Tento týždeň som si tému nevolila, ani som si nadávala nejaký konkrétny zámer alebo otázku – bobríka, ktorému budem venovať pozornosť. Niekedy to robievam, ale radšej to nechávam plynúť prirodzene. Ale vidí sa mi, že si ma téma pekne našla. 

Bola ňou samotná tvorba, tvorivý proces a jeho prijatie či neprijatie. Pýtala som sa seba samej – prečo tvorím? (Môže to znieť hlúpo, akoby som sa pýtala, prečo varím alebo dýcham, ale predsa… nebolo to pre mňa vždy také samozrejmé.)

V tvorivom procese sa nielenže nachádzam, ale aj vidím. Učí ma o živote viac, ako čokoľvek iné. Miestami mi to dovoľuje cítiť aj spojenie s veľkým kreatívnym procesom a tým, čo je. A vtedy sa skutočne cítim. Vtedy môžem byť – a nielen s ním, ale aj sama sebou.

A milujem ten moment, keď vzniká a vznikne niečo nové – niečo, čo tu predtým nebolo! 

Spomínam si na to, ako som začala tvoriť lapače snov a aké to bolo kúzelné. Akoby som ich vlastne netvorila ja… A aj tu je ten pocit, tá otázka – kto to tu tvorí? 

A tu cítim aj radosť. 

Nie som Picasso a ani nikdy nebudem. Ani žiadny iný meastro či maestriňa. Vždy budem Lucka Anna Trubačová, tak ako Vy budete Vy. Čo je pre mňa dôležité je, že to, čo tvorím, tvorím rada a keď sa do toho zapojí aj srdce, ach! Juhuu 🙂

Jedna z vecí, ktoré som aktuálne odhalila je, že túžim po originalite. Vytvoriť skutočne dačo, čo tu ešte nebolo a je to unikátne. Tú túžbu vnímam aj vo svojej výskumnej práci a aj v tej výtvarnej a pisateľskej (i keď je to zrejme v podstate to isté a pán Freud by mal na to akiste svoj názor:) Ale nechcem sa tým nechať veľmi ovplyvňovať alebo sa na to zameriavať. Keď to bude mať prísť, keď sa to má zrodiť prostredníctvom mňa, tak to tak bude. A ak nie, tak sa predsa nebudem naháňať za preludom originality, ktorý by mi koniec-koncov mohol pokaziť radosť z prirodzensti a tvorivého procesu. Len som to chcela pomenovať a osloviť. (Vy to ako cítite? Objavuje sa to u vás?) 

A áno… Túžim aj po ocenení alebo skôr po pozitívnom prijatí mojich výtvorov. Asi nikto z nás netvorí len tak, aby to zavrel do šuflíka a schoval pred svetom (ale možno sa mýlim). Prijatie cítim ako objatie a to je veľmi príjemný pocit. Túžite po tom aj vy? 

Tvorba je pre mňa aj veľmi dôležitý transformačný prostiedok. Mám rada pekné a príjemné veci a veľmi rada sa nimi aj obklopujem. A nemusíme sa tváriť a hrať na to, že žijeme v ideálnej spoločnosti a jednorožce nám tu prdia dúhy. Žiaľ, nie. A keďže som veľmi citlivý a vnímavý človek a niekedy vnímam až moc, tento transformačný liečivý prostriedok potrebujem ako soľ. Či je to písanie alebo výtvarné veci.

A prečo ho vnímam transformačne? Nechcem a netúžim totiž v tom, čo robím prispievať k zmätku, neporiadku či k prenosu, kumulácii a cirkulácii tzv. negatívnych emócií a javov (napríklad závisť, nenávisť, hamižnosť a podobne.) Tie práve túžim uvidieť a pretvoriť aj u seba. A veru sa ani nijak zvlášť netúžim pridávať ku kritickému prúdu (i keď – ach! Niekedy mám chuť až kričať, ako by som sa pridala a sem-tam to aj robím, avšak snažím sa v tom pre seba nájsť správnu mieru. Keďže táto oblasť automaticky so sebou nesie súboj a konflikt. Čo je však niekedy sebazáchovné a životne dôležité…).  

Ale iné som chcela povedať:) To negatívne alebo skôr škodlivé, čo v okolí cítim – a teda chtiac-nechtiac aj absorbujem, keďže to na nás všetkých vplýva a nežijeme vo vákuu -, radšej pekne zoberiem, hodím na stôl, vyvaľkám alebo preosejem (sem-tam to aj vykričím, vytancujem, vypíšem zo seba alebo vyboxujem;) a ak sa to dá, premením to na opak. To vidno v niektorých mojich básňach a textoch. Podobne pracujem aj s emóciami v situáciách, do ktorých sa dostávam, i keď nie vždy to vyjde podľa mojich najlepších želaní a zámerov a ešte mám čo robiť, aby ma isté veci nevyviedli z rovnováhy alebo aby ma nezranili. A nie som si istá, či sa do toho konfuciánskeho stavu niekedy dostanem, ale to mi vôbec nevadí:) 

Moc príbehu kniha cover art

S takýmto pozadím som tvorila aj Moc Príbehu. Osobne milujem (prí)jemné, upokojúce, duchaplné príbehy a neobľubujem už trilery, horory, strhujúce novinky a iné adrenalínové záležitosti (ak, tak ako také kajenské korenie:) Chcela som a vytvorila som príbeh, aký si zo srdca prajem a aký by som napríklad želala aj svojej dcére. Bežné aktuálne dianie mi príde kruté až dosť a myslím si, že prilievať olej do ohňa nemusím. Naopak – rada zjemňujem, skrášľujem, transformujem na to pekné, dobré (pokiaľ mi sily dovolia a stačia), kultivujem. I keď ma niekedy život privádza do situácií, kde to chce ráznosť, vyhranenosť, niekedy až hrubosť či ostrosť, okamžitú rozhodnosť a akciu, povedať NIE a dosť a podobne – inde sa veru cítim doma. Ale toto prísne a tvrdé ma učí, ako si obrániť práve to, čo mi je milé a drahé a vytvoriť si pre to priestor. 

Jou! A milujem fantáziu! Koniec-koncov aj jednorožce prdiace dúhu (keď tým nikomu neubližujú.) 

S láskou,

tvor menom LA