~(nielen) o strachu z odmietnutia

Ešte nedávno som sa bála, že keď prejavím to, čo skutočne cítim, čomu verím, čo obdivujem, čo mám rada a podobne, dakoho stratím, dakto ma zosmiešni, ohovorí, nebude mať rád… A spája sa mi s tým aj odhaľovanie toho, čo to vlastne je, čo mi je blízke, milé, príjemné, ale to je na iný príbeh:)

Juj… koľkorát som sa stopla len preto, že „čo si kto o mne pomyslí?“

Áno… a iné nezmysly. Ale až také nezmyselné to nebolo, kým som tomu dávala hodnotu. Bolo to pre mňa miestami až fyzicky bolestivé a zničujúce a prosto ma to na nejakej úrovni trápilo. A to aj v čase, keď som s tým už pracovala a racionálne som si uvedomovala, že by mi to, čo si myslia ostatní, vôbec nemalo vadiť alebo prekážať. Hlavne ak jednám a prejavujem sa podľa svojho aktuálne najlepšieho vedomia a svedomia. A predsa… Rácio nie vždy všetko zvládne, i keď je to dôležitý krok. Trvalo mi, kým som pochopila a stále sa učím chápať, že semienka, ktoré sadím, potrebujú čas rozvinúť sa a čo je možno ešte dôležitejšie – musím sa o ne neprestajne starať. Už na to nechcem zabudnúť.

Napadlo mi… Kto je ten veľavážený „kto“, „dakto“, „ostatní“, ktorí takto nenápadne svojim vplyvom vlastne riadia náš život a rozvoj? Kvôli komu sa to skrývame, zahaľujeme svoje talenty, dary, myšlienky, pocity… Alebo naopak – kvôli komu sa správame tým či oným spôsobom a konáme to alebo tak, ako konáme? Kvôli komu si na seba dávame masky a postupne – krok za krokom – strácame kontakt sami so sebou, so svojou podstatou a tak nevyhnutne aj s ľuďmi a (pre mňa) s tým najdôležitejším – so svojim životným prostredím? Chápem, že túžime byť prijatí, pochopení, videní, počutí – to je úplne prirodzená ľudská potreba – ale to, čo (alebo koho) si postavíme na druhú stranu tejto rovnice, je nesmierne dôležité. Pre život a rozvoj každého z nás… Bo ten, kto je na druhej strane, ovplyvňuje smer, ktorým sa uberáme a to do tej miery, do ktorej mu dávame moc.

V bežnom živote vo veľkej miere stretávame len svoje masky. A koľko a ktoré aktuálne na sebe máme, je individuálna otázka. Chce to odvahu a veľakrát aj dobrú a kvalitnú pomoc, aby to človek odhalil a rozhodol sa ich postupne úspešne poodkladať respektíve rozpoznať.

Keď som sa pred rokmi – a to nie veľmi odhodlane a vôbec nie v príjemnom rozpoložení – postavila pred zrkadlo (a to doslova), nevidela som sa… Nevedela som to, nemohla som, ale túžila som sa to naučiť.

A áno, je to aj o tom – hlavne, keď sme v náročnom stave – nájsť dakoho skutočne spoľahlivého a úprimného, odhodlaného a láskavého, kto nás prosto vidí a je vynikajúco skúsenostne a terapeuticky vybavený. Vidí za masky, vidí za bolesť, vidí za naše zranenia a roly, ktoré sme často ani nevediac prečo na seba navliekli. Túžba vidieť seba a podujať sa na cestu k sebe domov je však vnútorná záležitosť a každý sa pre ňu musí rozhodnodnúť sám. Semienka totiž klíčia v pôde – zvnútra. Zvonka – a často cez kamenné steny – ich nikto nezasadí ani nevypestuje… A povaha sprievodcu je celá kapitola (možno aj kniha;)!

Keď už sa rozhodneme ísť domov, k svojmu Prameňu, k Sebe, za svojou Pravdou – nazvať to môžeme rôzne – praktík a techník je mnoho. A ani tu nie je rovnaký meter a takisto tempo každého z nás je výsostne individuálne. Objaviť ho je tiež dôležité a za seba môžem povedať, že za najbezpečnejšie považujem prístupy, ktoré neochvejne rešpektujú práve vedomie a múdrosť Vnútornej Sily (liečiteľa) každého človeka. A potom si už „len“ dať priestor, čas, lásku a tak:)

Ani som netušila, že sa tak rozpíšem a kam sa vlastne dostanem. Hm

Takže… Už sa nebojím, že dakto odíde, stratím ho alebo ju, už sa nebojím zosmiešnenia a hlúpych narážok. To je totiž mimo mňa a týka sa to rozhodnutia druhého človeka. A to rešpektujem. (Veď aj ja mám právo rozhodnúť sa, s kým chcem tráviť čas a podobne). Úprimne, niektoré záležitosti sú mi nepríjemné, ale s tým sa musím vyrovnať sama a správne si nastaviť a ustrážiť hranice.

A ešte ku kritike dodám – ak kritiku, tak skutočne konštruktívnu, láskavú, uzemnenú v nepriestrelnej životnej skúsenosti a múdrosti (až z kostí:) A to vie máličko-kto.

(Cítim, že až tam je možná skutočná, opravdivá diskusia a rozhovor. A to je nesmierne vzácne. Som zo srdca vďačná za to, že je to možné.)

Stretávame sa tam, kde sme. Čo keby sme sa stretávali láskavo?

Ďakujem ❤

S láskou,

LA