priestor pre liečivú silu príbehov

Autor Lucianna Page 1 of 2

O MAČKÁCH a MYŠIACH – predátorská vz. obranná agresivita

Dr. George Simon v tomto videu vysvetľuje extrémne dôležitý rozdiel medzi agresivitou, ktorá vychádza z odpovede zaútoč/uteč a agresivitou, ktorá je inštrumentálna, teda zámerná. Inšpirovalo ma k úvahe.
 
VIDEO ➡️
 
Prečo je tento rozdiel dôležitý?
 
Odpoveď zaútoč/uteč/zamrzni je motivovaná strachom – je to obranná agresivita a tak ako pri všetkých odpovediach jej sila závisí od situácie. Zvieratá to majú prirodzené, u ľudí sú často tieto mechanizmy prepletené s inými vnútornými nastaveniami, ktoré veľmi často vychádzajú z neliečených, ignorovaných a smerom von /na druhých/ projektovaných zranení a tráum a odpovede tak môžu byť zmätené, nepriame, škodlivé, ubližujúce, manipulatívne, atď. Skrátka – idú von nesprávnou cestou.
 
Táto predstava de facto obrannej agresivity je široko rozšírená a mnohí si dokonca myslia, že je to jediná forma.
 
Avšak existuje aj druhý typ agresivity, ktorá je zámerná a inštrumentálna. Je to agresivita predátora, lovca.
 
V prírode si to môžeme všimnúť napríklad u mačiek, keď sa rozhodnú uloviť myš. V takom prípade sa nenahrbia, nesyčia, hrozbu neodstrašujú a čo je dôležité – idú loviť, majú teda zámer a cieľ, ktorému prispôsobujú svoju stratégiu. A u nich je to prirodzené a automatické – robia len to, čo treba a čo im funguje. Keď im to nefunguje, musia sa prispôsobiť a hľadať inú cestu.
 
Keď sa zľaknú, hrbia sa, syčia, vystrkujú drápy, sú pripravené do boja a chcú hrozbu zaplašiť, ale – a to je dôležité – nechcú bojovať. Chcú hrozbu zaplašiť a ďalej sa vyvaľovať na slnku alebo si ísť svojou cestou. Do boja sa pustia až keď je to nevyhnutné a nedá sa inak.
 
Agresivita predátora je iná – keď mačka chce uloviť myš, nevydáva žiadne zvuky a hľadá takú cestu, ktorú myš nevycíti. Chce ju uloviť a vidí v nej len svoj obed. Myš je korisť a to je pre ňu podstatné /mačka si neberie servítky/.
 
U ľudí je to ešte chúlostivejšie. Väčšina si totiž ani nedokáže predstaviť a konceptualizovať predstavu, že by im niekto chcel zámerne ublížiť, oklamať ich alebo ich využiť či zneužiť. A preto ani nevedia v takýchto situáciách správne a pohotovo reagovať /chýba im inštinkt myši alebo ešte lepšie inštinkt levice brániacej svoje mladé a je to vďaka potláčaniu a tabuizovabiu primárnych obranných emócií strachu a hnevu a ich škodlivému prekrúteniu. Za toto prekrútenie vďačíme práve tomu, že ich potláčame až démonizujeme/.
 
Emócie sa majú žiť, majú prúdiť. Každá z nich má v systéme svoje miesto a sú to nosičky správ. Ak je nejaká v nerovnováhe – nejak vyskakuje, pýta si pozornosť, niečo vás bolí, ťaží, otravuje atď. – to je výrazná SPRÁVA. Otázkou je, ako si / v prvom rade SEBE/ vieme načúvať a správy interpretovať. Nakoľko sa vieme a sme ochotní pozrieť do svojho vnútra. A akiste ste si už všimli, že náš ekosystém je v extrémnej nerovnováhe. Podobne ako ľudský biosystém. O spoločenskom radšej pomlčím…
 
Keď sa od primálnych /prvotných/ emócií prúdiacich z nášho základu odpájame, dostávame sa do vratkého neukotveného priestoru a spoliehame sa napríklad čisto na myšlienky alebo tzv. vyššie emócie. Bez interpretácie tých základných sú tieto prosto bez nôh. Uletené. A to nemyslím hanlivo – to je fakt.
 
Zameranie na obrannú agresivitu sa ukazuje ako problém aj v rámci terapie, kde väčšina prístupov berie na vedomie len tento typ – agresivita ako odpoveď na hrozbu.
A predátori toto dobre vedia a ľahko to zneužívajú.
Sú ako nehlučné mačky vždy pripravené chňapnúť po tom, čo chcú. /a zriedka si berú rukavičky/.
 
Dr. George Simon podáva veľmi dôležité zistenia zo svojej dlhoročnej praxe s ľudmi s poruchou charakteru v knihe: In Sheep’s Clothing: Understanding and Dealing with Manipulative People. Tu sa dá zohnať ➡️
 
Veľa reálneho šťastia vám želám!
 
/LA/

ZDVORILOSŤ A INTERAKČNÝ RITUÁL

Úvahy o mieste zdvorilosti v rámci interakcie a teoretických východiskách ďalšieho výskumu

Politeness and Interactional Ritual

Reflections about the place of politeness within the field of interaction and theoretical recourses for the further research 

Abstract. In this paper we reflect the place of politeness within the field of interaction and we are proposing some of the theoretical recourses for the further research of linguistic politeness based on our previous inquiries. We examine the question how does the politeness phenomenon relate to interactional rituals and in what way is this phenomenon useful and important as a part of the interaction. Doing so we outline the main characteristics of politeness as well as impoliteness phenomena. At the same time we consider the redefinition of the concepts of face and ego in the relation to the proposed deeper reflection of participant’s personality which we see as one of the main constituents and determinants of interaction itself. 

Key Words: Politeness; Impoliteness; Interactional ritual; Face; Ego; Personality; Psychological Boundaries 

Zdvorilosť je nepochybne jedným z najzaujímavejších fenoménov v rámci ľudskej spoločnosti a kultúre. Jeho premenlivá povaha a presahy do rozličných disciplín (jazykoveda, filozofia, etika, etiketa, atď.) láka filozofov a jazykovedcov už pomerne dlhú dobu. V reze času si bádatelia kládli rôzne typy otázok. Pátrali napríklad po pôvode zdvorilosti, a tak skúmali jej korene ako javu, upriamovali pozornosť na jej rozličné vyjadrenia a manifestácie v jazyku, v reči tela a v rozličných situáciách, dávali ju do súvislosti s rituálmi a rituálnym správaním, hľadeli na ňu ako na prostriedok umožňujúci kultivovanú medziľudskú interakciu a v tomto zmysle potom spätne kultivovali a vylepšovali aj formy zdvorilosti. A to je stále len malý výsek z poľa záujmu o zdvorilosť.

Ako súvisí zdvorilosť s interakčnými rituálmi a prečo je potrebná? 

S vnímaním rituálu, ako dôležitej a potrebnej – i keď nadstavbovej – súčasti medziľudskej interakcie sa stretávame už v klasickej čínskej filozofii. Náchádzame ho u filozofov, ktorí sa priamo zaoberali rituálmi, ich vytváraním a používaním v praxi a zároveň aj rituálnym správaním. Napríklad Sun-c (približne 6. storočie pred Kr.) v rámci rozvíjania svojich úvah o rituáloch v zmysle akoby prirovnal inovácie starých mudrcov, ktoré nám majú pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu, k výrobe hrncov:

Všetky rituály a zdvorilosti boli odvodené z rafinovanosti mudrcov. Podobne ako keď hrnčiar hnetie hlinu a vyrába nádoby. Nádoby sú výtvorom hrnčiarovej zručnosti, nie sú pôvodným výtvorom ľudskej prirodzenosti… Mudrci zhromaždili svoje úvahy a myšlienky, vytvorili prax umelosti a precedensov, čím vyvinuli rituály a zdvorilosť a dovolili vyrásť zákonom a štandardom.

     Človek by sa mohol domnievať, že Sun-c prirovnával vytvorenie ľudských štandardov, práv a rituálov k hrnčiarskej výrobe: dvom základným myšlienkam, ktoré transformovali, čo ľudia môžu robiť. Ale práve naopak, Sun-c vlastne prirovnával vytvorenie ľudskej spoločnosti k fádnemu, zdĺhavému procesu učenia sa, ako vyrobiť hrniec. Upriamoval pozornosť na myšlienku, že rituál sa neobjavil jednoduchou náhodou, bolo to zámerne vynaložené úsilie. Spôsob, akým mudrci vytvorili rituál, sa podobá úsiliu hrnčiara naučiť sa vyrobiť hrniec, a to tak, že pracuje s hlinou, snaží sa ju precítiť a predstaviť si, aký by mala mať tvar. Mudrci začlenili do svojej ľudskej prirodzenosti umelosť a vypracovali si zmysly, aby mohli vnímať, ako môžu byť ľudské interakcie zmenené, a predstaviť si, aký typ konania v zmysle akoby by im mohol pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu. Postupom času boli schopní vyvinúť rituály presne tak, ako sa hrnčiar naučí vyrobiť hrniec. V Sun-cho ponímaní sa vzostup ľudskej kultúry a sociálnych rituálov neudial v podobe jedinej veľkej inovácie, ale rozvíjal sa postupne prostredníctvom každodennej činnosti vyvinutej pomocou umelosti.“0

Môžeme si všimnúť, že umelosť a rafinovanosť sú tu kľúčovými pojmami a skrýva sa za nimi vedomé úsilie človeka vo vzťahu k vylepšovaniu a zušľachťovaniu svojho správania, ktoré má prispievať k hladšiemu – v ideálnej rovine až hladkému – priebehu interakcie, čo sa samozrejme nevyhnutne odráža aj v jazykovom správaní a v jazyku ako takom. Za výsledky takéhoto úsilia môžeme potom považovať existujúce zdvorilostné frázy a formy od jednoduchých pozdravov po celkové spôsoby vyjadrovania sa smerujúce až k javu, ktorý môžeme vnímať ako integrovanú, zosobnenú – a teda na tomto stupni organickú – zdvorilosť. Branie ohľadu na druhú osobu tu získava na hĺbke a vyplýva nielen z poznania potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností osoby, s ktorou vstupujeme do interakcie, ale aj – a možno v prvom rade, keďže naše poznanie druhej osoby je veľakrát obmedzené – z poznania svojich potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností, ktoré spolu s nami do interakcie vstupujú a utvárajú i naše psychologické hranice. 

    Ďalšie pozoruhodné ponímanie zo starovekej Číny pochádza od Konfúcia (552/551 pred Kr. – 479 pred Kr.), ktorý svoju pozornosť venoval otázkam každodenného života a spôsobom, akými ho žijeme. S témou zdvorilosti ho spája práve jeho vnímanie rituálu, ako prostriedku zušľachťovania našich odpovedí na rozličné situácie, čo nám umožňuje postupne reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, namiesto automatickej emocionálnej reakcie. Dôležitým bodom jeho filozofie sú teda tzv. rituály akoby, na ktoré neskôr nadviazal už spomínaný Sun-c‘:

„Prečo vravíme „prosím“ a „ďakujem?

Pred tromi storočiami boli európska spoločnosť a sociálne vzťahy úplne vymedzené dedičnou hierarchiou. Ak poddaný hovoril s pánom, používal konkrétne úctivé vyjadrenia, a keď aristokrat hovoril smerom dolu s poddaným, použil zasa úplne odlišné formy. 

Keď sa začali v mestách rozvíjať obchody, ľudia z rozličných vrstiev začali vzájomne jednať novými spôsobmi. Rozvinuli sa rituály, v ktorých kupujúci a predávajúci mohli konať tak, akoby si boli rovní, i keď v skutočnosti neboli. Výmena „prosím“ a „ďakujem“ bola krátkym momentom, počas ktorého mohli účastníci prežiť zdanlivú rovnosť. 

Taktiež vykonávame tento rituál akoby. Predstavte si, že večeriate a vaše dieťa (alebo synovec či vnúča) sa dožaduje: „Podaj mi soľ.“ Ak je dieťa veľmi malé, chápete, že sa ešte nenaučilo spoločenské spôsoby, takže by ste mohli povedať: „Dobre, ale čo povieme…?“ Alebo: „Aké je čarovné slovíčko?“ Nemusí odpovedať hneď, a tak ho požiadate znova. „Čo povieš…?“ A potom pokračujete, kým dieťa nepovie, „Prosím, podaj mi soľ.“  Nato mu podáte soľ a povediete ho k tomu, aby poďakovalo.“1 Táto situácia zároveň veľmi jasne poukazuje na mechanizmus, na báze ktorého prebieha internalizácia istých foriem správania v rámci socializácie a dieťa je postupne podmieňované a vedené k spoločensky a kultúrne zaužívaným spôsobom interakcie – k tomu, čo je považované za správne a primerané.

Je tu zároveň prítomný aj iný aspekt, a to možnosť vstúpiť do rituálu, v ktorom dieťa bude konať tak, akoby si pýtalo niečo od seberovného. Zámerom teda nemusí byť priamo jeho programovanie konať určitým spôsobom, ale snaha naučiť ho, čo to znamená vypýtať si niečo od rovnocennej ľudskej bytosti a prejaviť vďačnosť. (Otázka aké zámery vychovávajúce osoby v skutočnosti implementujú je pritom otvorená ďalšej diskusii.)

Autori Gross Loh a Puett idú v uvažovaní ďalej: „Ak sa túto výmenu naučí iba ako rutinný akt, tak sa ju nenaučilo správne. Najskôr to samozrejme je rutinný akt, jeden z mnohých, ktoré sa pri socializácii naučí vykonávať. Ale ak to robí opakovane, začína si všímať, prečo je to tak. Takisto pochopí, ako veci zlepšiť. Vidí, ako ľudia reagujú na jeho „prosím“ a „ďakujem“ a naučí sa, kedy stačí povedať tieto slová alebo kedy lepšie zapôsobia iné slová či zmena tónu hlasu alebo výrazu.“2

     Aj v tomto prípade sa zdvorilosť ukazuje ako prostriedok, ktorý komunikantom umožňuje prejaviť si navzájom rešpekt, úctu, či dokonca rovnosť. Dá sa povedať, že funguje ako akýsi „tmel“ interakcie, ktorý zároveň vytvára, respektíve môže vytvoriť, pre komunikantov pocit bezpečia. A tu sa práve ukazuje aj jej hodnota a potrebnosť. Narážame tu zároveň na dva aspekty zdvorilosti ako javu, na ktoré sme upozornili v štúdii venovanej základným aspektom a črtám jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu, a to na historickú relatívnosť (tzv. historicita) a kontextovú podmienenosť.4 

Rituálnosť zdvorilosti sa odzrkadľuje už v samotnej etymológii pojmu, pri ktorej sa v našom kultúrnom kontexte dopátrame k miestu jej vzniku, teda k panskému dvoru a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Podobnú etymológiu má aj český výraz zdvořilost, nemecký výraz Höflichkeit a podobne.

Hodnota a užitočnosť zdvorilosti ako javu sa ukazuje aj vo vzťahu k jej náprotivku, teda nezdvorilosti. S nezdvorilosťou sa v jej rozličných podobách  – explicitných alebo implicitných – v interakciách stretávame pomerne často. Pri tomto uvažovaní je dôležitý práve predpoklad, že zdvorilosť a jej prejavy a formy umožňujú tento negatívny aspekt prekonať a/alebo zjemniť. Otázkou je, ako tento mechanizmus funguje a kedy je zdvorilosť organická a, naopak, kedy je falošná a umožňuje maskovať negatívne intencie.5 Vychádzame z predpokladu, že oba javy – zdvorilosť aj nezdvorilosť – sú v rámci interakcie príznakové (viď nižšie).  

Za základné črty zdvorilosti pritom považujeme branie ohľadu na druhých (s tým súvisí rešpektovanie hraníc komunikačného partnera či partnerov), obmedzovanie potenciálnej agresivity a do kontextu zdvorilosti spadá aj úctivosť, ochota pomôcť a/alebo spolupracovať, milota, náklonnosť, prívetivosť a pozornosť voči druhému. Prejavov a vyjadrených manifestácií zdvorilosti môžeme samozrejme odsledovať viac, a to aj v jazykovej aj v momojazykovej realite. 

Na druhej strane nezdvorilosť signalizuje absenciu alebo nedostatok brania ohľadu voči komunikačnému partnerovi a jeho psychologickým a fyzickým hraniciam, prejavuje sa ako verbálna či neverbálna (teda často skrytá) vulgárnosť a hrubosť, neochota spolupracovať a hľadať kompromisné riešenia, čo môže vyústiť až do fyzickej agresivity. Aj nezdvorilosť pritom môžeme považovať za pole, do ktorého spadajú isté prejavy a manifestácie, ktoré zväčša intuitívne považujeme za nezdvorilé, a to často práve v opozícii voči zdvorilým prejavom. Môžeme si predstaviť, že interakcia zbavená zdvorilosti a jej manifestácií by bola vo svojej podstate surová, poháňaná buď primitívnymi emóciami alebo ego-orientovanými potrebami.   

Komplexný proces interakcie a ne/zdvorilosť 

Zdvorilosť je vo viacerých teóriách práve tým prostriedkom, ktorý nám umožňuje hladký priebeh interakcie a neohrozovať si navzájom svoje tváre. Koncept tváre je v rámci prístupov k (jazykovej) zdvorilosti bohato využívaný a to v rámci pragmatických ako aj postpragmatických teórií či prístupov. O rozšírenie tohto konceptu sa zaslúžil Erving Goffman, americký sociológ, ktorý rozvinul teóriu interakcie v 50. – 60. rokoch 20. storočia. Goffman upozorňoval na to, že súdobá sociológia a sociálna antropológia priveľmi zdôrazňuje hľadanie symbolických významov sociálnych činností a ignoruje signifikantnosť ľudskej bytosti v týchto činnostiach. Naznačoval, že naše poznanie sveta a miesta, ktoré v ňom zastávame, dosahujeme výlučne prostredníctvom interakcie. V oblasti ľudskej interakcie vidí miesto, v ktorom boli ustanovené formy rituálneho správania, čo je pozorohudná paralela s vyššie spomínanými koncepciami z tradičnej čínskej filozofie. Goffman predstavil svoje ponímanie konceptu tváre v eseji On Face Work, ktorá vyšla súborne aj s inými esejami v publikácii Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior.6 Odkazuje pritom na čínsku antropologičku Hsien Chin Hu, ktorá ako prvá s týmto konceptom pracovala7, pričom tvár redefinuje ako „pozitívnu sociálnu hodnotu, ktorú osoba pre seba účinne požaduje podľa línie, o ktorej iní predpokladajú, že ju prijala v danom kontakte“7. Počet možných línií, ktoré môžeme zvoliť v rámci verbálnej interakcie, môže byť obmedzený, ale stále máme možnosť voľby. Tvár osoby nie je statická, môže sa meniť povedzme v závislosti od situácie, a to medzi interakciami alebo aj v rámci jednej interakcie pri zmene podmienok. Goffman dokonca tvrdí, že akokoľvek môže byť tvár pre jednotlivca dôležitá, je iba zapožičaná od spoločnosti. Tvár je v jeho ponímaní premenlivá entita, dá sa povedať, že až nestabilná, ale zároveň je pre človeka veľmi podstatná a vstupuje do každej interakcie.   

     Na Goffmana vo svojom prístupe k zdvorilosti nadväzuje Richard J. Watts, avšak v posunutom zmysle.  Tvár v jeho ponímaní v podstate pripomína jadro osobnosti (Self) a činnosť tváre znamená základ ľudskej – nielen komunikačnej – interakcie. Vyzdvihuje to, že Goffmanova práca sa zameriava na mikrolevel ľudskej interakcie, zvažuje, čo je povedané a vykonané indivíduami zapojenými do interakcie. Jednotlivec v takýchto situáciách zapája isté „štylizované“ predpísané úkony, ktoré sú známe všetkým participantom. Watts tvrdí, že systém činností, konvencií a procedurálnych pravidiel, o ktorých hovorí Goffman, sú de facto náplňou jeho konceptu prezieravého správania v rámci istého typu sociálnej aktivity a tento systém je tam práve preto, „že je kontinuálne znovu konštruovaný prostredníctvom reči a bol posúdený ako ,správny, ,opodstatnený’ alebo ,dobrý’“8.

Watts poukazuje na dôležitosť relatívnosti pojmu zdvorilosť (v zmysle „čo je zdvorilé pre jedného, nemusí byť pre druhého), vyzdvihuje hodnotiaci aspekt, a tak i potrebu skúmania kontinua zdvorilý – nezdvorilý, pričom tieto dve stránky spolu úzko súvisia, ako sme spomínali vyššie. (Ne)zdvorilosť je podľa neho vždy príznakovou formou (jazykového) správania, pričom nepríznakovou formou je prezieravé správanie (porovnaj s obrázkom č. 1), ktoré môže byť „jazykové aj nejazykové, participantmi považované za vhodné pre nadchádzajúcu sociálnu interakciu“9. Termín  prezieravé (politic) autor navrhuje v zmysle sekundárneho, t. j. teoretického konceptu „práve preto, že nie je súčasťou bežného používania a poukazuje na široký rozsah foriem spoločenského správania, ktoré zahŕňajú, ale sú zároveň širšie ako to, čo by sme laickými termínmi mohli označiť ako ZDVORILÉ“10. Väčšia časť relačnej práce v akejkoľvek interakcii je podľa neho nepríznaková a teda neuvedomovaná. Jednotliví participanti totiž pociťujú, že súčasti verbálnej interakcie sú v súlade s normami ustanovenými v predchádzajúcich interakciách a sú prezieravé. Pozitívne poznačené prezieravé správanie je potom otvorené voči interpretácii v zmysle zdvorilosti 11.

Obr. č. 1: Wattsov model činnosti tváre, jazykovej zdvorilosti a prezieravého správania 12

Obr. č. 2: Wattsov model relačnej činnosti 13

Ako dôležitý vnímame fakt, že tvár Watts považuje za koncept seba/ja (self). Tento koncept je budovaný prostredníctvom média socio-komunikačnej interakcie, ktorá je reprodukovaná. Činnosť tváre je potom konštituovanie nášho vlastného konceptu seba a činnosť, ktorú vykonávame v sociálnej interakcii v zmysle umožnenia iným konštruovať, reprodukovať a dosahovať ich koncepty seba. Jazyková zdvorilosť je tak jedným z aspektov sociálnej interakcie pozostávajúcej z činnosti tváre. 14

Tvár alebo ego?

V spomínanom zmysle koncept tváre úzko súvisí s konceptom ega, ktorý je v rámci psychológie zaužívaný, avšak podobne ako koncept tváre v rámci sociológie a lingvistiky, má rôzne definície. Pozrieme sa na ego z pohľadu analytickej psychológie, ktorej bázu položil C. G. Jung. V tomto zmysle je ego existenciálne, dynamické a premenlivé v závislosti na požiadavkách, obavách a túžbach v danom okamihu. Ego je spojené s vedomím a rozhodovaním, vzťahuje sa k centru nášho rozumového života. Podstatou, centrom nášho bytia je Bytostné Ja, z ktorého vychádza vyrovnávanie protikladov vnútri psyché. Bytostné Ja je aj celostnosťou vrodených potencialít indivídua, je to celostnosť všetkého, čím človek potenciálne je. 15

Od tejto štruktúry osobnosti sa nedá odhliadnuť pri vysvetľovaní interakcie a jej aspektov. 

Okrem toho, že jednotliví participanti pociťujú, že súčasti verbálnej interakcie sú v súlade s normami ustanovenými v predchádzajúcich interakciách, berieme na vedomie aj fakt, že do nej  vstupujú každý s vlastným súborom skúseností, očakávaní, psychických nastavení, potrieb, vedomých či nevedomých cieľov, zámerov a tak ďalej. V interakcii sa teda neaktivujú len jazykové a interakčné znalosti komunikantov, ale do špecifickej interakčnej situácie vstupuje ich aktuálna osobnosť ako celok. Čo dáva konkrétnej interakcii rámec, je jej téma so zreteľom na motiváciu, zámer a cieľ. Skúmanie interakcie z hľadiska mikrolevelu je náročné aj z toho dôvodu, že tieto faktory nemusia byť explicitne vyjadrené a sú premenlivé. 16 Ku komplexnému ponímaniu interakcie sa pridáva aj širší rámec tvorený kultúrnym a sociálnym prostredím a ten je neodmysliteľným pozadím každého interakčného prejavu. Prihliadame teda na fakt, že žiadna interakcia sa neodohráva vo vákuu.

Môžeme to teda vnímať tak, že v konkrétnej interakcii sa stretávajú aktuálne osobnosti jej participantov so všetkým, čo k nim v danom časovom momente patrí a čo ich konštituuje. Otázkou potom je, ktoré ich stránky sú aktivované vzhľadom na interakčný rámec. Dôležitým konceptom, ktorý do úvahy vstupuje v nadväznosti na osobnosť a jej štruktúru, sú psychologické hranice.

Tie vnímame ako pevné, oporné body v rámci vnútorného sveta jednotlivca, založené práve na jeho skúsenostiach, potrebách, želaniach a podobne, s čím súvisí aj jeho vnímanie danej interakcie na báze emócií pohybujúcich sa v základnom spektre príjemné vs. nepríjemné. Na rozdiel od abstraktných myšlienkových konštruktov hranice v tomto zmysle teda vychádzajú z emócií účastníka interakcie. Práve emócie mu umožňujú zorientovať sa v tom, čo mu je a čo mu nie je v danej interakcii príjemné a podľa toho odpovedať a/alebo zareagovať. Našou hypotézou je, že toto emočné prežívanie je jedným z dôležitých a neodmysliteľných konštituentov bežnej interakcie a zdvorilosť je tým prostriedkom, ktorý umožňuje komunikantom vzájomné neprekračovanie  hraníc a zároveň ich vytyčovanie. Pociťovanie toho, čo je zdvorilé a čo už nie – v spektre ne/verbálnej zdvorilosti až ne/verbálnej agresivity – je pritom otvorené interpretácii a subjektívnemu prežívaniu a hodnoteniu zo strany zúčastnených komunikantov a do úvahy pritom prichádzajú aj externí pozorovatelia. Z tohto hľadiska potom interakcia umožňuje aj vyjasňovanie týchto pocitov a postojov. Či už v ďalšom výskume budeme pokračovať s konceptom tváre alebo ega v sledovanom význame, podstatné je zahrnúť do teórie hlbšie, rozsiahlejšie a adekvátnejšie ponímanie ľudskej osobnosti, čo by potenciálne umožnilo vyhnúť sa skresleniam pri interpretácii interakcie ako takej, keďže osobnosť participanta do veľkej miery ovplyvňuje a určuje jej priebeh.    

    Týmto uvažovaním sa v podstate prepájame s postmodernistickým prístupom k jazykovej zdvorilosti 17, ktorý kladie dôraz predovšetkým na subjektívnosť hodnotení toho, čo je považované za zdvorilé správanie a zároveň na to, že „význam je spoluvytváraný, a teda zdvorilosť je záležitosťou vyjednávania medzi participantmi. Prijatím tohto prístupu je interakcia považovaná za dynamický diskurzívny zápas s možnosťou, že rozliční participanti môžu interpretovať tú istú interakciu celkom odlišne“ 18.

Výzvy a potreby pre ďalší výskum zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu

Z nášho uvažovania o mieste zdvorilosti v rámci interakcie a teoretických východiskách jej ďalšieho výskumu, sa nám ukazuje niekoľko zásadných potrieb:

  1. Identifikácia a vymedzenie konkrétneho interakčného rituálu s ohľadom na mikro aj makrolevel interakcie. Hypotézou pritom je, že konkrétny interakčný rituál je podmienený primárne svojou témou so zreteľom na motiváciu komunikata/komunikantov a ich zámermi a cieľmi. Širší rámec je tvorený kultúrnym a sociálnym prostredím, ktoré je neodmysliteľným pozadím každého interakčného rituálu.
  1. Hlbšie a adekvátnejšie vymedzenie osobnosti participanta vstupujúceho do interakcie zachytávajúce čo najkomplexnejší obraz dynamiky osobnosti. V tejto oblasti sa nám ukazuje potreba zvážiť vhodnosť a užitočnosť perspektívneho používania konceptu tváre respektíve jeho nahradenie konceptom ega v zmysle analytickej psychológie.
  1. Hlbšie preskúmať ako súvisí ne/zdvorilosť s psychologickými hranicami už v nadväznosti na prehĺbený obraz osobnosti participantov.
  1. Preskúmanie javu organickej, integrovanej zdvorilosti a ako sa odráža v rozličných interakčných situáciách.

==========================================

POZNÁMKY:

0 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.

1 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.

2  Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 51

3 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 50-51

4 Lucia Anna Trubačová: Základné aspekty a črty jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu. In Romanoslavica 1/2017. Bukurešť, 2017, s. 126-139

5 Jav falošnej zdvorilosti sme bližšie rozoberali pri interpretácii povestí a rozprávok Pavla Dobšinského a Karla Jaromíra Erbena: Lucia Anna Trubačová: Jazykový obraz zdvorilosti v povestiach Pavla Dobšinského a rozprávkach Karla Jaromíra Erbena. In Romanoslavica, 2022.

6 Erving Goffman: Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior Garden City, New York: Doubleday, 1967.

7 Hsien Chin Hu a používala ho ako metaforu pre individuálne kvality a/alebo abstraktné entity ako česť, rešpekt, vážnosť, ja atď. Citované podľa: Hsien Chin Hu: The Chinese Concepts of „Face. In American Athropologist [online]. 1944, vol. 46, no. 1, s. 45 – 64.

8 Erving Goffman: Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior Garden City, New York: Doubleday, 1967, s. 5

9 Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 123

10 Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 21

11 Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xlii

12 Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xliii

13 Transformované podľa: Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 260

14 Transformované podľa: Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xliii

15 Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 130

16 Porov.: Zuzana Čechvalová: Jungov pojem psyché a hranice skúsenosti. In FILOZOFIA, Roč. 55, 2000, č. 4, s. 307- 315

17 V podobných intenciách uvažuje Juraj Dolník, keď hovorí o tvorbe a apercepcii respektíve o interpretácii textu. Vraví, že ak chceme odpovedať na otázky o tom, ako sa tvorí text a ako prebieha jeho vnímanie a chápanie, musíme preskúmať textotvornú a textoapercepčnú (resp. interpretačnú) kompetenciu komunikantov, „ktorá zahŕňa okrem jazykových znalostí aj znalosti o svete, znalosti o komunikácii a skúsenosti zo sociálnej interakcie, ako aj znalostný a skúsenostný komplex dotýkajúci sa činnosti človeka vôbec a činnosti vykonávanej jazykom ako špecifického prípadu konania človeka. Citované podľa: Dolník, Juraj: Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratislava, VEDA 2009, s. 69

18 Relevantné publikácie napríklad: Watts, 1992, 2003, 2005; Eelen, 2001; Mills, 2003; Locher, 2004, atď.

19 Janet Holmes: Politeness Strategies as Linguistic Variables. In Encyklopedia of Language and Linguistics. 2nd. Ed. Oxford : Elsevier, 2006, s. 691

==========================================

Literatúra

Čechvalová, Zuzana: Jungov pojem psýché a hranice skúsenosti. In: Filozofia, Roč. 55, 2000, č. 4, s. 307- 315.

Dolník, Juraj: Reálne vz. ideálne a spisovný jazyk. In: Jazykovedný časopis. ISSN 0021-5597, 2009, roč. 60, č. 1, s. 3-12.

Dolník, Juraj: Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratislava, VEDA 2009.

Eelen, Gino: A Critique of Politeness Theories. Manchester and Northampton : St. Jerome, 2001.

Ehlich, Konrad: On the Historicity of Politeness. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 1992, s. 71-107.

Goffman, Erving: Interaction Ritual: Essays on Face to Face Behaviour. Garden City, New York : Doubleday, 1967.

Held, Gudrun: Politenes in Linguistic Research. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992, s. 131-153.

Holmes, Janet: Politeness Strategies as Linguistic Variables. In Encyklopedia of Language and Linguistics. 2nd. Ed. Oxford : Elsevier, 2006, s. 684 – 697.

Hu, Hsien Chin: The Chinese Concepts of „Face. In American Athropologist [online]. 1944, vol. 46, no. 1, s. 45 – 64. Dostupné na internete: http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/aman.1944.46.issue-1/issuetoc

Locher, Miriam: Power and Politeness in Action: Disagreements in Oral Interaction. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2004.

Mills, Sara: Gender and Politeness. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.

Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Eds. Watts, Richard J. – Ide, Sachiko – Ehlich, Konrad. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 1992. 404 p. ISBN 3 11 018300 5.

Puett, Michael. a Gross-Loh, Christine: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016.

Trubačová, Lucia Anna: Jazykový obraz zdvorilosti v povestiach Pavla Dobšinského a rozprávkach Karla Jaromíra Erbena. In Romanoslavica 1/2022. Bukurešť, 2022, s. xxx.

Trubačová, Lucia Anna: Základné aspekty a črty jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu. In Romanoslavica 1/2017. Bukurešť, 2017, s. 126-139.

Trubačová, Lucia Anna: Vzťah jazyka a zdvorilosti v zrkadle teoretických koncepcií. In Romanoslavica 3/2016. Bukurešť, 2016, s. 259-288.

Trubačová, Lucia Anna: Koncept tváre a koncept ega v teórii jazykovej zdvorilosti. In Jazyk a komunikácia v súvislostiach 3. Bratislava : UK 2011, s. 78-85.

Watts, Richard J.: Relevance and Relational Work: Linguistic Politeness as Politic Behaviour. In Multilingua, 1989, vol. 8, no. 2-3, s. 131 – 166.

Watts, Richard J.: Linguistic Politeness and Politic Verbal Behaviour : Reconsidering Claims for Universality. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992, p. 43-70.

Watts, Richard J.: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.

Watts, Richard J.: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005. ISBN 3-11-018300-5, p. xi-xlvii.

Watts, Richard J. – Ide, Sachiko – Ehlich, Konrad. Introduction. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992. ISBN 3 11 018300 5, p. 1-20.

Elder person sitting in lotus position on yoga mat to meditate at home. Senior woman doing zen meditation for calm and balance, relaxing after fitness training. Pensioner meditating penzistka meditácia relax joga yoga Tara

Keď sa rozhodneme načúvať svojim najvnútornejším potrebám…

yoga joga wellbeing health zdravie wellness dych pohyb

V joge sa okrem samotného cvičenia asán (jogových pozícií) venujeme aj sebastarostlivosti, rozvíjaniu pozornosti, rozlišovacej schopnosti, rozhodnosti (discernment), láskavosti (smerom dnu aj von), učíme sa pracovať s emóciami – preciťujeme ich a zaujíma nás ich zdravé vyjadrovanie a načúvame aj svojim najvnútornejším potrebám a prepájame sa so svojou vnútornou liečivou silou. A joga je hlavne o prepojení a prepájaní sa. Prepájame sa so sebou – so svojim dychom, telom, autenticitou, vnútornou pravdou, prepájame sa s druhými ľuďmi a nadväzujeme vzťah so životom. A chceme to robiť zdravo. 

 Pre človeka je úplne prirodzené, že túži niekam patriť, byť prijatý a pochopený, počutý a videný taký, aký je, túži po bezpečí, rozvoji, láske,… 

Naše prirodzené potreby, ktoré sú aj našimi motivačnými silami, krásne a prehľadne zachytáva psychológ – zakladateľ humanistickej psychológie – Abraham Maslow vo svojej pyramíde potrieb:

Tara yoga joga pohyb zdravie health wellness wellbeing selfcare sebastarostlivosť

Môj učiteľ Mark Whitwell o joge hovorí: 

„Ale tu je tajomstvo: joga neznamená prepojiť sa, akoby sme boli oddelení.

Joga je skôr prepracovanou metódou participovania vo vzťahu k Životu, ktorý už je. V joge začíname poznaním, že už sme Jedným s univerzom, že už sme v objatí vyživujúcej maternice Matky Prírody; že naše telá už fungujú v hlbokej harmónii so slnečným svetlom, vzduchom, vodou a ostatnými ľuďmi a že naše srdcia už prúdia. …

Zásadnou aktivitou je asána a pranajáma; alebo koordinovaný pohyb a dych; vznešená intímnosť s telom a dychom. Keď sme v intímnom vzťahu so svojou stelesnenou bytosťou veľmi prirodzene cítime vnútorné, hlboké prepojenie so všetkými hmatateľnými aj nehmatateľnými podmienkami Života. 

„Telo, dych a vzťah – v tomto poradí“ – učil Krishnamacharya.

A teraz sa môžete začudovať, prečo vlastne potrebujeme prax, keď už sme za jedno so Životom a navzájom medzi sebou.

Musíme zobrať na vedomie prekážky a traumy, ktoré boli na na ľudstvo kladené počas tisícov rokov patriarchátu. Kapacita našich tiel cítiť, naša vzájomná prepojenosť a prírodné systémy, ktoré podporujú život, neodmysliteľné fakty narodenia, sexu a smrti, naša potreba sexuálnej intimity, boli popreté. Ako výsledok sa naša uvoľnenosť vo vzťahu skomplikovala a je bolestivá.

Vzťah bol popretý v mene „vyšších ideálov“ patriarchálnej kultúry: či už prostredníctvom náboženských idealizmov neinkarnovanej spirituality a celibátu alebo prostredníctvom sekulárnej posadnutosti peniazmi, kariérou, športom, politikou a vulgárnosťou pornografie, sme zdedili obrovskú dysfunkciu, ktorá bráni nášmu prirodzenému stavu dávania a prijímania vo vzájomných vzťahoch každého druhu.

Joga je hlbokou intervenciou do patriarchálnej kultúry, ktorá je proti-vzťahová. Keď sa denne venujeme jogovej praxi, ktorá je pre nás správna, vyberáme si život spojenia, lásky a vzájomnosti – vyberáme si prirodzený život.

Ľudia zo všetkých kútov sveta reagujú na praktiky fyzickej múdrosti, ktoré prišli vďaka Titumalaiovi Krishnamacharya (1888 – 1989). Prvotné nadšenie čiastočných učení, ktoré na západ priniesli Iyengar a Jois vyprcháva.

Ľudia hľadajú skutočné princípy praxe, ktoré učil „učiteľ učiteľov“: princípy, ktoré robia jogu „Jogou“ – menovite vyslovené zameranie na dych ako vlastný zmysel asány.

Cesta z patriarchálnych vzorcov, ktoré zovierali ľudstvo tisícky rokov, ide cez fyzické praktiky intímneho spojenia. 

Nech sa tieto poklady kultúry naďalej rozširujú.“ (Odkaz na celý článok je v závere textu).

Keď sa rozhodneme načúvať svojim najvnútornejším potrebám a odhaľovať svoju vnútornú pravdu, obľúbené „byť sám sebou“ sa mení na „byť so sebou“, so svojimi pocitmi a prežívaním, byť prítomný. 

A to je azda to najdôležitejšie, čo pre seba môžeš urobiť. Venovať si priestor, čas a pozornosť. Dať si stretnutie sám, sama so sebou, či už na podložke alebo na prechádzke v prírode a postupne sa napájať na svoju vnútornú liečivú silu a múdrosť, ktorá vždy koná v Tvojom najlepšom záujme. A o tom to je – opäť cítiť a prijať svoju silu, rozhodnosť, zodpovednosť, svoje danosti, talenty, hlboké, z duše vychádzajúce túžby a sny. A z týchto hlbokých miest sa potom môžeš začať rozhodovať a konať slobodnejšie. Krok za krokom. Opýtať sa napríklad: Ktorým smerom chcem ísť?, Na čo mám dnes chuť?, Čo potrebujem?, Ktorý zo svojich snov chcem uskutočniť a ako na to?, Čo chcem rozvíjať?, Na čom sa chcem podieľať?, Ako môžem poslúžiť sebe, druhým ľuďom, prírode? a podobne. 

Zaujímavé je, že pri týchto posedeniach so sebou alebo prechádzkach zvyknú vyplávať na povrch práve aj otázky! A to mi príde na tom krásne a ukazuje sa v tom aj kreatívnosť nášho vnútorného procesu, keď mu dáme priestor.

______________________________________

Celý článok od Marka Whitwella nájdeš tu: https://markwhitwell.medium.com/how-to-realize-your-relationship-goals-mark-whitwell-c218fc35947a

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest
Share on reddit
Reddit
Timrava literratúra čaj popoludní diskusia online

Na čaji popoludní s Boženou Slančíkovou Timravou

rozhovor s Martou Fülöpovou

Marta Fulopová Čaj popoludní diskusia rozhovor Timrava Božena Slančíková literatúra autorka

Chcete sa dozvedieť, aká bola Timrava ako žena? Čo ju motivovalo písať? Ako zobrazovala svoje postavy a formovala ich charaktery? Prečo videla „až na dno ľudskej duše“?

Timrava sa niektorým čitateľom zdá priveľmi temná, pochmúrna, ďalším sa javí sarkastická a ironická, pre iných je realistická a nič neprikrášľuje. Mnohí v nej dokonca vidia cestu k vlastnému sebapoznaniu. Je to autorka bez ktorej si slovenskú literatúru nevieme predstaviť a v jej tvorbe nachádzame hlboký odkaz pre súčasnosť.

Aký je a prečo sú Timravine texty aktuálne aj dnes? Aj tieto tajomstvá sme odhaľovali na príjemnej besede pri čaji s Mgr. Martou Fülöpovou, PhD. z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. 

Mrknite náš rozhovor na čaji popoludní -> -> -> 

čaj popoludní rozhovory rozhovor diskusia diskusie program

Na čaji popoludní s Máriou Stankovou

22. apríla 2021 sme sa stretli na on-line čaji popoludní so slovenskou (nielen) spisovateľkou a mojou kamarátkou Máriou Stankovou. Porozprávali sme sa o jej kariére, tvorbe, o živote a na reč prišli aj lásky-nelásky. 

Ak máte chuť, môžete si naše interview prečítať!:)

K čaju nám Mária dala aj krásnu úlohu ~ napísať haiku s témou „láska“. V závere teda môžete nájsť niekoľko textov, ktoré sa ich odvážne autorky – študentky slovenského jazyka a literatúry – rozhodli publikovať. 

Najskôr však – kto je Mária Stanková?  

Mária Stanková (1989) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK, kde pokračovala aj v doktorandskom štúdiu a v súčasnosti pôsobí na katedre žurnalistiky. Poviedky publikovala v časopisoch Romboid, RAK, Dotyky a Eva. Okrem písania vlastných próz sa venuje prekladaniu z angličtiny a občas aj recenzovaniu kníh. Spolu so spisovateľmi, ktorých priezviská sa začínajú na M (Mann, Márquez, McEwan, Miller, Mulisch, Murakami…), má najradšej tvorbu Françoise Saganovej. Počúva Led Zeppelin, Depeche Mode, ale aj Franka Sinatru. Živí sa slovenským jazykom, ktorý vyučuje budúcich novinárov, rediguje v rukopisoch slovenských autorov a skúma v rámci svojej vedeckej kariéry. 

A tu je náš príjemný čajový rozhovor:)

Mária, čo Ťa viedlo k štúdiu slovenčiny a aktuálne k jej skúmaniu?

Je to klišé, ale odmalička som inklinovala k literatúre, veľa som čítala, a okolo 15 rokov som začala písať prvé poviedky, ktoré boli samozrejme, dosť naivné a neinvenčné. Na gymnáziu som čítala ešte viac (napríklad počas chémie či fyziky pod lavicou) a čím viac som čítala, tým viac som písala – poviedky som posielala do literárnych súťaží, a potom aj prvý raz do literárnych časopisov. 

Slovenčina a literatúra boli odjakživa mojimi najobľúbenejšími predmetmi, a musím povedať, že aj na základnej škole aj na gymnáziu som mala učiteľov, ktorí môj záujem o tieto predmety ešte zvyšovali. Pred maturitou som zvažovala viaceré možnosti – právo (čo by asi nebol najlepší nápad…) aj divadelnú dramaturgiu. Treťou možnosťou bola tzv. čistá – vedecká slovenčina. 

Posledná možnosť nakoniec vyšla, a ja som strávila 5 rokov učením sa vecí, ktoré ma naozaj bavili (okrem morfematického či syntaktického rozboru, samozrejme). Mala som možnosť zoznámiť sa s výnimočnými pedagógmi a aj to ma ovplyvnilo pokračovať ďalej na doktoráte, v ktorom sa venovala Jozefovi Cígerovi Hronskému. 

Vždy som viac inklinovala k literatúre, no po doktoráte sa uvoľnilo miesto na katedre žurnalistiky, ktoré bolo orientované na lingvistiku a praktický jazyk médií, so zameraním na štylistiku a skúmanie mediálnych textov. 

Po takmer štyroch rokov viem povedať, že som mala šťastie – musela som sa totiž preorientovať po štyroch rokoch literárneho doktorátu späť na jazyk, čo ma donútilo rozšíriť si obzory a v súčasnosti tak môžem skúmať jednak jazyk médií a zároveň literárnu kritiku, ktorá sa nachádza práve na rozhraní literatúry a masmediálnej komunikácie. 

Na Filozofickej fakulte UK pôsobíš ako pedagogička a výskumníčka, čo skúmaš a čo Ťa motivuje?

Ako som povedala, vyučujem predmety zamerané na praktický aspekt jazyka médií – od tvorby textov až po ich skúmanie z rôznych pohľadov. Práve v praxi som zistila, ako fungujú rôzne poučky a metódy, o ktorých sme sa učili na univerzite, a čoraz viac si obľubujem nadstavbové, povedzme filozofickejšie predmety, ako sú sémantika, pragmatika a najmä semiotika. 

Vo svojom výskume sa venujem primárne mediálnemu jazyku z najrôznejších aspektov a v súčasnosti najmä literárnej kritike. Motivuje ma záujem o svet vôkol nás a určite aj ambície zlepšiť sa, vyrovnať sa starším kolegom, postúpiť ďalej na akademickom rebríčku, priniesť nové poznatky a informácie o tých témach, ktorým sa venujem.

Ktorý predmet bol pre Teba najobľúbenejší ako pre študentku a ktorý najradšej učíš? Prečo? 

Ťažko povedať, z literatúry som mala určite najradšej predmety zamerané na literatúru medzivojnového obdobia, najmä naturizmus a lyrizovanú prózu, z jazyka ma najviac bavili predmety o vývine jazyka, ktoré aj vďaka skvelému pánovi profesorovi človeku osvetlili základné princípy slovenčiny. Naozaj neviem povedať jeden či dva konkrétne predmety, ktoré som mala najradšej ako študentka. 

Podobné to je aj teraz, pretože do každého predmetu som si za tie štyri roky preniesla nejaké svoje srdcovky. Rada mám semiotiku médií, pretože to bola ozaj veľká výzva vyučovať na prvý pohľad filozofický a veľmi teoretický predmet čo najpraktickejšie a tak, aby budúci novinári z neho mali čo najviac. V tomto semestri je určite mojím najobľúbenejším predmetom kultúra v médiách, v ktorej sa môžeme so študentmi baviť o umení a kultúre. 

Poďme teraz k Tvojej autorskej činnosti…

Tvoja prvá knižka LottiNElásky vyšla v roku 2017 a druhá ZLotta o dva roky neskôr. Plánuješ dodržať dvojročnú tradíciu? Môžeme sa tešiť na nové Lottine príbehy? Alebo chystáš niečo úplne nové? 

Pôvodne som chcela dodržiavať dvojročný odstup medzi knihami, no už pri zLotte som sa trochu trápila s dopisovaním a dokončovaním, a mala som pocit, že na to, aby som vydala knihu, s ktorou budem naozaj spokojná, budem potrebovať viac času. Preto v roku 2021 nevyjde žiadna nová beletria od Mary Stankovej, za to však vyjde moja odborná kniha o literárnej kritike, ktorá je v tomto čase v tlači. 

Čo sa týka pokračovania mojej umeleckej tvorby, na 99 % som rozhodnutá Lottu nechať na chvíľku oddýchnuť – respektíve poviem to inak, Lotta v názve ďalšej knihy nebude, ale jedna z hlavných postáv Lotta bude asi vždy. 

Popravde, mám v hlave veľa nápadov, ale v poslednej dobe sa sústredím skôr na akademické písanie, nemám  inšpiráciu, múzu a tak trochu ani čas písať prózy. Preto som sa rozhodla, že ďalší text budem písať, až keď na to príde správny čas. Problém je, samozrejme, v tom, že nikto nevie, kedy to bude 😊 každopádne, nasilu, ani z povinnosti písať nemusím, takže niet dôvodu, prečo teraz rýchlo vydávať ďalšiu knihu. Myslím si, že knižný trh je zahltený, a ak sa rozhodnem rozšíriť ho ďalšou knihou, chcem si ňou byť stopercentne istá.

O čom a pre koho vlastne Tvoje príbehy sú? Môžeš nám ich trošku priblížiť? 

Znovu musím povedať, že je to veľmi ťažká otázka… moje prózy sú pre čitateľov, ktorí o ne majú záujem, niekto by povedal, že viac pre ženy, ale myslím si, že to nie je pravda. Vo všeobecnosti by som bola rada, keby moje knihy boli čitateľov, ktorí radi čítajú a radi uvažujú o tom, čo čítajú.

Asi neexistuje lepšia odpoveď na Tvoju otázku, než povedať, že sú to prózy o živote a láske. Mnoho z nich je inšpirovaných zážitkami a skúsenosťami, či už mojimi, alebo môjho najbližšieho okolia. Defacto je väčšina z nich o nefunkčných vzťahoch a o náchylnosti byť závislý – od ľudí, od lásky, od pitia, od spoločnosti a pod.

V názvoch Tvojich knižiek sú slovné hračky a jednou z nich sú lásky a nelásky. Láska je veľká téma! Čo je pre Teba ako ženu a autorku láska a prečo sú tam tie neLásky? 

Láska je určite najväčšia téma našich životov a to je zrejme dôvod, prečo ju vo svojich textoch neobchádzam. Láska je podľa mňa zmysel života, nielen partnerská láska, ale láska ako taká. 

Ako som už povedala, v mojich textoch zväčša rezonujú nevydarené vzťahy, ktoré sa na lásku akoby len hrali – všetci poznáme ľudí, ktorí žijú vo vzťahoch z najrôznejších príčin, ale láska to nie je. to sú podľa mňa tie nelásky, o ktorých si myslím, že sme sa s nimi každý stretli. 

To je taký základný Lottin prístup k láske – problém je v tom, že veľa z nás chce byť za každú cenu s niekým, hlavne nebyť sám. A to isté robila i Lotta. V oboch knihách 😊 

Môžeš nám prezradiť, kde čerpáš inšpiráciu? Čo Tvoju kreativitu povzbudzuje a čo ju naopak vie zablokovať? 

Začnem od toho negatívneho – kreativitu mi blokujú rôzne administratívne a byrokratické hlúposti, s ktorými sa stretávame v živote, v práci, ale aj v prípade žiadostí o nejaké granty či štipendiá, keď ide o umenie. 

Všetky ostatné vplyvy, ktoré môžeme niekedy vnímať ako negatívne – pesimisti v našom živote, nezdary, prekážky, priveľa práce, hnusné počasie, politické zvraty – tie mi paradoxne pomáhajú písať, lebo literatúru vnímam ako únik, ako bezpečné miesto a zároveň ako formu vyjadrenia nesúhlasu s niektorými javmi, či už v medziľudských vzťahoch, alebo aj v spoločnosti ako takej. Lotta rada kritizuje to, čo nefunguje – a všetci vieme, že na Slovensku toho nie je práve málo.

Inšpiráciu všeobecne čerpám z toho, čo je vôkol mňa – zo vzťahov, nálad, ľudí, ale aj z prírody a podobne. Často ma inšpiruje umenie, obrazy, piesne, filmy, a samozrejme najviac knihy. Chcela by som niekedy napísať taký text, ktorý by v ľuďoch vyvolával reakcie ako napríklad niektoré pesničky od Pink Floyd či knihy od hociktorého zo skvelých autorov. 

Ako dlho Ti trvá napísať príbeh a na čom to u Teba závisí?  

No musím povedať, že niektoré poviedky, ktoré sú založené na veľmi konkrétnych a zväčša negatívnych zážitkoch, som napísala doslova za pár minút. To ale neznamená, že bolo hneď hotovo – rada texty prepisujem, preštylizuvávam, hrám sa slovami a vetami tak, aby sa čo najviac priblížili mojej predstave o texte. Čiže niektoré poviedky z prvej knihy som napísala za pár minút, s dlhšími textami v zLotte som sa „trápila“ celé dni a týždne. Samozrejme, to všetko závisí od toho, či ako autor dbáte o formálnu – jazykovú, štylistickú – stránku, alebo je pre vás primárny príbeh, teda dej. 

Prvú knihu som písala niekoľko rokov, lebo sú v nej poviedky, ktoré som napísala v 18 rokoch, aj také, ktoré som písala v čase, keď už mala vyjsť – takže to bolo ľahké, lebo som mala dosť veľa materiálu, z ktorého som vyberala to, čo som považovala za najlepšie. 

zLottu som tiež písala veľmi dlho, všetky tri texty som mala rozpracované niekoľko rokov, ale pri nej prišiel čas, keď som vedela, že to musí byť hotové a texty hotové ani zďaleka neboli. Pri zLotte som sedela pri počítači a písala som ešte mesiac pred odovzdaním do vydavateľstva. Bolo to trochu stresujúce, ale zároveň som sa cítila ako ozajstná spisovateľka 😊 keď som pri káve v noci písala. 

Keď sa pripravovalo vydanie Tvojej prvej knižky, mala si z niečoho obavy? Ak áno, môžeš nám prezradiť, ako si sa s nimi vyrovnala? 

No veľmi som sa bála, že ju vydavateľ odmietne. Resp. že nenájdem vydavateľa, ktorý by sa za tú knihu postavil. Nakoniec to ale dopadlo dobre a s vydavateľom spolupracujem aj ako korektorka. 

Čo Ti písanie príbehov prinieslo do života a čo pre Teba vlastne znamená tvoriť? 

Tvoriť pre mňa znamená žiť, aj keď to znie ako klišé. Ako tvorbu neberiem len písanie poviedok a noviel, ale defacto aj ostatné veci, ktoré robím – akademické písanie, korektúry, redigovanie textov iných ľudí… 

Písanie je pre mňa spôsob sebavyjadrenia, možnosť dať na papier a povedať to, čo naživo povedať nemôžem, alebo sa bojím. Všetci sme nejako vychovávaní – že toto sa nerobí a toto nehovorí, a proti tomu rada bojujem – v živote možno menej nápadne, v knihách hádam o to otvorenejšie. 

Ako som už povedala, od malička som naozaj zbožňovala knihy a stále to platí – čítať, písať, redigovať, analyzovať texty – ja v živote nič iné nerobím. Venujem sa tomu v práci, venujem sa tomu pri svojej tvorbe a venujem sa tomu vo voľnom čase. Pre mňa je písanie a narábanie s textami naozaj všetko.

Isto máme medzi sebou nádejných mladých autorov. Máš pre nich nejaké tipy, ako sa naštartovať v písaní?  

Budem asi opakovať to, čo hovoria viacerí – každému nádejnému autorovi odporúčam najprv čítať, čítať a čítať. Uvažovať o textoch, vstrebávať, vnímať a prijímať ich. To je podľa mňa prvý krok. Za tým nasleduje prax – skúšanie, prepisovanie, štylizovanie. Každý zistí, čo ho baví viac, čí príbeh, či úvaha, či emócie – a keď počúva sám seba, ľahko zistí, ktorým smerom sa má uberať. 

 

Haiku o láske…

Hovoríme o
Láske keď ľúbime
všetko čo tam je…
 
Claudia Mirică 
~~~
 
Ľúbim ťa veľmi
ale všetko je márne
lebo nie si tu
 
Maria Barbu 
~~~
 
Je to o láske
horúca šálka čaju
a trochu lásky.
 
Maria Adelina Arhipencu 
~~~
 
Láska odpúšťa
Láska dobýva všetko
bez nej nič nie je.
 
Claudia Alina Buliga 
~~~
 
Život je zvláštny
Pravdu máme v srdci
Nájdite túžbu
 
Nikol Ivanova 
 
~~~
 
Knižky Márii Stankovej si môžete objednať napríklad tu:

Nikdy nehovor nikdy II

Príbeh zázračných dvojičiek pokračuje

sestričky Mia a Lea

Keďže sme s Lenkou Martinekovou v kontakte a kadečo spolu vymýšľame, spýtala som sa jej, či by nám mohla porozprávať, ako sa majú, aké pokroky robí Leuška a ako sa cíti po napísaní a uverejnení príbehu. Pri všetkých ostatných povinnostiach nám to obom trošku trvalo, ale dali sme to opäť dokopy a pokračovanie jej príbehu je na svete:)

Až ma svrbí jazyk, ako by som vyrozprávala aj svoju časť príbehu o tom, ako sme sa vlastne (až čarovne!) po rokoch stretli a začala naša spolupráca. Ale nechám to na iný príspevok. Nechcem Lenke do toho veľmi kecať;) 

Tak Leni, ako sa cítiš, ako sa máte a čo je nové? 

V čase, keď som začala písať príbeh „Nikdy nehovor nikdy“ mala Lea 21 mesiacov. Trvalo dva mesiace, kým uzrel svetlo sveta, lebo sa mi pri jeho písaní živo vynárali tie pocity beznádeje, ktoré som počas tehotenstva a vlastne aj po ňom prežívala. Dlho som váhala, či ho vôbec napíšem, či vlastne chcem, aby ľudia vedeli, že mám postihnuté dieťa. Napokon som sa odhodlala a vlastne mi padol aj obrovský balvan zo srdca, pretože vysvetľovať každému zvlášť, čo vlastne Lei je, už bolo nad moje sily.

Lea s ocinom
Lea s tatinom Braňom

Ako to na dedine býva, tak ľudia sa radi pristavia na prechádzke pri kočíku a začnú sa na deti usmievať a prihovárať sa im. Väčšinou som dostávala slová chvály, ako ma obdivujú, že som zvládla takto dve deti jedno za druhý. Tým samozrejme mali na mysli, keďže je Lea oveľa menšia ako jej dvojička, že som otehotnela hneď, ako sa Mia narodila. Určite som mala čo robiť, aby som sa postarala o novorodenca, keď už som mala doma – okrem staršej dcéry – aj ďalšie ročné dieťa. Už ma skutočne nebavilo vysvetľovať, že sú to dvojičky, ale Lea má genetické ochorenie a keď som náhodou spomenula Wolfov-Hirschhornov syndróm (WHS), tak to bola debata aj na pol dňa..

Lea cvičí s Terezkou
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí alebo "učím sa stáť!"
Fyzioterapia s Terezkou v domácom prostredí alebo "učím sa stáť!"

Takže to bol jeden z dôvodov napísať príbeh, aby som všetkým naraz mohla povedať, ako to vlastne s Leou je. Najviac ma prekvapilo a naozaj ma to možno až dojalo, keď som sa dozvedela, ako som niektorým ženám dodala odvahu a pomohla im vyrovnať sa s ich osudmi , či už to bola strata blízkej osoby, rozchody alebo psychické problémy. Nie som žiadna hrdinka, netreba ma obdivovať, zvládli by to všetci, lebo by museli. A hlavne ma dojíma, keď vidím, ako mi Lea dokazuje, že som sa v nej od začiatku strašne mýlila a nedala som jej šancu dokázať mi, čo všetko ona zvládne. To obdobie, keď som ju odmietala, je už dávno za mnou. Nedokážem si už život bez nej predstaviť a ani nechcem.

Lea na fyzioterapii s Luckou
Lea na fyzioterapii s Luckou
Lea na fyzioterapii s Luckou

Je úžasné, koľko mám okolo seba skvelých kamarátov, ktorí Lei zabezpečili ešte lepší štart do života. Aj vďaka vám môže Lea cvičiť každý deň a tým sa posúvať rýchlejšie dopredu. Bez vašej pomoci by sme si to nemohli dovoliť. Nebudem vás jednotlivo menovať, všetci viete o koho ide. Ďakujeme!

Samozrejme veľká vďaka aj  ľuďom, ktorí si kúpili kalendár a tým pomohli nielen Lei, ale aj Klárke a Hugovi. A naozaj to má zmysel. Lea ešte pred pár týždňami, nedokázala skoro nič. Dnes sa plazí, sedí a dokonca sa stavia na nohy.

Vieme, že cvičiť už bude musieť do konca života, ale tie pokroky sú úžasné a to je to, čo ma znova vrátilo do života, keď viem že to, čo robíme má naozaj zmysel.

Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou
Leuška na hipoterapii s Evkou

A Leni, čo Ti dalo napísanie príbehu? 

Napísanie príbehu ma oslobodilo od pocitu zlyhania ako matky vo vzťahu k vlastnému dieťaťu. To, že som to dala zo seba von, mi dalo pocit, že sa už nemusím skrývať pred svetom. Toľko energie čo som od ľudí získala, mám teraz aj na rozdávanie. Keď som ho prvýkrát čítala vo finálnej podobe a boli sme pripravené ho uverejniť, triasla som sa – hlavne kvôli spätným reakciám ľudí a hlavne žien matiek. Obávala som sa, či ma nezačnú nenávidieť, pre moje zlyhanie hneď od začiatku. Ale nastal pravý opak a ja už teraz viem, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podržia.

Ďakujem Lucka, že si mi dodala odvahu a hlavne priestor, aby som to mohla zo seba dostať. Myslím si, že tú najväčšiu pomoc máme všetci okolo seba, len to nesmieme dusiť v sebe. 

Ja zo srdca ďakujem Lenke za jej príbeh a úprimnosť, s akou ho rozpráva. Spoločne ďakujeme za váš záujem a podporu – ľudskú, empatickú aj finančnú. 

Ešte nie sme na konci! Možnosti, ako Leu podporiť, sú nižšie;)

Mia a Lea sa hrajú
Mia a Lea sa hrajú

Keď vás zaujímajú aj možnosti, ako Leušku podporiť, naďalej funguje kampaň Pomôžte postaviť Leu na nohy:

https://www.ludialudom.sk/profil/detail/47870?fbclid=IwAR19Pdwkn5xdhxgp17snWsJraa0XrH6xB2pY4tUmjOeYUSPlHT996znyK3o

K dispozícii sú ešte aj kalendáre na rok 2021 s fotografiami troch detičiek. Ide o iniciatívu OZ Wolf, ktoré sa zameriava na podporu detí s Wolfov-Hirshornovým syndrómom a založila ho pani Janka Kanková Farkašová. Výťažok z predaja tohto kalendára sa rozdelí medzi tri dietky a pôjde na financovanie ich terapií a pomôcok. Kalendárik stojí 9€ a keď sa vám zapáči, môžete si ho objednať cez správu na facebookovej stránke OZ WOLF SK alebo cez e-mail: ozwolfsk@gmail.com

Ďalšia aktuálna možnosť na podporu je kampaň Postavme Leu na nohy na AboutYou, kde môžete nakupovať s 20% zľavou, keď použijete kód CS-AYHNBK Ušetríte pri nákupe a zároveň prispejete Leuške:)

Link je tu: https://www.crowdshopping.sk/k/lea-martinekova-postavme-leu-na-nohy-BJSLvx?fbclid=IwAR0hhG9Apf6TdfoEYL7xQ8qdtJJqJCDOGfdk3HyIyzvKgmoXokMyETKDKSE 

A aké aktivity vlastne podporujeme?

Na fyzioterapiu chodia Lenka s Leou do Trnavy k Lucke do pohybového a poradenského centra Fyzio Mama. Môžete ich nájsť tu: https://fyziomama.com/

Na hipoterapiu chodia na farmu El Rancho, kde pôsobí občianske združenie HipoCanis: https://elrancho.sk/hipoterapia.html

A dôležitou súčasťou rehabilitačného tímu je aj fyzioterapeutka Terezka, ktorá pôsobí v rámci centra Baby Balance: https://babybalance.sk/cvicenia/ Chodí za Leuškou priamo domov. 

Leuška aj vďaka vám cvičí pod odborným vedením takmer každý deň.

ĎAKUJEME! ~

Lenka Martineková a Lucia Anna Trubačová 

Kalendár na rok 2021

MOTÍV VYDAJA V TEXTOCH BOŽENY SLANČÍKOVEJ TIMRAVY

interpretácia troch vybraných poviedok k 150. výročiu narodenia autorky

Váhala som a zvažovala, či na Moci Príbehu publikovať aj svoje odbornejšie príspevky. 

A prečo nie? vravím si. Koho tu podceňujem? Seba alebo čitateľa, ktorému by sa tieto texty mohli pozdávať? 

Tak som sa odhodlala a prvý príspevok v novučičkej Príspevkovni je o troch poviedkach Boženy Slančíkovej Timravy, ktorá by v roku 2017 oslávila svoje 150 narodeniny. 

Vyšiel mi v zborníku Romanoslavica v roku 2018. 

Príjemné čítanie:)

„…mala som túžbu čo najkratšie vyjadriť, zavše i od zlosti, čo je na ľuďoch.“

Božena Slančíková Timrava

Abstract

In this article we focus on the interpretation of the three short stories with the motive of marriage of the famous Slovak woman writer Božena Slančíková Timrava.  We are concerned how the main motive of the texts Za koho ísť?, Pozde and Príde čas is presented from different points of view and via different characters.

Important feature we found in Timrava’s texts is the picture of the people from the end of the 19th century and the first half of the 20th century. She captures them together with their inner world, turmoil as well as their hopes and dreams. What is very important is that the inner life of presented characters is usually very different from their outer behavior. We see them in their simple humanness; we observe their attempts to hide in front of the society, their shame, defiance and desire to manipulate the life according their wishes. As one of the ways how to explain their behaviors we propose the Maslow’s theory of the motivation and we are presenting its main points in the theoretical part of our paper. The desire to fulfill one’s needs in examined texts is very strong and we can consider it a underlying driving force of both conscious and unconscious behaviors of the characters and it is also one of the main factors which is creating and moving forward the story line.          

Božena Slančíková Timrava je jednou z najznámejších slovenských autoriek a zároveň významnou predstaviteľkou slovenského literárneho realizmu. Narodila sa v roku 1867 v dedinke Polichno a zomrela v roku 1951 v Lučenci. Rok 2017 je výnimočný aj tým, že si pripomíname 150. výročie narodenia tejto vzácnej osobnosti slovenskej literatúry a kultúry. Timravino tvorivé obdobie sa začalo v roku 1893, keď bola uverejnená jej prvá próza Za koho ísť? a zavŕšila ho v roku 1938 svojou poslednou novelou Záplava. Jej prózy sa odohrávajú prevažne v dedinskom prostredí, ktoré veľmi dobre poznala po všetkých stránkach. Publikovala však aj piesne a drámy. Vo svojej tvorbe sa Timrava prejavuje ako všímavá pozorovateľka, a aj keď zachytáva najmä charaktery a životné osudy jednotlivých postáv, zaznamenáva často prostredníctvom nich aj mnohé spoločenské a kultúrne aspekty obdobia konca 19. storočia a prvej polovice 20. storočia.

 Z jej životopisu je zaujímavý fakt, že Timrava bola v podstate literárnym samoukom. V detstve ju učil jej otec, evanjelický farár a do školy v Banskej Bystrici chodila len rok[1]. „Samoukovia, či už na literárnej, umeleckej či inej profesionálnej pôde sú často trochu podceňovaní, keďže sú zvyčajne nútení sami objavovať veci, ktoré sú iným, vzdelanejším ľuďom, samozrejmé. U Timravy však nejde o žiadnu pseudooriginalitu, ale o originalitu „organickú“ a, ako sa dnes ukazuje, pokrokovú, pretože mierila vpred a prinášala pravdu. Timrava nie je samouk, ktorý sa za každú cenu snaží dohnať Európu, pretože jej vzorom je jednoducho život. Taký, aký je, no snažiaci sa odlíšiť. Nie nadarmo nazývali Timravu „rázovitou“, „prísnou“. Tieto charakteristiky v rámci spoločenskej funkcie literatúry svedčia o tom, že ju oslobodzovala od šablón. Nechcela písať odlišne preto, aby bola odlišná, Timrava videla skutočnosti inak než ostatní. Svojou tvorbou odhaľovala spoločenskú lož a bola teda veľkým spoločenským kritikom.“[2]

Ivan Kusý zaraďuje Timravinu tvorbu do širšieho kontextu ostatných slovenských a maďarských autorov žijúcich v novohradskom kraji: „V ich tvorbe je neraz cit zúfania, že sny mladosti sa v dotyku so životom rozplývajú, často sklamanie z nesplnených túžob mladosti. Veľa je v ich diele zákrut a priepadlísk cnenia. Nikdy však nehľadajú východiská v nadhviezdnych výšinách, ich raj i peklo je na tomto svete, v živote, ktorý žijú. (…) Stoja tak pevne v skutočnosti, že ani odstup času nevykoreňuje to ich najosobnejšie z povedomia ďalších pokolení. Bez nich niet súvislosti v našej minulosti. Každá nová generácia zisťuje, že v ich tvorbe sú aj jej problémy.“[3]

V Timraviných textoch nachádzame predovšetkým obraz človeka danej doby, ako ho vnímala sama autorka. Zachytáva ho spoločne s jeho vnútorným svetom a prežívaním, ktoré je často odlišné od vonkajších prejavov a vyjadrení, čo možno považovať za psychologický prienik do osobnosti. Opisuje ľudí práve v ich prostej ľudskosti, odhaľuje ich zakrývanie a maskovanie sa pred okolitým svetom, všíma si ich hanbu, vzdor, domýšľavosť, túžbu manipulovať život podľa vlastných predstáv a neraz necháva svoje postavy padnúť na pomyselné dno, zobrazuje ich sklamania, rozbité túžby a sny. Väčšinou však nehodnotí ani nikomu nenadŕža. Jej postavy jednoducho akoby žili svojim vlastným životom, ktorý autorka nemieni prikrášľovať. Keď však nazrieme hlbšie za konkrétne prejavy a vyjadrenia postáv, nájdeme čosi výsostne ľudské a stále aktuálne. Je to prirodzená túžba a motivácia človeka napĺňať a uspokojovať svoje základné potreby. Podľa Maslowovej teórie motivácie, ktorú prvýkrát predstavil v roku 1943 v časopise Psychological Review[4], motivujú správanie človeka práve špecifické potreby. Tieto motivačné sily vníma ako kontinuum od najnižšej, najzákladnejšej roviny fyziologických potrieb až k tzv. B-potrebám, pričom „B“ znamená bytie vo svojom najhlbšom význame, teda vlastnú existenciu zjednotenú s vesmírnou skutočnosťou. „Na úrovni potrieb je jedinec motivovaný k snahe o redukciu napätia. Nižšie potreby (fyziologické potreby a potreby bezpečia) zaisťujú fyziologické prežitie jedinca; vyššie potreby lásky a úcty zaisťujú duševnú pohodu a rozvoj osobnosti. Potreba sebaaktualizácie predstavuje prechod od úrovne vyšších potrieb k B-úrovni. Na B-úroveň Maslow umiestil metahodnoty (nazývané tiež metapotreby), ktoré sú spojené s najvyššími vrcholmi ľudského potenciálu. Sebaaktualizácia je nikdy nekončiacim procesom, ktorý postupuje dynamickým sledom stupňov smerom nahor po kontinuu. Čím vyššie jedinec dospeje, tým hlbšieho šťastia, pokoja a bohatstva vo vnútornom živote môže dosiahnuť.“ (viď obrázok č. 1).[5]  

Obrázok č. 1 : Motivačná štruktúra podľa Maslowa[6]

Timrava sa vo svojej próze zameriava predovšetkým na tému lásky a medziľudských vzťahov. Konanie jej postáv motivujú predovšetkým potreby bezpečia, ku ktorým patrí napríklad ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona; potreby prináležitosti a lásky, pričom konkrétnejšie sa sem zaraďujú potreby byť členom skupiny, prijímať a odovzdávať lásku a priateľstvo, ale aj potreby úcty a uznania. Snaha zredukovať napätie a naplniť, uspokojiť tak určitú potrebu získava v literárnom spracovaní špecifický výraz.  V poviedkach s motívom vydaja či ženby, ktorému sa venujeme na nasledujúcich stránkach nášho príspevku, tematicky bezpochyby dominujú práve sociálne potreby (prináležitosť, láska, úcta a uznanie). Zamerali sme sa na tri motivicky podobné poviedky: Za koho ísť?, Pozde a Príde čas. Ústredný motív tu Timrava rieši z rôznych uhlov pohľadu a jeho spracovanie sa v daných poviedkach líši svojou šírkou i hĺbkou. Pre všetky hlavné ženské postavy je však spoločný zámer, ktorým je dobre sa vydať, čo predstavuje aj stereotyp súvisiaci so životnými cieľmi a ideálmi zobrazovaných postáv. Predostieraný svet mladých dedinských ľudí je touto skutočnosťou natoľko poznačený, že je to hlavná vec, na ktorú myslia a ktorá formuje ich tok života, vnútorného prežívania i konania.

 

Pre poviedku Za koho ísť?, ktorá bola publikovaná už v roku 1893, je príznačné rozprávanie v prvej osobe a má formu denníkových zápiskov. Zo sledovaných poviedok je zároveň sujetovo najjednoduchším textom. Príbeh rozpráva hlavná hrdinka Lujza, prichádzajúca z mesta na dedinu k svojmu strýkovi s jasným zámerom nájsť si muža: „Vlastne môj úmysel je: lapiť jedného dedinčana, keďže sa mi v meste nepodarilo dostať pod čepiec napriek kope záletníkov. Už potratila som všetku trpezlivosť, majúc dvadsaťpäť rokov, vrhám sa tedy na túto príležitosť zúfale – celou silou.“[7] S týmto presvedčením následne koná a rozohráva akúsi honbu na muža, pričom sa zameriava na dvoch – z jej pohľadu vhodných kandidátov – dedinských učiteľov. Ako mladá žena sa prejavuje veľmi aktívne a cieľavedome, posudzuje prejavy mladých mužov, avšak jej správanie je často infantilné a môžeme u nej vypozorovať túžbu manipulovať a ovládať svoje okolie. Pohráva sa s citmi ľudí a využíva ich prostoduchosť a náklonnosť, čo možno veľmi dobre vidieť v kľúčovej časti príbehu, keď sa predstiera chorobu a záujem mužov o jej osobu sa odkrýva. Ako možného ženícha v tomto momente vníma dokonca aj svojho strýka. Vymýšľa si rozličné stratégie a snaží sa tak odhaliť, kto ju má vlastne v láske. Jednou z nich je napríklad snaha vyvolať v mužoch žiarlivosť, čo sa jej napokon aj podarí.

Už v tejto poviedke si môžeme všimnúť charakteristickú črtu Timraviných próz, teda rozpor medzi mysleným/cíteným a vypovedaným. Tento moment je často práve tým, čo hýbe dejom a posúva ho vpred a na jeho základe sa rozvíjajú aj vzťahy medzi postavami. Lujza sa napríklad pretvaruje, že sa necíti dobre, aby upútala na seba pozornosť: „Ja ako nezdravistá sedela som ustatá pri stole, bezvýrazno a mdle hľadiac do povetria, zavše vzdychajúc skláňala som hlavu do dlaní, akoby ma neznesiteľno bolela.. „Toto musí i skalu obmäkčiť!“ myslím – a skutočne, Bút hneď bol pri mne s otázkou…[8]. V reakciách na podobné situácie sa odkrývajú aj črty ostatných postáv, čo tiež môžeme vnímať ako súčasť Timravinho hlbšieho psychologického vnímania. Výraznejšie si to však môžeme všimnúť v ďalších – sujetovo bohatších – textoch.

 

Podobne hravo a detsky sa prejavuje aj hlavná hrdinka ďalšej sledovanej poviedky Pozde, ktorá vyšla v roku 1898. Ide o sujetovo rozvinutejší text s autorským rozprávaním, kde sa mladá, láskou sklamaná Darina najskôr odmieta vydať a neskôr si sama aktívne začína hľadať vhodného muža. Jej aktívny záujem o potenciálnych ženíchov a spoločnosť mladých ľudí je vyvolaný konaním jej tety a matky, ktoré jej ženícha vybrali bez toho, aby o tom vedela. Hlbším dôvodom jej nového záujmu o vydaj je teda vzdor voči neočakávanému rozhodnutiu. Vzdorom reaguje aj na odmietnutie zo strany svojho snúbenca: „A ja ani nebanujem! tvrdila zlostne aj pred sebou, stavajúc sa nedotknutou.“[9] Táto primárna reakcia sa však postupne mení na smútok a obviňovanie. Zo psychologického hľadiska je zaujímavé zobrazenie toho, ako sa Darina so vzniknutou situáciou vyrovnáva a hľadá si spôsoby kompenzácie zranených citov. Je nútená vyrovnať sa aj s hanbou, ktorú pociťuje voči okoliu a útechu nachádza v speve. Pri nepríjemných pocitoch siaha v duchu po piesni „Pod oblôčkom vyskakoval…“, čo má pre ňu katarzný účinok.

V tejto poviedke si môžeme všimnúť ďalšiu z významných charakteristík Timravinej tvorby a tou je vnútorná reč postáv. Podobne ako v texte Za koho ísť? aj tu nachádzame množstvo protirečení medzi mysleným/cíteným a vonkajším vyjadrením postáv. Na margo vnútornej reči Viliam Marčok podotýka, že „vzdorné, nevyslovené repliky jej postáv na názory iných ešte nie sú sústavným vnútorným monológom, s akým sa po prvýkrát stretávame u Dostojevského, ani bytostnejším prúdom vedomia, na aký ho pretvoril James Joyce a po ňom modernistická línia prózy XX. storočia. Ale bol to v našej próze prvý rozhodný krok do sfér skrytého svetského vnútra človeka.“[10]

Vnútorné prežívanie postáv je často zmätené, rozporuplné a nelogické, čo opäť poukazuje na Timravino rozprávačské majstrovstvo a jej pochopenie ľudského vnútra. Zaujímavá z tohto aspektu je napríklad Darinina reakcia vo chvíli, keď sa chce porozprávať s otcom o snúbencovi, ktorého vlastne ani nepozná: „Tatuško…“ započne, držiac kľučku v ruke a čaká, že pozrie na ňu a potom bude pokračovať. Tatuška starý, ale pekný, sedel zohnutý nad písaním a nerád, keď ho vyrušovali. Čujúc jej – ako sa mu zdalo – prosebný hlas, obrátil sa rýchlo k nej; ale vidiac podľa vzrušenej tváre, že sa zas protivila s matkou, prísne vpil i tak ostré čierne oči do nej. „No?“ zakričal. „Nič … nič … som sa …a Darina ponáhľala sa von. S veľkou rýchlosťou prešla cez pitvor, v duchu spievajúc „Pod oblôčkom vyskakoval…“ A keď ju vyspievala celú, riekla zmužile: „A predsa nepôjdem zaň, čo je kto!“[11]. Darinu tlak zo strany rodiny a možno i snaha ukázať svoju samostatnosť, vôľu a schopnosť rozhodovať sa vedú k aktívnemu hľadaniu si vhodného ženícha, ktorého chce v prvom rade dobre poznať.  

 

V poviedke Príde čas sa problematika vydaja mladej ženy rieši z pohľadu troch postáv: matky Anči Jachtačky Riapeľovie, dcéry Zuzy a otca Ďura. Timrava tu zobrazuje primárne tému starodievoctva a prostredníctvom svojho špecifického vnímania vzťahov otvára aj problematiku rodinnej dynamiky, medzigeneračného rozporu symbolizovaného vzťahom rodičov a dcéry a príbeh ozvláštňuje dokonca osudovosťou a motívom kliatby.  

Jadrom príbehu je konflikt, ktorý v rodine vzniká a postupne sa prehlbuje, pretože dvadsaťštyri ročná dcéra Zuza je ešte stále slobodná. Pre rodičov je situácia ich dcéry veľkým osobným i spoločenským problémom, keďže vek dvadsaťštyri rokov je na vydaj v dedinskom prostredí veľmi vysoký a zo strany okolia si vysluhuje posmech a opovrhovanie. Rodičia sa teda cítia zahanbení a ponížení a na tomto podklade vznikajú medzi nimi hádky. Konfliktné situácie nastávajú aj medzi matkou a dcérou či otcom a dcérou, takže sme svedkami rozporov v rámci rodinného vzťahového trojuholníka. Príbehová línia je zároveň opäť bohatá na vnútorné prehovory postáv, ktoré väčšinou nekorešpondujú s ich vonkajšími prejavmi.

Matka sa prejavuje najotvorenejšie, usiluje sa hlavne zo začiatku hľadať cesty, túži vydať svoju dcéru a uhládza vzťahy. Postupne však začína svoju dcéru a muža obviňovať, obracia sa v hádkach proti nim a snaží sa tak zbaviť svojej hanby a viny. Otec s dcérou sú podobní v prejavoch tvrdohlavosti, pýchy a vzdoru, ktorými navonok reagujú na nepríjemné okolnosti. Tieto reakcie však môžeme považovať za psychologickú obranu tvoriacu súčasť vonkajšieho obrazu osobnosti, teda spoločenskej masky. Prejavuje sa tu prirodzená túžba človeka zachovať si pozitívny sebaobraz a v konkrétnom prípade aj snaha zakryť svoje zranené, zmätené vnútro a zbaviť sa pociťovanej viny. Zuza zasa predstavuje typ mladej odvážnej, stále ešte sčasti detsky sa správajúcej ženy túžiacej po vydaji. Čaká však na mladého muža, ktorý sa má vrátiť z vojny a ostatných nápadníkov odmieta. Je nešťastná zo sociálneho postavenia svojej rodiny, hnevá sa a obviňuje rodičov z toho, že lepšie nehospodária. Cíti, že aj to je jeden z dôvodov, prečo sa nemohla dobre vydať. Potom, čo sa jej vysnívaný Števo vráti z vojny, otvorene mu vyjadrí svoju náklonnosť a city. Je pritom odvážna a priama.

Timrava sa v spleti týchto vzťahov prejavuje ako pozorovateľka a nehodnotí ich. Svojim charakterom akoby nechávala voľný priestor prejaviť sa vnútorne aj navonok bez toho, aby sa stavala na niečiu stranu. Z rozoberaných poviedok je Príde čas jedinou, ktorá nekončí šťastne, teda vytúženým vydajom. Zuza podľa otcovej predtuchy odchádza slúžiť do mesta.

 

Vo svojich poviedkach Timrava preniká i do mužského sveta. V sledovaných textoch vystupujú mužské postavy – okrem otca v poviedke Príde čas – ako predmet záujmu hlavných ženských hrdiniek, čo však neznamená, že sú pasívne. V Za koho ísť? je zápletka postavená na platonicky ľúbostnom trojuholníku medzi Lujzou a dvoma dedinskými učiteľmi Rudolfom Mišovom a Samuelom Bútom a okrajovo doň zasahuje postava ujca. Mišov sa okrem učenia venuje aj bylinkám, za čo si na dedine vyslúžil prezývku „mastičkár“ a Bút je zároveň aj obuvníkom. O ich charakteroch sa dozvedáme predovšetkým z ich priamych prehovorov a z opisov iných postáv. Obaja majú záujem o ruku dievčaťa, ktoré si z nich očividne vyberá toho „lepšieho“, a na jej stratégie reagujú rôzne – spočiatku flegmaticky, neskôr vyhranenejšie. Postupne sa vznikajúce napätie premieta aj do ich vzájomného vzťahu: „Na krížnom chodníku dočkal Mišov Búta. „Vieš ty čo?“ vravel Mišov, „pre jednu babu škoda nám je započať spor. Prišla a odíde. Nám nezostane len banovať za ňou. Či za ten žiaľ hodno obetovať priateľstvo? Buď múdry, nechaj ju!“ Nechaj ju ty!“ na to Bút – Mišov poobzeral si oči Búta, odvrátil sa a hvízdajúc šiel hore dedinou do školy.“[12]

Príbeh vrcholí stretnutím všetkých troch mužských postáv okolo chorej Lujzy, ktorá zisťuje, že je zaľúbená do Mišova. Tu sa do deja aktívnejšie a otvorenejšie zapája aj ujec svojim prekvapivým hodnotením mladej generácie: „Takí sú terajší mladí ľudia, pre zábavu zanedbávajú domácnosť, ženu. Obeť spraví každá, ktorá ide za mladého. Starší sú svedomitejší, tí v rodine nájdu svoje najväčšie šťastie![13]Zúfalá a citovo zmätená Lujza sa toho chytá a v liste žiada povolenie od rodičov na sobáš s ujcom a celá táto scéna vyústi do mierne komického odhalenia vzájomných citov medzi kantorom Mišovom a mladou ženou. Timrava túto poviedku ukončuje zmierlivo a vo všetkých vzťahoch vzniká nová harmónia.

 

V poviedke Pozde sa tiež postupne kryštalizuje vzťahový trojuholník, do ktorého vstupuje hlavná hrdinka a dvaja mladí muži Dušan Škripoň a Samko Ledanko, avšak v jeho pozadí je tretí muž, o ktorom až takmer do konca nič nevieme. Práve táto záhadná postava vybraného ženícha sprostredkovane motivuje Darinu hľadať si vhodného kandidáta samostatne: „Tak vydať sa teda… Ale ja si sama vyvolím za koho. Nebudem hľadieť ani na krásu, ani eleganciu, ani stav – ani čo ho dokonale nepoznám – dobre nechcem – iba na dobrotu… Ale koho tak, kto by bol taký dobrý? (…) Hneď predstúpila jej v duši veľká a mocná postava Dušana Škripoňa, s tvárou trochu ťapkavou a veľkých, napnutých očú. To je krotký ako holubica, zlého slova nepočul od neho nik, a už je roky, ako sa osadil v dedine, kúpiac tu majetok. Spomáha chudobným, pominulej zimy zaodel päť sirôt. Lepšie srdce ani nemôže mať mužský… A jeho priateľ Samko Ledanko? Darina zamyslela sa ešte hlbšie… Ten podporuje a drží v dome sestru s dvoma deťmi, aj to je samá cnosť a dobrota…“[14] Muži na jej priateľské správanie reagujú odlišne. Škripoň sa prejavuje hanblivo, rozpačito, dokonca domýšľavo, ale zostáva viac-menej pasívny a svoj záujem nevie prejaviť otvorene. Ledanko je vo svojom prejave otvorenejší, ale spočiatku Darininu náklonnosť odmieta, pravdepodobne preto, že sa cítil ponížený jej chvíľkovým odporom voči mužom. Jej spoločnosť však vyhľadáva stále častejšie a jeho vnútorný svet začína byť rozpoltený medzi tým, čo chce cítiť a čo vlastne cíti: „Hrozne je protivná“ pomyslel si v svojom trápení, cítiac, ako mu srdce slasťou búcha za ten pohľad.[15]Mladí muži sa dokonca navzájom uisťujú, že ani jeden nemá záujem o jej ruku. Ledankova rozpoltenosť a snaha vyvolávať v Darine žiarlivosť a získať tak jej pozornosť a Škripoňova nerozhodnosť, pomalosť a neschopnosť vyjadriť svoje city napokon nepriamo prispejú k tomu, že Darina sa vydáva za kňaza Hrabovského, ktorého celý čas odmietala. Poviedku Timrava ukončuje svojim typickým ironickým nádychom – keď sa mladí muži konečne odhodlajú prejaviť svoj záujem, už je „pozde“. Záver by sa pokojne dal vystihnúť aj známym slovenským príslovím: Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Aj v tomto texte si môžeme všimnúť, že popieranie citov, rozpor medzi tým, čo je vyjadrené navonok a vnútorným prežívaním, očakávania a domýšľavosť majú veľký vplyv nielen na rozvíjanie deja, ale aj na život ľudí, ktorý Timrava načrtáva.

 

V poviedke Príde čas je hlavnou mužskou postavou otec a postupne sa odkrývajú charaktery nechceného, odmietaného muža a na druhej strane vytúženého muža vracajúceho sa z vojny. Otec Ďuro sa navonok prejavuje vzdorovito a odmietavo voči svojmu okoliu a postupne začína byť podráždený a nepríjemný aj voči svojej žene a dcére, na čo neboli  predtým zvyknuté. Predstavuje postavu s rozvinutým vnútorným svetom, pričom ho trápia výčitky svedomia a cíti sa zodpovedný nielen za smrť ženy, čo ju kedysi v mladosti opustil, ale aj za stav dcéry, ktorú sa im nedarí vydať. Obviňuje svoju ženu aj dcéru, zmietajú ním negatívne emócie pod ťažobou vlastnej viny, čo sa odráža aj v jeho konfliktnom správaní. Tak je to aj v situácii, keď mu dcéra prinesie jedlo: „Zloží klobúk na pažiť k sebe, sníme pokrievku z črepničky a zamieša v nej lyžicou. Navrchu bôbu masť a škvarky ako palce veľké, čo on rád. Dosiaľ sa tešil, že mu žena tak vôľu hľadá, teraz zašiel ho hnev. Hľa, ako ona vie gazdovať Nie div, že prišiel pri nej na mizinu. Práve tak nič nemá, ako by nemal, keby si bol Anku Pankovku vzal…[16] Postava odmietaného muža Bodora sa takisto viaže na minulosť, ku ktorej sa v spomienkach vracia otec Ďuro, keďže ho odporúčal Pankovke za muža potom, čo sa s ňou rozišiel. Aj mladého aj starého Bodora prezývajú niktošmi. Mladý muž sa pritom stará o malý statok, napohľad je zanedbaný a je samotár. Spočiatku má o Zuzu záujem, ale ona ho odmieta a vysmieva sa mu. Jej vytúženým mužom je totiž Števo prichádzajúci z vojny. Sprvoti na jej zvádzanie a koketovanie reaguje pozitívne a má o ňu záujem, avšak vstupuje medzi nich jeho matka, ktorá Zuzu a jej rodinu nepovažuje za vhodnú partiu a viac-menej mu prikazuje vziať si inú ženu. Števo sa tu podrobuje matkinej vôli a Zuze sa začína vyhýbať, až ju napokon odmieta úplne. Kľúčovým momentom poviedky je, keď otec, napriek svojmu odporu a pýche, prichádza na žiadosť svojej dcéry za odmietaným Bodorom, aby mu ponúkol jej ruku. Mladý muž ju však odmieta so slovami: „Bačik, vaša Zuzka mne, keď som ju pýtal, ani neodpovedala ako poriadnemu človeku, ale ako bláznovi. Aj teraz, kdekoľvek sa zídem s ňou, ma potupí a mi ubližuje. Nieto toho mena, ktorým by ma nebola prezvala… Prepáčte, bačik, ale by to nebolo dobre, keby šla za mňa. A preto ja vašu dievku nevezmem…“[17] Sklamaný a prekvapený otec to berie ako naplnenie osudu: „Zuza teda pôjde svetom, po službách. Anka Pankovka je pomstená – čas prišiel…[18]

 

Ženský i mužský svet v Timraviných textoch majú svoje pravidlá a genderové role sú z veľkej časti predurčené. I keď sa ženské hrdinky prejavujú emancipovane, samostatne a vzdorovito, každá z nich nesie v sebe túžbu po dobrom vydaji, po tom, nájsť si muža a viesť spokojný rodinný život. Toto nastavenie zároveň podporuje celé okolie, od rodiny až po celú dedinu. Veľké slovo v otázke vydaja či ženby má rodina, ktorá sa mladým ľuďom snaží nájsť čo najlepšiu alternatívu – majetkovú aj z pohľadu charakteru. V poviedke Za koho ísť? vystupujú Lujzini rodičia len v pozadí. Voľbu ženícha s nimi konzultuje v listoch, ale posledné slovo, zdá sa, majú oni. Potom, čo si zvolila svojho muža, prichádzajú na dedinu. Výraznejšie do života mladých ľudí vstupujú rodičia, prípadne širšia rodina v ďalších interpretovaných textoch. Ako sme si všimli, Darine z poviedky Pozde vyberajú ženícha teta s matkou a táto voľba sa stáva hnacím motorom príbehu a je motiváciou Darininej „premeny“ od pasivity a odporu voči mužom k aktivite a pozitívnym citom. Voľba zo strany rodiny je pritom čímsi prirodzeným a normálnym: „Tetka Elena z Mrázova a i sama mať Dariny Zátonichovej vyriekli, že dosť bolo už parád a Darina musí sa vydať. Ona, vôbec nedojatá, krútila hlavou ľahkomyseľne a smiala sa veľmi veselo, keď jej tetka povedala, že teda keď ona neuchne sa, ony jej zaopatria a určia, za koho sa má vydať. Posadali bližšie k sebe na diván a začali sa hneď aj radiť o tom. Starý mládenec Bohdan Hadala by ta bol, ale ten sa ženiť nebude. Edo Šmirský by ju sotva vzal, Francko Svetlovský nemá ešte chlieb...“[19] Neskôr tetka prichádza s novinou, že už vhodného kandidáta našla. V týchto pasážach sa v textoch zrkadlí tradícia, ktorá vládla v slovenskom dedinskom prostredí. Sobáš bol samozrejmosťou a rodina sa snažila mladým vybrať čo najlepšieho možného partnera. Do úvahy sa bral napríklad majetok, rodina, postavenie, ale aj charakter, zdravie a podobne. Vzájomná náklonnosť alebo láska neboli pri voľbe partnerov primárne alebo vôbec nezohrávali rolu. Hanbou a zdrojom posmechu a akejsi spoločenskej potupy pre celú rodinu bolo, ak mladá žena zostala „starou dievkou“ alebo muž „starým mládencom“. To veľmi jasne vidíme napríklad v poviedke Príde čas, kde je 24-ročná Zuza stále ešte slobodná. Vytvára to napätú situáciu v rodine, konflikty medzi jej členmi, čo vedie až k Zuzinej rezignácii na vydaj z lásky, keď žiada otca, aby ju vydal za muža, ktorého predtým všemožne odmietala. Bodorove odmietnutie je potom pomyslenou ranou osudu a Zuza opúšťa dedinu. V tejto poviedke do hry vstupuje aj matka Števa – vyvoleného muža –, ktorá v podstate svojmu synovi zakazuje vziať si hlavnú hrdinku: „Ja som si dvoch synov dobre oženila; obaja sú spokojní – i teba tak chcem. Načože je žena neochotná, ktorá nezavaruje a pri ktorej hynie hospodárstvo? K takej aj ľúbosť ľahko pominie. Ale cena ženy dobrej je nad perly… človeku vzácna…[20] Mladý muž sa matke neprotiví a Zuzu opúšťa. Slovo rodičov má veľkú váhu a spoločenské postavenie rodiny evidentne tiež zohráva podstatnú úlohu v otázke vydaja či ženby.

Vo všetkých sledovaných poviedkach sme videli snahy upútať na seba pozornosť, zapáčiť sa, ukázať sa v najlepšom svetle, vyniknúť alebo byť prijatý okolím. Môžeme ich považovať za prirodzené vzorce správania sa ľudí, za ktorými sa skrývajú základné životné potreby jednotlivca. Všimli sme si, že podľa Maslowovej teórie motivácie sú to hlavne tie, ktoré by sme mohli zaradiť k nižším a vyšším potrebám, ktoré vyžadujú redukciu napätia a motivujú jednotlivca k snahe naplniť ich. Nachádzame tu potreby istoty a bezpečia (ochrana proti nebezpečenstvu, potreba poriadku, istoty, zákona,…), potreby prináležitosti a lásky (byť členom skupiny, byť milovaný, mať priateľov,…), potreby úcty a uznania (cítiť úctu, sebaúctu, mať prestíž, uznanie, nezávislosť,…). Najbohatšie zastúpené sú vo vybraných Timraviných textoch bezpochyby sociálne potreby. Vyššie poznávacie a estetické potreby sa vo väčšej miere objavujú v poviedke Za koho ísť? Tieto potreby a pocity charakteristické pre sledované postavy, pociťujú ľudia viac-menej nadčasovo a aj preto sa v Timravinej próze vie nájsť aj súčasný čitateľ. Odstup od textov síce stále markantnejšie vytvára jazyková stránka, ale v pocitovej sfére sú si dnešný svet a svet Timraviných textov stále blízko.

 

Použitá literatúra

Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, 752 s.

Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, 772 s.

Drapela, V. J.: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, 175 s

Kebísek, Roman: „Božena Slančíková Timrava: Láska jej zobrala ruže z líc“. Sme, roč. 24, 13. 1. 2016, č. 9, apríl. Príbehy slovenských hrdinov, s. VIII. Dostupné online: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html#ixzz4mVw203I8

Kusý, Ivan: „Timrava je prameň poznania človeka“ Božena Slančíková Timrava: Dielo I., Bratislava: Tatran 1975, s. 9 – 17.

Marčok, Viliam: „Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes?“ Skúsenosti, Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2009, 302 s.

Maslow, Abraham: „A Theory of Human Motivation Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4,  s. 370–396.

Timrava v kritike a v spomienkach. Zborník. Bratislava: SVKL, 1958, 849 s.

[1] Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[2]Alexander Matuška: Timravine miesto v našej literatúre. In: Timrava v kritike a spomienkach. Bratislava 1958, s. 816

[3]Ivan Kusý: Timrava je prameň poznania človeka. In Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10

[4] Abraham Maslow: A Theory of Human Motivation. Psychological Review, 1943, roč. 50, č. 4,  s. 370–396.

[5] Viktor J. Drapela: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 138

[6] Upravené podľa schémy Viktora J. Drapelu: Přehled teorií osobnosti, Praha: Portál, 1998, s. 139.

[7]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 10, s. 21

[8]Tamtiež, s. 28

[9]Tamtiež, s. 314

[10]Viliam Marčok: Prečo sa Timravine prózy oplatí čítať aj dnes? In: Skúsenosti, 2009, s. 287

[11]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 332 -333

[12]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 26

[13]Tamtiež, s. 31

[14]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 320 – 321

[15]Tamtiež, s. 342

[16]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 348 – 350

[17]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 379

[18]Tamtiež, s. 380.

[19]Božena Slančíková Timrava: Dielo I, Bratislava: Tatran, 1975, s. 311       

[20]Božena Slančíková Timrava: Dielo II, Bratislava: Tatran, 1975, s. 363

Obrázok Boženy Slančíkovej Timravy som si požičala z: https://plus.sme.sk/c/20073538/bozena-slancikova-timrava-laska-jej-zobrala-ruze-z-lic.html

A obrázok obálky knižky je z: https://www.litcentrum.sk/recenzia/za-koho-ist-ine-prozy-bozena-slancikova-timrava-rysava-jalovica-ine-prozy-martin-kukucin-o

30 rokov od Nežnej revolúcie

Článok k 30. výročiu Nežnej revolúcie som napísala minulý rok pre časopis Naše snahy.

Ešte síce nie je november, ale rada by som ho s vami zdieľala. Minulý rok sme sa so študentmi pozreli aj na zaujímavý dokument z dielne televízie Markíza, ktorý nakrútili k 25. výročiu Nežnej revolúcie. Podiskutovali sme napríklad o tom, ako to vnímajú, aké pocity to v nich vyvoláva a aké spomienky alebo informácie majú o období roku 1989 v Rumunsku. 

Poviem vám, bola to sila. Oplatí sa mrknúť aj na ten dokument a možno osviežiť niečo vo svojej pamäti. Prichádzala mi na myseľ napríklad otázka: „kam sa podeli tie myšlienky, za ktoré ľudia vyšli do ulíc?“ a aj iné, ale nechcem podsúvať…

17. novembra 2019 ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo sa v bývalej ČSSR začala Nežná revolúcia. Rozpútala sa viac-menej neočakávane ako reakcia na agresivitu príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, ktorí práve 17. novembra 1989 brutálne obuškami zbili študentov demonštrujúcich za svoje práva na jednom z pražských námestí. Rozhorčenie spoločnosti sa tým len vystupňovalo a v nasledujúcich dňoch vyšli do ulíc tisícky ľudí.

     Štrngali kľúčmi na znak toho, že komunistickej vláde odzvonilo. Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál a ďalšie osobnosti založili hnutie Verejnosť proti násiliu. V uliciach a na námestiach sa ozývali revolučné heslá, z ktorých azda najznámejším sa stalo heslo Nie sme ako oni. Ďalšie obľúbené boli Nechceme násilie, V jednote je sila, Máme holé ruky. Zaznievali aj výzvy Odstúpte!, Neskoro! a ďalšie.

     Ľuďom nepochybne utkveli v pamäti aj mnohé piesne, ktoré sa v tom čase šírili priestorom. Neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie na Slovensku sa stala pieseň Sľúbili sme si lásku od fotografa, folkového pesničkára a disidenta Ivana Hoffmana. Ďalšou symbolickou piesňou bola Pravda víťazí od skupiny Tublatanka. Ale zaznievali aj mnohé ďalšie, ktoré dotvárali jedinečnú atmosféru sychravých novembrových dní roku 1989.

Nežná revolúcia 1989

     Ľudia spomínajú predovšetkým na to, ako počas týchto dní cítili jednotu, nádej a odhodlanie bojovať za svoju slobodu. Nenásilná forma protestu napokon vyústila do veľkých politických zmien, do pádu komunistického režimu a viedla k nastoleniu základných demokratických princípov v spoločnosti.

     Od 18. novembra 2019 sme si Nežnú revolúciu pripomínali aj v Bukurešti. Výstavu k jej jubileu pripravilo Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Bukurešti v spolupráci s Veľvyslanectvom Českej republiky v Bukurešti.

     Na slávnostnom otvorení výstavy sa hosťom prihovoril veľvyslanec Slovenskej republiky Karol Mistrík a veľvyslanec Českej republiky Vladimír Války. Obaja zaspomínali na novembrové dni roku 1989 a pripomenuli ich dôležitosť v rámci historického vývinu. Výstavu na pôde Fakulty histórie Univerzity v Bukurešti uviedol aj jej prodekan Ioan Carol Opriş.

     Výstava predstavovala zaujímavé fotografie zachytávajúce rôzne udalosti Nežnej revolúcie, ako aj koncízne informácie zamerané na hlavný vývoj týchto osobitých a významných dní. Pre verejnosť bola dostupná počas novembra a decembra 2019.  

Vyšlo v Našich snahách č. 12, r. 2019

(fotografie sú z výstavy)

© Lucia Anna Trubačová

Naše snahy

Nikdy nehovor Nikdy

Príbeh zázračných dvojičiek 

Lenkin príbeh, ktorý napísala a rozhodla sa s nami zdieľať, sa ma veľmi dotkol. Hneď na viacerých miestach – veľmi hlbokých a citlivých. A taký sa mi vidí aj samotný príbeh zo života tejto odvážnej a úprimnej ženy a jej rodiny. Je hlboký a citlivý a verím, že má silu osloviť nás na tých správnych miestach.

Keď sa rozhodnote pustiť do jeho čítania, urobte tak, prosím, so súcitom. So súcitom a úctou voči príbehu a žene, ktorá nám ho s úprimnosťou o otvorenosťou rozpráva. A ponúka nám aj priestor na to, aby sme sa započúvali do svojho príbehu a možno tak objavili to, čo je ukryté v našom vnútri a pýta si pozornosť. Môžete sa napríklad spýtať: Kde sa ma to, čo čítam, vlastne dotýka? Čo mi to pripomína? Kedy som vo svojom živote zažil/a niečo podobné? Ako som vtedy reagovala? Môžem to teraz urobiť inak? 

Príbeh je aj pozvánkou do vlastného vnútra. Dokážeme ju prijať a vypočuť si ho bez posudzovania a komentovania? S rešpektom, úctou a láskyplne…

~LA

Nikdy nehovor Nikdy

autorka: Lenka Martineková

Boli sme taká úplne normálna rodinka s jedným dieťaťom, dcérou Sandrou, dvoma psami, kocúrom a poníkom. Bývali sme v rodinnom dome na dedine blízko Bratislavy. Všetko, o čom som kedy snívala, som mala a nič mi nechýbalo ku šťastiu. A tu sa vlastne začína príbeh, ktorý by som vám rada porozprávala.

Nepatrila som medzi ženy, ktoré by chceli mať veľa detí, úplne mi stačila dcéra Sandra. Pri otázkach typu: „kedy bude ďalšie dieťa?“, moja odpoveď̌ znela automaticky: „NIKDY“. A práve osud a možno to „NIKDY“ začalo prepisovať̌ môj (náš) dovtedy spokojný život.

Bol asi začiatok marca roku 2018, keď̌ som začala cítiť, že sa so mnou niečo deje. Poznala som ten pocit – bol taký istý, ako keď̌ som otehotnela so Sandrou. Tušila som, že je to tu zasa a moja cesta hneď viedla do lekárne kúpiť si tehotenský test.

Ruky sa mi triasli, keď som na ňom uvidela tie dve čiarky, avšak nie od šťastia, ale v zúfalstve. Plakala som a myslela na ženy, ktoré túžia po deťoch a nemôžu ich mať… Môjmu mužovi som to oznámila telefonicky, keďže bol v robote. Tiež zostal dosť zaskočený, ani si vlastne presne nespomínam ako zareagoval, pretože som naňho spustila dosť nemravnú spŕšku nadávok typu: „ako si mi to mohol spraviť!“

Ja som bola samozrejme rozhodnutá dať si dieťa vziať. Možnosť, že by som si ho nechala, u mňa vtedy neprichádzala do úvahy. Nepýtala som sa ani na mužov názor a oznámila som mu, že som sa objednala na interrupciu. Povedal mi, že bude akceptovať každé moje rozhodnutie. Myslím si, že nič iné mu ani v tej chvíli nezostávalo, keďže ten hnev, čo vo mne bol, nebolo treba ešte viac dráždiť. Avšak to, čo sa stalo v noci pred nástupom na kliniku, všetko zmenilo. Ľahla som si spať s pocitom, ako sa to zajtra všetko skončí a ja sa vrátim zasa k svojmu bezstarostnému životu. V noci vo sne za mnou prišlo dieťa a opýtalo sa ma „Prečo ma nechceš?“

Tento moment mám pred očami stále. Do rána som už nezaspala. Hneď, ako prišiel muž po nočnej domov, som mu povedala so slzami v očiach o dieťati zo sna. Tiež sa rozplakal a obidvaja sme vedeli, že si dieťa musíme a aj chceme nechať. Ešte jedno nejako určite zvládneme, mysleli sme si. Zrušila som svoj termín na interrupciu a objednala sa na gynekológiu, aby mi potvrdili tehotenstvo, keďže zatiaľ to bol iba môj pocit a dve čiarky na tehotenskom teste.

Pani doktorka tehotenstvo potvrdila a objednala ma na kontrolu za tri týždne. Keď mi v ten deň robila sono, v jednom momente prestala a opýtala sa ma, či mi netreba ísť na toaletu. Samozrejme, že sa mi chcelo ísť, veď to mi hádam potvrdí každá žena, ktorá bola tehotná – pocit plného mechúra je neustále. Vrátila som sa z vécka a po jej vete: „tak to mechúr nebol“, som stále nechápala o čo vlastne ide . „Gratulujem, sú tam dve“, povedala mi a v tej chvíli sa zasa vrátil ten pocit beznádeje a hnevu. Celú cestu domov v aute som plakala, avšak nie od šťastia, ako by to malo byť v takýchto prípadoch. Zasa som to oznamovala mužovi cez telefón do práce. Jeho reakcia a do p… bola z môjho pohľadu opodstatnená. Samozrejme, oznámila som to aj mojej mame a sestre, švagrovi a vlastne všetkým, čo u nás v ten deň boli. Oni sa asi aj tešili a ja som zúfalá, uplakaná, len tak stála pred nimi s obrázkom z ultrazvuku. Pri ďalšej kontrole mi pani doktorka vypísala tehotenskú knižku a povedala mi: „keďže sú to dvojičky, tak je to automaticky rizikové tehotenstvo a musíte si nájsť̌ doktora v nemocnici, v ktorej sa rozhodnete rodiť“. Ešte naposledy mi spravila sono a povedala, že sú dvojvaječné, čo znamená,  že budem mať dve úplne rozdielne deti, iba sa naraz narodia. Vtedy ani jedna z nás netušila, aké boli tie jej slová zároveň pravdivé a nepravdivé…

Hneď som vedela, za akým doktorom a do akej nemocnice povedú moje kroky, keďže po prvom tehotenstve som už mala veľmi dobré skúsenosti. Pán doktor ma neodmietol a vzal ma pod „svoje krídla“ a to doslovne, pretože on bol mojou veľkou oporou v boji, o ktorom som ešte ani netušila, aký bude ťažký. Kontroly som mala oveľa častejšie, ako to býva pri jednoplodovom tehotenstve. Všetko prebiehalo celkom fajn, až na tie neskutočné tehotenské nevoľnosti. Tlak som mala vždy veľmi nízky, nevládala som stáť na nohách,  neustále sa mi točila hlava, mávala som zvýšenú kyselinu, pocit na vracanie – vlastne všetko, čo sa deje v tehotenstve, ale dvojnásobne horšie. Od šestnásteho týždňa som len ležala s nohami vyloženými na dvoch vankúšoch a modlila sa, aby som to už mala za sebou. V dvadsiatom týždni som išla ako vždy na kontrolu, kde nám už mali oznámiť aj pohlavie detí. Tešili sme sa, áno! Už sme boli aj s mužom v štádiu, že sme sa tešili. Zhodou okolností môj pán doktor mal vtedy súrny prípad a poprosil kolegyňu, aby ma vyšetrila ona. Tentokrát to sono trvalo naozaj veľmi dlho. Pani doktorka sa dosť úpenlivo pozerala na monitor a z jej pohľadu som vycítila, že sa niečo deje. S obavami som sa jej opýtala, či je nejaký problém. Pozrela na nás a povedala: „Obidve sú dievčatá“. Tomu sme sa veľmi potešili, ale ona pokračovala ďalej: „Jedno o dosť zaostáva v raste a myslím si, že nemá ani žalúdok.“ Bola to strašná rana. Keď sme sa konečne spamätali zo šoku, že budeme mať dvojičky a začali sme sa na ne tešiť, tak sme dostali ďalší.

Pani doktorka nás poprosila, aby sme prišli ku nej do ambulancie porozprávať sa. Po ceste sme na chodbe stretli aj môjho pána doktora, ktorému som so slzami v očiach povedala, čo sme sa práve dozvedeli. Po spoločnom rozhovore, sme sa dohodli, že podstúpim amniocentézu (odber plodovej vody) a zároveň mi spravia MR vyšetrenie, aby sa zistilo čo sa s bábätkom deje. Bála som sa toho vyšetrenia a čítala som si skúsenosti iných mám, ktoré  amniocentézu podstúpili. Bolo tam veľa názorov – napríklad aké je to nebezpečné a ohrozujúce život ešte nenarodeného dieťaťa, ale aj názory,  že je to úplne bezbolestný zákrok. No poviem vám, že to bolí a sakra dosť. To, že tam zrovna boli študenti a na všetko pozerali a pozorne počúvali, ako im pani doktorka všetko ukazuje a vysvetľuje som chápala, veď sa to nejak musia naučiť. Ale keď mi oznámila, že plodovú vodu musia odobrať aj z vaku zdravého dieťaťa, nebolo mi veru všetko jedno, keďže som už vedela, aká bolesť ma znova čaká. Chvalabohu som to mala za sebou a o pár hodín som už bola doma.

A prišiel deň, keď som bola objednaná na magnetickú rezonanciu. Ja mám strašnú klaustrofóbiu a na to som upozornila aj pána, ktorý má privítal a poslal ma vyzliecť sa do kabínky. Keď som vyšla a ukázal mi ten strašne nesympatický tunel, hneď som vedela, že toto nedám. S pani doktorkou ma teda napokon nejako prehovorili, aby som si tam ľahla. Dali mi do ruky nejaký balónik, ktorý mám stlačiť, ak by bolo niečo v neporiadku a oni ma vytiahnu von. Ako sa však stroj pohol a začal ma vťahovať do vnútra, dostala som hysterický záchvat a kričala som tak, že ma museli počuť asi až na Slavín. Rýchlo ma vytiahli a nechali ma, nech sa upokojím. To sa im nepodarilo a s plačom som vyšla z miestnosti a preplakala som i celú cestu domov. Aj teraz, keď si spomeniem na to vyšetrenie, behá mi mráz po chrbte. Z domu som zavolala pani doktorke, ktorá mi to vyšetrenie vybavila, že jej oznámim ako dopadlo, ale ona už o všetkom vedela. Dokonca mi povedala, že mi budú volať z genetiky ohľadne výsledku z amniocentézy. Z jej hlasu som vycítila, že to nebude dobrá správa. Zazvonil mi telefón, so strachom som ho zdvihla a pani z genetiky mi oznámila: aj napriek tomu, že sú dievčatá každá vo svojom vaku, dvojčatá sú jednovaječné! Podľa testov majú úplne identickú génovú výbavu, ale predsa len sa u tej menšej slečny našla vývojová chyba a máme sa čo najskôr, najlepšie hneď, dostaviť na genetiku, kde nám povedia o čo ide. Zasa plač a hľadanie na nete, aké genetické ochorenie môže spôsobovať spomalenie vývoja plodu. Samozrejme nič adekvátne som nenašla. Na druhý deň sme prišli na genetiku a oznámili nám, že jednému dieťaťu chýba časť chromozómu 4p a tomu zodpovedá genetické ochorenie Wolf-Hirschhornov syndróm. Nikdy predtým som o takom syndróme nepočula. Genetička nám začala syndróm opisovať: má ho 1 dieťa z 50 000 a väčšinou také deti zomierajú ešte počas tehotenstva alebo hneď po pôrode. Alebo prežije nejaký čas, ale bude musieť mať rôzne hadičky a vývody. Ďalej rázštepy a choré orgány. Navrhla, že najlepšie bude, ak pôjdem na UPT, ale bude tam riziko, že keď sa zbavíme chorého dieťaťa, tak nám neprežije ani to zdravé. Rozhodli sme sa, že zachránime aspoň zdravé dieťa a UPT nepodstúpim. Ešte pred odchodom z genetiky mne aj mužovi zobrali krv na genetické vyšetrenie, či nie sme náhodou nosičmi a v budúcnosti sa to nezopakuje. (Mimochodom testy sme mali negatívne a sme zdraví).  

Po odchode z genetiky som musela volať svojmu gynekológovi do nemocnice, aby som mu oznámila, čo sme sa dozvedeli. Dohodli sme sa a na druhý deň som išla za ním na sono. Keď som mu povedala, o aký syndróm ide, zameral sa na tie vady, aké sa uvádzali pri syndróme. Na sone okrem zaostávania v raste nebolo nič, čo bolo spomínané v článkoch o whs deťoch. Žiadne rázštepy, choré srdce alebo obličky a dokonca aj žalúdok sa nám ukázal. Doktor sa tešil z nášho rozhodnutia nepodstúpiť UPT a povedal, že ak by to bolo také zlé, príroda si sama poradí.

Odvtedy som chodila na sono každý týždeň. Bolo mi veľmi zle aj psychicky aj fyzicky. V 30. týždni tehotenstva som prišla na kontrolu a prosila som doktora, aby mi dal vyvolávačku, lebo už ďalej nevládzem. Samozrejme, on je aj výborný psychológ, takže ma hneď schladil, aby som sa upokojila a nechala to na dievčatách, kedy sa rozhodnú ísť von.

Nepatrím medzi ženy, ktoré si stále hladkajú brucho a prihovárajú sa ešte nenarodeným deťom. Robil to môj muž, vždy prišiel a Leuške hovoril, aby veľa papala a Miuške, aby jej niečo nechala 😀. No ja som sa odvtedy, ako nám na genetike oznámili, že budeme mať postihnuté dieťa, ktoré možno ani neprežije, psychicky nastavila iba na to zdravé dieťa. Doma som všetkým zakázala hovoriť o dvoch, pretože ja som čakala iba jedno dieťa. Ale aj napriek tomu sa môj muž stále prihováral dvom deťom a moja mama ich mená písala aj na špinavé okno na aute: Miuška a Leuška. Strašne som bola na nich nahnevaná a dookola som všetkým hovorila, že žiadna Leuška nie je a čakám iba Miušku.

Pri ďalšej kontrole v 36. týždni mi pán doktor oznámil, že už je čas ísť si poležať. Pozerala som naňho prekvapene: veď ja ležím už niekoľko mesiacov! 😀 Ale on samozrejme myslel do nemocnice… Z môjho pohľadu som mala pred sebou posledný víkend pred tým, ako si prinesiem domov ďalšie dieťa – Miu. Postieľka bola nachystaná tiež iba jedna. V pondelok som nastúpila na hospitalizáciu, kde som sa zoznámila s pár dievčatami, ktoré tam už nejaký ten týždeň ležali kvôli rôznym komplikáciám.

S doktorom som bola dohodnutá na sekciu v stredu, pretože on potom odchádzal na dovolenku a ja som si priala mať pri pôrode iba jeho. Viem, že by to zvládli aj iní lekári a lekárky z nemocnice, ale on bol moja veľká opora v tých najťažších chvíľach a stále mi dodával nádej a vieru v zázrak.

V stredu ráno za mnou prišla primárka z detského oddelenia a oznámila mi, ako bohužiaľ nemôžem ísť rodiť, pretože majú voľné iba dva inkubátory a vezú im práve súrny prípad. Pravdepodobne jeden inkubátor budú potrebovať práve pre bábo, ktoré je v ohrození. Keďže ja mám porodiť dve deti a jedno bude inkubátor potrebovať určite a o druhom nemajú istotu, tak ja musím počkať. Plakala som zas ako malé dieťa, pretože som sa tešila na to, ako už konečne budú baby vonku a mne skončí to utrpenie v podobe tehotenských nevoľností. Samozrejme, bola som aj zvedavá, ako to vlastne všetko dopadne. Zároveň ma to dosť sklamalo, keďže to bol posledný deň, keď bol môj doktor v práci a potom odchádzal na dovolenku. Ale našťastie mi pán doktor navrhol ďalší termín, ktorý by som mohla mať v piatok s tým, že on aj napriek dovolenke príde a  „odrodí ma“. Spadol mi kameň zo srdca! Jeho ochota prísť aj počas dovolenky bola úžasná.

Tak nastal ten deň D. Tie prípravy okolo celého pôrodu boli neskutočne dlhé a mala som pocit, že sa už ani nedočkám. Ešte pred celým tým procesom príprav na operáciu som mala debatu s doktormi z detského oddelenia o tom, ako budú postupovať a ešte raz sa ma pýtali, čo majú spraviť s Leou, keď bude na tom veľmi zle. Tak som im ešte raz dala súhlas a poprosila ich aby ju umelo neudržovali pri živote na žiadnych prístrojoch…

Ak niekto zažil cisársky rez, tak vie, čo to prináša. Asi najhoršie pre mňa bolo to pichanie spinálky. To je niečo tak nepríjemné, brrr! Aj teraz mi chlpy stoja, keď si na to spomeniem. A konečne nastal čas, na ktorý som čakala 37 týždňov. Spinálka zabrala a ja som si prestala cítiť telo od pása dole. Pani anestéziologička so mnou stále viedla rozhovor, aby si bola istá, či je všetko OK, až ma „zabila otázkou“: „tak to ste vy, čo ste si vytiahla čierneho Petra ?“ Veľmi „milé“ to od nej bolo, len čo je pravda… Našťastie pán doktor nekomentoval nič, čo práve robil. Bol to divný pocit, vedela som, že sa mi „špára“ v bruchu, podľa zvláštneho tlaku, ktorý som cítila. Nebola to bolesť, ale bolo to divné. Zrazu som len počula, ako sestrička zjajkla: „juuuj! Tá je maličká“ a o chvíľu zasa: „jeej! Aj tá je maličká.“ Za okienkom už čakalo niekoľko doktorov a sestričiek a hneď dievčatá brali preč. Ešte počas toho, ako som ležala na pôrodnom stole a čakala, kým ma doktor pozašíva, priniesli mi na chvíľu ukázať Miu. Bola naozaj malá. Bála som sa opýtať, ako je na tom Lea. Keď ma prenášali zo sály cez chodbu, zastavila nás pani doktorka a oznámila mi že Leuška má 1360g a 40cm a Mia má 2360g a 47cm. Nič viac som stále nevedela.

Keď mi odznela spinálka a začali tie strašné bolesti, tak to bola ďalšia „úžasná“ skúsenosť do života. Doteraz nerozumiem ženám, ktoré si dobrovoľne vyberú rodiť cisárskym rezom… Na druhý deň ma preniesli na inú izbu a priniesli mi Miu. Bola taká maličká a zlatá. Stále iba spala alebo jedla – úžasne dobré bábo. V ten istý deň prišla pre mňa doktorka z JISky, či sa chcem ísť pozrieť na Leu. Videla som ju iba z fotiek čo mi poslal muž a moja mama.

Bála som sa, lebo podľa fotiek vyzerala naozaj strašne. Áno, áno, teraz si možno poviete, čo som to za matku, keď sa takto vyjadrujem o vlastnom dieťati, ale naozaj som sa obávala toho stretnutia. Keďže som nevládala od bolesti stáť na nohách, odviezla ma pani doktorka na vozíčku. Prišli sme k inkubátoru a naozaj Lea vyzerala strašne: iba veľké oči a kostrička. Bola taká malá a chudá. Hadičky jej trčali z hlavy aj z nosa. Pani doktorka mi povedala, že sa jej mám prihovoriť tak, ako som sa prihovárala, keď bola v bruchu. Ja som sa zmohla v tej chvíli iba na plač, pretože žiadne prihováranie v bruchu nebolo, keďže vlastne nemala vôbec prežiť a ja som si ju úplne odstrihla zo svojho života.

Pani doktorka ma hneď začala utešovať, že nemám dôvod plakať, veď Lea je bojovníčka, všetko zvláda super. Ale ja som plakala, lebo až vtedy mi to došlo… Lea prežila a teraz čo s ňou budem ja robiť? Veď prognózy pri jej syndróme boli strašné. Zrazu sa mi v hlave vynárali otázky… Prečo si vlastne prišla ku mne? Prečo si si ma vybrala za svoju mamu? Mňa, čo som ťa odpísala už počas tehotenstva a pohľad na teba mi spôsobuje len bolesť a strach…

Doktori mi vysvetlili, aké vyšetrenia jej budú robiť a že vôbec na tom nie je tak zle, ako sa popisuje pri syndróme. V nemocnici sme strávili s Miou 10 dní a prepustili nás domov. Lea ešte musela zostať v inkubátore pre svoju malú hmotnosť a ešte stále nevedela jesť z fľaše. Kŕmili ju cez hadičku, ktorá jej viedla cez nos do žalúdka. V nemocnici bola skoro mesiac. Každý deň za ňou chodil môj muž a ja som zostávala s Miou doma. Mohla som ísť aj ja, babka by Miu postrážila, ale psychicky som nebola stále vyrovnaná s tým, že som jej mama. Boli dni, keď som za ňou išla aj ja, ale bolo to pre mňa veľmi stresujúce stretnutie. Tato Leu zbožňoval a ja som mu bola za to vďačná, lebo jej nahrádzal lásku matky. Ja som sa za to nenávidela, ale nedokázala som sa vtedy preniesť cez fakt, že mám postihnuté dieťa.

Vždy keď prišiel muž domov od Lei, ukazoval mi fotky a nadšene mi o nej rozprával. Napríklad ako ju mohol mať na hrudi a túliť sa s ňou alebo ako už pomaly začína papať z fľašky. Ale ja som jeho nadšenie nezdieľala. Stále som mala v hlave iba jedno: „Čo s ňou budem robiť?“ Veď ona podľa všetkého bude ležiaca a nič nevnímajúca osoba…

Dňa, keď nám oznámili, že Lea môže ísť domov, som sa obávala ako nikdy predtým. Na jednej strane som sa asi aj tešila, ale stále prevládal u mňa strach a neistota. Keď som Leu obliekala a pripravovala na cestu domov triasla som sa a stále som dúfala, že toto všetko je len zlý sen a ja sa z neho zobudím. Bola taká maličká! Až som sa jej bála dotknúť, aby som jej niečo nezlomila. Aj tá najmenšia veľkosť oblečenia jej bola obrovská. Priniesli nám prepúšťaciu správu s množstvom všelijakých doplnkových vitamínov a ich dávkovaním.

Prišli sme domov, kde už mala nachystanú aj postieľku, ktorú sme zohnali na poslednú chvíľu, keďže som stále nevedela, či ju vôbec niekedy domov prinesieme. Našťastie mám moju mamu a muža, ktorí Leu od začiatku milovali. Všetku starostlivosť o ňu prevzali na seba, keďže som stále nebola schopná postaviť sa k nej ako matka. Stále som len okolo nej chodila a pýtala sa: PREČO?

Asi do troch mesiacov Lea nevnímala svet okolo seba. Mala neskutočné koliky a v noci nespávala. Dokonca, keď mala tri mesiace, musela byť hospitalizovaná pre zápal obličiek. Na hospitalizáciu s ňou išiel tatino.

A tak dni plynuli, chodili sme na rôzne vyšetrenia, kde nám vždy povedali len dobré správy. Žiadne poškodenie orgánov, ako je popisované pri tomto syndróme nemala. Začala som sa aj tešiť. Neskôr už začala vnímať aj okolitý svet, dokonca sa aj na nás usmievať. Potom ale prišla ďalšia rana. Keď mala Lea osem mesiacov ochorela – dostala teplotu a záchvat. Volali sme sanitku a na pohotovosti mi zatiaľ dávali inštrukcie, čo s ňou máme robiť. Uzavreli to ako febrilné kŕče, teda kŕče z teploty. No keď sa to zopakovalo už po tretíkrát, tak jej konečne spravili vyšetrenia a zistili jej epilepsiu. Nastavovanie na lieky trvalo asi ďalšie tri mesiace, počas ktorých nám dostávala záchvaty. Nebola som schopná sa na ňu pozerať, keď mala záchvat. Bol to strašný pocit. Moja mama bola vždy pri Lei a poskytla jej prvú pomoc. Môj muž s ňou strávil toľko času v nemocnici, koľko sme za celý život nestrávili spolu celá rodina. Našťastie sa podarilo nastaviť jej lieky a boj s epilepsiou sa nám darí vyhrávať.

Lea má momentálne 21 mesiacov. Je to živé a veselé dieťa, miluje svoje sestry a rada ich pozoruje, keď okolo nej behajú a jašia sa. Už si vie aj vydobyť plačom svoje. Jej dvojička Mia je jej veľkým vzorom a vidíme, že ju ťahá vo vývoji, aj keď jej občas capne alebo zoberie hračku –  ale veď súrodenecká láska je najviac.

Pre hypotóniu nie je schopná sama sedieť, ale snaží sa, neplazí sa, neštvornožkuje. No odkedy k nám začala chodiť naša vynikajúca fyzioterapeutka Terezka, Lea začala robiť úžasné pokroky. Aj koníky a hipoterapia s Evkou sú obrovská pomoc v Leinom vývoji.

Vďaka tomuto syndrómu som spoznala veľa úžasných žien, ktoré majú rovnako choré deti a môžeme si vymieňať skúsenosti.

Hlavne by som však chcela poďakovať za svoju úžasnú rodinu, ktorá mi psychicky veľmi pomohla vyrovnať sa s tým, že je Lea „inak obdarené dieťa“. Ďakujem svojmu mužovi za to, že sa o Leu staral, keď som to ja nevedela a naďalej je to jeho miláčik. Ďakujem mojej mame, ktorá nám pomáha úplne so všetkým, Leiným krstným rodičom, ktorí ju tiež zbožňujú, kamarátom, ktorým sa môžem vyrozprávať, svokrovcom, ktorí nám tiež pomáhajú. Obrovská vďaka patrí aj pánovi doktorovi Pavlovi J., ktorý ma počas celého tehotenstva vždy vypočul a dodal mi veľkú odvahu, sestričkám – Renátke za hematologickú starostlivosť a Magduške za to, že bola pri mne v tých najťažších chvíľach pred pôrodom. Keď som na niekoho zabudla, ospravedlňujem sa.

To, čo sme s Leou zažili počas spoločných 21 mesiacov, je na dlhé rozprávanie. Môj príbeh je vlastne takým výberom z príbehu, ktorý žijeme. Rada by som ním dodala odvahu rodičom, ktorých postretne rovnaký osud. Poradím, aby nečítali na internete všetky zlé veci, ktoré sa o syndróme píšu a tým neodpísali svoje dieťa ešte pred narodením. Aby verili tak ako my, že sa možno stane zázrak a nebude to také zlé, ako nám na genetike opisovali. Prajem im, aby mali také šťastie na rodinu, aké máme my.

Nakoniec by som chcela napísať, že som nikdy nechápala vetám typu: „choré deti nás veľa naučia“. Pochopila som to až teraz, keď aj ja mám choré dieťa. Učím sa napríklad to, ako sa tešiť aj s úplne banálnych vecí. Nevnímame väčšinou ako zázrak, keď si zdravé dieťa zoberie do rúk hračku, ale keď si ju sama do rúk vzala Lea, vtisli sa mi slzy do očí a zistila som, aká „maličkosť“ mi zlepšila deň.

© Lenka Martineková 

Keď máte záujem Leušku podporiť, je tu možnosť kúpiť si kalendár na rok 2021 s fotografiami troch detičiek. Ide o iniciatívu OZ Wolf, ktoré sa zameriava na podporu detí s Wolfov-Hirshornovým syndrómom a založila ho pani Janka Kanková Farkašová. Výťažok z predaja tohto kalendára sa rozdelí medzi tri dietky a pôjde na financovanie ich terapií a pomôcok. 

Kalendár stojí 9€ a keď sa vám zapáči, môžete si ho objednať cez správu na facebookovej stránke OZ WOLF SK alebo cez e-mail: ozwolfsk@gmail.com

Ďalšou možnosťou podpory je kampaň Pomôžte postaviť Leu na nohy: https://www.ludialudom.sk/profil/detail/47870
 
Ďakujeme <3 

Malý a veľký svet

V článku Malý a veľký svet prinášam zopár náhľadov na knižku Biele miesta od Moniky Kompaníkovej. Napísala som ich nejaký čas potom, čo vyšla, takže je to veru už pár rokov…

A o čom teda tento príbeh je? 🙂 

Biele miesta kniha

Mladá autorka Monika Kompaníková prichádza po svojom debute, zbierke poviedok Miesto pre samotu, s novelou Biele miesta – dojímavým, krehkým príbehom o samote, hľadaní zmyslu života, túžby po jeho naplnení a v neposlednom rade aj o rezignácii a zániku.

Rozprávanie sa dotýka života obyčajných, jednoduchých ľudí, najmä dvoch súrodencov Dávida a Terezy. Ich existencia je silne ovplyvnená detstvom stráveným v malej rázovitej dedine Medovarky, ale najmä pôsobením ich matky, odloženej, zabudnutej ženy postupne prichádzajúcej o rozum pod vplyvom samoty, vlastnej introvertnosti a nešťastia.

Dej novely sa nerozvíja, nenapreduje, akoby stál na jednom mieste. Vynárajú sa v ňom záblesky z minulosti, krátke epizódy z detských čias, zjavujúce sa v nechronologickom poradí, zdanlivo náhodne, tak, ako spomienky. V pozadí sa objavuje existencia a postupný zánik dediny Medovarky a paralelne život rómskej osady nazývanej rúbanisko, ktorá kontrastne s úpadkom rodného miesta postáv prejavuje životaschopnosť a expanziu. Z pôvodnej dediny a podobne i z rodného domu napokon zostane len „biele miesto“, či už na mape, alebo v srdciach hrdinov: „Aj tá cesta do dvoch rokov zarastie. O dva roky ju už nenájdete, o čo sa stavíte! V nových mapách už bude len biely fľak.“

Matka Agáta predstavuje silný element v rozprávaní a je vykreslená s  prvkami tajomna vyvolaného neschopnosťou komunikovať s okolím a taktiež jej chabými znalosťami o svete „vonku“. Vníma iba svoj „malý svet“, ktorého rozmery sa dajú ohraničiť rozlohou spomínanej dedinky, ba dokonca plotom obklopujúcim jej malý pozemok. Táto simplexná žena trpí nespravodlivosťou života, proti ktorému sa však nikdy nedokázala postaviť, až nakoniec úplne rezignovala. Napokon zomiera tak, ako žila – nepoznaná, osamotená a nepochopená. Zostáva po nej iba denník vysvetľujúci málo z jej „záhadnej existencie“. Obsahuje predovšetkým výmysly, praktické zápisky a úryvky z modlitieb, stáva sa však prostriedkom na evokáciu spomienok a vyvoláva potrebu odhaliť záhadu muža zakopaného niekde pri dome.

Podobne ako matka, aj jej deti sú konfrontované s protikladom veľkého a malého, „poznaného“ sveta a najmä s neschopnosťou ovplyvniť jeho beh. Postupne však unikajú z jej područia, hľadajú si vlastnú cestu, po tom, čo sa vyrovnávajú so spomienkami.

Text Moniky Kompaníkovej je naplnený bezmocnosťou, dezilúziou a vnútorným osamotením indivídua vo „veľkom svete“. Je to príbeh, ktorý sa zameriava na duševné prežívanie postáv, ich pocitový svet a (ne)schopnosť vyrovnávať sa so skutočnosťou.

I keď sa mi občas pri čítaní zdalo, že aj samotný text má „biele miesta“, bol to zaujímavý zážitok. A príťažlivá je aj ďalšia knižka Moniky Kompaníkovej – román Piata loď. Tento príbeh bol aj sfilmovaný a preložený napríklad do rumunčiny. Po rumunsky si ho môžete prečítať vďaka prekladateľke Helliane Ianculescu pod názvom A Cincea Corabie.    

Page 1 of 2

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén