Život so zdvorilosťou

Zdvorilosť je nepochybne jedným z najzaujímavejších fenoménov v rámci ľudskej spoločnosti. Jeho premenlivá povaha a presahy do rozličných disciplín (jazykoveda, filozofia, etika, etiketa, atď.) láka filozofov a jazykovedcov už pomerne dlhú dobu. V reze času si bádatelia kládli rôzne typy otázok. Pátrali napríklad po pôvode zdvorilosti, a tak skúmali jej korene ako javu, upriamovali pozornosť na jej rôzličné vyjadrenia a manifestácie v jazyku, v reči tela a v rozličných situáciách, dávali ju do súvislosti s rituálmi a rituálnym správaním, hľadeli na ňu ako na prostriedok umožňujúci kultivovanú medziľudskú interakciu a v tomto zmysle potom spätne kultivovali a vylepšovali aj formy zdvorilosti. A to je stále len malý výsek z poľa záujmu o zdvorilosť!

     Do môjho života vstúpil tento záhadný vzťah jazyka a zdvorilosti zhruba pred štrnástimi rokmi a v tom čase som o ňom vedela iba veľmi málo. Prihlásila som sa na doktorandské štúdium slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského s projektom, v ktorom som sa chcela venovať v prvom rade manifestáciám zdvorilosti v rámci rozličných zdvorilostných formuliek a v iných jej formálnych prejavoch. Avšak keď som sa pustila do čítania odbornej literatúry, otvorilo sa mi úplne nové pole, o ktorom som predtým nemala azda ani predstavu. Musela som siahnuť po zahraničnej literatúre, keďže odborných prác na tému zdvorilosti bolo u nás v tom čase málo a tie, čo boli k dispozícii odkazovali na zahraničné – zväčša kľúčové – zdroje. A tak začala moja dobrodružná cesta za tajomstvom vzťahu jazyka a zdvorilosti a táto téma ma sprevádza dodnes. Knižka, ktorá sa vám dostáva do rúk, v podstate mapuje postupné kroky rozvíjania môjho odborného aj osobného záujmu o túto problematiku. V lingvistike sa dostala do povedomia predovšetkým prácou Penelope Brown a Stevena C. Levinsona, ktorí začali skúmať pragmatickú stránku tzv. jazykovej zdvorilosti (linguistic politness). Jednotlivými prístupmi sa však hlbšie zaoberám v prvej kapitole knižky.

     Dovolím si na úvod krátku úvahu o tom, kam ma záujem o zdvorilosť doviedol a vedie. Ako som spomínala vyššie, pôvodne som mala na mysli jej prejavy v jazyku, ale postupne sa mi odkrylo podstatne viac a v poslednej dobe hlavne vo filozofickej rovine po tom, čo som si uvedomila súvislosť medzi rituálmi, zdvorilosťou (a jej manifestáciami v komunikácii a interakcii) a postupným zušľachťovaním ľudského správania. I keď sa v spoločenskej realite stretávame s rozličnými prejavmi, potencialita zdvorilosti smerujúca ku kultivácii človeka je markantná. Kladiem si v tejto súvislosti napríklad otázky: „Nie je to práve zdvorilosť a jej pravidlá, ktoré nám potenciálne i prakticky umožňujú rozvíjať spoločnosť a ľudské správanie v jej rámci, stále jemnejším a ohľaduplnejším smerom? Je zdvorilosť tým javom, ktorý ľuďom umožňuje odkloniť sa od hrubého (niekedy až agresívneho) správania smerom ku väčšej či menšej kultivovanosti?“ A potom: „Ako prakticky využiť poznatky získané výskumom zdvorilosti v zmysle kultivácie (nielen) jazykového správania?“

    Nerobím si žiadne falošné nádeje, že na tieto otázky aj odpoviem. Je to skôr taká malá výzva na zamyslenie aj pre čitateľa a zároveň lajtmotív, ktorý je z môjho uhla pohľadu v pozadí celého poľa záujmu o jav zdvorilosti.

     Zaujímavý náhľad na zdvorilosť v súvislosti s rituálmi a ich rozvíjaním môžeme nájsť už v klasickej čínskej filozofii a to predovšetkým u filozofov, ktorí sa priamo zaoberali rituálmi, ich vytváraním a používaním v praxi a zároveň aj rituálnym správaním. Napríklad Sun-c’ (približne 6. storočie pred Kr.) v rámci rozvíjania svojich úvah o rituáloch v zmysle akoby prirovnal inovácie starých mudrcov, ktoré nám majú pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu, k výrobe hrncov:

„Všetky rituály a zdvorilosti boli odvodené z rafinovanosti mudrcov. Podobne ako keď hrnčiar hnetie hlinu a vyrába nádoby. Nádoby sú výtvorom hrnčiarovej zručnosti, nie sú pôvodným výtvorom ľudskej prirodzenosti… Mudrci zhromaždili svoje úvahy a myšlienky, vytvorili prax umelosti a precedensov, čím vyvinuli rituály a zdvorilosť a dovolili vyrásť zákonom a štandardom.

     Človek by sa mohol domnievať, že Sun-c’ prirovnával vytvorenie ľudských štandardov, práv a rituálov k hrnčiarskej výrobe: dvom základným myšlienkam, ktoré transformovali, čo ľudia môžu robiť. Ale práve naopak, Sun-c’ vlastne prirovnával vytvorenie ľudskej spoločnosti k fádnemu, zdĺhavému procesu učenia sa, ako vyrobiť hrniec. Upriamoval pozornosť na myšlienku, že rituál sa neobjavil jednoduchou náhodou, bolo to zámerné, vytvorené úsilie. Spôsob, akým mudrci vytvorili rituál, sa podobá úsiliu hrnčiara naučiť sa vyrobiť hrniec, a to tak, že pracuje s hlinou, snaží sa ju precítiť a predstaviť si, aký by mala mať tvar. Mudrci začlenili do svojej ľudskej prirodzenosti umelosť a vypracovali si zmysly, aby mohli vnímať ako môžu byť ľudské interakcie zmenené a predstaviť si, aký typ konania v zmysle akoby by im mohol pomôcť k lepšiemu spolunažívaniu. Postupom času boli schopní vyvinúť rituály presne tak, ako sa hrnčiar naučí vyrobiť hrniec. V Sun-c’ho ponímaní sa vzostup ľudskej kultúry a sociálnych rituálov neudial v podobe jedinej veľkej inovácie, ale rozvíjal sa postupne prostredníctvom každodennej činnosti vyvinutej pomocou umelosti.“ 

(Puett, M. a Gross-Loh Ch.: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 174-175.)

Môžeme si všimnúť, že umelosť a rafinovanosť sú tu kľúčovými pojmami a skrýva sa za nimi vedomé úsilie človeka vo vzťahu k vylepšovaniu a zušľachťovaniu svojho správania, ktoré má prispievať k hladšiemu – v ideálnej rovine až hladkému – priebehu interakcie, čo sa samozrejme nevyhnutne odráža aj v jazykovom správaní a v jazyku ako takom. Za „výsledky“ takéhoto úsilia môžeme potom považovať existujúce zdvorilostné frázy a formy od jednoduchých pozdravov až po celkové spôsoby vyjadrovania sa smerujúce až k javu, ktorý môžeme vnímať ako integrovanú, zosobnenú – a teda na tomto stupni organickú – zdvorilosť. Branie ohľadu na druhú osobu tu získava na hĺbke a vyplýva nielen z poznania potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností osoby, s ktorou vstupujeme do interakcie, ale aj – a možno v prvom rade, keďže naše poznanie druhej osoby je veľakrát obmedzené – z poznania svojich potrieb, vlastností, charakteristík a skúseností, ktoré spolu s nami do interakcie vstupujú. Tento pohľad na zdvorilosť však presahuje aktuálny rámec, ktorý sa snažím prezentovať a perspektívne ho plánujem preskúmať a spracovať podrobnejšie. 

    Ďalšie zaujímavé ponímanie zo starovekej Číny pochádza od Konfúcia (552/551 pred Kr. – 479 pred Kr.), ktorý svoju pozornosť venoval otázkam každodenného života a spôsobom, akými ho žijeme. S témou zdvorilosti ho spája práve jeho ponímanie rituálu, ako prostriedku zušľachťovania našich odpovedí na rozličné situácie, čo nám umožňuje postupne reagovať na ľudí spôsobmi, ktoré sme si vypestovali, namiesto aickej emocionálnej reakcie. Dôležitým bodom jeho filozofie sú teda tzv. rituály akoby, na ktoré neskôr nadviazal už spomínaný Sun-c‘:

„Prečo vravíme „prosím“ a „ďakujem“?

Pred tromi storočiami boli európska spoločnosť a sociálne vzťahy úplne vymedzené dedičnou hierarchiou. Ak poddaný hovoril s pánom, používal konkrétne úctivé vyjadrenia, a keď aristokrat hovoril smerom dolu s poddaným, použil zasa úplne odlišné formy.

Keď sa začali v mestách rozvíjať obchody, ľudia z rozličných vrstiev začali vzájomne jednať novými spôsobmi. Rozvinuli sa rituály, v ktorých kupujúci a predávajúci mohli konať tak, akoby si boli rovní, i keď v skutočnosti neboli. Výmena „prosím“ a „ďakujem“ bola krátkym momentom, počas ktorého mohli účastníci prežiť zdanlivú rovnosť.

Taktiež vykonávame tento rituál akoby. Predstavte si, že večeriate a vaše dieťa (alebo synovec či vnúča) sa dožaduje: „Podaj mi soľ.“ Ak je dieťa veľmi malé, chápete, že sa ešte nenaučilo spoločenské spôsoby, takže by ste mohli povedať: „Dobre, ale čo povieme…?“ Alebo: „Aké je čarovné slovíčko?“ Nemusí odpovedať hneď a tak ho požiadate znova. „Čo povieš…?“ A potom pokračujete, kým dieťa nepovie, „Prosím, podaj mi soľ.“  Nato mu podáte soľ a povediete ho k tomu, aby poďakovalo.

Prečo to robíme, i keď dieťa dáva jasne najavo, že si myslí, aké smiešne je nútenie sa do tejto hry? Predstavuje to preň možnosť vstúpiť do rituálu, v ktorom bude konať tak, akoby si pýtalo niečo od seberovného. Nerobíte to preto, aby ste ho programovali konať určitým spôsobom; pripravujete ho naučiť sa, čo to znamená vypýtať si niečo od rovnocennej ľudskej bytosti a prejaviť vďačnosť.

Ak sa túto výmenu naučí iba ako rutinný akt, tak sa ju nenaučilo správne. Najskôr to samozrejme je rutinný akt, jeden z mnohých, ktoré sa pri socializácii naučí vykonávať. Ale ak to robí opakovane, začína si všímať, prečo je to tak. Takisto pochopí, ako veci zlepšiť. Vidí, ako ľudia reagujú na jeho „prosím“ a „ďakujem“ a naučí sa, kedy stačí povedať tieto slová alebo kedy lepšie zapôsobia iné slová či zmena tónu hlasu alebo výrazu.“

(Puett, M. a Gross-Loh Ch.: Cesta. Čo nás môžu naučiť čínski filozofi o umení života. Noxi. Bratislava, 2016, s. 50-51)

     Aj v tomto prípade sa zdvorilosť ukazuje ako prostriedok, ktorý komunikantom umožňuje prejeviť si navzájom rešpekt, úctu, či dokonca rovnosť. Dá sa povedať, že funguje ako akýsi „tmel“ interakcie, ktorý zároveň vytvára pre komunikantov pocit bezpečia. Narážame tu zároveň na dva aspekty zdvorilosti ako javu, na ktoré upozorním v kapitole venovanej práve základným aspektom a črtám jazykovej zdvorilosti ako súčasti interakčného rituálu, a to na historickú relatívnosť (tzv. historicita) a kontextovú podmienenosť. Rituálnosť zdvorilosti sa odzrkadľuje aj v samotnej etymológii pojmu, pri ktorej sa v našom kultúrnom kontexte dopátrame k miestu jej vzniku, teda k panskému dvoru a tomu zodpovedajúcemu správaniu. Podobnú etymológiu má aj český výraz zdvořilost, nemecký výraz Höflichkeit a podobne.

…

S láskou,

LA