Trošku opäť váham… Zdieľať či nezdieľať? A prečo?
 
Cítim, ako vnútorne zápasím s túžbou byť videná, počutá, proti ktorej sa stavia túžba byť schovaná vo svojom súkromí a radšej nevravieť nič. Je to však zrejme prirodzené.
 
Niekedy mi to príde ako exhibicionizmus a je jedno, či je materiálny alebo myšlienkový či duševný. Avšak keď vám dačo posielam, zdieľam myšlienky a pocity, robím to s nádejou, že ich vypočujú aj tie správne uši. Že sa nájdu srdcia, ktoré ich prijmú a budú ma počuť.
 
Váham aj preto, že príbeh, ktorý idem vyrozprávať je čerstvý a je citlivý. Ale o tom si prajem, aby to u mňa bolo. O citlivosti a nebáť sa ju prejaviť a prijať, o úprimnosti, láske a porozumení. haa (výýdych:) Tu je aspoň časť (celok sa aj tak nedá uchopiť)…
 
Keď mamička vo februári tancovala o život so smrťou, bolo to čosi hrôzostrašné aj pre mňa. A nielen pre mňa… Dotýkalo sa to a miestami to až hrozivo otriasalo všetkými blízkymi (i vzdialenejšími) vzťahmi. Vnímala som, ako sa premiešavajú a menia nastavenia v rodinnej konštelácii a prepierajú sa aj veľmi staré rodové štruktúry.
 
Ocitala som sa vnútorne na miestach, ktoré som predtým vôbec nepoznala a dostávala som sa do zákutí svojej bytosti, o ktorých som predtým netušila, že existujú.
 
A odzrkadľovalo sa to aj vonku. Keď zostala mamina v nemocnici, bolo to ako dostať riadnu – ale ozaj riadnu! – studenú sprchu a vyskočili mi snáď všetci kostlivci zo skrine…
 
Spomínam si na telefonát s mladou pani doktorkou, ktorej som sa pýtala azda na všetko a ako som cítila, že nevie – že sa ma snaží utíšiť, pohladkať ma, ale boli to len slová a jej snaha. Nevedela – akoby aj mohla vedieť? – či sa z toho mama dostane a skutočný stav vecí sa zrejme bála pomenovať. Neviem, či šetrila mňa alebo seba.
 
Presviedčala som ju, aby ma za mamou pustili – aby ma navliekli do nejakého skafandra a ja tam budem iba sedieť. Že poznám krízové situácie a nebudem im prekážať.
 
Na chvíľu azda aj zvažovala, ale potom mi povedala NIE. Mali málo personálu a mohla by som im byť na príťaž. A potom… Precedens. Dovolí mne a budú chcieť aj ostatní…
 
Nepustili ma ani len k okienku na vrátnici, keďže som neprekonala kovid a nechceli riskovať. Na návštevy chodil braček a my ostatní sme mamine posielali, čo si povedala alebo, čo sme jej chceli poslať.
 
Asi nemusím opisovať to prvotné zúfalstvo z toho, že nemôžem ísť za niekým, na kom mi záleží (možno aj najviac na svete). Za mamou, ktorá túto krízu možno neprežije – a to bol holý fakt. Bolo to na hranici a predstava, že nebudem tam… brrr
 
Snažila som sa nájsť cestu. Ako s tým byť? Ako zostať prítomná, nevyskakovať z kože, v takých nových a desivých situáciách? Ako sa postaviť tvárou v tvár panike, ktorá zaplavovala mojich blízkych (a z času na čas aj mňa)?
 
Bola som „on-line“ takmer stále. A zároveň v sebe. Nechcela som v tom nechať nikoho, kto sa na mňa obracal, len tak a zároveň nestratiť seba. Zostať na pevnej pôde. Cítila som, ako sa všetko mení – ako si nielen ja, ale aj brat, otec a babina každý svojim spôsom uvedomujeme silu tohto procesu. Pomáhalo mi pýtať sa a reflektovať, čo je ozaj to, čo sa tu deje a čo môžem spraviť ja. Čím skutočne môžem prispieť?
 
V jednej meditácii som precítila, aká je láska mojej mamy ku mne a kde všade moju bytosť ovplyvňuje, kde prúdi. Jasné… V každodennom živote sú aj iné veci, taľafatky a konflikty, ale to, čo nás skutočne spája (nie rozdeľuje) je výnimočné a vzácne. V tom momente som sa do nej zaľúbila nanovo a inak ako predtým. A na tom pocite som sa rozhodla stavať svoj vzťah k nej a ten si prajem živiť. (I keď to samozrejme nezáleží len na mne a musím podotknúť, že s maminou máme dobrý vzťah, na ktorom pracujeme už dlho).
 
Začala som nanovo v podstate vnímať aj ostatných a hlavne svojho brata. Uvedomila som si, že nielen ja môžem podporiť v procesoch jeho, ale aj on mi môže a vie podať pomocnú ruku. A on to má!
 
Koniec-koncov… V istých okamihoch – a niekto možno aj dlhšie;) – to máme všetci. Schopnosť vypočuť sa, dačo pochopiť a neodsúdiť, prosto tam byť nahí vo svojich pocitoch a toho druhého vidieť a nehaniť za to, čo odhaľuje. Veď predsa odhaľuje! A potom možno skúsiť nájsť nejakú hojivú mastičku na rany…
Možno.
 
Ďalším silným momentom pre mňa bolo, keď som precítila spojitosť medzi pľúcnou chorobou, ktorá v podstate človeka dusí a tým premieľa na všetkých úrovniach a „pľúcnou chorobou“ našej Zeme. Bol to desivý pocit z prekrytia dvoch obrazov -> splynutie mojej ľudskej mamy (zápasiacej o život, dusiacej sa pri super-nízkej saturácii, dýchajúcej ako pri výstupe na Mont Everest pri prechádzke na záchod…) a matky Zeme, ktorá – hold – trpí tak isto. Ak nie ešte viac.
 
Boli to šoky a facky, ktoré však hlboko oceňujem. Bolestivé, kruté, ale otvárajúce oči do reality, ktorú som bola pripravená vidieť. (A to sa domnievam že je to stále len veľmi úzky výsek… Výsečík.)
 
Uzavriem… Vnútorne som cítila, že vlastne jediné, čo ozaj môžem „spraviť“ je byť tam/tu. Byť tu a starať sa v prvom rade o seba. Aby som prípadne mohla vypočuť a podporiť aj dakoho druhého. A najlepšie ak je to od srdca. Z lásky. Inak to aj tak nemá veľký zmysel.
 
Tu mám pocit, že sa oplatí skúšať zas a znova. Otvoriť srdiečko kúsok po kúsku a dovoliť si byť súcitná v aktuálne bezpečných medziach.
 
Ako žiť s Láskou? Alebo… Ako byť Láskou?
 
LA