priestor pre liečivú silu príbehov

Mesiac: máj 2021

Na čaji popoludní s Máriou Stankovou

22. apríla 2021 sme sa stretli na on-line čaji popoludní so slovenskou (nielen) spisovateľkou a mojou kamarátkou Máriou Stankovou. Porozprávali sme sa o jej kariére, tvorbe, o živote a na reč prišli aj lásky-nelásky. 

Ak máte chuť, môžete si naše interview prečítať!:)

K čaju nám Mária dala aj krásnu úlohu ~ napísať haiku s témou „láska“. V závere teda môžete nájsť niekoľko textov, ktoré sa ich odvážne autorky – študentky slovenského jazyka a literatúry – rozhodli publikovať. 

Najskôr však – kto je Mária Stanková?  

Mária Stanková (1989) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK, kde pokračovala aj v doktorandskom štúdiu a v súčasnosti pôsobí na katedre žurnalistiky. Poviedky publikovala v časopisoch Romboid, RAK, Dotyky a Eva. Okrem písania vlastných próz sa venuje prekladaniu z angličtiny a občas aj recenzovaniu kníh. Spolu so spisovateľmi, ktorých priezviská sa začínajú na M (Mann, Márquez, McEwan, Miller, Mulisch, Murakami…), má najradšej tvorbu Françoise Saganovej. Počúva Led Zeppelin, Depeche Mode, ale aj Franka Sinatru. Živí sa slovenským jazykom, ktorý vyučuje budúcich novinárov, rediguje v rukopisoch slovenských autorov a skúma v rámci svojej vedeckej kariéry. 

A tu je náš príjemný čajový rozhovor:)

Mária, čo Ťa viedlo k štúdiu slovenčiny a aktuálne k jej skúmaniu?

Je to klišé, ale odmalička som inklinovala k literatúre, veľa som čítala, a okolo 15 rokov som začala písať prvé poviedky, ktoré boli samozrejme, dosť naivné a neinvenčné. Na gymnáziu som čítala ešte viac (napríklad počas chémie či fyziky pod lavicou) a čím viac som čítala, tým viac som písala – poviedky som posielala do literárnych súťaží, a potom aj prvý raz do literárnych časopisov. 

Slovenčina a literatúra boli odjakživa mojimi najobľúbenejšími predmetmi, a musím povedať, že aj na základnej škole aj na gymnáziu som mala učiteľov, ktorí môj záujem o tieto predmety ešte zvyšovali. Pred maturitou som zvažovala viaceré možnosti – právo (čo by asi nebol najlepší nápad…) aj divadelnú dramaturgiu. Treťou možnosťou bola tzv. čistá – vedecká slovenčina. 

Posledná možnosť nakoniec vyšla, a ja som strávila 5 rokov učením sa vecí, ktoré ma naozaj bavili (okrem morfematického či syntaktického rozboru, samozrejme). Mala som možnosť zoznámiť sa s výnimočnými pedagógmi a aj to ma ovplyvnilo pokračovať ďalej na doktoráte, v ktorom sa venovala Jozefovi Cígerovi Hronskému. 

Vždy som viac inklinovala k literatúre, no po doktoráte sa uvoľnilo miesto na katedre žurnalistiky, ktoré bolo orientované na lingvistiku a praktický jazyk médií, so zameraním na štylistiku a skúmanie mediálnych textov. 

Po takmer štyroch rokov viem povedať, že som mala šťastie – musela som sa totiž preorientovať po štyroch rokoch literárneho doktorátu späť na jazyk, čo ma donútilo rozšíriť si obzory a v súčasnosti tak môžem skúmať jednak jazyk médií a zároveň literárnu kritiku, ktorá sa nachádza práve na rozhraní literatúry a masmediálnej komunikácie. 

Na Filozofickej fakulte UK pôsobíš ako pedagogička a výskumníčka, čo skúmaš a čo Ťa motivuje?

Ako som povedala, vyučujem predmety zamerané na praktický aspekt jazyka médií – od tvorby textov až po ich skúmanie z rôznych pohľadov. Práve v praxi som zistila, ako fungujú rôzne poučky a metódy, o ktorých sme sa učili na univerzite, a čoraz viac si obľubujem nadstavbové, povedzme filozofickejšie predmety, ako sú sémantika, pragmatika a najmä semiotika. 

Vo svojom výskume sa venujem primárne mediálnemu jazyku z najrôznejších aspektov a v súčasnosti najmä literárnej kritike. Motivuje ma záujem o svet vôkol nás a určite aj ambície zlepšiť sa, vyrovnať sa starším kolegom, postúpiť ďalej na akademickom rebríčku, priniesť nové poznatky a informácie o tých témach, ktorým sa venujem.

Ktorý predmet bol pre Teba najobľúbenejší ako pre študentku a ktorý najradšej učíš? Prečo? 

Ťažko povedať, z literatúry som mala určite najradšej predmety zamerané na literatúru medzivojnového obdobia, najmä naturizmus a lyrizovanú prózu, z jazyka ma najviac bavili predmety o vývine jazyka, ktoré aj vďaka skvelému pánovi profesorovi človeku osvetlili základné princípy slovenčiny. Naozaj neviem povedať jeden či dva konkrétne predmety, ktoré som mala najradšej ako študentka. 

Podobné to je aj teraz, pretože do každého predmetu som si za tie štyri roky preniesla nejaké svoje srdcovky. Rada mám semiotiku médií, pretože to bola ozaj veľká výzva vyučovať na prvý pohľad filozofický a veľmi teoretický predmet čo najpraktickejšie a tak, aby budúci novinári z neho mali čo najviac. V tomto semestri je určite mojím najobľúbenejším predmetom kultúra v médiách, v ktorej sa môžeme so študentmi baviť o umení a kultúre. 

Poďme teraz k Tvojej autorskej činnosti…

Tvoja prvá knižka LottiNElásky vyšla v roku 2017 a druhá ZLotta o dva roky neskôr. Plánuješ dodržať dvojročnú tradíciu? Môžeme sa tešiť na nové Lottine príbehy? Alebo chystáš niečo úplne nové? 

Pôvodne som chcela dodržiavať dvojročný odstup medzi knihami, no už pri zLotte som sa trochu trápila s dopisovaním a dokončovaním, a mala som pocit, že na to, aby som vydala knihu, s ktorou budem naozaj spokojná, budem potrebovať viac času. Preto v roku 2021 nevyjde žiadna nová beletria od Mary Stankovej, za to však vyjde moja odborná kniha o literárnej kritike, ktorá je v tomto čase v tlači. 

Čo sa týka pokračovania mojej umeleckej tvorby, na 99 % som rozhodnutá Lottu nechať na chvíľku oddýchnuť – respektíve poviem to inak, Lotta v názve ďalšej knihy nebude, ale jedna z hlavných postáv Lotta bude asi vždy. 

Popravde, mám v hlave veľa nápadov, ale v poslednej dobe sa sústredím skôr na akademické písanie, nemám  inšpiráciu, múzu a tak trochu ani čas písať prózy. Preto som sa rozhodla, že ďalší text budem písať, až keď na to príde správny čas. Problém je, samozrejme, v tom, že nikto nevie, kedy to bude 😊 každopádne, nasilu, ani z povinnosti písať nemusím, takže niet dôvodu, prečo teraz rýchlo vydávať ďalšiu knihu. Myslím si, že knižný trh je zahltený, a ak sa rozhodnem rozšíriť ho ďalšou knihou, chcem si ňou byť stopercentne istá.

O čom a pre koho vlastne Tvoje príbehy sú? Môžeš nám ich trošku priblížiť? 

Znovu musím povedať, že je to veľmi ťažká otázka… moje prózy sú pre čitateľov, ktorí o ne majú záujem, niekto by povedal, že viac pre ženy, ale myslím si, že to nie je pravda. Vo všeobecnosti by som bola rada, keby moje knihy boli čitateľov, ktorí radi čítajú a radi uvažujú o tom, čo čítajú.

Asi neexistuje lepšia odpoveď na Tvoju otázku, než povedať, že sú to prózy o živote a láske. Mnoho z nich je inšpirovaných zážitkami a skúsenosťami, či už mojimi, alebo môjho najbližšieho okolia. Defacto je väčšina z nich o nefunkčných vzťahoch a o náchylnosti byť závislý – od ľudí, od lásky, od pitia, od spoločnosti a pod.

V názvoch Tvojich knižiek sú slovné hračky a jednou z nich sú lásky a nelásky. Láska je veľká téma! Čo je pre Teba ako ženu a autorku láska a prečo sú tam tie neLásky? 

Láska je určite najväčšia téma našich životov a to je zrejme dôvod, prečo ju vo svojich textoch neobchádzam. Láska je podľa mňa zmysel života, nielen partnerská láska, ale láska ako taká. 

Ako som už povedala, v mojich textoch zväčša rezonujú nevydarené vzťahy, ktoré sa na lásku akoby len hrali – všetci poznáme ľudí, ktorí žijú vo vzťahoch z najrôznejších príčin, ale láska to nie je. to sú podľa mňa tie nelásky, o ktorých si myslím, že sme sa s nimi každý stretli. 

To je taký základný Lottin prístup k láske – problém je v tom, že veľa z nás chce byť za každú cenu s niekým, hlavne nebyť sám. A to isté robila i Lotta. V oboch knihách 😊 

Môžeš nám prezradiť, kde čerpáš inšpiráciu? Čo Tvoju kreativitu povzbudzuje a čo ju naopak vie zablokovať? 

Začnem od toho negatívneho – kreativitu mi blokujú rôzne administratívne a byrokratické hlúposti, s ktorými sa stretávame v živote, v práci, ale aj v prípade žiadostí o nejaké granty či štipendiá, keď ide o umenie. 

Všetky ostatné vplyvy, ktoré môžeme niekedy vnímať ako negatívne – pesimisti v našom živote, nezdary, prekážky, priveľa práce, hnusné počasie, politické zvraty – tie mi paradoxne pomáhajú písať, lebo literatúru vnímam ako únik, ako bezpečné miesto a zároveň ako formu vyjadrenia nesúhlasu s niektorými javmi, či už v medziľudských vzťahoch, alebo aj v spoločnosti ako takej. Lotta rada kritizuje to, čo nefunguje – a všetci vieme, že na Slovensku toho nie je práve málo.

Inšpiráciu všeobecne čerpám z toho, čo je vôkol mňa – zo vzťahov, nálad, ľudí, ale aj z prírody a podobne. Často ma inšpiruje umenie, obrazy, piesne, filmy, a samozrejme najviac knihy. Chcela by som niekedy napísať taký text, ktorý by v ľuďoch vyvolával reakcie ako napríklad niektoré pesničky od Pink Floyd či knihy od hociktorého zo skvelých autorov. 

Ako dlho Ti trvá napísať príbeh a na čom to u Teba závisí?  

No musím povedať, že niektoré poviedky, ktoré sú založené na veľmi konkrétnych a zväčša negatívnych zážitkoch, som napísala doslova za pár minút. To ale neznamená, že bolo hneď hotovo – rada texty prepisujem, preštylizuvávam, hrám sa slovami a vetami tak, aby sa čo najviac priblížili mojej predstave o texte. Čiže niektoré poviedky z prvej knihy som napísala za pár minút, s dlhšími textami v zLotte som sa „trápila“ celé dni a týždne. Samozrejme, to všetko závisí od toho, či ako autor dbáte o formálnu – jazykovú, štylistickú – stránku, alebo je pre vás primárny príbeh, teda dej. 

Prvú knihu som písala niekoľko rokov, lebo sú v nej poviedky, ktoré som napísala v 18 rokoch, aj také, ktoré som písala v čase, keď už mala vyjsť – takže to bolo ľahké, lebo som mala dosť veľa materiálu, z ktorého som vyberala to, čo som považovala za najlepšie. 

zLottu som tiež písala veľmi dlho, všetky tri texty som mala rozpracované niekoľko rokov, ale pri nej prišiel čas, keď som vedela, že to musí byť hotové a texty hotové ani zďaleka neboli. Pri zLotte som sedela pri počítači a písala som ešte mesiac pred odovzdaním do vydavateľstva. Bolo to trochu stresujúce, ale zároveň som sa cítila ako ozajstná spisovateľka 😊 keď som pri káve v noci písala. 

Keď sa pripravovalo vydanie Tvojej prvej knižky, mala si z niečoho obavy? Ak áno, môžeš nám prezradiť, ako si sa s nimi vyrovnala? 

No veľmi som sa bála, že ju vydavateľ odmietne. Resp. že nenájdem vydavateľa, ktorý by sa za tú knihu postavil. Nakoniec to ale dopadlo dobre a s vydavateľom spolupracujem aj ako korektorka. 

Čo Ti písanie príbehov prinieslo do života a čo pre Teba vlastne znamená tvoriť? 

Tvoriť pre mňa znamená žiť, aj keď to znie ako klišé. Ako tvorbu neberiem len písanie poviedok a noviel, ale defacto aj ostatné veci, ktoré robím – akademické písanie, korektúry, redigovanie textov iných ľudí… 

Písanie je pre mňa spôsob sebavyjadrenia, možnosť dať na papier a povedať to, čo naživo povedať nemôžem, alebo sa bojím. Všetci sme nejako vychovávaní – že toto sa nerobí a toto nehovorí, a proti tomu rada bojujem – v živote možno menej nápadne, v knihách hádam o to otvorenejšie. 

Ako som už povedala, od malička som naozaj zbožňovala knihy a stále to platí – čítať, písať, redigovať, analyzovať texty – ja v živote nič iné nerobím. Venujem sa tomu v práci, venujem sa tomu pri svojej tvorbe a venujem sa tomu vo voľnom čase. Pre mňa je písanie a narábanie s textami naozaj všetko.

Isto máme medzi sebou nádejných mladých autorov. Máš pre nich nejaké tipy, ako sa naštartovať v písaní?  

Budem asi opakovať to, čo hovoria viacerí – každému nádejnému autorovi odporúčam najprv čítať, čítať a čítať. Uvažovať o textoch, vstrebávať, vnímať a prijímať ich. To je podľa mňa prvý krok. Za tým nasleduje prax – skúšanie, prepisovanie, štylizovanie. Každý zistí, čo ho baví viac, čí príbeh, či úvaha, či emócie – a keď počúva sám seba, ľahko zistí, ktorým smerom sa má uberať. 

 

Haiku o láske…

Hovoríme o
Láske keď ľúbime
všetko čo tam je…
 
Claudia Mirică 
~~~
 
Ľúbim ťa veľmi
ale všetko je márne
lebo nie si tu
 
Maria Barbu 
~~~
 
Je to o láske
horúca šálka čaju
a trochu lásky.
 
Maria Adelina Arhipencu 
~~~
 
Láska odpúšťa
Láska dobýva všetko
bez nej nič nie je.
 
Claudia Alina Buliga 
~~~
 
Život je zvláštny
Pravdu máme v srdci
Nájdite túžbu
 
Nikol Ivanova 
 
~~~
 
Knižky Márii Stankovej si môžete objednať napríklad tu:

O tanci so smrťou (alebo so životom?)

Trošku opäť váham… Zdieľať či nezdieľať? A prečo?
 
Cítim, ako vnútorne zápasím s túžbou byť videná, počutá, proti ktorej sa stavia túžba byť schovaná vo svojom súkromí a radšej nevravieť nič. Je to však zrejme prirodzené.
 
Niekedy mi to príde ako exhibicionizmus a je jedno, či je materiálny alebo myšlienkový či duševný. Avšak keď vám dačo posielam, zdieľam myšlienky a pocity, robím to s nádejou, že ich vypočujú aj tie správne uši. Že sa nájdu srdcia, ktoré ich prijmú a budú ma počuť.
 
Váham aj preto, že príbeh, ktorý idem vyrozprávať je čerstvý a je citlivý. Ale o tom si prajem, aby to u mňa bolo. O citlivosti a nebáť sa ju prejaviť a prijať, o úprimnosti, láske a porozumení. haa (výýdych:) Tu je aspoň časť (celok sa aj tak nedá uchopiť)…
 
Keď mamička vo februári tancovala o život so smrťou, bolo to čosi hrôzostrašné aj pre mňa. A nielen pre mňa… Dotýkalo sa to a miestami to až hrozivo otriasalo všetkými blízkymi (i vzdialenejšími) vzťahmi. Vnímala som, ako sa premiešavajú a menia nastavenia v rodinnej konštelácii a prepierajú sa aj veľmi staré rodové štruktúry.
 
Ocitala som sa vnútorne na miestach, ktoré som predtým vôbec nepoznala a dostávala som sa do zákutí svojej bytosti, o ktorých som predtým netušila, že existujú.
 
A odzrkadľovalo sa to aj vonku. Keď zostala mamina v nemocnici, bolo to ako dostať riadnu – ale ozaj riadnu! – studenú sprchu a vyskočili mi snáď všetci kostlivci zo skrine…
 
Spomínam si na telefonát s mladou pani doktorkou, ktorej som sa pýtala azda na všetko a ako som cítila, že nevie – že sa ma snaží utíšiť, pohladkať ma, ale boli to len slová a jej snaha. Nevedela – akoby aj mohla vedieť? – či sa z toho mama dostane a skutočný stav vecí sa zrejme bála pomenovať. Neviem, či šetrila mňa alebo seba.
 
Presviedčala som ju, aby ma za mamou pustili – aby ma navliekli do nejakého skafandra a ja tam budem iba sedieť. Že poznám krízové situácie a nebudem im prekážať.
 
Na chvíľu azda aj zvažovala, ale potom mi povedala NIE. Mali málo personálu a mohla by som im byť na príťaž. A potom… Precedens. Dovolí mne a budú chcieť aj ostatní…
 
Nepustili ma ani len k okienku na vrátnici, keďže som neprekonala kovid a nechceli riskovať. Na návštevy chodil braček a my ostatní sme mamine posielali, čo si povedala alebo, čo sme jej chceli poslať.
 
Asi nemusím opisovať to prvotné zúfalstvo z toho, že nemôžem ísť za niekým, na kom mi záleží (možno aj najviac na svete). Za mamou, ktorá túto krízu možno neprežije – a to bol holý fakt. Bolo to na hranici a predstava, že nebudem tam… brrr
 
Snažila som sa nájsť cestu. Ako s tým byť? Ako zostať prítomná, nevyskakovať z kože, v takých nových a desivých situáciách? Ako sa postaviť tvárou v tvár panike, ktorá zaplavovala mojich blízkych (a z času na čas aj mňa)?
 
Bola som „on-line“ takmer stále. A zároveň v sebe. Nechcela som v tom nechať nikoho, kto sa na mňa obracal, len tak a zároveň nestratiť seba. Zostať na pevnej pôde. Cítila som, ako sa všetko mení – ako si nielen ja, ale aj brat, otec a babina každý svojim spôsom uvedomujeme silu tohto procesu. Pomáhalo mi pýtať sa a reflektovať, čo je ozaj to, čo sa tu deje a čo môžem spraviť ja. Čím skutočne môžem prispieť?
 
V jednej meditácii som precítila, aká je láska mojej mamy ku mne a kde všade moju bytosť ovplyvňuje, kde prúdi. Jasné… V každodennom živote sú aj iné veci, taľafatky a konflikty, ale to, čo nás skutočne spája (nie rozdeľuje) je výnimočné a vzácne. V tom momente som sa do nej zaľúbila nanovo a inak ako predtým. A na tom pocite som sa rozhodla stavať svoj vzťah k nej a ten si prajem živiť. (I keď to samozrejme nezáleží len na mne a musím podotknúť, že s maminou máme dobrý vzťah, na ktorom pracujeme už dlho).
 
Začala som nanovo v podstate vnímať aj ostatných a hlavne svojho brata. Uvedomila som si, že nielen ja môžem podporiť v procesoch jeho, ale aj on mi môže a vie podať pomocnú ruku. A on to má!
 
Koniec-koncov… V istých okamihoch – a niekto možno aj dlhšie;) – to máme všetci. Schopnosť vypočuť sa, dačo pochopiť a neodsúdiť, prosto tam byť nahí vo svojich pocitoch a toho druhého vidieť a nehaniť za to, čo odhaľuje. Veď predsa odhaľuje! A potom možno skúsiť nájsť nejakú hojivú mastičku na rany…
Možno.
 
Ďalším silným momentom pre mňa bolo, keď som precítila spojitosť medzi pľúcnou chorobou, ktorá v podstate človeka dusí a tým premieľa na všetkých úrovniach a „pľúcnou chorobou“ našej Zeme. Bol to desivý pocit z prekrytia dvoch obrazov -> splynutie mojej ľudskej mamy (zápasiacej o život, dusiacej sa pri super-nízkej saturácii, dýchajúcej ako pri výstupe na Mont Everest pri prechádzke na záchod…) a matky Zeme, ktorá – hold – trpí tak isto. Ak nie ešte viac.
 
Boli to šoky a facky, ktoré však hlboko oceňujem. Bolestivé, kruté, ale otvárajúce oči do reality, ktorú som bola pripravená vidieť. (A to sa domnievam že je to stále len veľmi úzky výsek… Výsečík.)
 
Uzavriem… Vnútorne som cítila, že vlastne jediné, čo ozaj môžem „spraviť“ je byť tam/tu. Byť tu a starať sa v prvom rade o seba. Aby som prípadne mohla vypočuť a podporiť aj dakoho druhého. A najlepšie ak je to od srdca. Z lásky. Inak to aj tak nemá veľký zmysel.
 
Tu mám pocit, že sa oplatí skúšať zas a znova. Otvoriť srdiečko kúsok po kúsku a dovoliť si byť súcitná v aktuálne bezpečných medziach.
 
Ako žiť s Láskou? Alebo… Ako byť Láskou?
 
LA

Zrnká a Zreničky

Pozbierala som svoje básne ~ zrnká a zreničky ~, ktoré som sa rozhodla poslať do sveta. A nie je náhoda, že vám ich posielam na deň matiek. Sú totiž aj darom pre tú moju a hlavne pre tú našu spoločnú ~ Veľkú Matku, ktorá nás živí všetkých.

Vznikali zhruba od roku 2018 a väčšinu z nich ste si mohli prečítať na mojom profile na Facebooku (avšak vtedy neboli verejné). Napadlo mi, že ich takto pekne zozbieram a vydám spoločne. A ako to už býva;) – pridal sa aj nový nápad!

V knižke nájdete aj moje obrazy a obrázky, ktoré vznikali približne v rovnakom období. 

Prajem vám príjemné čítanie a dívanie sa!

Pridávam ešte najčerstvejšiu báseň ako ochutnávku ~

Song of Mother

    I am the Mother

I am the Child

    I am everything

 at the same time.

I have no borders

    Water flows everywhere ~

As a liquid on the Earth

  As a Light in the Sky.

       What is it you wish to drink?

   Poison?

 Dirt?

     Or do you wish

 to find the clear spring? 

Love is the cure.

   Peace is the Space.

      Healing needs Time and

 Grace.

    No hurry.

No push, no pull

  Let it flow.

And let your cup

  Be full.

LA 9. 5. 2021 

Knižku si môžete stiahnuť na tomto linku vo formáte PDF:

https://uloz.to/file/3ri4Y0Ka2CLr/zrnka-a-zrenicky-la-trubacova-pdf#!ZJL0MwR2AGpmMwEuLGp2MzZ3AGN5BKWZDmWyJGqAF1SzpQWxBD==

Powered by WordPress & Theme by Anders Norén