priestor pre liečivú silu príbehov

Autor Lucianna Page 1 of 2

Cesta za snom ~ Health Home

Sen, ktorý volám Health Home, je doposiaľ môj naväčší projekt a možno aj ten hlavný a najpodstatnejší. Nosím ho v sebe a so sebou už dlho. A dá sa povedať, že tá túžba vytvoriť zdravý domov tam možno bola vždy. Avšak viac si to uvedomujem, odkedy som začala túžiť vybudovať centrum. Najskôr to bolo jogové centrum, wellness centrum, potom pohybové centrum spojené so saunami. To posledné sa jednu dobu aj reálne zhmotňovalo a pracovali sme na tom. Ale stále tam bolo dačo, čo mi chýbalo. Cítila som, že to ešte nie je zrelé a ja som taktiež nebola zrelá. Bála som sa mnohých vecí a nevedela som si predstaviť, ako to uviesť do praxe, ako to zhmotniť, zrealizovať. A s týmto pocitom som to v mojom „druhom“ domove, v Bukurešti, nechala na chvíľu tak. Ale ono to tam bolo i tak. (Nie, žeby mi bolo teraz už všetko jasné, ale kráčam s vierou, že prosto idem dobre).

Spomínam si, ako som si v jednom momente uvedomila, že ja to vlastne už robím! Že Health Home nie je dačo externé. Alebo – nie je to ani tak externá záležitosť, proces, ale skôr vnútorná práca. Postupne som si vytvárala svoj vnútorný priestor – Domov v sebe.

Spája sa s tým viacero procesov. Je to odhaľovanie toho, čo už je, čo vnútri už existuje. Ide o prebúdzanie, zrodzovanie kvalít späť do Života, ich odkrývanie, nachádzanie, niekedy doslova resuscitácia…
Je tam aj reflexia toho, ktoré kvality vlastne chcem mať doma – čo chcem pestovať, rozvíjať, čo mi má doma prekvitať?
Pridáva sa k tomu i odhaľovanie toho, čo tam vlastne nechcem, čo tam nepatrí, čo si zbytočne domov ťahám a robí to tam šarapatu. A tak ďalej.
Dá sa to vidieť aj ako vytváranie priestoru práve pre tieto procesy – kde sa v bezpečí a pohode môžu rozvinúť aj zatúlané, schované kvality, ktoré sme dakde po ceste stratili. Priestor, kam ich je možné pozvať a kde sa nemusia báť prejaviť…

Dôležitým momentom na ceste bolo pre mňa objavenie otázok – Čo mi vlastne robí dobre? Čo mi robí radosť? Čo prospieva Životu a kde môžem prosperovať ja?

No a… Všimla som si aj to, že to, čo sa mi utvára vo vnútri, vytváram rôznymi spôsobmi okolo seba. Boli to maličkosti, drobnosti, ktorými som si spríjemňovala svoje bývanie, avšak tie robili veľký rozdiel v pocitoch. Spomínam si na chvíľku, keď som sa raz vrátila domov z práce, otvorila som dvere a Verny mi vyšiel šantivo v ústrety. Hodila som všetko na zem a zvítala som sa s ním a pokračovala som ďalej do obývačky a… ten pocit – je to tu také utešené! A to bolo ono! Už sa to tvorilo:)

Tvorila som kade-tade a zbierala som podnety, kým som nabrala odvahu, odhodlanie a aj tie kvality, ktoré sú dôležité pre to, aby som bola schopná vôbec tvoriť dačo takéto alebo na tom pracovať.

A tak to dospelo až k bodu, keď som minulý rok začala hľadať reálny priestor, kde by som mohla prosperovať, žiť a tvoriť to, čo chcem priniesť na tento svet a to, čo si myslím a cítim, že môžem ponúknuť. A tak sa to pomalinky zhmotňuje a učím sa nové veci, ktoré k tomu potrebujem…

Nie je to jednoduché. Ani jeden z tých procesov nie je ľahký. Chce to veľa odhodlania aj obetavosti a potom odhaliť prekážky, ktoré sú často práve vnútorné, ktoré nám bránia v tom, aby sme išli za svojim snom, respektíve ho vedeli zrodiť, dať mu Život.
A to sa deje vlastne stále. Pokiaľ to človek chce, pokiaľ sa pre to rozhodne, pokiaľ neodvrhne alebo neodloží úplne do spánku, niekam do skrine to, po čom túži. A verím aj v to, že keď sa už do toho pustím, tak mi príde aj energia, ktorú k tomu potrebujem. To sa mi tak nejako aj ukazuje. A prichádzajú mi do cesty aj ľudia, podpora, zázemie na tú tvorbu. No a teraz už „len“ ísť za tým. Krok sa krokom sa rozvíjať.

Vidí sa mi to zároveň ako neustály proces. Je to dačo, čo nespí…

Spájajú sa mi s tým aj rôzne cvičenia. Môžete si vyskúšať aj pre seba, keď máte chuť:) Je a nie je to ľahké. Napríklad si položte otázku: Čo si prajem u seba doma? Čo si prajem rozvíjať? Čo chcem pestovať?
A potom si navnímať rôzne kvality, napríklad: „potrebujem pocit bezpečia“ alebo: „potrebujem pozornosť“, „potrebujem nehu“ – podľa seba.
Na to nadväzuje otázka: „Čo s tým?“, „Čo môžem urobiť pre seba, aby som ich mal/a dostatok?“ Hm. A tu sa meníme na Colombov, Monkov a Scherlockov a hľadáme, hľadáme a čo je hlavné – nachádzame. Môžeme nájsť…

Cítim, že stačí nateraz… Procesov je viacero a pri každom si vieme dačím pomôcť a aj o tom túžim viac písať a vytvoriť tomu priestor:)

Aktuálne rekonštruujem dom, ktorý má potenciál premeniť sa na môj domov a čoskoro sa sťahujem. A časom – verím – sa z neho stane „Health Home“, kam vás budem môcť pozvať na sebarozvojové podujatia a za oddychom a pokojom.
Držte prsty a kvalitná podpora sa mi vždy zíde – morálna, ľudská aj tá materiálna;)

Jeden sen sa mení na skutočnosť. Ďakujem, že môžem. Alebo ešte inak ~ ďakujem, že sa to cezo mňa môže diať.

Nech sa deje, čo sa má. 🍀

S láskou,

LA

#CestaDuše 🌞

Nedokonalá na Ceste

~(nielen) o strachu z odmietnutia

Ešte nedávno som sa bála, že keď prejavím to, čo skutočne cítim, čomu verím, čo obdivujem, čo mám rada a podobne, dakoho stratím, dakto ma zosmiešni, ohovorí, nebude mať rád… A spája sa mi s tým aj odhaľovanie toho, čo to vlastne je, čo mi je blízke, milé, príjemné, ale to je na iný príbeh:)

Juj… koľkorát som sa stopla len preto, že „čo si kto o mne pomyslí?“

Áno… a iné nezmysly. Ale až také nezmyselné to nebolo, kým som tomu dávala hodnotu. Bolo to pre mňa miestami až fyzicky bolestivé a zničujúce a prosto ma to na nejakej úrovni trápilo. A to aj v čase, keď som s tým už pracovala a racionálne som si uvedomovala, že by mi to, čo si myslia ostatní, vôbec nemalo vadiť alebo prekážať. Hlavne ak jednám a prejavujem sa podľa svojho aktuálne najlepšieho vedomia a svedomia. A predsa… Rácio nie vždy všetko zvládne, i keď je to dôležitý krok. Trvalo mi, kým som pochopila a stále sa učím chápať, že semienka, ktoré sadím, potrebujú čas rozvinúť sa a čo je možno ešte dôležitejšie – musím sa o ne neprestajne starať. Už na to nechcem zabudnúť.

Napadlo mi… Kto je ten veľavážený „kto“, „dakto“, „ostatní“, ktorí takto nenápadne svojim vplyvom vlastne riadia náš život a rozvoj? Kvôli komu sa to skrývame, zahaľujeme svoje talenty, dary, myšlienky, pocity… Alebo naopak – kvôli komu sa správame tým či oným spôsobom a konáme to alebo tak, ako konáme? Kvôli komu si na seba dávame masky a postupne – krok za krokom – strácame kontakt sami so sebou, so svojou podstatou a tak nevyhnutne aj s ľuďmi a (pre mňa) s tým najdôležitejším – so svojim životným prostredím? Chápem, že túžime byť prijatí, pochopení, videní, počutí – to je úplne prirodzená ľudská potreba – ale to, čo (alebo koho) si postavíme na druhú stranu tejto rovnice, je nesmierne dôležité. Pre život a rozvoj každého z nás… Bo ten, kto je na druhej strane, ovplyvňuje smer, ktorým sa uberáme a to do tej miery, do ktorej mu dávame moc.

V bežnom živote vo veľkej miere stretávame len svoje masky. A koľko a ktoré aktuálne na sebe máme, je individuálna otázka. Chce to odvahu a veľakrát aj dobrú a kvalitnú pomoc, aby to človek odhalil a rozhodol sa ich postupne úspešne poodkladať respektíve rozpoznať.

Keď som sa pred rokmi – a to nie veľmi odhodlane a vôbec nie v príjemnom rozpoložení – postavila pred zrkadlo (a to doslova), nevidela som sa… Nevedela som to, nemohla som, ale túžila som sa to naučiť.

A áno, je to aj o tom – hlavne, keď sme v náročnom stave – nájsť dakoho skutočne spoľahlivého a úprimného, odhodlaného a láskavého, kto nás prosto vidí a je vynikajúco skúsenostne a terapeuticky vybavený. Vidí za masky, vidí za bolesť, vidí za naše zranenia a roly, ktoré sme často ani nevediac prečo na seba navliekli. Túžba vidieť seba a podujať sa na cestu k sebe domov je však vnútorná záležitosť a každý sa pre ňu musí rozhodnodnúť sám. Semienka totiž klíčia v pôde – zvnútra. Zvonka – a často cez kamenné steny – ich nikto nezasadí ani nevypestuje… A povaha sprievodcu je celá kapitola (možno aj kniha;)!

Keď už sa rozhodneme ísť domov, k svojmu Prameňu, k Sebe, za svojou Pravdou – nazvať to môžeme rôzne – praktík a techník je mnoho. A ani tu nie je rovnaký meter a takisto tempo každého z nás je výsostne individuálne. Objaviť ho je tiež dôležité a za seba môžem povedať, že za najbezpečnejšie považujem prístupy, ktoré neochvejne rešpektujú práve vedomie a múdrosť Vnútornej Sily (liečiteľa) každého človeka. A potom si už „len“ dať priestor, čas, lásku a tak:)

Ani som netušila, že sa tak rozpíšem a kam sa vlastne dostanem. Hm

Takže… Už sa nebojím, že dakto odíde, stratím ho alebo ju, už sa nebojím zosmiešnenia a hlúpych narážok. To je totiž mimo mňa a týka sa to rozhodnutia druhého človeka. A to rešpektujem. (Veď aj ja mám právo rozhodnúť sa, s kým chcem tráviť čas a podobne). Úprimne, niektoré záležitosti sú mi nepríjemné, ale s tým sa musím vyrovnať sama a správne si nastaviť a ustrážiť hranice.

A ešte ku kritike dodám – ak kritiku, tak skutočne konštruktívnu, láskavú, uzemnenú v nepriestrelnej životnej skúsenosti a múdrosti (až z kostí:) A to vie máličko-kto.

(Cítim, že až tam je možná skutočná, opravdivá diskusia a rozhovor. A to je nesmierne vzácne. Som zo srdca vďačná za to, že je to možné.)

Stretávame sa tam, kde sme. Čo keby sme sa stretávali láskavo?

Ďakujem ❤

S láskou,

LA

Ako sa mi točil svet

~ alebo ako som sa učila znovu chodiť

Budíček Alarm
 
 

Sú to už približne dva roky, čo som prežila jeden z najdesivejších a zároveň najsmerodatnejšich zážitkov vo svojim živote.

Jedno ráno, keď som sa zobudila, som sa ako bežne chcela posadiť na posteli, ale nedal sa mi urobiť takmer žiadny pohyb. Telo akoby na tento môj pokus neodpovedalo. Spomínam si na svoje veľké prekvapenie a začala som si uvedomovať, ako mám stuhnutú krčnú chrbticu, hlava akoby mi vážila tonu a pri pokuse o pohyb sa mi začala točiť ako divá. Nevedela som ani zamerať pohľad, nič! Pokúsila som sa znova nadvihnúť a aj sa mi to podarilo, ale automaticky som sa vyvracala. Ľahla som si naspäť a našmátrala som mobil. Vydesená som vytočila maminu, i keď bola odomňa viac ako 1000 kilometrov. Samozrejme, že som vydesila aj ju a poradila mi, aby som si zavolala záchranku. Zavolala som teda. Jedinej blízkej osôbke, ktorá našťastie bývala v tom istom dome, som sa však dovolať nemohla.

Túžila som to rozhýbať, ale jediné, čo sa mi podarilo, bolo doplaziť sa na vécko, odkiaľ som sa nevedela už ďalej pohnúť…

Objímala som záchodovú misu, neschopná pohybu a keďže záchranka neprichádzala ani po hodine, dumala som o tom, aká celkom vtipná smrť by to bola… S hlavou v hajzli, hm. Bola som už aj veľmi smädná a vyšťavená, keď našťastie prišla moja kamarátka Alenka.

Odplazila som sa jej nejakým zázrakom otvoriť a ona ma uložila na gauč, kde sa ma snažila nejak vzkriesiť.

Je to dlhší príbeh – o našťastie krátkom pobyte v nemocnici, lete domov a ceste na hudobný modul holotropného dýchania a o všetkých možných pochybnostiach, či to vôbec zvládnem a tú cestu prejdem.

Spomínam si, ako v tej dobe všetko moje sústredenie išlo iba na to, aby som spravila další krok. Aby som nespadla a udržala sa na nohách. To točenie hlavy bolo dačo hrozné. Nezastaviteľný megarýchly kolotoč (teda pravdupovediac existovali jedna-dve polohy, v ktorých to vedelo ustať.) Tá najhoršia fáza trvala možno dva týždne, ale hlava sa mi úplne prestala točiť až nedávno. Som nesmierne vďačná   (už môžem spať aj na pravej strane:)

Čo mi pomohlo ako prvá pomoc boli láskavé ruky pána doktora, ktorý sa venuje tradičnej čínskej medicíne na klinike v Bratislave. Technika nápravy chrbtice Zheng-Gu a akupunktúra (ktorej som verná dodnes).

Boli mnohé ďalšie techniky, vďaka ktorým som sa postupne vracala do kondície. Spomeniem holotropnú dychovú prax, klasické rehabilitačné cvičenie, SM systém, meditácia a bytie so sebou (s procesom)… Zbiera sa mi to veru na príbeh:)

Ešte neviem, ako sa mi sformuje – pravdepodobne ho oblečiem do fikcie -, ale túžim ho zamerať práve na tú prax a princípy, ktoré považujem za “dobré” a bezpečné. Zo svojej skúsenosti a perspektívy. Do kritiky tých ostatných sa mi veru nechce, ale pár poznámok k tomu, čomu sa radšej vyvarovať tam bude.

Bol to pre mňa riadny budíček, ktorý som už nezaklapla. Nedalo sa:)

~

Kliniku tradičnej čínskej medicíny nájdete tu a chcela by som týmto vyjadriť okrem vďačnosti aj podporu pánovi doktorovi a jeho asistentovi:

https://sk.klinikatcm.com/services

A veľká vďaka všetkým a všetkému, čo mi pomohlo a stále pomáha!

web of life

Nikdy nehovor nikdy II

Príbeh zázračných dvojičiek pokračuje

sestričky Mia a Lea

Keďže sme s Lenkou Martinekovou v kontakte a kadečo spolu vymýšľame, spýtala som sa jej, či by nám mohla porozprávať, ako sa majú, aké pokroky robí Leuška a ako sa cíti po napísaní a uverejnení príbehu. Pri všetkých ostatných povinnostiach nám to obom trošku trvalo, ale dali sme to opäť dokopy a pokračovanie jej príbehu je na svete:)

Až ma svrbí jazyk, ako by som vyrozprávala aj svoju časť príbehu o tom, ako sme sa vlastne (až čarovne!) po rokoch stretli a začala naša spolupráca. Ale nechám to na iný príspevok. Nechcem Lenke do toho veľmi kecať;) 

Tak Leni, ako sa cítiš, ako sa máte a čo je nové? 

V čase, keď som začala písať príbeh „Nikdy nehovor nikdy“ mala Lea 21 mesiacov. Trvalo dva mesiace, kým uzrel svetlo sveta, lebo sa mi pri jeho písaní živo vynárali tie pocity beznádeje, ktoré som počas tehotenstva a vlastne aj po ňom prežívala. Dlho som váhala, či ho vôbec napíšem, či vlastne chcem, aby ľudia vedeli, že mám postihnuté dieťa. Napokon som sa odhodlala a vlastne mi padol aj obrovský balvan zo srdca, pretože vysvetľovať každému zvlášť, čo vlastne Lei je, už bolo nad moje sily.

Lea s ocinom
Lea s tatinom Braňom

Ako to na dedine býva, tak ľudia sa radi pristavia na prechádzke pri kočíku a začnú sa na deti usmievať a prihovárať sa im. Väčšinou som dostávala slová chvály, ako ma obdivujú, že som zvládla takto dve deti jedno za druhý. Tým samozrejme mali na mysli, keďže je Lea oveľa menšia ako jej dvojička, že som otehotnela hneď, ako sa Mia narodila. Určite som mala čo robiť, aby som sa postarala o novorodenca, keď už som mala doma – okrem staršej dcéry – aj ďalšie ročné dieťa. Už ma skutočne nebavilo vysvetľovať, že sú to dvojičky, ale Lea má genetické ochorenie a keď som náhodou spomenula Wolfov-Hirschhornov syndróm (WHS), tak to bola debata aj na pol dňa..

Lea cvičí s Terezkou
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí alebo "učím sa stáť!"
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí alebo "učím sa stáť!"

Takže to bol jeden z dôvodov napísať príbeh, aby som všetkým naraz mohla povedať, ako to vlastne s Leou je. Najviac ma prekvapilo a naozaj ma to možno až dojalo, keď som sa dozvedela, ako som niektorým ženám dodala odvahu a pomohla im vyrovnať sa s ich osudmi , či už to bola strata blízkej osoby, rozchody alebo psychické problémy. Nie som žiadna hrdinka, netreba ma obdivovať, zvládli by to všetci, lebo by museli. A hlavne ma dojíma, keď vidím, ako mi Lea dokazuje, že som sa v nej od začiatku strašne mýlila a nedala som jej šancu dokázať mi, čo všetko ona zvládne. To obdobie, keď som ju odmietala, je už dávno za mnou. Nedokážem si už život bez nej predstaviť a ani nechcem.

Lea na fyzioterapii s Luckou
Lea na fyzioterapii s Luckou
Lea na fyzioterapii s Luckou

Je úžasné, koľko mám okolo seba skvelých kamarátov, ktorí Lei zabezpečili ešte lepší štart do života. Aj vďaka vám môže Lea cvičiť každý deň a tým sa posúvať rýchlejšie dopredu. Bez vašej pomoci by sme si to nemohli dovoliť. Nebudem vás jednotlivo menovať, všetci viete o koho ide. Ďakujeme!

Samozrejme veľká vďaka aj  ľuďom, ktorí si kúpili kalendár a tým pomohli nielen Lei, ale aj Klárke a Hugovi. A naozaj to má zmysel. Lea ešte pred pár týždňami, nedokázala skoro nič. Dnes sa plazí, sedí a dokonca sa stavia na nohy.

Vieme, že cvičiť už bude musieť do konca života, ale tie pokroky sú úžasné a to je to, čo ma znova vrátilo do života, keď viem že to, čo robíme má naozaj zmysel.

Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou

A Leni, čo Ti dalo napísanie príbehu? 

Napísanie príbehu ma oslobodilo od pocitu zlyhania ako matky vo vzťahu k vlastnému dieťaťu. To, že som to dala zo seba von, mi dalo pocit, že sa už nemusím skrývať pred svetom. Toľko energie čo som od ľudí získala, mám teraz aj na rozdávanie. Keď som ho prvýkrát čítala vo finálnej podobe a boli sme pripravené ho uverejniť, triasla som sa – hlavne kvôli spätným reakciám ľudí a hlavne žien matiek. Obávala som sa, či ma nezačnú nenávidieť, pre moje zlyhanie hneď od začiatku. Ale nastal pravý opak a ja už teraz viem, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podržia.

Ďakujem Lucka, že si mi dodala odvahu a hlavne priestor, aby som to mohla zo seba dostať. Myslím si, že tú najväčšiu pomoc máme všetci okolo seba, len to nesmieme dusiť v sebe. 

Ja zo srdca ďakujem Lenke za jej príbeh a úprimnosť, s akou ho rozpráva. Spoločne ďakujeme za váš záujem a podporu – ľudskú, empatickú aj finančnú. 

Ešte nie sme na konci! Možnosti, ako Leu podporiť, sú nižšie;)

Mia a Lea sa hrajú
Mia a Lea sa hrajú

Keď vás zaujímajú aj možnosti, ako Leušku podporiť, naďalej funguje kampaň Pomôžte postaviť Leu na nohy:

https://www.ludialudom.sk/profil/detail/47870?fbclid=IwAR19Pdwkn5xdhxgp17snWsJraa0XrH6xB2pY4tUmjOeYUSPlHT996znyK3o

K dispozícii sú ešte aj kalendáre na rok 2021 s fotografiami troch detičiek. Ide o iniciatívu OZ Wolf, ktoré sa zameriava na podporu detí s Wolfov-Hirshornovým syndrómom a založila ho pani Janka Kanková Farkašová. Výťažok z predaja tohto kalendára sa rozdelí medzi tri dietky a pôjde na financovanie ich terapií a pomôcok. Kalendárik stojí 9€ a keď sa vám zapáči, môžete si ho objednať cez správu na facebookovej stránke OZ WOLF SK alebo cez e-mail: ozwolfsk@gmail.com

Ďalšia aktuálna možnosť na podporu je kampaň Postavme Leu na nohy na AboutYou, kde môžete nakupovať s 20% zľavou, keď použijete kód CS-AYHNBK Ušetríte pri nákupe a zároveň prispejete Leuške:)

Link je tu: https://www.crowdshopping.sk/k/lea-martinekova-postavme-leu-na-nohy-BJSLvx?fbclid=IwAR0hhG9Apf6TdfoEYL7xQ8qdtJJqJCDOGfdk3HyIyzvKgmoXokMyETKDKSE 

A aké aktivity vlastne podporujeme?

Na fyzioterapiu chodia Lenka s Leou do Trnavy k Lucke do pohybového a poradenského centra Fyzio Mama. Môžete ich nájsť tu: https://fyziomama.com/

Na hipoterapiu chodia na farmu El Rancho, kde pôsobí občianske združenie HipoCanis: https://elrancho.sk/hipoterapia.html

A dôležitou súčasťou rehabilitačného tímu je aj fyzioterapeutka Terezka, ktorá pôsobí v rámci centra Baby Balance: https://babybalance.sk/cvicenia/ Chodí za Leuškou priamo domov. 

Leuška aj vďaka vám cvičí pod odborným vedením takmer každý deň.

ĎAKUJEME! ~

Lenka Martineková a Lucia Anna Trubačová 

Kalendár na rok 2021

MOTÍV VYDAJA V TEXTOCH BOŽENY SLANČÍKOVEJ TIMRAVY

interpretácia troch vybraných poviedok k 150. výročiu narodenia autorky

Váhala som a zvažovala, či na Moci Príbehu publikovať aj svoje odbornejšie príspevky. 

A prečo nie? vravím si. Koho tu podceňujem? Seba alebo čitateľa, ktorému by sa tieto texty mohli pozdávať? 

Tak som sa odhodlala a prvý príspevok v novučičkej Príspevkovni je o troch poviedkach Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá by v roku 2017 oslávila svoje 150 narodeniny. 

Vyšiel mi v zborníku Romanoslavica v roku 2018. 

Príjemné čítanie:)

„…mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť, zavše i od zlosti, čo je na ľuďoch.“

Božena Slančíková Timrava

Abstract

In this article we focus on the interpretation of the three short stories with the motive of marriage of the famous Slovak woman writer Božena Slančíková Timrava.  We are concerned how the main motive of the texts Za koho ísť?, Pozde and Príde čas is presented from different points of view and via different characters.

Important feature we found in Timrava’s texts is the picture of the people from the end of the 19th century and the first half of the 20th century. She captures them together with their inner world, turmoil as well as their hopes and dreams. What is very important is that the inner life of presented characters is usually very different from their outer behavior. We see them in their simple humanness; we observe their attempts to hide in front of the society, their shame, defiance and desire to manipulate the life according their wishes. As one of the ways how to explain their behaviors we propose the Maslow’s theory of the motivation and we are presenting its main points in the theoretical part of our paper. The desire to fulfill one’s needs in examined texts is very strong and we can consider it a underlying driving force of both conscious and unconscious behaviors of the characters and it is also one of the main factors which is creating and moving forward the story line.          

Božena Slančíková Timrava je jednou z najznámejších slovenských autoriek a zároveň významnou predstaviteľkou slovenského literárneho realizmu. Narodila sa v roku 1867 v dedinke Polichno a zomrela v roku 1951 v Lučenci. Rok 2017 je výnimočný aj tým, že si pripomíname 150. výročie narodenia tejto vzácnej osobnosti slovenskej literatúry a kultúry. Timravino tvorivé obdobie sa začalo v roku 1893, keď bola uverejnená jej prvá próza Za koho ísť? a zavŕšila ho v roku 1938 svojou poslednou novelou Záplava. Jej prózy sa odohrávajú prevažne v dedinskom prostredí, ktoré veľmi dobre poznala po všetkých stránkach. Publikovala však aj piesne a drámy. Vo svojej tvorbe sa Timrava prejavuje ako všímavá pozorovateľka, a aj keď zachytáva najmä charaktery a životné osudy jednotlivých postáv, zaznamenáva často prostredníctvom nich aj mnohé spoločenské a kultúrne aspekty obdobia konca 19. storočia a prvej polovice 20. storočia.

 Z jej životopisu je zaujímavý fakt, že Timrava bola v podstate literárnym samoukom. V detstve ju učil jej otec, evanjelický farár a do školy v Banskej Bystrici chodila len rok[1]. „Samoukovia, či už na literárnej, umeleckej či inej profesionálnej pôde sú často trochu podceňovaní, keďže sú zvyčajne nútení sami objavovať veci, ktoré sú iným, vzdelanejším ľuďom, samozrejmé. U Timravy však nejde o žiadnu pseudooriginalitu, ale o originalitu „organickú“ a, ako sa dnes ukazuje, pokrokovú, pretože mierila vpred a prinášala pravdu. Timrava nie je samouk, ktorý sa za každú cenu snaží dohnať Európu, pretože jej vzorom je jednoducho život. Taký, aký je, no snažiaci sa odlíšiť. Nie nadarmo nazývali Timravu „rázovitou“, „prísnou“. Tieto charakteristiky v rámci spoločenskej funkcie literatúry svedčia o tom, že ju oslobodzovala od šablón. Nechcela písať odlišne preto, aby bola odlišná, Timrava videla skutočnosti inak než ostatní. Svojou tvorbou odhaľovala spoločenskú lož a bola teda veľkým spoločenským kritikom.“[2]

Ivan Kusý zaraďuje Timravinu tvorbu do širšieho kontextu ostatných slovenských a maďarských autorov žijúcich v novohradskom kraji: „V ich tvorbe je neraz cit zúfania, že sny mladosti sa v dotyku so životom rozplývajú, často sklamanie z nesplnených túžob mladosti. Veľa je v ich diele zákrut a priepadlísk cnenia. Nikdy však nehľadajú východiská v nadhviezdnych výšinách, ich raj i peklo je na tomto svete, v živote, ktorý žijú. (…) Stoja tak pevne v skutočnosti, že ani odstup času nevykoreňuje to ich najosobnejšie z povedomia ďalších pokolení. Bez nich niet súvislosti v našej minulosti. Každá nová generácia zisťuje, že v ich tvorbe sú aj jej problémy.“[3]

V Timraviných textoch nachádzame predovšetkým obraz človeka danej doby, ako ho vnímala sama autorka. Zachytáva ho spoločne s jeho vnútorným svetom a prežívaním, ktoré je často odlišné od vonkajších prejavov a vyjadrení, čo možno považovať za psychologický prienik do osobnosti. Opisuje ľudí práve v ich prostej ľudskosti, odhaľuje ich zakrývanie a maskovanie sa pred okolitým svetom, všíma si ich hanbu, vzdor, domýšľavosť, túžbu manipulovať život podľa vlastných predstáv a neraz necháva svoje postavy padnúť na pomyselné dno, zobrazuje ich sklamania, rozbité túžby a sny. Väčšinou však nehodnotí ani nikomu nenadŕža. Jej postavy jednoducho akoby žili svojim vlastným životom, ktorý autorka nemieni prikrášľovať. Keď však nazrieme hlbšie za konkrétne prejavy a vyjadrenia postáv, nájdeme čosi výsostne ľudské a stále aktuálne. Je to prirodzená túžba a motivácia človeka napĺňať a uspokojovať svoje základné potreby. Podľa Maslowovej teórie motivácie, ktorú prvýkrát predstavil v roku 1943 v časopise Psychological Review[4], motivujú správanie človeka práve špecifické potreby. Tieto motivačné sily vníma ako kontinuum od najnižšej, najzákladnejšej roviny fyziologických potrieb až k tzv. B-potrebám, pričom „B“ znamená bytie vo svojom najhlbšom význame, teda vlastnú existenciu zjednotenú s vesmírnou skutočnosťou. „Na úrovni potrieb je jedinec motivovaný k snahe o redukciu napätia. Nižšie potreby (fyziologické potreby a potreby bezpečia) zaisťujú fyziologické prežitie jedinca; vyššie potreby lásky a úcty zaisťujú duševnú pohodu a rozvoj osobnosti. Potreba sebaaktualizácie predstavuje prechod od úrovne vyšších potrieb k B-úrovni. Na B-úroveň Maslow umiestil metahodnoty (nazývané tiež metapotreby), ktoré sú spojené s najvyššími vrcholmi ľudského potenciálu. Sebaaktualizácia je nikdy nekončiacim procesom, ktorý postupuje dynamickým sledom stupňov smerom nahor po kontinuu. Čím vyššie jedinec dospeje, tým hlbšieho šťastia, pokoja a bohatstva vo vnútornom živote môže dosiahnuť.“ (viď obrázok č. 1).[5]  

Obrázok č. 1 : Motivačná štruktúra podľa Maslowa[6]

Timrava sa vo svojej próze zameriava predovšetkým na tému lásky a medziľudských vzťahov. Konanie jej postáv motivujú predovšetkým potreby bezpečia, ku ktorým patrí napríklad ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona; potreby prináležitosti a lásky, pričom konkrétnejšie sa sem zaraďujú potreby byť členom skupiny, prijímať a odovzdávať lásku a priateľstvo, ale aj potreby úcty a uznania. Snaha zredukovať napätie a naplniť, uspokojiť tak určitú potrebu získava v literárnom spracovaní špecifický výraz.  V poviedkach s motívom vydaja či ženby, ktorému sa venujeme na nasledujúcich stránkach nášho príspevku, tematicky bezpochyby dominujú práve sociálne potreby (prináležitosť, láska, úcta a uznanie). Zamerali sme sa na tri motivicky podobné poviedky: Za koho ísť?, Pozde a Príde čas. Ústredný motív tu Timrava rieši z rôznych uhlov pohľadu a jeho spracovanie sa v daných poviedkach líši svojou šírkou i hĺbkou. Pre všetky hlavné ženské postavy je však spoločný zámer, ktorým je dobre sa vydať, čo predstavuje aj stereotyp súvisiaci so životnými cieľmi a ideálmi zobrazovaných postáv. Predostieraný svet mladých dedinských ľudí je touto skutočnosťou natoľko poznačený, že je to hlavná vec, na ktorú myslia a ktorá formuje ich tok života, vnútorného prežívania i konania.

 

Pre poviedku Za koho ísť?, ktorá bola publikovaná už v roku 1893, je príznačné rozprávanie v prvej osobe a má formu denníkových zápiskov. Zo sledovaných poviedok je zároveň sujetovo najjednoduchším textom. Príbeh rozpráva hlavná hrdinka Lujza, prichádzajúca z mesta na dedinu k svojmu strýkovi s jasným zámerom nájsť si muža: „Vlastne môj úmysel je: lapiť jedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať pod čepiec napriek kope záletníkov. Už potratila som všetku trpezlivosť, majúc dvadsaťpäť rokov, vrhám sa tedy na túto príležitosť zúfale – celou silou.“[7] S týmto presvedčením následne koná a rozohráva akúsi honbu na muža, pričom sa zameriava na dvoch – z jej pohľadu vhodných kandidátov – dedinských učiteľov. Ako mladá žena sa prejavuje veľmi aktívne a cieľavedome, posudzuje prejavy mladých mužov, avšak jej správanie je často infantilné a môžeme u nej vypozorovať túžbu manipulovať a ovládať svoje okolie. Pohráva sa s citmi ľudí a využíva ich prostoduchosť a náklonnosť, čo možno veľmi dobre vidieť v kľúčovej časti príbehu, keď sa predstiera chorobu a záujem mužov o jej osobu sa odkrýva. Ako možného ženícha v tomto momente vníma dokonca aj svojho strýka. Vymýšľa si rozličné stratégie a snaží sa tak odhaliť, kto ju má vlastne v láske. Jednou z nich je napríklad snaha vyvolať v mužoch žiarlivosť, čo sa jej napokon aj podarí.

Už v tejto poviedke si môžeme všimnúť charakteristickú črtu Timraviných próz, teda rozpor medzi mysleným/cíteným a vypovedaným. Tento moment je často práve tým, čo hýbe dejom a posúva ho vpred a na jeho základe sa rozvíjajú aj vzťahy medzi postavami. Lujza sa napríklad pretvaruje, že sa necíti dobre, aby upútala na seba pozornosť: „Ja ako nezdravistá sedela som ustatá pri stole, bezvýrazno a mdle hľadiac do povetria, zavše vzdychajúc skláňala som hlavu do dlaní, akoby ma neznesiteľno bolela.. „Toto musí i skalu obmäkčiť!“ myslím – a skutočne, Bút hneď bol pri mne s otázkou…[8]. V reakciách na podobné situácie sa odkrývajú aj črty ostatných postáv, čo tiež môžeme vnímať ako súčasť Timravinho hlbšieho psychologického vnímania. Výraznejšie si to však môžeme všimnúť v ďalších – sujetovo bohatších – textoch.

 

Podobne hravo a detsky sa prejavuje aj hlavná hrdinka ďalšej sledovanej poviedky Pozde, ktorá vyšla v roku 1898. Ide o sujetovo rozvinutejší text s autorským rozprávaním, kde sa mladá, láskou sklamaná Darina najskôr odmieta vydať a neskôr si sama aktívne začína hľadať vhodného muža. Jej aktívny záujem o potenciálnych ženíchov a spoločnosť mladých ľudí je vyvolaný konaním jej tety a matky, ktoré jej ženícha vybrali bez toho, aby o tom vedela. Hlbším dôvodom jej nového záujmu o vydaj je teda vzdor voči neočakávanému rozhodnutiu. Vzdorom reaguje aj na odmietnutie zo strany svojho snúbenca: „A ja ani nebanujem! tvrdila zlostne aj pred sebou, stavajúc sa nedotknutou.“[9] Táto primárna reakcia sa však postupne mení na smútok a obviňovanie. Zo psychologického hľadiska je zaujímavé zobrazenie toho, ako sa Darina so vzniknutou situáciou vyrovnáva a hľadá si spôsoby kompenzácie zranených citov. Je nútená vyrovnať sa aj s hanbou, ktorú pociťuje voči okoliu a útechu nachádza v speve. Pri nepríjemných pocitoch siaha v duchu po piesni „Pod oblôčkom vyskakoval…“, čo má pre ňu katarzný účinok.

V tejto poviedke si môžeme všimnúť ďalšiu z významných charakteristík Timravinej tvorby a tou je vnútorná reč postáv. Podobne ako v texte Za koho ísť? aj tu nachádzame množstvo protirečení medzi mysleným/cíteným a vonkajším vyjadrením postáv. Na margo vnútornej reči Viliam Marčok podotýka, že „vzdorné, nevyslovené repliky jej postáv na názory iných ešte nie sú sústavným vnútorným monológom, s akým sa po prvýkrát stretávame u Dostojevského, ani bytostnejším prúdom vedomia, na aký ho pretvoril James Joyce a po ňom modernistická línia prózy XX. storočia. Ale bol to v našej próze prvý rozhodný krok do sfér skrytého svetského vnútra človeka.“[10]

Vnútorné prežívanie postáv je často zmätené, rozporuplné a nelogické, čo opäť poukazuje na Timravino rozprávačské majstrovstvo a jej pochopenie ľudského vnútra. Zaujímavá z tohto aspektu je napríklad Darinina reakcia vo chvíli, keď sa chce porozprávať s otcom o snúbencovi, ktorého vlastne ani nepozná: „Tatuško…“ započne, držiac kľučku v ruke a čaká, že pozrie na ňu a potom bude pokračovať. Tatuška starý, ale pekný, sedel zohnutý nad písaním a nerád, keď ho vyrušovali. Čujúc jej – ako sa mu zdalo – prosebný hlas, obrátil sa rýchlo k nej; ale vidiac podľa vzrušenej tváre, že sa zas protivila s matkou, prísne vpil i tak ostré čierne oči do nej. „No?“ zakričal. „Nič … nič … som sa …a Darina ponáhľala sa von. S veľkou rýchlosťou prešla cez pitvor, v duchu spievajúc „Pod oblôčkom vyskakoval…“ A keď ju vyspievala celú, riekla zmužile: „A predsa nepôjdem zaň, čo je kto!“[11]. Darinu tlak zo strany rodiny a možno i snaha ukázať svoju samostatnosť, vôľu a schopnosť rozhodovať sa vedú k aktívnemu hľadaniu si vhodného ženícha, ktorého chce v prvom rade dobre poznať.  

 

V poviedke Príde čas sa problematika vydaja mladej ženy rieši z pohľadu troch postáv: matky Anči Jachtačky Riapeľovie, dcéry Zuzy a otca Ďura. Timrava tu zobrazuje primárne tému starodievoctva a prostredníctvom svojho špecifického vnímania vzťahov otvára aj problematiku rodinnej dynamiky, medzigeneračného rozporu symbolizovaného vzťahom rodičov a dcéry a príbeh ozvláštňuje dokonca osudovosťou a motívom kliatby.  

Jadrom príbehu je konflikt, ktorý v rodine vzniká a postupne sa prehlbuje, pretože dvadsaťštyri ročná dcéra Zuza je ešte stále slobodná. Pre rodičov je situácia ich dcéry veľkým osobným i spoločenským problémom, keďže vek dvadsaťštyri rokov je na vydaj v dedinskom prostredí veľmi vysoký a zo strany okolia si vysluhuje posmech a opovrhovanie. Rodičia sa teda cítia zahanbení a ponížení a na tomto podklade vznikajú medzi nimi hádky. Konfliktné situácie nastávajú aj medzi matkou a dcérou či otcom a dcérou, takže sme svedkami rozporov v rámci rodinného vzťahového trojuholníka. Príbehová línia je zároveň opäť bohatá na vnútorné prehovory postáv, ktoré väčšinou nekorešpondujú s ich vonkajšími prejavmi.

Matka sa prejavuje najotvorenejšie, usiluje sa hlavne zo začiatku hľadať cesty, túži vydať svoju dcéru a uhládza vzťahy. Postupne však začína svoju dcéru a muža obviňovať, obracia sa v hádkach proti nim a snaží sa tak zbaviť svojej hanby a viny. Otec s dcérou sú podobní v prejavoch tvrdohlavosti, pýchy a vzdoru, ktorými navonok reagujú na nepríjemné okolnosti. Tieto reakcie však môžeme považovať za psychologickú obranu tvoriacu súčasť vonkajšieho obrazu osobnosti, teda spoločenskej masky. Prejavuje sa tu prirodzená túžba človeka zachovať si pozitívny sebaobraz a v konkrétnom prípade aj snaha zakryť svoje zranené, zmätené vnútro a zbaviť sa pociťovanej viny. Zuza zasa predstavuje typ mladej odvážnej, stále ešte sčasti detsky sa správajúcej ženy túžiacej po vydaji. Čaká však na mladého muža, ktorý sa má vrátiť z vojny a ostatných nápadníkov odmieta. Je nešťastná zo sociálneho postavenia svojej rodiny, hnevá sa a obviňuje rodičov z toho, že lepšie nehospodária. Cíti, že aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nemohla dobre vydať. Potom, čo sa jej vysnívaný Števo vráti z vojny, otvorene mu vyjadrí svoju náklonnosť a city. Je pritom odvážna a priama.

Timrava sa v spleti týchto vzťahov prejavuje ako pozorovateľka a nehodnotí ich. Svojim charakterom akoby nechávala voľný priestor prejaviť sa vnútorne aj navonok bez toho, aby sa stavala na niečiu stranu. Z rozoberaných poviedok je Príde čas jedinou, ktorá nekončí šťastne, teda vytúženým vydajom. Zuza podľa otcovej predtuchy odchádza slúžiť do mesta.

 

Vo svojich poviedkach Timrava preniká i do mužského sveta. V sledovaných textoch vystupujú mužské postavy – okrem otca v poviedke Príde čas – ako predmet záujmu hlavných ženských hrdiniek, čo však neznamená, že sú pasívne. V Za koho ísť? je zápletka postavená na platonicky ľúbostnom trojuholníku medzi Lujzou a dvoma dedinskými učiteľmi Rudolfom Mišovom a Samuelom Bútom a okrajovo doň zasahuje postava ujca. Mišov sa okrem učenia venuje aj bylinkám, za čo si na dedine vyslúžil prezývku „mastičkár“ a Bút je zároveň aj obuvníkom. O ich charakteroch sa dozvedáme predovšetkým z ich priamych prehovorov a z opisov iných postáv. Obaja majú záujem o ruku dievčaťa, ktoré si z nich očividne vyberá toho „lepšieho“, a na jej stratégie reagujú rôzne – spočiatku flegmaticky, neskôr vyhranenejšie. Postupne sa vznikajúce napätie premieta aj do ich vzájomného vzťahu: „Na krížnom chodníku dočkal Mišov Búta. „Vieš ty čo?“ vravel Mišov, „pre jednu babu škoda nám je započať spor. Prišla a odíde. Nám nezostane len banovať za ňou. Či za ten žiaľ hodno obetovať priateľstvo? Buď múdry, nechaj ju!“ Nechaj ju ty!“ na to Bút – Mišov poobzeral si oči Búta, odvrátil sa a hvízdajúc šiel hore dedinou do školy.“[12]

Príbeh vrcholí stretnutím všetkých troch mužských postáv okolo chorej Lujzy, ktorá zisťuje, že je zaľúbená do Mišova. Tu sa do deja aktívnejšie a otvorenejšie zapája aj ujec svojim prekvapivým hodnotením mladej generácie: „Takí sú terajší mladí ľudia, pre zábavu zanedbávajú domácnosť, ženu. Obeť spraví každá, ktorá ide za mladého. Starší sú svedomitejší, tí v rodine nájdu svoje najväčšie šťastie![13]Zúfalá a citovo zmätená Lujza sa toho chytá a v liste žiada povolenie od rodičov na sobáš s ujcom a celá táto scéna vyústi do mierne komického odhalenia vzájomných citov medzi kantorom Mišovom a mladou ženou. Timrava túto poviedku ukončuje zmierlivo a vo všetkých vzťahoch vzniká nová harmónia.

 

V poviedke Pozde sa tiež postupne kryštalizuje vzťahový trojuholník, do ktorého vstupuje hlavná hrdinka a dvaja mladí muži Dušan Škripoň a Samko Ledanko, avšak v jeho pozadí je tretí muž, o ktorom až takmer do konca nič nevieme. Práve táto záhadná postava vybraného ženícha sprostredkovane motivuje Darinu hľadať si vhodného kandidáta samostatne: „Tak vydať sa teda… Ale ja si sama vyvolím za koho. Nebudem hľadieť ani na krásu, ani eleganciu, ani stav – ani čo ho dokonale nepoznám – dobre nechcem – iba na dobrotu… Ale koho tak, kto by bol taký dobrý? (…) Hneď predstúpila jej v duši veľká a mocná postava Dušana Škripoňa, s tvárou trochu ťapkavou a veľkých, napnutých očú. To je krotký ako holubica, zlého slova nepočul od neho nik, a už je roky, ako sa osadil v dedine, kúpiac tu majetok. Spomáha chudobným, pominulej zimy zaodel päť sirôt. Lepšie srdce ani nemôže mať mužský… A jeho priateľ Samko Ledanko? Darina zamyslela sa ešte hlbšie… Ten podporuje a drží v dome sestru s dvoma deťmi, aj to je samá cnosť a dobrota…“[14] Muži na jej priateľské správanie reagujú odlišne. Škripoň sa prejavuje hanblivo, rozpačito, dokonca domýšľavo, ale zostáva viac-menej pasívny a svoj záujem nevie prejaviť otvorene. Ledanko je vo svojom prejave otvorenejší, ale spočiatku Darininu náklonnosť odmieta, pravdepodobne preto, že sa cítil ponížený jej chvíľkovým odporom voči mužom. Jej spoločnosť však vyhľadáva stále častejšie a jeho vnútorný svet začína byť rozpoltený medzi tým, čo chce cítiť a čo vlastne cíti: „Hrozne je protivná“ pomyslel si v svojom trápení, cítiac, ako mu srdce slasťou búcha za ten pohľad.[15]Mladí muži sa dokonca navzájom uisťujú, že ani jeden nemá záujem o jej ruku. Ledankova rozpoltenosť a snaha vyvolávať v Darine žiarlivosť a získať tak jej pozornosť a Škripoňova nerozhodnosť, pomalosť a neschopnosť vyjadriť svoje city napokon nepriamo prispejú k tomu, že Darina sa vydáva za kňaza Hrabovského, ktorého celý čas odmietala. Poviedku Timrava ukončuje svojim typickým ironickým nádychom – keď sa mladí muži konečne odhodlajú prejaviť svoj záujem, už je „pozde“. Záver by sa pokojne dal vystihnúť aj známym slovenským príslovím: Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Aj v tomto texte si môžeme všimnúť, že popieranie citov, rozpor medzi tým, čo je vyjadrené navonok a vnútorným prežívaním, očakávania a domýšľavosť majú veľký vplyv nielen na rozvíjanie deja, ale aj na život ľudí, ktorý Timrava načrtáva.

 

V poviedke Príde čas je hlavnou mužskou postavou otec a postupne sa odkrývajú charaktery nechceného, odmietaného muža a na druhej strane vytúženého muža vracajúceho sa z vojny. Otec Ďuro sa navonok prejavuje vzdorovito a odmietavo voči svojmu okoliu a postupne začína byť podráždený a nepríjemný aj voči svojej žene a dcére, na čo neboli  predtým zvyknuté. Predstavuje postavu s rozvinutým vnútorným svetom, pričom ho trápia výčitky svedomia a cíti sa zodpovedný nielen za smrť ženy, čo ju kedysi v mladosti opustil, ale aj za stav dcéry, ktorú sa im nedarí vydať. Obviňuje svoju ženu aj dcéru, zmietajú ním negatívne emócie pod ťažobou vlastnej viny, čo sa odráža aj v jeho konfliktnom správaní. Tak je to aj v situácii, keď mu dcéra prinesie jedlo: „Zloží klobúk na pažiť k sebe, sníme pokrievku z črepničky a zamieša v nej lyžicou. Navrchu bôbu masť a škvarky ako palce veľké, čo on rád. Dosiaľ sa tešil, že mu žena tak vôľu hľadá, teraz zašiel ho hnev. Hľa, ako ona vie gazdovať Nie div, že prišiel pri nej na mizinu. Práve tak nič nemá, ako by nemal, keby si bol Anku Pankovku vzal…[16] Postava odmietaného muža Bodora sa takisto viaže na minulosť, ku ktorej sa v spomienkach vracia otec Ďuro, keďže ho odporúčal Pankovke za muža potom, čo sa s ňou rozišiel. Aj mladého aj starého Bodora prezývajú niktošmi. Mladý muž sa pritom stará o malý statok, napohľad je zanedbaný a je samotár. Spočiatku má o Zuzu záujem, ale ona ho odmieta a vysmieva sa mu. Jej vytúženým mužom je totiž Števo prichádzajúci z vojny. Sprvoti na jej zvádzanie a koketovanie reaguje pozitívne a má o ňu záujem, avšak vstupuje medzi nich jeho matka, ktorá Zuzu a jej rodinu nepovažuje za vhodnú partiu a viac-menej mu prikazuje vziať si inú ženu. Števo sa tu podrobuje matkinej vôli a Zuze sa začína vyhýbať, až ju napokon odmieta úplne. Kľúčovým momentom poviedky je, keď otec, napriek svojmu odporu a pýche, prichádza na žiadosť svojej dcéry za odmietaným Bodorom, aby mu ponúkol jej ruku. Mladý muž ju však odmieta so slovami: „Bačik, vaša Zuzka mne, keď som ju pýtal, ani neodpovedala ako poriadnemu človeku, ale ako bláznovi. Aj teraz, kdekoľvek sa zídem s ňou, ma potupí a mi ubližuje. Nieto toho mena, ktorým by ma nebola prezvala… Prepáčte, bačik, ale by to nebolo dobre, keby šla za mňa. A preto ja vašu dievku nevezmem…“[17] Sklamaný a prekvapený otec to berie ako naplnenie osudu: „Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pankovka je pomstená – čas prišiel…[18]

 

Ženský i mužský svet v Timraviných textoch majú svoje pravidlá a genderové role sú z veľkej časti predurčené. I keď sa ženské hrdinky prejavujú emancipovane, samostatne a vzdorovito, každá z nich nesie v sebe túžbu po dobrom vydaji, po tom, nájsť si muža a viesť spokojný rodinný život. Toto nastavenie zároveň podporuje celé okolie, od rodiny až po celú dedinu. Veľké slovo v otázke vydaja či ženby má rodina, ktorá sa mladým ľuďom snaží nájsť čo najlepšiu alternatívu – majetkovú aj z pohľadu charakteru. V poviedke Za koho ísť? vystupujú Lujzini rodičia len v pozadí. Voľbu ženícha s nimi konzultuje v listoch, ale posledné slovo, zdá sa, majú oni. Potom, čo si zvolila svojho muža, prichádzajú na dedinu. Výraznejšie do života mladých ľudí vstupujú rodičia, prípadne širšia rodina v ďalších interpretovaných textoch. Ako sme si všimli, Darine z poviedky Pozde vyberajú ženícha teta s matkou a táto voľba sa stáva hnacím motorom príbehu a je motiváciou Darininej „premeny“ od pasivity a odporu voči mužom k aktivite a pozitívnym citom. Voľba zo strany rodiny je pritom čímsi prirodzeným a normálnym: „Tetka Elena z Mrázova a i sama mať Dariny Zátonichovej vyriekli, že dosť bolo už parád a Darina musí sa vydať. Ona, vôbec nedojatá, krútila hlavou ľahkomyseľne a smiala sa veľmi veselo, keď jej tetka povedala, že teda keď ona neuchne sa, ony jej zaopatria a určia, za koho sa má vydať. Posadali bližšie k sebe na diván a začali sa hneď aj radiť o tom. Starý mládenec Bohdan Hadala by ta bol, ale ten sa ženiť nebude. Edo Šmirský by ju sotva vzal, Francko Svetlovský nemá ešte chlieb...“[19] Neskôr tetka prichádza s novinou, že už vhodného kandidáta našla. V týchto pasážach sa v textoch zrkadlí tradícia, ktorá vládla v slovenskom dedinskom prostredí. Sobáš bol samozrejmosťou a rodina sa snažila mladým vybrať čo najlepšieho možného partnera. Do úvahy sa bral napríklad majetok, rodina, postavenie, ale aj charakter, zdravie a podobne. Vzájomná náklonnosť alebo láska neboli pri voľbe partnerov primárne alebo vôbec nezohrávali rolu. Hanbou a zdrojom posmechu a akejsi spoločenskej potupy pre celú rodinu bolo, ak mladá žena zostala „starou dievkou“ alebo muž „starým mládencom“. To veľmi jasne vidíme napríklad v poviedke Príde čas, kde je 24-ročná Zuza stále ešte slobodná. Vytvára to napätú situáciu v rodine, konflikty medzi jej členmi, čo vedie až k Zuzinej rezignácii na vydaj z lásky, keď žiada otca, aby ju vydal za muža, ktorého predtým všemožne odmietala. Bodorove odmietnutie je potom pomyslenou ranou osudu a Zuza opúšťa dedinu. V tejto poviedke do hry vstupuje aj matka Števa – vyvoleného muža –, ktorá v podstate svojmu synovi zakazuje vziať si hlavnú hrdinku: „Ja som si dvoch synov dobre oženila; obaja sú spokojní – i teba tak chcem. Načože je žena neochotná, ktorá nezavaruje a pri ktorej hynie hospodárstvo? K takej aj ľúbosť ľahko pominie. Ale cena ženy dobrej je nad perly… človeku vzácna…[20] Mladý muž sa matke neprotiví a Zuzu opúšťa. Slovo rodičov má veľkú váhu a spoločenské postavenie rodiny evidentne tiež zohráva podstatnú úlohu v otázke vydaja či ženby.

Vo všetkých sledovaných poviedkach sme videli snahy upútať na seba pozornosť, zapáčiť sa, ukázať sa v najlepšom svetle, vyniknúť alebo byť prijatý okolím. Môžeme ich považovať za prirodzené vzorce správania sa ľudí, za ktorými sa skrývajú základné životné potreby jednotlivca. Všimli sme si, že podľa Maslowovej teórie motivácie sú to hlavne tie, ktoré by sme mohli zaradiť k nižším a vyšším potrebám, ktoré vyžadujú redukciu napätia a motivujú jednotlivca k snahe naplniť ich. Nachádzame tu potreby istoty a bezpečia (ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona,…), potreby prináležitosti a lásky (byť členom skupiny, byť milovaný, mať priateľov,…), potreby úcty a uznania (cítiť úctu, sebaúctu, mať prestíž, uznanie, nezávislosť,…). Najbohatšie zastúpené sú vo vybraných Timraviných textoch bezpochyby sociálne potreby. Vyššie poznávacie a estetické potreby sa vo väčšej miere objavujú v poviedke Za koho ísť? Tieto potreby a pocity charakteristické pre sledované postavy, pociťujú ľudia viac-menej nadčasovo a aj preto sa v Timravinej próze vie nájsť aj súčasný čitateľ. Odstup od textov síce stále markantnejšie vytvára jazyková stránka, ale v pocitovej sfére sú si dnešný svet a svet Timraviných textov stále blízko.

 

Použitá literatúra

Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, 752 s.

Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, 772 s.

Drapela, V. J.: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, 175 s

Kebísek, Roman: „Božena Slančíková Timrava: Láska jej zobrala ruže z líc“. Sme, roč. 24, 13. 1. 2016, č. 9, apríl. Príbehy slovenských hrdinov, s. VIII. Dostupné online: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html#ixzz4mVw203I8

Kusý, Ivan: „Timrava je prameň poznania človeka“ Božena Slančíková Timrava: Dielo I., Bratislava: Tatran 1975, s. 9 – 17.

Marčok, Viliam: „Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes?“ Skúsenosti, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2009, 302 s.

Maslow, Abraham: „A Theory of Human Motivation Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4,  s. 370–396.

Timrava v kritike a v spomienkach. Zborník. Bratislava: SVKL, 1958, 849 s.

[1] Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[2]Alexander Matuška: Timravine miesto v našej literatúre. In: Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava 1958, s. 816

[3]Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[4] Abraham Maslow: A Theory of Human Motivation. Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4,  s. 370–396.

[5] Viktor J. Drapela: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 138

[6] Upravené podľa schémy Viktora J. Drapelu: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 139.

[7]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10, s. 21

[8]Tamtiež, s. 28

[9]Tamtiež, s. 314

[10]Viliam Marčok: Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes? In: Skúsenosti, 2009, s. 287

[11]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 332 -333

[12]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 26

[13]Tamtiež, s. 31

[14]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 320 – 321

[15]Tamtiež, s. 342

[16]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 348 – 350

[17]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 379

[18]Tamtiež, s. 380.

[19]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 311       

[20]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 363

Obrázok Boženy Slančíkovej Timravy som si požičala z: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html

A obrázok obálky knižky je z: https://www.litcentrum.sk/recenzia/za-koho-ist-ine-prozy-bozena-slancikova-timrava-rysava-jalovica-ine-prozy-martin-kukucin-o

30 rokov od Nežnej revolúcie

Článok k 30. výročiu Nežnej revolúcie som napísala minulý rok pre časopis Naše snahy.

Ešte síce nie je november, ale rada by som ho s vami zdieľala. Minulý rok sme sa so študentmi pozreli aj na zaujímavý dokument z dielne televízie Markíza, ktorý nakrútili k 25. výročiu Nežnej revolúcie. Podiskutovali sme napríklad o tom, ako to vnímajú, aké pocity to v nich vyvoláva a aké spomienky alebo informácie majú o období roku 1989 v Rumunsku. 

Poviem vám, bola to sila. Oplatí sa mrknúť aj na ten dokument a možno osviežiť niečo vo svojej pamäti. Prichádzala mi na myseľ napríklad otázka: „kam sa podeli tie myšlienky, za ktoré ľudia vyšli do ulíc?“ a aj iné, ale nechcem podsúvať…

17. novembra 2019 ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo sa v bývalej ČSSR začala Nežná revolúcia. Rozpútala sa viac-menej neočakávane ako reakcia na agresivitu príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí práve 17. novembra 1989 brutálne obuškami zbili študentov demonštrujúcich za svoje práva na jednom z pražských námestí. Rozhorčenie spoločnosti sa tým len vystupňovalo a v nasledujúcich dňoch vyšli do ulíc tisícky ľudí.

     Štrngali kľúčmi na znak toho, že komunistickej vláde odzvonilo. Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál a ďalšie osobnosti založili hnutie Verejnosť proti násiliu. V uliciach a na námestiach sa ozývali revolučné heslá, z ktorých azda najznámejším sa stalo heslo Nie sme ako oni. Ďalšie obľúbené boli Nechceme násilie, V jednote je sila, Máme holé ruky. Zaznievali aj výzvy Odstúpte!, Neskoro! a ďalšie.

     Ľuďom nepochybne utkveli v pamäti aj mnohé piesne, ktoré sa v tom čase šírili priestorom. Neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie na Slovensku sa stala pieseň Sľúbili sme si lásku od fotografa, folkového pesničkára a disidenta Ivana Hoffmana. Ďalšou symbolickou piesňou bola Pravda víťazí od skupiny Tublatanka. Ale zaznievali aj mnohé ďalšie, ktoré dotvárali jedinečnú atmosféru sychravých novembrových dní roku 1989.

Nežná revolúcia 1989

     Ľudia spomínajú predovšetkým na to, ako počas týchto dní cítili jednotu, nádej a odhodlanie bojovať za svoju slobodu. Nenásilná forma protestu napokon vyústila do veľkých politických zmien, do pádu komunistického režimu a viedla k nastoleniu základných demokratických princípov v spoločnosti.

     Od 18. novembra 2019 sme si Nežnú revolúciu pripomínali aj v Bukurešti. Výstavu k jej jubileu pripravilo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti v spolupráci s Veľvyslanectvom Českej republiky v Bukurešti.

     Na slávnostnom otvorení výstavy sa hosťom prihovoril veľvyslanec Slovenskej republiky Karol Mistrík a veľvyslanec Českej republiky Vladimír Války. Obaja zaspomínali na novembrové dni roku 1989 a pripomenuli ich dôležitosť v rámci historického vývinu. Výstavu na pôde Fakulty histórie Univerzity v Bukurešti uviedol aj jej prodekan Ioan Carol Opriş.

     Výstava predstavovala zaujímavé fotografie zachytávajúce rôzne udalosti Nežnej revolúcie, ako aj koncízne informácie zamerané na hlavný vývoj týchto osobitých a významných dní. Pre verejnosť bola dostupná počas novembra a decembra 2019.  

Vyšlo v Našich snahách č. 12, r. 2019

(fotografie sú z výstavy)

© Lucia Anna Trubačová

Naše snahy

Nikdy nehovor Nikdy

Príbeh zázračných dvojičiek 

Lenkin príbeh, ktorý napísala a rozhodla sa s nami zdieľať, sa ma veľmi dotkol. Hneď na viacerých miestach – veľmi hlbokých a citlivých. A taký sa mi vidí aj samotný príbeh zo života tejto odvážnej a úprimnej ženy a jej rodiny. Je hlboký a citlivý a verím, že má silu osloviť nás na tých správnych miestach.

Keď sa rozhodnote pustiť do jeho čítania, urobte tak, prosím, so súcitom. So súcitom a úctou voči príbehu a žene, ktorá nám ho s úprimnosťou o otvorenosťou rozpráva. A ponúka nám aj priestor na to, aby sme sa započúvali do svojho príbehu a možno tak objavili to, čo je ukryté v našom vnútri a pýta si pozornosť. Môžete sa napríklad spýtať: Kde sa ma to, čo čítam, vlastne dotýka? Čo mi to pripomína? Kedy som vo svojom živote zažil/a niečo podobné? Ako som vtedy reagovala? Môžem to teraz urobiť inak? 

Príbeh je aj pozvánkou do vlastného vnútra. Dokážeme ju prijať a vypočuť si ho bez posudzovania a komentovania? S rešpektom, úctou a láskyplne…

~LA

Nikdy nehovor Nikdy

autorka: Lenka Martineková

Boli sme taká úplne normálna rodinka s jedným dieťaťom, dcérou Sandrou, dvoma psami, kocúrom a poníkom. Bývali sme v rodinnom dome na dedine blízko Bratislavy. Všetko, o čom som kedy snívala, som mala a nič mi nechýbalo ku šťastiu. A tu sa vlastne začína príbeh, ktorý by som vám rada porozprávala.

Nepatrila som medzi ženy, ktoré by chceli mať veľa detí, úplne mi stačila dcéra Sandra. Pri otázkach typu: „kedy bude ďalšie dieťa?“, moja odpoveď̌ znela automaticky: „NIKDY“. A práve osud a možno to „NIKDY“ začalo prepisovať̌ môj (náš) dovtedy spokojný život.

Bol asi začiatok marca roku 2018, keď̌ som začala cítiť, že sa so mnou niečo deje. Poznala som ten pocit – bol taký istý, ako keď̌ som otehotnela so Sandrou. Tušila som, že je to tu zasa a moja cesta hneď viedla do lekárne kúpiť si tehotenský test.

Ruky sa mi triasli, keď som na ňom uvidela tie dve čiarky, avšak nie od šťastia, ale v zúfalstve. Plakala som a myslela na ženy, ktoré túžia po deťoch a nemôžu ich mať… Môjmu mužovi som to oznámila telefonicky, keďže bol v robote. Tiež zostal dosť zaskočený, ani si vlastne presne nespomínam ako zareagoval, pretože som naňho spustila dosť nemravnú spŕšku nadávok typu: „ako si mi to mohol spraviť!“

Ja som bola samozrejme rozhodnutá dať si dieťa vziať. Možnosť, že by som si ho nechala, u mňa vtedy neprichádzala do úvahy. Nepýtala som sa ani na mužov názor a oznámila som mu, že som sa objednala na interrupciu. Povedal mi, že bude akceptovať každé moje rozhodnutie. Myslím si, že nič iné mu ani v tej chvíli nezostávalo, keďže ten hnev, čo vo mne bol, nebolo treba ešte viac dráždiť. Avšak to, čo sa stalo v noci pred nástupom na kliniku, všetko zmenilo. Ľahla som si spať s pocitom, ako sa to zajtra všetko skončí a ja sa vrátim zasa k svojmu bezstarostnému životu. V noci vo sne za mnou prišlo dieťa a opýtalo sa ma „Prečo ma nechceš?“

Tento moment mám pred očami stále. Do rána som už nezaspala. Hneď, ako prišiel muž po nočnej domov, som mu povedala so slzami v očiach o dieťati zo sna. Tiež sa rozplakal a obidvaja sme vedeli, že si dieťa musíme a aj chceme nechať. Ešte jedno nejako určite zvládneme, mysleli sme si. Zrušila som svoj termín na interrupciu a objednala sa na gynekológiu, aby mi potvrdili tehotenstvo, keďže zatiaľ to bol iba môj pocit a dve čiarky na tehotenskom teste.

Pani doktorka tehotenstvo potvrdila a objednala ma na kontrolu za tri týždne. Keď mi v ten deň robila sono, v jednom momente prestala a opýtala sa ma, či mi netreba ísť na toaletu. Samozrejme, že sa mi chcelo ísť, veď to mi hádam potvrdí každá žena, ktorá bola tehotná – pocit plného mechúra je neustále. Vrátila som sa z vécka a po jej vete: „tak to mechúr nebol“, som stále nechápala o čo vlastne ide . „Gratulujem, sú tam dve“, povedala mi a v tej chvíli sa zasa vrátil ten pocit beznádeje a hnevu. Celú cestu domov v aute som plakala, avšak nie od šťastia, ako by to malo byť v takýchto prípadoch. Zasa som to oznamovala mužovi cez telefón do práce. Jeho reakcia a do p… bola z môjho pohľadu opodstatnená. Samozrejme, oznámila som to aj mojej mame a sestre, švagrovi a vlastne všetkým, čo u nás v ten deň boli. Oni sa asi aj tešili a ja som zúfalá, uplakaná, len tak stála pred nimi s obrázkom z ultrazvuku. Pri ďalšej kontrole mi pani doktorka vypísala tehotenskú knižku a povedala mi: „keďže sú to dvojičky, tak je to automaticky rizikové tehotenstvo a musíte si nájsť̌ doktora v nemocnici, v ktorej sa rozhodnete rodiť“. Ešte naposledy mi spravila sono a povedala, že sú dvojvaječné, čo znamená,  že budem mať dve úplne rozdielne deti, iba sa naraz narodia. Vtedy ani jedna z nás netušila, aké boli tie jej slová zároveň pravdivé a nepravdivé…

Hneď som vedela, za akým doktorom a do akej nemocnice povedú moje kroky, keďže po prvom tehotenstve som už mala veľmi dobré skúsenosti. Pán doktor ma neodmietol a vzal ma pod „svoje krídla“ a to doslovne, pretože on bol mojou veľkou oporou v boji, o ktorom som ešte ani netušila, aký bude ťažký. Kontroly som mala oveľa častejšie, ako to býva pri jednoplodovom tehotenstve. Všetko prebiehalo celkom fajn, až na tie neskutočné tehotenské nevoľnosti. Tlak som mala vždy veľmi nízky, nevládala som stáť na nohách,  neustále sa mi točila hlava, mávala som zvýšenú kyselinu, pocit na vracanie – vlastne všetko, čo sa deje v tehotenstve, ale dvojnásobne horšie. Od šestnásteho týždňa som len ležala s nohami vyloženými na dvoch vankúšoch a modlila sa, aby som to už mala za sebou. V dvadsiatom týždni som išla ako vždy na kontrolu, kde nám už mali oznámiť aj pohlavie detí. Tešili sme sa, áno! Už sme boli aj s mužom v štádiu, že sme sa tešili. Zhodou okolností môj pán doktor mal vtedy súrny prípad a poprosil kolegyňu, aby ma vyšetrila ona. Tentokrát to sono trvalo naozaj veľmi dlho. Pani doktorka sa dosť úpenlivo pozerala na monitor a z jej pohľadu som vycítila, že sa niečo deje. S obavami som sa jej opýtala, či je nejaký problém. Pozrela na nás a povedala: „Obidve sú dievčatá“. Tomu sme sa veľmi potešili, ale ona pokračovala ďalej: „Jedno o dosť zaostáva v raste a myslím si, že nemá ani žalúdok.“ Bola to strašná rana. Keď sme sa konečne spamätali zo šoku, že budeme mať dvojičky a začali sme sa na ne tešiť, tak sme dostali ďalší.

Pani doktorka nás poprosila, aby sme prišli ku nej do ambulancie porozprávať sa. Po ceste sme na chodbe stretli aj môjho pána doktora, ktorému som so slzami v očiach povedala, čo sme sa práve dozvedeli. Po spoločnom rozhovore, sme sa dohodli, že podstúpim amniocentézu (odber plodovej vody) a zároveň mi spravia MR vyšetrenie, aby sa zistilo čo sa s bábätkom deje. Bála som sa toho vyšetrenia a čítala som si skúsenosti iných mám, ktoré  amniocentézu podstúpili. Bolo tam veľa názorov – napríklad aké je to nebezpečné a ohrozujúce život ešte nenarodeného dieťaťa, ale aj názory,  že je to úplne bezbolestný zákrok. No poviem vám, že to bolí a sakra dosť. To, že tam zrovna boli študenti a na všetko pozerali a pozorne počúvali, ako im pani doktorka všetko ukazuje a vysvetľuje som chápala, veď sa to nejak musia naučiť. Ale keď mi oznámila, že plodovú vodu musia odobrať aj z vaku zdravého dieťaťa, nebolo mi veru všetko jedno, keďže som už vedela, aká bolesť ma znova čaká. Chvalabohu som to mala za sebou a o pár hodín som už bola doma.

A prišiel deň, keď som bola objednaná na magnetickú rezonanciu. Ja mám strašnú klaustrofóbiu a na to som upozornila aj pána, ktorý má privítal a poslal ma vyzliecť sa do kabínky. Keď som vyšla a ukázal mi ten strašne nesympatický tunel, hneď som vedela, že toto nedám. S pani doktorkou ma teda napokon nejako prehovorili, aby som si tam ľahla. Dali mi do ruky nejaký balónik, ktorý mám stlačiť, ak by bolo niečo v neporiadku a oni ma vytiahnu von. Ako sa však stroj pohol a začal ma vťahovať do vnútra, dostala som hysterický záchvat a kričala som tak, že ma museli počuť asi až na Slavín. Rýchlo ma vytiahli a nechali ma, nech sa upokojím. To sa im nepodarilo a s plačom som vyšla z miestnosti a preplakala som i celú cestu domov. Aj teraz, keď si spomeniem na to vyšetrenie, behá mi mráz po chrbte. Z domu som zavolala pani doktorke, ktorá mi to vyšetrenie vybavila, že jej oznámim ako dopadlo, ale ona už o všetkom vedela. Dokonca mi povedala, že mi budú volať z genetiky ohľadne výsledku z amniocentézy. Z jej hlasu som vycítila, že to nebude dobrá správa. Zazvonil mi telefón, so strachom som ho zdvihla a pani z genetiky mi oznámila: aj napriek tomu, že sú dievčatá každá vo svojom vaku, dvojčatá sú jednovaječné! Podľa testov majú úplne identickú génovú výbavu, ale predsa len sa u tej menšej slečny našla vývojová chyba a máme sa čo najskôr, najlepšie hneď, dostaviť na genetiku, kde nám povedia o čo ide. Zasa plač a hľadanie na nete, aké genetické ochorenie môže spôsobovať spomalenie vývoja plodu. Samozrejme nič adekvátne som nenašla. Na druhý deň sme prišli na genetiku a oznámili nám, že jednému dieťaťu chýba časť chromozómu 4p a tomu zodpovedá genetické ochorenie Wolf-Hirschhornov syndróm. Nikdy predtým som o takom syndróme nepočula. Genetička nám začala syndróm opisovať: má ho 1 dieťa z 50 000 a väčšinou také deti zomierajú ešte počas tehotenstva alebo hneď po pôrode. Alebo prežije nejaký čas, ale bude musieť mať rôzne hadičky a vývody. Ďalej rázštepy a choré orgány. Navrhla, že najlepšie bude, ak pôjdem na UPT, ale bude tam riziko, že keď sa zbavíme chorého dieťaťa, tak nám neprežije ani to zdravé. Rozhodli sme sa, že zachránime aspoň zdravé dieťa a UPT nepodstúpim. Ešte pred odchodom z genetiky mne aj mužovi zobrali krv na genetické vyšetrenie, či nie sme náhodou nosičmi a v budúcnosti sa to nezopakuje. (Mimochodom testy sme mali negatívne a sme zdraví).  

Po odchode z genetiky som musela volať svojmu gynekológovi do nemocnice, aby som mu oznámila, čo sme sa dozvedeli. Dohodli sme sa a na druhý deň som išla za ním na sono. Keď som mu povedala, o aký syndróm ide, zameral sa na tie vady, aké sa uvádzali pri syndróme. Na sone okrem zaostávania v raste nebolo nič, čo bolo spomínané v článkoch o whs deťoch. Žiadne rázštepy, choré srdce alebo obličky a dokonca aj žalúdok sa nám ukázal. Doktor sa tešil z nášho rozhodnutia nepodstúpiť UPT a povedal, že ak by to bolo také zlé, príroda si sama poradí.

Odvtedy som chodila na sono každý týždeň. Bolo mi veľmi zle aj psychicky aj fyzicky. V 30. týždni tehotenstva som prišla na kontrolu a prosila som doktora, aby mi dal vyvolávačku, lebo už ďalej nevládzem. Samozrejme, on je aj výborný psychológ, takže ma hneď schladil, aby som sa upokojila a nechala to na dievčatách, kedy sa rozhodnú ísť von.

Nepatrím medzi ženy, ktoré si stále hladkajú brucho a prihovárajú sa ešte nenarodeným deťom. Robil to môj muž, vždy prišiel a Leuške hovoril, aby veľa papala a Miuške, aby jej niečo nechala 😀. No ja som sa odvtedy, ako nám na genetike oznámili, že budeme mať postihnuté dieťa, ktoré možno ani neprežije, psychicky nastavila iba na to zdravé dieťa. Doma som všetkým zakázala hovoriť o dvoch, pretože ja som čakala iba jedno dieťa. Ale aj napriek tomu sa môj muž stále prihováral dvom deťom a moja mama ich mená písala aj na špinavé okno na aute: Miuška a Leuška. Strašne som bola na nich nahnevaná a dookola som všetkým hovorila, že žiadna Leuška nie je a čakám iba Miušku.

Pri ďalšej kontrole v 36. týždni mi pán doktor oznámil, že už je čas ísť si poležať. Pozerala som naňho prekvapene: veď ja ležím už niekoľko mesiacov! 😀 Ale on samozrejme myslel do nemocnice… Z môjho pohľadu som mala pred sebou posledný víkend pred tým, ako si prinesiem domov ďalšie dieťa – Miu. Postieľka bola nachystaná tiež iba jedna. V pondelok som nastúpila na hospitalizáciu, kde som sa zoznámila s pár dievčatami, ktoré tam už nejaký ten týždeň ležali kvôli rôznym komplikáciám.

S doktorom som bola dohodnutá na sekciu v stredu, pretože on potom odchádzal na dovolenku a ja som si priala mať pri pôrode iba jeho. Viem, že by to zvládli aj iní lekári a lekárky z nemocnice, ale on bol moja veľká opora v tých najťažších chvíľach a stále mi dodával nádej a vieru v zázrak.

V stredu ráno za mnou prišla primárka z detského oddelenia a oznámila mi, ako bohužiaľ nemôžem ísť rodiť, pretože majú voľné iba dva inkubátory a vezú im práve súrny prípad. Pravdepodobne jeden inkubátor budú potrebovať práve pre bábo, ktoré je v ohrození. Keďže ja mám porodiť dve deti a jedno bude inkubátor potrebovať určite a o druhom nemajú istotu, tak ja musím počkať. Plakala som zas ako malé dieťa, pretože som sa tešila na to, ako už konečne budú baby vonku a mne skončí to utrpenie v podobe tehotenských nevoľností. Samozrejme, bola som aj zvedavá, ako to vlastne všetko dopadne. Zároveň ma to dosť sklamalo, keďže to bol posledný deň, keď bol môj doktor v práci a potom odchádzal na dovolenku. Ale našťastie mi pán doktor navrhol ďalší termín, ktorý by som mohla mať v piatok s tým, že on aj napriek dovolenke príde a  „odrodí ma“. Spadol mi kameň zo srdca! Jeho ochota prísť aj počas dovolenky bola úžasná.

Tak nastal ten deň D. Tie prípravy okolo celého pôrodu boli neskutočne dlhé a mala som pocit, že sa už ani nedočkám. Ešte pred celým tým procesom príprav na operáciu som mala debatu s doktormi z detského oddelenia o tom, ako budú postupovať a ešte raz sa ma pýtali, čo majú spraviť s Leou, keď bude na tom veľmi zle. Tak som im ešte raz dala súhlas a poprosila ich aby ju umelo neudržovali pri živote na žiadnych prístrojoch…

Ak niekto zažil cisársky rez, tak vie, čo to prináša. Asi najhoršie pre mňa bolo to pichanie spinálky. To je niečo tak nepríjemné, brrr! Aj teraz mi chlpy stoja, keď si na to spomeniem. A konečne nastal čas, na ktorý som čakala 37 týždňov. Spinálka zabrala a ja som si prestala cítiť telo od pása dole. Pani anestéziologička so mnou stále viedla rozhovor, aby si bola istá, či je všetko OK, až ma „zabila otázkou“: „tak to ste vy, čo ste si vytiahla čierneho Petra ?“ Veľmi „milé“ to od nej bolo, len čo je pravda… Našťastie pán doktor nekomentoval nič, čo práve robil. Bol to divný pocit, vedela som, že sa mi „špára“ v bruchu, podľa zvláštneho tlaku, ktorý som cítila. Nebola to bolesť, ale bolo to divné. Zrazu som len počula, ako sestrička zjajkla: „juuuj! Tá je maličká“ a o chvíľu zasa: „jeej! Aj tá je maličká.“ Za okienkom už čakalo niekoľko doktorov a sestričiek a hneď dievčatá brali preč. Ešte počas toho, ako som ležala na pôrodnom stole a čakala, kým ma doktor pozašíva, priniesli mi na chvíľu ukázať Miu. Bola naozaj malá. Bála som sa opýtať, ako je na tom Lea. Keď ma prenášali zo sály cez chodbu, zastavila nás pani doktorka a oznámila mi že Leuška má 1360g a 40cm a Mia má 2360g a 47cm. Nič viac som stále nevedela.

Keď mi odznela spinálka a začali tie strašné bolesti, tak to bola ďalšia „úžasná“ skúsenosť do života. Doteraz nerozumiem ženám, ktoré si dobrovoľne vyberú rodiť cisárskym rezom… Na druhý deň ma preniesli na inú izbu a priniesli mi Miu. Bola taká maličká a zlatá. Stále iba spala alebo jedla – úžasne dobré bábo. V ten istý deň prišla pre mňa doktorka z JISky, či sa chcem ísť pozrieť na Leu. Videla som ju iba z fotiek čo mi poslal muž a moja mama.

Bála som sa, lebo podľa fotiek vyzerala naozaj strašne. Áno, áno, teraz si možno poviete, čo som to za matku, keď sa takto vyjadrujem o vlastnom dieťati, ale naozaj som sa obávala toho stretnutia. Keďže som nevládala od bolesti stáť na nohách, odviezla ma pani doktorka na vozíčku. Prišli sme k inkubátoru a naozaj Lea vyzerala strašne: iba veľké oči a kostrička. Bola taká malá a chudá. Hadičky jej trčali z hlavy aj z nosa. Pani doktorka mi povedala, že sa jej mám prihovoriť tak, ako som sa prihovárala, keď bola v bruchu. Ja som sa zmohla v tej chvíli iba na plač, pretože žiadne prihováranie v bruchu nebolo, keďže vlastne nemala vôbec prežiť a ja som si ju úplne odstrihla zo svojho života.

Pani doktorka ma hneď začala utešovať, že nemám dôvod plakať, veď Lea je bojovníčka, všetko zvláda super. Ale ja som plakala, lebo až vtedy mi to došlo… Lea prežila a teraz čo s ňou budem ja robiť? Veď prognózy pri jej syndróme boli strašné. Zrazu sa mi v hlave vynárali otázky… Prečo si vlastne prišla ku mne? Prečo si si ma vybrala za svoju mamu? Mňa, čo som ťa odpísala už počas tehotenstva a pohľad na teba mi spôsobuje len bolesť a strach…

Doktori mi vysvetlili, aké vyšetrenia jej budú robiť a že vôbec na tom nie je tak zle, ako sa popisuje pri syndróme. V nemocnici sme strávili s Miou 10 dní a prepustili nás domov. Lea ešte musela zostať v inkubátore pre svoju malú hmotnosť a ešte stále nevedela jesť z fľaše. Kŕmili ju cez hadičku, ktorá jej viedla cez nos do žalúdka. V nemocnici bola skoro mesiac. Každý deň za ňou chodil môj muž a ja som zostávala s Miou doma. Mohla som ísť aj ja, babka by Miu postrážila, ale psychicky som nebola stále vyrovnaná s tým, že som jej mama. Boli dni, keď som za ňou išla aj ja, ale bolo to pre mňa veľmi stresujúce stretnutie. Tato Leu zbožňoval a ja som mu bola za to vďačná, lebo jej nahrádzal lásku matky. Ja som sa za to nenávidela, ale nedokázala som sa vtedy preniesť cez fakt, že mám postihnuté dieťa.

Vždy keď prišiel muž domov od Lei, ukazoval mi fotky a nadšene mi o nej rozprával. Napríklad ako ju mohol mať na hrudi a túliť sa s ňou alebo ako už pomaly začína papať z fľašky. Ale ja som jeho nadšenie nezdieľala. Stále som mala v hlave iba jedno: „Čo s ňou budem robiť?“ Veď ona podľa všetkého bude ležiaca a nič nevnímajúca osoba…

Dňa, keď nám oznámili, že Lea môže ísť domov, som sa obávala ako nikdy predtým. Na jednej strane som sa asi aj tešila, ale stále prevládal u mňa strach a neistota. Keď som Leu obliekala a pripravovala na cestu domov triasla som sa a stále som dúfala, že toto všetko je len zlý sen a ja sa z neho zobudím. Bola taká maličká! Až som sa jej bála dotknúť, aby som jej niečo nezlomila. Aj tá najmenšia veľkosť oblečenia jej bola obrovská. Priniesli nám prepúšťaciu správu s množstvom všelijakých doplnkových vitamínov a ich dávkovaním.

Prišli sme domov, kde už mala nachystanú aj postieľku, ktorú sme zohnali na poslednú chvíľu, keďže som stále nevedela, či ju vôbec niekedy domov prinesieme. Našťastie mám moju mamu a muža, ktorí Leu od začiatku milovali. Všetku starostlivosť o ňu prevzali na seba, keďže som stále nebola schopná postaviť sa k nej ako matka. Stále som len okolo nej chodila a pýtala sa: PREČO?

Asi do troch mesiacov Lea nevnímala svet okolo seba. Mala neskutočné koliky a v noci nespávala. Dokonca, keď mala tri mesiace, musela byť hospitalizovaná pre zápal obličiek. Na hospitalizáciu s ňou išiel tatino.

A tak dni plynuli, chodili sme na rôzne vyšetrenia, kde nám vždy povedali len dobré správy. Žiadne poškodenie orgánov, ako je popisované pri tomto syndróme nemala. Začala som sa aj tešiť. Neskôr už začala vnímať aj okolitý svet, dokonca sa aj na nás usmievať. Potom ale prišla ďalšia rana. Keď mala Lea osem mesiacov ochorela – dostala teplotu a záchvat. Volali sme sanitku a na pohotovosti mi zatiaľ dávali inštrukcie, čo s ňou máme robiť. Uzavreli to ako febrilné kŕče, teda kŕče z teploty. No keď sa to zopakovalo už po tretíkrát, tak jej konečne spravili vyšetrenia a zistili jej epilepsiu. Nastavovanie na lieky trvalo asi ďalšie tri mesiace, počas ktorých nám dostávala záchvaty. Nebola som schopná sa na ňu pozerať, keď mala záchvat. Bol to strašný pocit. Moja mama bola vždy pri Lei a poskytla jej prvú pomoc. Môj muž s ňou strávil toľko času v nemocnici, koľko sme za celý život nestrávili spolu celá rodina. Našťastie sa podarilo nastaviť jej lieky a boj s epilepsiou sa nám darí vyhrávať.

Lea má momentálne 21 mesiacov. Je to živé a veselé dieťa, miluje svoje sestry a rada ich pozoruje, keď okolo nej behajú a jašia sa. Už si vie aj vydobyť plačom svoje. Jej dvojička Mia je jej veľkým vzorom a vidíme, že ju ťahá vo vývoji, aj keď jej občas capne alebo zoberie hračku –  ale veď súrodenecká láska je najviac.

Pre hypotóniu nie je schopná sama sedieť, ale snaží sa, neplazí sa, neštvornožkuje. No odkedy k nám začala chodiť naša vynikajúca fyzioterapeutka Terezka, Lea začala robiť úžasné pokroky. Aj koníky a hipoterapia s Evkou sú obrovská pomoc v Leinom vývoji.

Vďaka tomuto syndrómu som spoznala veľa úžasných žien, ktoré majú rovnako choré deti a môžeme si vymieňať skúsenosti.

Hlavne by som však chcela poďakovať za svoju úžasnú rodinu, ktorá mi psychicky veľmi pomohla vyrovnať sa s tým, že je Lea „inak obdarené dieťa“. Ďakujem svojmu mužovi za to, že sa o Leu staral, keď som to ja nevedela a naďalej je to jeho miláčik. Ďakujem mojej mame, ktorá nám pomáha úplne so všetkým, Leiným krstným rodičom, ktorí ju tiež zbožňujú, kamarátom, ktorým sa môžem vyrozprávať, svokrovcom, ktorí nám tiež pomáhajú. Obrovská vďaka patrí aj pánovi doktorovi Pavlovi J., ktorý ma počas celého tehotenstva vždy vypočul a dodal mi veľkú odvahu, sestričkám – Renátke za hematologickú starostlivosť a Magduške za to, že bola pri mne v tých najťažších chvíľach pred pôrodom. Keď som na niekoho zabudla, ospravedlňujem sa.

To, čo sme s Leou zažili počas spoločných 21 mesiacov, je na dlhé rozprávanie. Môj príbeh je vlastne takým výberom z príbehu, ktorý žijeme. Rada by som ním dodala odvahu rodičom, ktorých postretne rovnaký osud. Poradím, aby nečítali na internete všetky zlé veci, ktoré sa o syndróme píšu a tým neodpísali svoje dieťa ešte pred narodením. Aby verili tak ako my, že sa možno stane zázrak a nebude to také zlé, ako nám na genetike opisovali. Prajem im, aby mali také šťastie na rodinu, aké máme my.

Nakoniec by som chcela napísať, že som nikdy nechápala vetám typu: „choré deti nás veľa naučia“. Pochopila som to až teraz, keď aj ja mám choré dieťa. Učím sa napríklad to, ako sa tešiť aj s úplne banálnych vecí. Nevnímame väčšinou ako zázrak, keď si zdravé dieťa zoberie do rúk hračku, ale keď si ju sama do rúk vzala Lea, vtisli sa mi slzy do očí a zistila som, aká „maličkosť“ mi zlepšila deň.

© Lenka Martineková 

Keď máte záujem Leušku podporiť, je tu možnosť kúpiť si kalendár na rok 2021 s fotografiami troch detičiek. Ide o iniciatívu OZ Wolf, ktoré sa zameriava na podporu detí s Wolfov-Hirshornovým syndrómom a založila ho pani Janka Kanková Farkašová. Výťažok z predaja tohto kalendára sa rozdelí medzi tri dietky a pôjde na financovanie ich terapií a pomôcok. 

Kalendár stojí 9€ a keď sa vám zapáči, môžete si ho objednať cez správu na facebookovej stránke OZ WOLF SK alebo cez e-mail: ozwolfsk@gmail.com

Ďalšou možnosťou podpory je kampaň Pomôžte postaviť Leu na nohy: https://www.ludialudom.sk/profil/detail/47870
 
Ďakujeme <3 

Príbeh nádejnej vodičky

Príbeh, ktorý som sa vám rozhodla porozprávať, je z každodenného života. Je o jednom súboji so strachom. Alebo možno skôr o posúvaní a prekračovaní jednej hranice. Dá sa na to hľadieť rôzne.

 Zdá sa mi, že som veľakrát (nielen) na tejto ceste mala viac šťastia ako rozumu. Snáď za tým stálo to povestné šťastie začiatočníka alebo energia blázna, ktorý sa rád podieľa na takýchto darebáctvach. Viackrát sa mi stalo, že som si spätne uvedomila, ako moja odvaha podozrivo pripomínala hlúposť, ktorá sa však kontinuálne premieňala na skúsenosť alebo sa prelievala do nejakej zručnosti a tú posilňovala. Nemusí to byť vždy pozitívny jav (v zmysle toho, čo sa posilňuje) a rozlíšiť to si pýta veľa pozornosti a ďalších skúseností a tie evidentne človek získava v prežívaní. Často pokusom a omylom. Často pádom a štveraním sa späť. A niekedy mi veru žitie pripomína vzťah s mamou Kami, čo hladká fackami. Ale o tom potom. Nechcem sa priveľmi zafilozofovať, veď som sľúbila každodenný príbeh 🙂

Zhruba pred dvoma rokmi som sa odhodlala prekonať svoj strach zo šoférovania. Pomaličky som ho spoznávala a odpozorovala som si svoje výhovorky a dôvody, prečo akože vlastne šoférovať nepotrebujem. Krásne som si to všetko vysvetlila a ešte som si tvrdila aj to, že predsa žijem ekologickejšie. Veď tie autá predsa smrdia a sú také hlučné!

Ale kdesi, akosi som začala cítiť, že je ten správny čas povedať tomu áno. Nazbierala som energiu na to, aby som sa konečne fóbii postavila a sledovala to čosi skryté v pozadí, čo tichučko vravelo: „toto Ti prospeje.“

Vymyslela som si teda na fóbiu pár „trikov“, aby som jej už prestala uhýbať. Prvá vec bola, že si kúpim auto s automatickou prevodovkou. Radenie rýchlostí bol pre mňa strašiak, pretože mi to bralo veľkú časť pozornosti a tú som chcela venovať situáciám na ceste a zároveň som mala pocit, že som sa to počas autoškoly nenaučila dostatočne. Môj inštruktor mal totiž tendenciu mi v tom „pomáhať“, keďže mi rozbehy nešli. Zistila som, ako mi spojku veľakrát zošliapol a ani sa tým veľmi netajil. Mal aj iné tendencie, ktoré mi uškodili viac, ako mi pomohli a teraz by som to už s najväčšou pravdepodobnosťou riešila inak. Hanbila som sa totiž v tom čase požiadať o zmenu inštruktora a to asi hlavne preto, aby som ho tým neurazila a silná bola aj moja „úcta“ voči učiteľovi ako autorite. Veď autority treba počúvať! (S akou cenou? Hm…).

Tak som teda s týmto nastavením tolerovala jeho nervozitu, občasný krik a aj to, ako mi raz skočil po volante a rozkričal sa, že som toho cyklistu mohla zabiť. A korienky fóbie mocneli. K sebadôvere mi to veru nepridalo.

Bola som napokon rada, že som spravila skúšky neuvedomiac si, ako som si vytvorila poriadny blok na ďalších 7 – 8 rokov. Lekcia do života poriadna.

Ale vrátim sa naspäť k rozhodnutiu prekonať to. Prvý „trik“ automat sa mi pozdával a pridala som aj druhý: hneď, keď prídem v auguste na Slovensko, kúpim si auto. Keď ho už budem mať, prestanem sa vykrúcať a začnem jazdiť. A tak som aj urobila. Nabehla som s kamarátom do bazáru, kde som našla Pežiho – teda peknučký Peugeot s automatickou prevodovkou.

Skontaktovala som sa s jedným inštruktorom, aby so mnou spravil zopár kondičných jázd. Súhlasil s tým pod podmienkou, že prvá jazda bude na jeho aute, aby si spravil obraz o tom, čo viem. Bolo to také to auto, čo má pedále aj na pravej strane. Ale… Manuál!

Ani za svet som mu nevedela vysvetliť, že sa manuálneho radenia bojím, že práve preto som si kúpila automat… Nie, skúšobná jazda musí byť!

Tak som napokon súhlasila mysliac si, že spravíme nejaký príjemný nenáročný okruh – veď som mu vravela, že mám obavy. Uhm. Hodina strachu strachoviča bola predo mnou. Po chvíľke jazdy mi povedal: „veď Vám to ide! Čo sa bojíte.“ a možno sa aj usmial. To neviem isto, lebo moja pozornosť sa snažila pracovať na plný pohon a možno mi aj vlasy stáli dupkom. Emócie som mala na úrovni zvieraťa, ktoré sa nevie rozhodnúť, či je lovec alebo korisť. Nohy som mala mierne skamenené a ledva som nimi tie pedáliky zošľapovala. No a prečo nie, zobral ma aj na obchvat. Našťastie bol upchatý, takže sme veľmi rýchlo zišli dole…

Keď som vystúpila na Kamennom námestí, nebolo veru len námestie kamenné! Ešte ma milo povzbudzoval, že mi to ide super a pokojne by som aj manuál zvládla. Možno hej, ale v tom momente som bola rada, že zvládam chodiť. Poďakovala som sa a na chvejúcich sa poloskamenelých nôžkach som odchádzala preč. S bolesťou ako čert v obličkách, so skráteným dychom a postupne chvejúcim sa celým telom. „Ale veď dobre mi to ideee!“ vravela som si a chcelo sa mi plakať.

V ten večer, po tom čo mi adrenalín s kortizolom skoro odrazili dekel, som to fakt chcela vzdať. Premýšľala som: „Ako to vôbec môžem zvládnuť, keď mi telo takto štrajkuje? Čo tie obličky? Čo keď zasa len chytím zápal a bude zle? a podobne. Snažila som sa upokojiť. Veď Ďalšia jazda už bude v mojom automatíku… Nevzdávať sa! Hlavne strachu nie.

Po pár jazdách s inštruktorom som sa ozaj cítila lepšie. Bol to výrazne pokojnejší typ, i keď ma občas podpichoval, ale zobrala som to ako jeho štýl a akceptovala som to. Podstatné pre mňa bolo naučiť sa za volantom nebáť.

A potom prišla tá veľká chvíľa! Sadnúť si za volant sama. Fuu… To bolo. Už len samotná predstava vo mne vyvolávala stresovú reakciu, ktorá na striedačku menila svoje podoby ako chameleón. Ale bola tam aj túžba ísť do toho, cez všetok ten zmätok a strachy.

Jazdila som najskôr na vedľajších cestách a v noci a spoločnosť mi spočiatku robili braček a mamina. Musela som si zvyknúť na rýchlosť a rozvinúť si schopnosť reagovať. Na začiatku sa mi zdala super-rýchla aj päťdesiatka! Poviem vám, bolo to rodeoJ (alebo road-eo?)

Múdrosti typu „veď sa neboj“ alebo ešte lepšie „to sa nesmieš báť!“ mi pri tom vôbec nepomáhali, ale chápem, že boli mienené dobre. Strach sa ťažko chápe niekomu, kto ho nemá alebo si ho neuvedomuje. Ale na to máme našťastie odvahu.  

Jedna konkrétna situácia za všetky: Mala som odviezť našich domov z Devínskeho jazera. Vravela som mame, že plné auto detí nie je dobrý nápad. „Ale čoo! Ty to zvládneš!“ povedala mi povzbudivo. Ocenila som jej pokus o podporu, ale istá som si nebola.

Rozhodla som sa ísť cez Devín mysliac si, že tam bude menej áut. Na zatáčke z Devínskej sa však objavil ujo cyklista! Zmrzla som totálne a zastavila som v panike na zastávke odchádzajúc zo sedadla vodiča s adrenalínom ktovie akého levelu. „Kamilko ideš!“ povedala som bratovi, ktorý to prevzal. Predýchavala som situáciu na sedadle spolujazdca a mamina sa ma snažila upokojiť. Že to prejde… Že si zvyknem…

Ach. Nebolo to veru ľahké. A tú hranicu som posúvala postupne s tajným – netajným želaním odísť v septembri na aute do Rumunska. Tomu nikto samozrejme neveril! A ja tiež nie. Iba nenápadne, niekde z hlbín sa ozýval hlások: ver si.

V septembri som sa odhodlala ísť sama do Čiech. Vyšlo to a dodalo mi to odvahu. A napokon sa mi podarilo odísť s Pežinom aj do Rumunska. S kamarátkou sme si spravili road trip a za volantom sme sa striedali. Moje stresové prejavy prežila a našťastie prežilo aj naše kamarátstvo, za čo som vďačná.

Dumala som, či to niekedy pôjde aj bez toho strachu a pocitu nepohody, ktorý mi jazdenie a situácie na ceste vyvolávali. Sprvoti som jazdila, lebo som „musela“ a túžila som sa to naučiť. A chcela som aj niečo vidieť, spoznať nové miesta a môcť sa tam odviezť. A tak nejak to pomaličky išlo – ďalšie leto som prišla domov sama s tým, že som si spravila dve zastávky na miestach, ktoré som si rada pozrela. A tento rok ma určitá nevyhnutnosť priviedla k tomu, aby som tú cestu prešla na jeden šup. Približne 13 hodín na cestách medzi Bukurešťou a Bratislavou. To bolo niečo. Som rada, že som to zvládla s pocitom podpory zo všetkých strán.

Jazdenie mi v mnohom pripomína život. Veľa sa tým učím a sledujem aj svoje pocity a reakcie. Dalo by sa mi o tom popísať aj viac, ale mám pocit, že na teraz stačí. Môžem konečne povedať, že sa mi to zapáčilo. Rada jazdím. Dáva mi to akýsi pocit slobody vo viacerých ohľadoch. Zaviedla som si aj mantru jazdenia;) Najprv to bolo: pozorne, bezpečne, ohľaduplne. I keď z tej ohľaduplnosti ma ešte stále veľa situácií dokáže vyviesť, ale sledujem, že aj to sa postupne mení a dokážem byť ohľaduplná aj tam, kde som predtým nevedela byť. (Dumám si, či sa dá byť ohľaduplná vždy, respektíve aj v situáciách, keď sa stretnem s neohľaduplnosťou a tak.) Najnovšie som si pridala aj kvalitu „v pohode“ a tá mi priniesla do jazdenia úplne nový rozmer. Avšak pozornosť je na prvom mieste. A myslím si, že nielen za  volantom.

Poďakovanie za obrázok: <a href=’https://www.freepik.com/photos/car‘>Car photo created by wirestock – www.freepik.com</a>

Malý a veľký svet

V článku Malý a veľký svet prinášam zopár náhľadov na knižku Biele miesta od Moniky Kompaníkovej. Napísala som ich nejaký čas potom, čo vyšla, takže je to veru už pár rokov…

A o čom teda tento príbeh je? 🙂 

Biele miesta kniha

Mladá autorka Monika Kompaníková prichádza po svojom debute, zbierke poviedok Miesto pre samotu, s novelou Biele miesta – dojímavým, krehkým príbehom o samote, hľadaní zmyslu života, túžby po jeho naplnení a v neposlednom rade aj o rezignácii a zániku.

Rozprávanie sa dotýka života obyčajných, jednoduchých ľudí, najmä dvoch súrodencov Dávida a Terezy. Ich existencia je silne ovplyvnená detstvom stráveným v malej rázovitej dedine Medovarky, ale najmä pôsobením ich matky, odloženej, zabudnutej ženy postupne prichádzajúcej o rozum pod vplyvom samoty, vlastnej introvertnosti a nešťastia.

Dej novely sa nerozvíja, nenapreduje, akoby stál na jednom mieste. Vynárajú sa v ňom záblesky z minulosti, krátke epizódy z detských čias, zjavujúce sa v nechronologickom poradí, zdanlivo náhodne, tak, ako spomienky. V pozadí sa objavuje existencia a postupný zánik dediny Medovarky a paralelne život rómskej osady nazývanej rúbanisko, ktorá kontrastne s úpadkom rodného miesta postáv prejavuje životaschopnosť a expanziu. Z pôvodnej dediny a podobne i z rodného domu napokon zostane len „biele miesto“, či už na mape, alebo v srdciach hrdinov: „Aj tá cesta do dvoch rokov zarastie. O dva roky ju už nenájdete, o čo sa stavíte! V nových mapách už bude len biely fľak.“

Matka Agáta predstavuje silný element v rozprávaní a je vykreslená s  prvkami tajomna vyvolaného neschopnosťou komunikovať s okolím a taktiež jej chabými znalosťami o svete „vonku“. Vníma iba svoj „malý svet“, ktorého rozmery sa dajú ohraničiť rozlohou spomínanej dedinky, ba dokonca plotom obklopujúcim jej malý pozemok. Táto simplexná žena trpí nespravodlivosťou života, proti ktorému sa však nikdy nedokázala postaviť, až nakoniec úplne rezignovala. Napokon zomiera tak, ako žila – nepoznaná, osamotená a nepochopená. Zostáva po nej iba denník vysvetľujúci málo z jej „záhadnej existencie“. Obsahuje predovšetkým výmysly, praktické zápisky a úryvky z modlitieb, stáva sa však prostriedkom na evokáciu spomienok a vyvoláva potrebu odhaliť záhadu muža zakopaného niekde pri dome.

Podobne ako matka, aj jej deti sú konfrontované s protikladom veľkého a malého, „poznaného“ sveta a najmä s neschopnosťou ovplyvniť jeho beh. Postupne však unikajú z jej područia, hľadajú si vlastnú cestu, po tom, čo sa vyrovnávajú so spomienkami.

Text Moniky Kompaníkovej je naplnený bezmocnosťou, dezilúziou a vnútorným osamotením indivídua vo „veľkom svete“. Je to príbeh, ktorý sa zameriava na duševné prežívanie postáv, ich pocitový svet a (ne)schopnosť vyrovnávať sa so skutočnosťou.

I keď sa mi občas pri čítaní zdalo, že aj samotný text má „biele miesta“, bol to zaujímavý zážitok. A príťažlivá je aj ďalšia knižka Moniky Kompaníkovej – román Piata loď. Tento príbeh bol aj sfilmovaný a preložený napríklad do rumunčiny. Po rumunsky si ho môžete prečítať vďaka prekladateľke Helliane Ianculescu pod názvom A Cincea Corabie.    

Básnik hľadania a odhaľovania

Pravdupovediac, už si nespomínam, ako som sa k tejto knižke dostala. Ale som rada, že to tak bolo:) Teším sa aj, že poeti a poézia stále ešte žijú a niekto nachádza odvahu vydávať aj básnické zbierky. Mainstream to veru nie je, avšak niekto si v tom nájde zaľúbenie. Verím.

Rudo Režnák : Hľadať kameň , (vydané vlastným nákladom), Bratislava 2007, 34 s.

Útla zbieročka Hľadať kameň od Ruda Režnáka sa dá nazvať pokusom o poodhalenie základných pilierov ľudského života. Lyrický subjekt opojený poéziou – presnejšie konkrétnym tvorivým aktom – sa nám snaží tlmočiť svoju (životnú) filozofiu poznačenú horúčkovitým pátraním po zmysle alebo princípoch existencie, i po mieste a čase na zemi.

Myšlienkový obsah zbierky je nasýtený a vyžaduje si pozorného a vyspelého čitateľa. Na interpretáciu väčšiny textov je potrebné poznať naozaj široký kontext, pričom význam veršov je bez neho zahmlený a nemôžeme sa nechať oklamať ani ich jednoduchou formou. Ak však potrebnou kompetenciou disponujeme, postupne spolu s básnikom „vykopávame“ či „hľadáme kameň“, teda v najširšom zmysle to, čo je podstatné.

Sám lyrický subjekt vyjadruje zámer podať „svedectvo o tomto svete“ a jeho prostredníctvom vydáva aj svedectvo o sebe. Prezentuje svoj vzťah k životu, poézii, láske, Bohu, ako i vlastné pravdy. Robí tak cez svojskú obraznosť dosahovanú najmä miešaním konvenčných a invenčných obrazov, ich rôznymi modifikáciami a variáciami. Využíva účelnú hru so slovami a sémantikou

(„oproti všetkým trampotám
ty spievaš a ja žblnkotám

a navzdor lesným príšerám
ty veríš a ja vyvieram“)

a zároveň aj stupňovanie a pointovanie textov.

Pre túto lyriku je evidentná inklinácia ku kultúre a tradícii, ako i snaha vtisnúť jej vlastnú, osobitú pečať. Subjekt si uvedomuje, že nepíše o nových témach

(„Čo povedať
keď všetko už bolo povedané
a to čo nebolo
sa nedá“)

a v jeho repertoári sa okrem už spomínaných motívov objavujú – okrem iných – smrť, utrpenie, večnosť, sny, pravda alebo krása. Pozoruhodné je napríklad uchopenie lásky disponujúcej v zbierke viacerými podobami – od vyjadrenia jej podstaty

(„Láska je vraj to čo sa tratí
Čo hynie v temnote
Pád zo závratí do závratí
A pravda v nahote)

až po zosobnenú formu lásky bez dôvery.

Výrazná je aj prítomnosť živlov, predovšetkým ohňa, ale i vody a zeme, ktoré mnohokrát na motivickej úrovni koexistujú:

„nenapraviteľný horiaci
milenče vôd a lesov
s očami tmy
čo zem si znenávidel“.

Oheň tvorí základ všetkého, spája sa najmä s večnosťou, smrťou, ale i vášňou, voda predstavuje slobodu a viaže sa so snami, zem zasa reprezentuje stabilitu, hmatateľnú matériu, je spojivom s minulosťou a zároveň úkrytom hľadaného kameňa.

Sledovaná intelektuálna poézia otvára – navzdory svojej skratkovitosti – široký interpretačný priestor. Pátranie po živote – ktorý je vlastne „cestou od popola k prachu“ – sa uskutočňuje cez vlastné nazeranie a skúsenosti v súčinnosti s dávno nadobudnutým poznaním našich predkov, čoho dôsledkom je výrazná aluzívnosť.

I keď „básnikova harfa zavše klame“, lyrika mladého poetu docta Ruda Režnáka je uveriteľná a mnohým určite i blízka. Za polytematickosťou sa skrýva jeden tón, poznačený odkrývaním – rozumom či srdcom – neodhalených skutočností, a verím, že toto zanecháva výraznú ozvenu aj vo vlastnom, hľadajúcom vedomí.

© Lucia Anna Trubačová

Recenzia je uverejnená aj na stránke http://www.iliteratura.cz/Clanek/25183/reznak-rudo-hladat-kamen

Obrázok je ilustračný a vďaka patrí ~ 

<a href=“https://www.freepik.com/free-photos-vectors/arrow“>Arrow photo created by wirestock – www.freepik.com</a>

 

Page 1 of 2

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén