislosti v našej minulosti. Každá nová generácia zisťuje, že v ich tvorbe sú aj jej problémy.“[3]

V Timraviných textoch nachádzame predovšetkým obraz človeka danej doby, ako ho vnímala sama autorka. Zachytáva ho spoločne s jeho vnútorným svetom a prežívaním, ktoré je často odlišné od vonkajších prejavov a vyjadrení, čo možno považovať za psychologický prienik do osobnosti. Opisuje ľudí práve v ich prostej ľudskosti, odhaľuje ich zakrývanie a maskovanie sa pred okolitým svetom, všíma si ich hanbu, vzdor, domýšľavosť, túžbu manipulovať život podľa vlastných predstáv a neraz necháva svoje postavy padnúť na pomyselné dno, zobrazuje ich sklamania, rozbité túžby a sny. Väčšinou však nehodnotí ani nikomu nenadŕža. Jej postavy jednoducho akoby žili svojim vlastným životom, ktorý autorka nemieni prikrášľovať. Keď však nazrieme hlbšie za konkrétne prejavy a vyjadrenia postáv, nájdeme čosi výsostne ľudské a stále aktuálne. Je to prirodzená túžba a motivácia človeka napĺňať a uspokojovať svoje základné potreby. Podľa Maslowovej teórie motivácie, ktorú prvýkrát predstavil v roku 1943 v časopise Psychological Review[4], motivujú správanie človeka práve špecifické potreby. Tieto motivačné sily vníma ako kontinuum od najnižšej, najzákladnejšej roviny fyziologických potrieb až k tzv. B-potrebám, pričom „B“ znamená bytie vo svojom najhlbšom význame, teda vlastnú existenciu zjednotenú s vesmírnou skutočnosťou. „Na úrovni potrieb je jedinec motivovaný k snahe o redukciu napätia. Nižšie potreby (fyziologické potreby a potreby bezpečia) zaisťujú fyziologické prežitie jedinca; vyššie potreby lásky a úcty zaisťujú duševnú pohodu a rozvoj osobnosti. Potreba sebaaktualizácie predstavuje prechod od úrovne vyšších potrieb k B-úrovni. Na B-úroveň Maslow umiestil metahodnoty (nazývané tiež metapotreby), ktoré sú spojené s najvyššími vrcholmi ľudského potenciálu. Sebaaktualizácia je nikdy nekončiacim procesom, ktorý postupuje dynamickým sledom stupňov smerom nahor po kontinuu. Čím vyššie jedinec dospeje, tým hlbšieho šťastia, pokoja a bohatstva vo vnútornom živote môže dosiahnuť.“ (viď obrázok č. 1).[5]  

Obrázok č. 1 : Motivačná štruktúra podľa Maslowa[6]

Timrava sa vo svojej próze zameriava predovšetkým na tému lásky a medziľudských vzťahov. Konanie jej postáv motivujú predovšetkým potreby bezpečia, ku ktorým patrí napríklad ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona; potreby prináležitosti a lásky, pričom konkrétnejšie sa sem zaraďujú potreby byť členom skupiny, prijímať a odovzdávať lásku a priateľstvo, ale aj potreby úcty a uznania. Snaha zredukovať napätie a naplniť, uspokojiť tak určitú potrebu získava v literárnom spracovaní špecifický výraz.  V poviedkach s motívom vydaja či ženby, ktorému sa venujeme na nasledujúcich stránkach nášho príspevku, tematicky bezpochyby dominujú práve sociálne potreby (prináležitosť, láska, úcta a uznanie). Zamerali sme sa na tri motivicky podobné poviedky: Za koho ísť?, Pozde a Príde čas. Ústredný motív tu Timrava rieši z rôznych uhlov pohľadu a jeho spracovanie sa v daných poviedkach líši svojou šírkou i hĺbkou. Pre všetky hlavné ženské postavy je však spoločný zámer, ktorým je dobre sa vydať, čo predstavuje aj stereotyp súvisiaci so životnými cieľmi a ideálmi zobrazovaných postáv. Predostieraný svet mladých dedinských ľudí je touto skutočnosťou natoľko poznačený, že je to hlavná vec, na ktorú myslia a ktorá formuje ich tok života, vnútorného prežívania i konania.

 

Pre poviedku Za koho ísť?, ktorá bola publikovaná už v roku 1893, je príznačné rozprávanie v prvej osobe a má formu denníkových zápiskov. Zo sledovaných poviedok je zároveň sujetovo najjednoduchším textom. Príbeh rozpráva hlavná hrdinka Lujza, prichádzajúca z mesta na dedinu k svojmu strýkovi s jasným zámerom nájsť si muža: „Vlastne môj úmysel je: lapiť jedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať pod čepiec napriek kope záletníkov. Už potratila som všetku trpezlivosť, majúc dvadsaťpäť rokov, vrhám sa tedy na túto príležitosť zúfale – celou silou.“[7] S týmto presvedčením následne koná a rozohráva akúsi honbu na muža, pričom sa zameriava na dvoch – z jej pohľadu vhodných kandidátov – dedinských učiteľov. Ako mladá žena sa prejavuje veľmi aktívne a cieľavedome, posudzuje prejavy mladých mužov, avšak jej správanie je často infantilné a môžeme u nej vypozorovať túžbu manipulovať a ovládať svoje okolie. Pohráva sa s citmi ľudí a využíva ich prostoduchosť a náklonnosť, čo možno veľmi dobre vidieť v kľúčovej časti príbehu, keď sa predstiera chorobu a záujem mužov o jej osobu sa odkrýva. Ako možného ženícha v tomto momente vníma dokonca aj svojho strýka. Vymýšľa si rozličné stratégie a snaží sa tak odhaliť, kto ju má vlastne v láske. Jednou z nich je napríklad snaha vyvolať v mužoch žiarlivosť, čo sa jej napokon aj podarí.

Už v tejto poviedke si môžeme všimnúť charakteristickú črtu Timraviných próz, teda rozpor medzi mysleným/cíteným a vypovedaným. Tento moment je často práve tým, čo hýbe dejom a posúva ho vpred a na jeho základe sa rozvíjajú aj vzťahy medzi postavami. Lujza sa napríklad pretvaruje, že sa necíti dobre, aby upútala na seba pozornosť: „Ja ako nezdravistá sedela som ustatá pri stole, bezvýrazno a mdle hľadiac do povetria, zavše vzdychajúc skláňala som hlavu do dlaní, akoby ma neznesiteľno bolela.. „Toto musí i skalu obmäkčiť!“ myslím – a skutočne, Bút hneď bol pri mne s otázkou…[8]. V reakciách na podobné situácie sa odkrývajú aj črty ostatných postáv, čo tiež môžeme vnímať ako súčasť Timravinho hlbšieho psychologického vnímania. Výraznejšie si to však môžeme všimnúť v ďalších – sujetovo bohatších – textoch.

 

Podobne hravo a detsky sa prejavuje aj hlavná hrdinka ďalšej sledovanej poviedky Pozde, ktorá vyšla v roku 1898. Ide o sujetovo rozvinutejší text s autorským rozprávaním, kde sa mladá, láskou sklamaná Darina najskôr odmieta vydať a neskôr si sama aktívne začína hľadať vhodného muža. Jej aktívny záujem o potenciálnych ženíchov a spoločnosť mladých ľudí je vyvolaný konaním jej tety a matky, ktoré jej ženícha vybrali bez toho, aby o tom vedela. Hlbším dôvodom jej nového záujmu o vydaj je teda vzdor voči neočakávanému rozhodnutiu. Vzdorom reaguje aj na odmietnutie zo strany svojho snúbenca: „A ja ani nebanujem! tvrdila zlostne aj pred sebou, stavajúc sa nedotknutou.“[9] Táto primárna reakcia sa však postupne mení na smútok a obviňovanie. Zo psychologického hľadiska je zaujímavé zobrazenie toho, ako sa Darina so vzniknutou situáciou vyrovnáva a hľadá si spôsoby kompenzácie zranených citov. Je nútená vyrovnať sa aj s hanbou, ktorú pociťuje voči okoliu a útechu nachádza v speve. Pri nepríjemných pocitoch siaha v duchu po piesni „Pod oblôčkom vyskakoval…“, čo má pre ňu katarzný účinok.

V tejto poviedke si môžeme všimnúť ďalšiu z významných charakteristík Timravinej tvorby a tou je vnútorná reč postáv. Podobne ako v texte Za koho ísť? aj tu nachádzame množstvo protirečení medzi mysleným/cíteným a vonkajším vyjadrením postáv. Na margo vnútornej reči Viliam Marčok podotýka, že „vzdorné, nevyslovené repliky jej postáv na názory iných ešte nie sú sústavným vnútorným monológom, s akým sa po prvýkrát stretávame u Dostojevského, ani bytostnejším prúdom vedomia, na aký ho pretvoril James Joyce a po ňom modernistická línia prózy XX. storočia. Ale bol to v našej próze prvý rozhodný krok do sfér skrytého svetského vnútra človeka.“[10]

Vnútorné prežívanie postáv je často zmätené, rozporuplné a nelogické, čo opäť poukazuje na Timravino rozprávačské majstrovstvo a jej pochopenie ľudského vnútra. Zaujímavá z tohto aspektu je napríklad Darinina reakcia vo chvíli, keď sa chce porozprávať s otcom o snúbencovi, ktorého vlastne ani nepozná: „Tatuško…“ započne, držiac kľučku v ruke a čaká, že pozrie na ňu a potom bude pokračovať. Tatuška starý, ale pekný, sedel zohnutý nad písaním a nerád, keď ho vyrušovali. Čujúc jej – ako sa mu zdalo – prosebný hlas, obrátil sa rýchlo k nej; ale vidiac podľa vzrušenej tváre, že sa zas protivila s matkou, prísne vpil i tak ostré čierne oči do nej. „No?“ zakričal. „Nič … nič … som sa …a Darina ponáhľala sa von. S veľkou rýchlosťou prešla cez pitvor, v duchu spievajúc „Pod oblôčkom vyskakoval…“ A keď ju vyspievala celú, riekla zmužile: „A predsa nepôjdem zaň, čo je kto!“[11]. Darinu tlak zo strany rodiny a možno i snaha ukázať svoju samostatnosť, vôľu a schopnosť rozhodovať sa vedú k aktívnemu hľadaniu si vhodného ženícha, ktorého chce v prvom rade dobre poznať.  

 

V poviedke Príde čas sa problematika vydaja mladej ženy rieši z pohľadu troch postáv: matky Anči Jachtačky Riapeľovie, dcéry Zuzy a otca Ďura. Timrava tu zobrazuje primárne tému starodievoctva a prostredníctvom svojho špecifického vnímania vzťahov otvára aj problematiku rodinnej dynamiky, medzigeneračného rozporu symbolizovaného vzťahom rodičov a dcéry a príbeh ozvláštňuje dokonca osudovosťou a motívom kliatby.  

Jadrom príbehu je konflikt, ktorý v rodine vzniká a postupne sa prehlbuje, pretože dvadsaťštyri ročná dcéra Zuza je ešte stále slobodná. Pre rodičov je situácia ich dcéry veľkým osobným i spoločenským problémom, keďže vek dvadsaťštyri rokov je na vydaj v dedinskom prostredí veľmi vysoký a zo strany okolia si vysluhuje posmech a opovrhovanie. Rodičia sa teda cítia zahanbení a ponížení a na tomto podklade vznikajú medzi nimi hádky. Konfliktné situácie nastávajú aj medzi matkou a dcérou či otcom a dcérou, takže sme svedkami rozporov v rámci rodinného vzťahového trojuholníka. Príbehová línia je zároveň opäť bohatá na vnútorné prehovory postáv, ktoré väčšinou nekorešpondujú s ich vonkajšími prejavmi.

Matka sa prejavuje najotvorenejšie, usiluje sa hlavne zo začiatku hľadať cesty, túži vydať svoju dcéru a uhládza vzťahy. Postupne však začína svoju dcéru a muža obviňovať, obracia sa v hádkach proti nim a snaží sa tak zbaviť svojej hanby a viny. Otec s dcérou sú podobní v prejavoch tvrdohlavosti, pýchy a vzdoru, ktorými navonok reagujú na nepríjemné okolnosti. Tieto reakcie však môžeme považovať za psychologickú obranu tvoriacu súčasť vonkajšieho obrazu osobnosti, teda spoločenskej masky. Prejavuje sa tu prirodzená túžba človeka zachovať si pozitívny sebaobraz a v konkrétnom prípade aj snaha zakryť svoje zranené, zmätené vnútro a zbaviť sa pociťovanej viny. Zuza zasa predstavuje typ mladej odvážnej, stále ešte sčasti detsky sa správajúcej ženy túžiacej po vydaji. Čaká však na mladého muža, ktorý sa má vrátiť z vojny a ostatných nápadníkov odmieta. Je nešťastná zo sociálneho postavenia svojej rodiny, hnevá sa a obviňuje rodičov z toho, že lepšie nehospodária. Cíti, že aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nemohla dobre vydať. Potom, čo sa jej vysnívaný Števo vráti z vojny, otvorene mu vyjadrí svoju náklonnosť a city. Je pritom odvážna a priama.

Timrava sa v spleti týchto vzťahov prejavuje ako pozorovateľka a nehodnotí ich. Svojim charakterom akoby nechávala voľný priestor prejaviť sa vnútorne aj navonok bez toho, aby sa stavala na niečiu stranu. Z rozoberaných poviedok je Príde čas jedinou, ktorá nekončí šťastne, teda vytúženým vydajom. Zuza podľa otcovej predtuchy odchádza slúžiť do mesta.

 

Vo svojich poviedkach Timrava preniká i do mužského sveta. V sledovaných textoch vystupujú mužské postavy – okrem otca v poviedke Príde čas – ako predmet záujmu hlavných ženských hrdiniek, čo však neznamená, že sú pasívne. V Za koho ísť? je zápletka postavená na platonicky ľúbostnom trojuholníku medzi Lujzou a dvoma dedinskými učiteľmi Rudolfom Mišovom a Samuelom Bútom a okrajovo doň zasahuje postava ujca. Mišov sa okrem učenia venuje aj bylinkám, za čo si na dedine vyslúžil prezývku „mastičkár“ a Bút je zároveň aj obuvníkom. O ich charakteroch sa dozvedáme predovšetkým z ich priamych prehovorov a z opisov iných postáv. Obaja majú záujem o ruku dievčaťa, ktoré si z nich očividne vyberá toho „lepšieho“, a na jej stratégie reagujú rôzne – spočiatku flegmaticky, neskôr vyhranenejšie. Postupne sa vznikajúce napätie premieta aj do ich vzájomného vzťahu: „Na krížnom chodníku dočkal Mišov Búta. „Vieš ty čo?“ vravel Mišov, „pre jednu babu škoda nám je započať spor. Prišla a odíde. Nám nezostane len banovať za ňou. Či za ten žiaľ hodno obetovať priateľstvo? Buď múdry, nechaj ju!“ Nechaj ju ty!“ na to Bút – Mišov poobzeral si oči Búta, odvrátil sa a hvízdajúc šiel hore dedinou do školy.“[12]

Príbeh vrcholí stretnutím všetkých troch mužských postáv okolo chorej Lujzy, ktorá zisťuje, že je zaľúbená do Mišova. Tu sa do deja aktívnejšie a otvorenejšie zapája aj ujec svojim prekvapivým hodnotením mladej generácie: „Takí sú terajší mladí ľudia, pre zábavu zanedbávajú domácnosť, ženu. Obeť spraví každá, ktorá ide za mladého. Starší sú svedomitejší, tí v rodine nájdu svoje najväčšie šťastie![13]Zúfalá a citovo zmätená Lujza sa toho chytá a v liste žiada povolenie od rodičov na sobáš s ujcom a celá táto scéna vyústi do mierne komického odhalenia vzájomných citov medzi kantorom Mišovom a mladou ženou. Timrava túto poviedku ukončuje zmierlivo a vo všetkých vzťahoch vzniká nová harmónia.

 

V poviedke Pozde sa tiež postupne kryštalizuje vzťahový trojuholník, do ktorého vstupuje hlavná hrdinka a dvaja mladí muži Dušan Škripoň a Samko Ledanko, avšak v jeho pozadí je tretí muž, o ktorom až takmer do konca nič nevieme. Práve táto záhadná postava vybraného ženícha sprostredkovane motivuje Darinu hľadať si vhodného kandidáta samostatne: „Tak vydať sa teda… Ale ja si sama vyvolím za koho. Nebudem hľadieť ani na krásu, ani eleganciu, ani stav – ani čo ho dokonale nepoznám – dobre nechcem – iba na dobrotu… Ale koho tak, kto by bol taký dobrý? (…) Hneď predstúpila jej v duši veľká a mocná postava Dušana Škripoňa, s tvárou trochu ťapkavou a veľkých, napnutých očú. To je krotký ako holubica, zlého slova nepočul od neho nik, a už je roky, ako sa osadil v dedine, kúpiac tu majetok. Spomáha chudobným, pominulej zimy zaodel päť sirôt. Lepšie srdce ani nemôže mať mužský… A jeho priateľ Samko Ledanko? Darina zamyslela sa ešte hlbšie… Ten podporuje a drží v dome sestru s dvoma deťmi, aj to je samá cnosť a dobrota…“[14] Muži na jej priateľské správanie reagujú odlišne. Škripoň sa prejavuje hanblivo, rozpačito, dokonca domýšľavo, ale zostáva viac-menej pasívny a svoj záujem nevie prejaviť otvorene. Ledanko je vo svojom prejave otvorenejší, ale spočiatku Darininu náklonnosť odmieta, pravdepodobne preto, že sa cítil ponížený jej chvíľkovým odporom voči mužom. Jej spoločnosť však vyhľadáva stále častejšie a jeho vnútorný svet začína byť rozpoltený medzi tým, čo chce cítiť a čo vlastne cíti: „Hrozne je protivná“ pomyslel si v svojom trápení, cítiac, ako mu srdce slasťou búcha za ten pohľad.[15]Mladí muži sa dokonca navzájom uisťujú, že ani jeden nemá záujem o jej ruku. Ledankova rozpoltenosť a snaha vyvolávať v Darine žiarlivosť a získať tak jej pozornosť a Škripoňova nerozhodnosť, pomalosť a neschopnosť vyjadriť svoje city napokon nepriamo prispejú k tomu, že Darina sa vydáva za kňaza Hrabovského, ktorého celý čas odmietala. Poviedku Timrava ukončuje svojim typickým ironickým nádychom – keď sa mladí muži konečne odhodlajú prejaviť svoj záujem, už je „pozde“. Záver by sa pokojne dal vystihnúť aj známym slovenským príslovím: Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Aj v tomto texte si môžeme všimnúť, že popieranie citov, rozpor medzi tým, čo je vyjadrené navonok a vnútorným prežívaním, očakávania a domýšľavosť majú veľký vplyv nielen na rozvíjanie deja, ale aj na život ľudí, ktorý Timrava načrtáva.

 

V poviedke Príde čas je hlavnou mužskou postavou otec a postupne sa odkrývajú charaktery nechceného, odmietaného muža a na druhej strane vytúženého muža vracajúceho sa z vojny. Otec Ďuro sa navonok prejavuje vzdorovito a odmietavo voči svojmu okoliu a postupne začína byť podráždený a nepríjemný aj voči svojej žene a dcére, na čo neboli  predtým zvyknuté. Predstavuje postavu s rozvinutým vnútorným svetom, pričom ho trápia výčitky svedomia a cíti sa zodpovedný nielen za smrť ženy, čo ju kedysi v mladosti opustil, ale aj za stav dcéry, ktorú sa im nedarí vydať. Obviňuje svoju ženu aj dcéru, zmietajú ním negatívne emócie pod ťažobou vlastnej viny, čo sa odráža aj v jeho konfliktnom správaní. Tak je to aj v situácii, keď mu dcéra prinesie jedlo: „Zloží klobúk na pažiť k sebe, sníme pokrievku z črepničky a zamieša v nej lyžicou. Navrchu bôbu masť a škvarky ako palce veľké, čo on rád. Dosiaľ sa tešil, že mu žena tak vôľu hľadá, teraz zašiel ho hnev. Hľa, ako ona vie gazdovať Nie div, že prišiel pri nej na mizinu. Práve tak nič nemá, ako by nemal, keby si bol Anku Pankovku vzal…[16] Postava odmietaného muža Bodora sa takisto viaže na minulosť, ku ktorej sa v spomienkach vracia otec Ďuro, keďže ho odporúčal Pankovke za muža potom, čo sa s ňou rozišiel. Aj mladého aj starého Bodora prezývajú niktošmi. Mladý muž sa pritom stará o malý statok, napohľad je zanedbaný a je samotár. Spočiatku má o Zuzu záujem, ale ona ho odmieta a vysmieva sa mu. Jej vytúženým mužom je totiž Števo prichádzajúci z vojny. Sprvoti na jej zvádzanie a koketovanie reaguje pozitívne a má o ňu záujem, avšak vstupuje medzi nich jeho matka, ktorá Zuzu a jej rodinu nepovažuje za vhodnú partiu a viac-menej mu prikazuje vziať si inú ženu. Števo sa tu podrobuje matkinej vôli a Zuze sa začína vyhýbať, až ju napokon odmieta úplne. Kľúčovým momentom poviedky je, keď otec, napriek svojmu odporu a pýche, prichádza na žiadosť svojej dcéry za odmietaným Bodorom, aby mu ponúkol jej ruku. Mladý muž ju však odmieta so slovami: „Bačik, vaša Zuzka mne, keď som ju pýtal, ani neodpovedala ako poriadnemu človeku, ale ako bláznovi. Aj teraz, kdekoľvek sa zídem s ňou, ma potupí a mi ubližuje. Nieto toho mena, ktorým by ma nebola prezvala… Prepáčte, bačik, ale by to nebolo dobre, keby šla za mňa. A preto ja vašu dievku nevezmem…“[17] Sklamaný a prekvapený otec to berie ako naplnenie osudu: „Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pankovka je pomstená – čas prišiel…[18]

 

Ženský i mužský svet v Timraviných textoch majú svoje pravidlá a genderové role sú z veľkej časti predurčené. I keď sa ženské hrdinky prejavujú emancipovane, samostatne a vzdorovito, každá z nich nesie v sebe túžbu po dobrom vydaji, po tom, nájsť si muža a viesť spokojný rodinný život. Toto nastavenie zároveň podporuje celé okolie, od rodiny až po celú dedinu. Veľké slovo v otázke vydaja či ženby má rodina, ktorá sa mladým ľuďom snaží nájsť čo najlepšiu alternatívu – majetkovú aj z pohľadu charakteru. V poviedke Za koho ísť? vystupujú Lujzini rodičia len v pozadí. Voľbu ženícha s nimi konzultuje v listoch, ale posledné slovo, zdá sa, majú oni. Potom, čo si zvolila svojho muža, prichádzajú na dedinu. Výraznejšie do života mladých ľudí vstupujú rodičia, prípadne širšia rodina v ďalších interpretovaných textoch. Ako sme si všimli, Darine z poviedky Pozde vyberajú ženícha teta s matkou a táto voľba sa stáva hnacím motorom príbehu a je motiváciou Darininej „premeny“ od pasivity a odporu voči mužom k aktivite a pozitívnym citom. Voľba zo strany rodiny je pritom čímsi prirodzeným a normálnym: „Tetka Elena z Mrázova a i sama mať Dariny Zátonichovej vyriekli, že dosť bolo už parád a Darina musí sa vydať. Ona, vôbec nedojatá, krútila hlavou ľahkomyseľne a smiala sa veľmi veselo, keď jej tetka povedala, že teda keď ona neuchne sa, ony jej zaopatria a určia, za koho sa má vydať. Posadali bližšie k sebe na diván a začali sa hneď aj radiť o tom. Starý mládenec Bohdan Hadala by ta bol, ale ten sa ženiť nebude. Edo Šmirský by ju sotva vzal, Francko Svetlovský nemá ešte chlieb...“[19] Neskôr tetka prichádza s novinou, že už vhodného kandidáta našla. V týchto pasážach sa v textoch zrkadlí tradícia, ktorá vládla v slovenskom dedinskom prostredí. Sobáš bol samozrejmosťou a rodina sa snažila mladým vybrať čo najlepšieho možného partnera. Do úvahy sa bral napríklad majetok, rodina, postavenie, ale aj charakter, zdravie a podobne. Vzájomná náklonnosť alebo láska neboli pri voľbe partnerov primárne alebo vôbec nezohrávali rolu. Hanbou a zdrojom posmechu a akejsi spoločenskej potupy pre celú rodinu bolo, ak mladá žena zostala „starou dievkou“ alebo muž „starým mládencom“. To veľmi jasne vidíme napríklad v poviedke Príde čas, kde je 24-ročná Zuza stále ešte slobodná. Vytvára to napätú situáciu v rodine, konflikty medzi jej členmi, čo vedie až k Zuzinej rezignácii na vydaj z lásky, keď žiada otca, aby ju vydal za muža, ktorého predtým všemožne odmietala. Bodorove odmietnutie je potom pomyslenou ranou osudu a Zuza opúšťa dedinu. V tejto poviedke do hry vstupuje aj matka Števa – vyvoleného muža –, ktorá v podstate svojmu synovi zakazuje vziať si hlavnú hrdinku: „Ja som si dvoch synov dobre oženila; obaja sú spokojní – i teba tak chcem. Načože je žena neochotná, ktorá nezavaruje a pri ktorej hynie hospodárstvo? K takej aj ľúbosť ľahko pominie. Ale cena ženy dobrej je nad perly… človeku vzácna…[20] Mladý muž sa matke neprotiví a Zuzu opúšťa. Slovo rodičov má veľkú váhu a spoločenské postavenie rodiny evidentne tiež zohráva podstatnú úlohu v otázke vydaja či ženby.

Vo všetkých sledovaných poviedkach sme videli snahy upútať na seba pozornosť, zapáčiť sa, ukázať sa v najlepšom svetle, vyniknúť alebo byť prijatý okolím. Môžeme ich považovať za prirodzené vzorce správania sa ľudí, za ktorými sa skrývajú základné životné potreby jednotlivca. Všimli sme si, že podľa Maslowovej teórie motivácie sú to hlavne tie, ktoré by sme mohli zaradiť k nižším a vyšším potrebám, ktoré vyžadujú redukciu napätia a motivujú jednotlivca k snahe naplniť ich. Nachádzame tu potreby istoty a bezpečia (ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona,…), potreby prináležitosti a lásky (byť členom skupiny, byť milovaný, mať priateľov,…), potreby úcty a uznania (cítiť úctu, sebaúctu, mať prestíž, uznanie, nezávislosť,…). Najbohatšie zastúpené sú vo vybraných Timraviných textoch bezpochyby sociálne potreby. Vyššie poznávacie a estetické potreby sa vo väčšej miere objavujú v poviedke Za koho ísť? Tieto potreby a pocity charakteristické pre sledované postavy, pociťujú ľudia viac-menej nadčasovo a aj preto sa v Timravinej próze vie nájsť aj súčasný čitateľ. Odstup od textov síce stále markantnejšie vytvára jazyková stránka, ale v pocitovej sfére sú si dnešný svet a svet Timraviných textov stále blízko.

 

Použitá literatúra

Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, 752 s.

Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, 772 s.

Drapela, V. J.: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, 175 s

Kebísek, Roman: „Božena Slančíková Timrava: Láska jej zobrala ruže z líc“. Sme, roč. 24, 13. 1. 2016, č. 9, apríl. Príbehy slovenských hrdinov, s. VIII. Dostupné online: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html#ixzz4mVw203I8

Kusý, Ivan: „Timrava je prameň poznania človeka“ Božena Slančíková Timrava: Dielo I., Bratislava: Tatran 1975, s. 9 – 17.

Marčok, Viliam: „Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes?“ Skúsenosti, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2009, 302 s.

Maslow, Abraham: „A Theory of Human Motivation Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4,  s. 370–396.

Timrava v kritike a v spomienkach. Zborník. Bratislava: SVKL, 1958, 849 s.

[1] Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[2]Alexander Matuška: Timravine miesto v našej literatúre. In: Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava 1958, s. 816

[3]Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[4] Abraham Maslow: A Theory of Human Motivation. Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4,  s. 370–396.

[5] Viktor J. Drapela: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 138

[6] Upravené podľa schémy Viktora J. Drapelu: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 139.

[7]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10, s. 21

[8]Tamtiež, s. 28

[9]Tamtiež, s. 314

[10]Viliam Marčok: Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes? In: Skúsenosti, 2009, s. 287

[11]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 332 -333

[12]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 26

[13]Tamtiež, s. 31

[14]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 320 – 321

[15]Tamtiež, s. 342

[16]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 348 – 350

[17]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 379

[18]Tamtiež, s. 380.

[19]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 311       

[20]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 363

Obrázok Boženy Slančíkovej Timravy som si požičala z: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html

A obrázok obálky knižky je z: https://www.litcentrum.sk/recenzia/za-koho-ist-ine-prozy-bozena-slancikova-timrava-rysava-jalovica-ine-prozy-martin-kukucin-o

30 rokov od Nežnej revolúcie

Článok k 30. výročiu Nežnej revolúcie som napísala minulý rok pre časopis Naše snahy.

Ešte síce nie je november, ale rada by som ho s vami zdieľala. Minulý rok sme sa so študentmi pozreli aj na zaujímavý dokument z dielne televízie Markíza, ktorý nakrútili k 25. výročiu Nežnej revolúcie. Podiskutovali sme napríklad o tom, ako to vnímajú, aké pocity to v nich vyvoláva a aké spomienky alebo informácie majú o období roku 1989 v Rumunsku. 

Poviem vám, bola to sila. Oplatí sa mrknúť aj na ten dokument a možno osviežiť niečo vo svojej pamäti. Prichádzala mi na myseľ napríklad otázka: „kam sa podeli tie myšlienky, za ktoré ľudia vyšli do ulíc?“ a aj iné, ale nechcem podsúvať…

17. novembra 2019 ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo sa v bývalej ČSSR začala Nežná revolúcia. Rozpútala sa viac-menej neočakávane ako reakcia na agresivitu príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí práve 17. novembra 1989 brutálne obuškami zbili študentov demonštrujúcich za svoje práva na jednom z pražských námestí. Rozhorčenie spoločnosti sa tým len vystupňovalo a v nasledujúcich dňoch vyšli do ulíc tisícky ľudí.

     Štrngali kľúčmi na znak toho, že komunistickej vláde odzvonilo. Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál a ďalšie osobnosti založili hnutie Verejnosť proti násiliu. V uliciach a na námestiach sa ozývali revolučné heslá, z ktorých azda najznámejším sa stalo heslo Nie sme ako oni. Ďalšie obľúbené boli Nechceme násilie, V jednote je sila, Máme holé ruky. Zaznievali aj výzvy Odstúpte!, Neskoro! a ďalšie.

     Ľuďom nepochybne utkveli v pamäti aj mnohé piesne, ktoré sa v tom čase šírili priestorom. Neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie na Slovensku sa stala pieseň Sľúbili sme si lásku od fotografa, folkového pesničkára a disidenta Ivana Hoffmana. Ďalšou symbolickou piesňou bola Pravda víťazí od skupiny Tublatanka. Ale zaznievali aj mnohé ďalšie, ktoré dotvárali jedinečnú atmosféru sychravých novembrových dní roku 1989.

Nežná revolúcia 1989

     Ľudia spomínajú predovšetkým na to, ako počas týchto dní cítili jednotu, nádej a odhodlanie bojovať za svoju slobodu. Nenásilná forma protestu napokon vyústila do veľkých politických zmien, do pádu komunistického režimu a viedla k nastoleniu základných demokratických princípov v spoločnosti.

     Od 18. novembra 2019 sme si Nežnú revolúciu pripomínali aj v Bukurešti. Výstavu k jej jubileu pripravilo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti v spolupráci s Veľvyslanectvom Českej republiky v Bukurešti.

     Na slávnostnom otvorení výstavy sa hosťom prihovoril veľvyslanec Slovenskej republiky Karol Mistrík a veľvyslanec Českej republiky Vladimír Války. Obaja zaspomínali na novembrové dni roku 1989 a pripomenuli ich dôležitosť v rámci historického vývinu. Výstavu na pôde Fakulty histórie Univerzity v Bukurešti uviedol aj jej prodekan Ioan Carol Opriş.

     Výstava predstavovala zaujímavé fotografie zachytávajúce rôzne udalosti Nežnej revolúcie, ako aj koncízne informácie zamerané na hlavný vývoj týchto osobitých a významných dní. Pre verejnosť bola dostupná počas novembra a decembra 2019.  

Vyšlo v Našich snahách č. 12, r. 2019

(fotografie sú z výstavy)

© Lucia Anna Trubačová

Naše snahy

Page 1 of 2

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén