Úvahy o mieste zdvorilosti v rámci interakcie a teoretických východiskách ďalšieho výskumu
Politeness and Interactional Ritual
Reflections about the place of politeness within the field of interaction and theoretical recourses for the further research
Abstract. In this paper we reflect the place of politeness within the field of interaction and we are proposing some of the theoretical recourses for the further research of linguistic politeness based on our previous inquiries. We examine the question how does the politeness phenomenon relate to interactional rituals and in what way is this phenomenon useful and important as a part of the interaction. Doing so we outline the main characteristics of politeness as well as impoliteness phenomena. At the same time we consider the redefinition of the concepts of face and ego in the relation to the proposed deeper reflection of participant’s personality which we see as one of the main constituents and determinants of interaction itself.
Key Words: Politeness; Impoliteness; Interactional ritual; Face; Ego; Personality; Psychological Boundaries
Zdvorilosť je nepochybne jedným z najzaujímavejších fenoménov v rámci ľudskej spoločnosti a kultúre. Jeho premenlivá povaha a presahy do rozličných disciplín (jazykoveda, filozofia, etika, etiketa, atď.) láka filozofov a jazykovedcov už pomerne dlhú dobu. V reze času si bádatelia kládli rôzne typy otázok. Pátrali napríklad po pôvode zdvorilosti, a tak skúmali jej korene ako javu, upriamovali pozornosť na jej rozličné vyjadrenia a manifestácie v jazyku, v reči tela a v rozličných situáciách, dávali ju do súvislosti s rituálmi a rituálnym správaním, hľadeli na ňu ako na prostriedok umožňujúci kultivovanú medziľudskú interakciu a v tomto zmysle potom spätne kultivovali a vylepšovali aj formy zdvorilosti. A to je stále len malý výsek z poľa záujmu o zdvorilosť.
Ako súvisí zdvorilosť s interakčnými rituálmi a prečo je potrebná?
S vnímaním rituálu, ako dôležitej a potrebnej – i keď nadstavbovej – súčasti medziľudskej interakcie sa stretávame už v klasickej čínskej filozofii. Náchádzame ho u filozofov, ktorí sa priamo zaoberali rituálmi, ich vytváraním a používaním v praxi a zároveň aj rituálnym správaním. Napríklad Sun-c’ (približne 6. storočie pred Kr.) v rámci rozvíjania svojich úvah o rituáloch v zmysle akoby prirovnal inovácie starých mudrcov, ktoré nám majú pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu, k výrobe hrncov:
„Všetky rituály a zdvorilosti boli odvodené z rafinovanosti mudrcov. Podobne ako keď hrnčiar hnetie hlinu a vyrába nádoby. Nádoby sú výtvorom hrnčiarovej zručnosti, nie sú pôvodným výtvorom ľudskej prirodzenosti… Mudrci zhromaždili svoje úvahy a myšlienky, vytvorili prax umelosti a precedensov, čím vyvinuli rituály a zdvorilosť a dovolili vyrásť zákonom a štandardom.“
Človek by sa mohol domnievať, že Sun-c’ prirovnával vytvorenie ľudských štandardov, práv a rituálov k hrnčiarskej výrobe: dvom základným myšlienkam, ktoré transformovali, čo ľudia môžu robiť. Ale práve naopak, Sun-c’ vlastne prirovnával vytvorenie ľudskej spoločnosti k fádnemu, zdĺhavému procesu učenia sa, ako vyrobiť hrniec. Upriamoval pozornosť na myšlienku, že rituál sa neobjavil jednoduchou náhodou, bolo to zámerne vynaložené úsilie. Spôsob, akým mudrci vytvorili rituál, sa podobá úsiliu hrnčiara naučiť sa vyrobiť hrniec, a to tak, že pracuje s hlinou, snaží sa ju precítiť a predstaviť si, aký by mala mať tvar. Mudrci začlenili do svojej ľudskej prirodzenosti umelosť a vypracovali si zmysly, aby mohli vnímať, ako môžu byť ľudské interakcie zmenené, a predstaviť si, aký typ konania v zmysle akoby by im mohol pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu. Postupom času boli schopní vyvinúť rituály presne tak, ako sa hrnčiar naučí vyrobiť hrniec. V Sun-c’ho ponímaní sa vzostup ľudskej kultúry a sociálnych rituálov neudial v podobe jedinej veľkej inovácie, ale rozvíjal sa postupne prostredníctvom každodennej činnosti vyvinutej pomocou umelosti.“0
Môžeme si všimnúť, že umelosť a rafinovanosť sú tu kľúčovými pojmami a skrýva sa za nimi vedomé úsilie človeka vo vzťahu k vylepšovaniu a zušľachťovaniu svojho správania, ktoré má prispievať k hladšiemu – v ideálnej rovine až hladkému – priebehu interakcie, čo sa samozrejme nevyhnutne odráža aj v jazykovom správaní a v jazyku ako takom. Za výsledky takéhoto úsilia môžeme potom považovať existujúce zdvorilostné frázy a formy od jednoduchých pozdravov po celkové spôsoby vyjadrovania sa smerujúce až k javu, ktorý môžeme vnímať ako integrovanú, zosobnenú – a teda na tomto stupni organickú – zdvorilosť. Branie ohľadu na druhú osobu tu získava na hĺbke a vyplýva nielen z poznania potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností osoby, s ktorou vstupujeme do interakcie, ale aj – a možno v prvom rade, keďže naše poznanie druhej osoby je veľakrát obmedzené – z poznania svojich potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností, ktoré spolu s nami do interakcie vstupujú a utvárajú i naše psychologické hranice.
Ďalšie pozoruhodné ponímanie zo starovekej Číny pochádza od Konfúcia (552/551 pred Kr. – 479 pred Kr.), ktorý svoju pozornosť venoval otázkam každodenného života a spôsobom, akými ho žijeme. S témou zdvorilosti ho spája práve jeho vnímanie rituálu, ako prostriedku zušľachťovania našich odpovedí na rozličné situácie, čo nám umožňuje postupne reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, namiesto automatickej emocionálnej reakcie. Dôležitým bodom jeho filozofie sú teda tzv. rituály akoby, na ktoré neskôr nadviazal už spomínaný Sun-c‘:
„Prečo vravíme „prosím“ a „ďakujem“?
Pred tromi storočiami boli európska spoločnosť a sociálne vzťahy úplne vymedzené dedičnou hierarchiou. Ak poddaný hovoril s pánom, používal konkrétne úctivé vyjadrenia, a keď aristokrat hovoril smerom dolu s poddaným, použil zasa úplne odlišné formy.
Keď sa začali v mestách rozvíjať obchody, ľudia z rozličných vrstiev začali vzájomne jednať novými spôsobmi. Rozvinuli sa rituály, v ktorých kupujúci a predávajúci mohli konať tak, akoby si boli rovní, i keď v skutočnosti neboli. Výmena „prosím“ a „ďakujem“ bola krátkym momentom, počas ktorého mohli účastníci prežiť zdanlivú rovnosť.
Taktiež vykonávame tento rituál akoby. Predstavte si, že večeriate a vaše dieťa (alebo synovec či vnúča) sa dožaduje: „Podaj mi soľ.“ Ak je dieťa veľmi malé, chápete, že sa ešte nenaučilo spoločenské spôsoby, takže by ste mohli povedať: „Dobre, ale čo povieme…?“ Alebo: „Aké je čarovné slovíčko?“ Nemusí odpovedať hneď, a tak ho požiadate znova. „Čo povieš…?“ A potom pokračujete, kým dieťa nepovie, „Prosím, podaj mi soľ.“ Nato mu podáte soľ a povediete ho k tomu, aby poďakovalo.“1 Táto situácia zároveň veľmi jasne poukazuje na mechanizmus, na báze ktorého prebieha internalizácia istých foriem správania v rámci socializácie a dieťa je postupne podmieňované a vedené k spoločensky a kultúrne zaužívaným spôsobom interakcie – k tomu, čo je považované za správne a primerané.
Je tu zároveň prítomný aj iný aspekt, a to možnosť vstúpiť do rituálu, v ktorom dieťa bude konať tak, akoby si pýtalo niečo od seberovného. Zámerom teda nemusí byť priamo jeho programovanie konať určitým spôsobom, ale snaha naučiť ho, čo to znamená vypýtať si niečo od rovnocennej ľudskej bytosti a prejaviť vďačnosť. (Otázka aké zámery vychovávajúce osoby v skutočnosti implementujú je pritom otvorená ďalšej diskusii.)
Autori Gross Loh a Puett idú v uvažovaní ďalej: „Ak sa túto výmenu naučí iba ako rutinný akt, tak sa ju nenaučilo správne. Najskôr to samozrejme je rutinný akt, jeden z mnohých, ktoré sa pri socializácii naučí vykonávať. Ale ak to robí opakovane, začína si všímať, prečo je to tak. Takisto pochopí, ako veci zlepšiť. Vidí, ako ľudia reagujú na jeho „prosím“ a „ďakujem“ a naučí sa, kedy stačí povedať tieto slová alebo kedy lepšie zapôsobia iné slová či zmena tónu hlasu alebo výrazu.“2
Aj v tomto prípade sa zdvorilosť ukazuje ako prostriedok, ktorý komunikantom umožňuje prejaviť si navzájom rešpekt, úctu, či dokonca rovnosť. Dá sa povedať, že funguje ako akýsi „tmel“ interakcie, ktorý zároveň vytvára, respektíve môže vytvoriť, pre komunikantov pocit bezpečia. A tu sa práve ukazuje aj jej hodnota a potrebnosť. Narážame tu zároveň na dva aspekty zdvorilosti ako javu, na ktoré sme upozornili v štúdii venovanej základným aspektom a črtám jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu, a to na historickú relatívnosť (tzv. historicita) a kontextovú podmienenosť.4
Rituálnosť zdvorilosti sa odzrkadľuje už v samotnej etymológii pojmu, pri ktorej sa v našom kultúrnom kontexte dopátrame k miestu jej vzniku, teda k panskému dvoru a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Podobnú etymológiu má aj český výraz zdvořilost, nemecký výraz Höflichkeit a podobne.
Hodnota a užitočnosť zdvorilosti ako javu sa ukazuje aj vo vzťahu k jej náprotivku, teda nezdvorilosti. S nezdvorilosťou sa v jej rozličných podobách – explicitných alebo implicitných – v interakciách stretávame pomerne často. Pri tomto uvažovaní je dôležitý práve predpoklad, že zdvorilosť a jej prejavy a formy umožňujú tento negatívny aspekt prekonať a/alebo zjemniť. Otázkou je, ako tento mechanizmus funguje a kedy je zdvorilosť organická a, naopak, kedy je falošná a umožňuje maskovať negatívne intencie.5 Vychádzame z predpokladu, že oba javy – zdvorilosť aj nezdvorilosť – sú v rámci interakcie príznakové (viď nižšie).
Za základné črty zdvorilosti pritom považujeme branie ohľadu na druhých (s tým súvisí rešpektovanie hraníc komunikačného partnera či partnerov), obmedzovanie potenciálnej agresivity a do kontextu zdvorilosti spadá aj úctivosť, ochota pomôcť a/alebo spolupracovať, milota, náklonnosť, prívetivosť a pozornosť voči druhému. Prejavov a vyjadrených manifestácií zdvorilosti môžeme samozrejme odsledovať viac, a to aj v jazykovej aj v momojazykovej realite.
Na druhej strane nezdvorilosť signalizuje absenciu alebo nedostatok brania ohľadu voči komunikačnému partnerovi a jeho psychologickým a fyzickým hraniciam, prejavuje sa ako verbálna či neverbálna (teda často skrytá) vulgárnosť a hrubosť, neochota spolupracovať a hľadať kompromisné riešenia, čo môže vyústiť až do fyzickej agresivity. Aj nezdvorilosť pritom môžeme považovať za pole, do ktorého spadajú isté prejavy a manifestácie, ktoré zväčša intuitívne považujeme za nezdvorilé, a to často práve v opozícii voči zdvorilým prejavom. Môžeme si predstaviť, že interakcia zbavená zdvorilosti a jej manifestácií by bola vo svojej podstate surová, poháňaná buď primitívnymi emóciami alebo ego-orientovanými potrebami.
Komplexný proces interakcie a ne/zdvorilosť
Zdvorilosť je vo viacerých teóriách práve tým prostriedkom, ktorý nám umožňuje hladký priebeh interakcie a neohrozovať si navzájom svoje tváre. Koncept tváre je v rámci prístupov k (jazykovej) zdvorilosti bohato využívaný a to v rámci pragmatických ako aj postpragmatických teórií či prístupov. O rozšírenie tohto konceptu sa zaslúžil Erving Goffman, americký sociológ, ktorý rozvinul teóriu interakcie v 50. – 60. rokoch 20. storočia. Goffman upozorňoval na to, že súdobá sociológia a sociálna antropológia priveľmi zdôrazňuje hľadanie symbolických významov sociálnych činností a ignoruje signifikantnosť ľudskej bytosti v týchto činnostiach. Naznačoval, že naše poznanie sveta a miesta, ktoré v ňom zastávame, dosahujeme výlučne prostredníctvom interakcie. V oblasti ľudskej interakcie vidí miesto, v ktorom boli ustanovené formy rituálneho správania, čo je pozorohudná paralela s vyššie spomínanými koncepciami z tradičnej čínskej filozofie. Goffman predstavil svoje ponímanie konceptu tváre v eseji On Face Work, ktorá vyšla súborne aj s inými esejami v publikácii Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior.6 Odkazuje pritom na čínsku antropologičku Hsien Chin Hu, ktorá ako prvá s týmto konceptom pracovala7, pričom tvár redefinuje ako „pozitívnu sociálnu hodnotu, ktorú osoba pre seba účinne požaduje podľa línie, o ktorej iní predpokladajú, že ju prijala v danom kontakte“7. Počet možných línií, ktoré môžeme zvoliť v rámci verbálnej interakcie, môže byť obmedzený, ale stále máme možnosť voľby. Tvár osoby nie je statická, môže sa meniť povedzme v závislosti od situácie, a to medzi interakciami alebo aj v rámci jednej interakcie pri zmene podmienok. Goffman dokonca tvrdí, že akokoľvek môže byť tvár pre jednotlivca dôležitá, je iba zapožičaná od spoločnosti. Tvár je v jeho ponímaní premenlivá entita, dá sa povedať, že až nestabilná, ale zároveň je pre človeka veľmi podstatná a vstupuje do každej interakcie.
Na Goffmana vo svojom prístupe k zdvorilosti nadväzuje Richard J. Watts, avšak v posunutom zmysle. Tvár v jeho ponímaní v podstate pripomína jadro osobnosti (Self) a činnosť tváre znamená základ ľudskej – nielen komunikačnej – interakcie. Vyzdvihuje to, že Goffmanova práca sa zameriava na mikrolevel ľudskej interakcie, zvažuje, čo je povedané a vykonané indivíduami zapojenými do interakcie. Jednotlivec v takýchto situáciách zapája isté „štylizované“ predpísané úkony, ktoré sú známe všetkým participantom. Watts tvrdí, že systém činností, konvencií a procedurálnych pravidiel, o ktorých hovorí Goffman, sú de facto náplňou jeho konceptu prezieravého správania v rámci istého typu sociálnej aktivity a tento systém je tam práve preto, „že je kontinuálne znovu konštruovaný prostredníctvom reči a bol posúdený ako ,správny’, ,opodstatnený’ alebo ,dobrý’“8.
Watts poukazuje na dôležitosť relatívnosti pojmu zdvorilosť (v zmysle „čo je zdvorilé pre jedného, nemusí byť pre druhého“), vyzdvihuje hodnotiaci aspekt, a tak i potrebu skúmania kontinua zdvorilý – nezdvorilý, pričom tieto dve stránky spolu úzko súvisia, ako sme spomínali vyššie. (Ne)zdvorilosť je podľa neho vždy príznakovou formou (jazykového) správania, pričom nepríznakovou formou je prezieravé správanie (porovnaj s obrázkom č. 1), ktoré môže byť „jazykové aj nejazykové, participantmi považované za vhodné pre nadchádzajúcu sociálnu interakciu“9. Termín prezieravé (politic) autor navrhuje v zmysle sekundárneho, t. j. teoretického konceptu „práve preto, že nie je súčasťou bežného používania a poukazuje na široký rozsah foriem spoločenského správania, ktoré zahŕňajú, ale sú zároveň širšie ako to, čo by sme laickými termínmi mohli označiť ako ZDVORILÉ“10. Väčšia časť relačnej práce v akejkoľvek interakcii je podľa neho nepríznaková a teda neuvedomovaná. Jednotliví participanti totiž pociťujú, že súčasti verbálnej interakcie sú v súlade s normami ustanovenými v predchádzajúcich interakciách a sú prezieravé. Pozitívne poznačené prezieravé správanie je potom otvorené voči interpretácii v zmysle zdvorilosti 11.
Obr. č. 1: Wattsov model činnosti tváre, jazykovej zdvorilosti a prezieravého správania 12
Obr. č. 2: Wattsov model relačnej činnosti 13
Ako dôležitý vnímame fakt, že tvár Watts považuje za koncept seba/ja (self). Tento koncept je budovaný prostredníctvom média socio-komunikačnej interakcie, ktorá je reprodukovaná. Činnosť tváre je potom konštituovanie nášho vlastného konceptu seba a činnosť, ktorú vykonávame v sociálnej interakcii v zmysle umožnenia iným konštruovať, reprodukovať a dosahovať ich koncepty seba. Jazyková zdvorilosť je tak jedným z aspektov sociálnej interakcie pozostávajúcej z činnosti tváre. 14
Tvár alebo ego?
V spomínanom zmysle koncept tváre úzko súvisí s konceptom ega, ktorý je v rámci psychológie zaužívaný, avšak podobne ako koncept tváre v rámci sociológie a lingvistiky, má rôzne definície. Pozrieme sa na ego z pohľadu analytickej psychológie, ktorej bázu položil C. G. Jung. V tomto zmysle je ego existenciálne, dynamické a premenlivé v závislosti na požiadavkách, obavách a túžbach v danom okamihu. Ego je spojené s vedomím a rozhodovaním, vzťahuje sa k centru nášho rozumového života. Podstatou, centrom nášho bytia je Bytostné Ja, z ktorého vychádza vyrovnávanie protikladov vnútri psyché. Bytostné Ja je aj celostnosťou vrodených potencialít indivídua, je to celostnosť všetkého, čím človek potenciálne je. 15
Od tejto štruktúry osobnosti sa nedá odhliadnuť pri vysvetľovaní interakcie a jej aspektov.
Okrem toho, že jednotliví participanti pociťujú, že súčasti verbálnej interakcie sú v súlade s normami ustanovenými v predchádzajúcich interakciách, berieme na vedomie aj fakt, že do nej vstupujú každý s vlastným súborom skúseností, očakávaní, psychických nastavení, potrieb, vedomých či nevedomých cieľov, zámerov a tak ďalej. V interakcii sa teda neaktivujú len jazykové a interakčné znalosti komunikantov, ale do špecifickej interakčnej situácie vstupuje ich aktuálna osobnosť ako celok. Čo dáva konkrétnej interakcii rámec, je jej téma so zreteľom na motiváciu, zámer a cieľ. Skúmanie interakcie z hľadiska mikrolevelu je náročné aj z toho dôvodu, že tieto faktory nemusia byť explicitne vyjadrené a sú premenlivé. 16 Ku komplexnému ponímaniu interakcie sa pridáva aj širší rámec tvorený kultúrnym a sociálnym prostredím a ten je neodmysliteľným pozadím každého interakčného prejavu. Prihliadame teda na fakt, že žiadna interakcia sa neodohráva vo vákuu.
Môžeme to teda vnímať tak, že v konkrétnej interakcii sa stretávajú aktuálne osobnosti jej participantov so všetkým, čo k nim v danom časovom momente patrí a čo ich konštituuje. Otázkou potom je, ktoré ich stránky sú aktivované vzhľadom na interakčný rámec. Dôležitým konceptom, ktorý do úvahy vstupuje v nadväznosti na osobnosť a jej štruktúru, sú psychologické hranice.
Tie vnímame ako pevné, oporné body v rámci vnútorného sveta jednotlivca, založené práve na jeho skúsenostiach, potrebách, želaniach a podobne, s čím súvisí aj jeho vnímanie danej interakcie na báze emócií pohybujúcich sa v základnom spektre príjemné vs. nepríjemné. Na rozdiel od abstraktných myšlienkových konštruktov hranice v tomto zmysle teda vychádzajú z emócií účastníka interakcie. Práve emócie mu umožňujú zorientovať sa v tom, čo mu je a čo mu nie je v danej interakcii príjemné a podľa toho odpovedať a/alebo zareagovať. Našou hypotézou je, že toto emočné prežívanie je jedným z dôležitých a neodmysliteľných konštituentov bežnej interakcie a zdvorilosť je tým prostriedkom, ktorý umožňuje komunikantom vzájomné neprekračovanie hraníc a zároveň ich vytyčovanie. Pociťovanie toho, čo je zdvorilé a čo už nie – v spektre ne/verbálnej zdvorilosti až ne/verbálnej agresivity – je pritom otvorené interpretácii a subjektívnemu prežívaniu a hodnoteniu zo strany zúčastnených komunikantov a do úvahy pritom prichádzajú aj externí pozorovatelia. Z tohto hľadiska potom interakcia umožňuje aj vyjasňovanie týchto pocitov a postojov. Či už v ďalšom výskume budeme pokračovať s konceptom tváre alebo ega v sledovanom význame, podstatné je zahrnúť do teórie hlbšie, rozsiahlejšie a adekvátnejšie ponímanie ľudskej osobnosti, čo by potenciálne umožnilo vyhnúť sa skresleniam pri interpretácii interakcie ako takej, keďže osobnosť participanta do veľkej miery ovplyvňuje a určuje jej priebeh.
Týmto uvažovaním sa v podstate prepájame s postmodernistickým prístupom k jazykovej zdvorilosti 17, ktorý kladie dôraz predovšetkým na subjektívnosť hodnotení toho, čo je považované za zdvorilé správanie a zároveň na to, že „význam je spoluvytváraný, a teda zdvorilosť je záležitosťou vyjednávania medzi participantmi. Prijatím tohto prístupu je interakcia považovaná za dynamický diskurzívny zápas s možnosťou, že rozliční participanti môžu interpretovať tú istú interakciu celkom odlišne“ 18.
Výzvy a potreby pre ďalší výskum zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu
Z nášho uvažovania o mieste zdvorilosti v rámci interakcie a teoretických východiskách jej ďalšieho výskumu, sa nám ukazuje niekoľko zásadných potrieb:
- Identifikácia a vymedzenie konkrétneho interakčného rituálu s ohľadom na mikro aj makrolevel interakcie. Hypotézou pritom je, že konkrétny interakčný rituál je podmienený primárne svojou témou so zreteľom na motiváciu komunikata/komunikantov a ich zámermi a cieľmi. Širší rámec je tvorený kultúrnym a sociálnym prostredím, ktoré je neodmysliteľným pozadím každého interakčného rituálu.
- Hlbšie a adekvátnejšie vymedzenie osobnosti participanta vstupujúceho do interakcie zachytávajúce čo najkomplexnejší obraz dynamiky osobnosti. V tejto oblasti sa nám ukazuje potreba zvážiť vhodnosť a užitočnosť perspektívneho používania konceptu tváre respektíve jeho nahradenie konceptom ega v zmysle analytickej psychológie.
- Hlbšie preskúmať ako súvisí ne/zdvorilosť s psychologickými hranicami už v nadväznosti na prehĺbený obraz osobnosti participantov.
- Preskúmanie javu organickej, integrovanej zdvorilosti a ako sa odráža v rozličných interakčných situáciách.
==========================================
POZNÁMKY:
0 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.
1 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.
2 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 51
3 Michael Puett a Christine Gross-Loh: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 50-51
4 Lucia Anna Trubačová: Základné aspekty a črty jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu. In Romanoslavica 1/2017. Bukurešť, 2017, s. 126-139
5 Jav falošnej zdvorilosti sme bližšie rozoberali pri interpretácii povestí a rozprávok Pavla Dobšinského a Karla Jaromíra Erbena: Lucia Anna Trubačová: Jazykový obraz zdvorilosti v povestiach Pavla Dobšinského a rozprávkach Karla Jaromíra Erbena. In Romanoslavica, 2022.
6 Erving Goffman: Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior Garden City, New York: Doubleday, 1967.
7 Hsien Chin Hu a používala ho ako metaforu pre individuálne kvality a/alebo abstraktné entity ako česť, rešpekt, vážnosť, ja atď. Citované podľa: Hsien Chin Hu: The Chinese Concepts of „Face“. In American Athropologist [online]. 1944, vol. 46, no. 1, s. 45 – 64.
8 Erving Goffman: Interaction Ritual: Essays in Face-to-face Behavior Garden City, New York: Doubleday, 1967, s. 5
9 Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 123
10 Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 21
11 Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xlii
12 Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xliii
13 Transformované podľa: Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 260
14 Transformované podľa: Richard J. Watts: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005, s. xliii
15 Richard J. Watts: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge : Cambridge University Press, 2003, s. 130
16 Porov.: Zuzana Čechvalová: Jungov pojem psyché a hranice skúsenosti. In FILOZOFIA, Roč. 55, 2000, č. 4, s. 307- 315
17 V podobných intenciách uvažuje Juraj Dolník, keď hovorí o tvorbe a apercepcii respektíve o interpretácii textu. Vraví, že ak chceme odpovedať na otázky o tom, ako sa tvorí text a ako prebieha jeho vnímanie a chápanie, musíme preskúmať textotvornú a textoapercepčnú (resp. interpretačnú) kompetenciu komunikantov, „ktorá zahŕňa okrem jazykových znalostí aj znalosti o svete, znalosti o komunikácii a skúsenosti zo sociálnej interakcie, ako aj znalostný a skúsenostný komplex dotýkajúci sa činnosti človeka vôbec a činnosti vykonávanej jazykom ako špecifického prípadu konania človeka.“ Citované podľa: Dolník, Juraj: Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratislava, VEDA 2009, s. 69
18 Relevantné publikácie napríklad: Watts, 1992, 2003, 2005; Eelen, 2001; Mills, 2003; Locher, 2004, atď.
19 Janet Holmes: Politeness Strategies as Linguistic Variables. In Encyklopedia of Language and Linguistics. 2nd. Ed. Oxford : Elsevier, 2006, s. 691
==========================================
Literatúra
Čechvalová, Zuzana: Jungov pojem psýché a hranice skúsenosti. In: Filozofia, Roč. 55, 2000, č. 4, s. 307- 315.
Dolník, Juraj: Reálne vz. ideálne a spisovný jazyk. In: Jazykovedný časopis. ISSN 0021-5597, 2009, roč. 60, č. 1, s. 3-12.
Dolník, Juraj: Všeobecná jazykoveda. Opis a vysvetľovanie jazyka. Bratislava, VEDA 2009.
Eelen, Gino: A Critique of Politeness Theories. Manchester and Northampton : St. Jerome, 2001.
Ehlich, Konrad: On the Historicity of Politeness. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 1992, s. 71-107.
Goffman, Erving: Interaction Ritual: Essays on Face to Face Behaviour. Garden City, New York : Doubleday, 1967.
Held, Gudrun: Politenes in Linguistic Research. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992, s. 131-153.
Holmes, Janet: Politeness Strategies as Linguistic Variables. In Encyklopedia of Language and Linguistics. 2nd. Ed. Oxford : Elsevier, 2006, s. 684 – 697.
Hu, Hsien Chin: The Chinese Concepts of „Face“. In American Athropologist [online]. 1944, vol. 46, no. 1, s. 45 – 64. Dostupné na internete: http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/aman.1944.46.issue-1/issuetoc
Locher, Miriam: Power and Politeness in Action: Disagreements in Oral Interaction. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2004.
Mills, Sara: Gender and Politeness. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.
Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Eds. Watts, Richard J. – Ide, Sachiko – Ehlich, Konrad. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 1992. 404 p. ISBN 3 11 018300 5.
Puett, Michael. a Gross-Loh, Christine: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016.
Trubačová, Lucia Anna: Jazykový obraz zdvorilosti v povestiach Pavla Dobšinského a rozprávkach Karla Jaromíra Erbena. In Romanoslavica 1/2022. Bukurešť, 2022, s. xxx.
Trubačová, Lucia Anna: Základné aspekty a črty jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu. In Romanoslavica 1/2017. Bukurešť, 2017, s. 126-139.
Trubačová, Lucia Anna: Vzťah jazyka a zdvorilosti v zrkadle teoretických koncepcií. In Romanoslavica 3/2016. Bukurešť, 2016, s. 259-288.
Trubačová, Lucia Anna: Koncept tváre a koncept ega v teórii jazykovej zdvorilosti. In Jazyk a komunikácia v súvislostiach 3. Bratislava : UK 2011, s. 78-85.
Watts, Richard J.: Relevance and Relational Work: Linguistic Politeness as Politic Behaviour. In Multilingua, 1989, vol. 8, no. 2-3, s. 131 – 166.
Watts, Richard J.: Linguistic Politeness and Politic Verbal Behaviour : Reconsidering Claims for Universality. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992, p. 43-70.
Watts, Richard J.: Politeness. Key Topics in Sociolinguistics. Cambridge: Cambridge University Press, 2003.
Watts, Richard J.: Linguistic Politeness Research : Quo Vadis? In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. 2nd. ed. Berlin – New York : Mouton de Gruyter, 2005. ISBN 3-11-018300-5, p. xi-xlvii.
Watts, Richard J. – Ide, Sachiko – Ehlich, Konrad. Introduction. In Politeness in Language. Studies in its History, Theory and Practise. Berlin – New York: Mouton de Gruyter, 1992. ISBN 3 11 018300 5, p. 1-20.
