Dr. George Simon v tomto videu vysvetľuje extrémne dôležitý rozdiel medzi agresivitou, ktorá vychádza z odpovede zaútoč/uteč a agresivitou, ktorá je inštrumentálna, teda zámerná. Inšpirovalo ma k úvahe.
 
VIDEO ➡️
 
Prečo je tento rozdiel dôležitý?
 
Odpoveď zaútoč/uteč/zamrzni je motivovaná strachom – je to obranná agresivita a tak ako pri všetkých odpovediach jej sila závisí od situácie. Zvieratá to majú prirodzené, u ľudí sú často tieto mechanizmy prepletené s inými vnútornými nastaveniami, ktoré veľmi často vychádzajú z neliečených, ignorovaných a smerom von /na druhých/ projektovaných zranení a tráum a odpovede tak môžu byť zmätené, nepriame, škodlivé, ubližujúce, manipulatívne, atď. Skrátka – idú von nesprávnou cestou.
 
Táto predstava de facto obrannej agresivity je široko rozšírená a mnohí si dokonca myslia, že je to jediná forma.
 
Avšak existuje aj druhý typ agresivity, ktorá je zámerná a inštrumentálna. Je to agresivita predátora, lovca.
 
V prírode si to môžeme všimnúť napríklad u mačiek, keď sa rozhodnú uloviť myš. V takom prípade sa nenahrbia, nesyčia, hrozbu neodstrašujú a čo je dôležité – idú loviť, majú teda zámer a cieľ, ktorému prispôsobujú svoju stratégiu. A u nich je to prirodzené a automatické – robia len to, čo treba a čo im funguje. Keď im to nefunguje, musia sa prispôsobiť a hľadať inú cestu.
 
Keď sa zľaknú, hrbia sa, syčia, vystrkujú drápy, sú pripravené do boja a chcú hrozbu zaplašiť, ale – a to je dôležité – nechcú bojovať. Chcú hrozbu zaplašiť a ďalej sa vyvaľovať na slnku alebo si ísť svojou cestou. Do boja sa pustia až keď je to nevyhnutné a nedá sa inak.
 
Agresivita predátora je iná – keď mačka chce uloviť myš, nevydáva žiadne zvuky a hľadá takú cestu, ktorú myš nevycíti. Chce ju uloviť a vidí v nej len svoj obed. Myš je korisť a to je pre ňu podstatné /mačka si neberie servítky/.
 
U ľudí je to ešte chúlostivejšie. Väčšina si totiž ani nedokáže predstaviť a konceptualizovať predstavu, že by im niekto chcel zámerne ublížiť, oklamať ich alebo ich využiť či zneužiť. A preto ani nevedia v takýchto situáciách správne a pohotovo reagovať /chýba im inštinkt myši alebo ešte lepšie inštinkt levice brániacej svoje mladé a je to vďaka potláčaniu a tabuizovabiu primárnych obranných emócií strachu a hnevu a ich škodlivému prekrúteniu. Za toto prekrútenie vďačíme práve tomu, že ich potláčame až démonizujeme/.
 
Emócie sa majú žiť, majú prúdiť. Každá z nich má v systéme svoje miesto a sú to nosičky správ. Ak je nejaká v nerovnováhe – nejak vyskakuje, pýta si pozornosť, niečo vás bolí, ťaží, otravuje atď. – to je výrazná SPRÁVA. Otázkou je, ako si / v prvom rade SEBE/ vieme načúvať a správy interpretovať. Nakoľko sa vieme a sme ochotní pozrieť do svojho vnútra. A akiste ste si už všimli, že náš ekosystém je v extrémnej nerovnováhe. Podobne ako ľudský biosystém. O spoločenskom radšej pomlčím…
 
Keď sa od primálnych /prvotných/ emócií prúdiacich z nášho základu odpájame, dostávame sa do vratkého neukotveného priestoru a spoliehame sa napríklad čisto na myšlienky alebo tzv. vyššie emócie. Bez interpretácie tých základných sú tieto prosto bez nôh. Uletené. A to nemyslím hanlivo – to je fakt.
 
Zameranie na obrannú agresivitu sa ukazuje ako problém aj v rámci terapie, kde väčšina prístupov berie na vedomie len tento typ – agresivita ako odpoveď na hrozbu.
A predátori toto dobre vedia a ľahko to zneužívajú.
Sú ako nehlučné mačky vždy pripravené chňapnúť po tom, čo chcú. /a zriedka si berú rukavičky/.
 
Dr. George Simon podáva veľmi dôležité zistenia zo svojej dlhoročnej praxe s ľudmi s poruchou charakteru v knihe: In Sheep’s Clothing: Understanding and Dealing with Manipulative People. Tu sa dá zohnať ➡️
 
Veľa reálneho šťastia vám želám!
 
/LA/