~ alebo ako som sa učila znovu chodiť

Budíček Alarm
 
 

Sú to už približne dva roky, čo som prežila jeden z najdesivejších a zároveň najsmerodatnejšich zážitkov vo svojim živote.

Jedno ráno, keď som sa zobudila, som sa ako bežne chcela posadiť na posteli, ale nedal sa mi urobiť takmer žiadny pohyb. Telo akoby na tento môj pokus neodpovedalo. Spomínam si na svoje veľké prekvapenie a začala som si uvedomovať, ako mám stuhnutú krčnú chrbticu, hlava akoby mi vážila tonu a pri pokuse o pohyb sa mi začala točiť ako divá. Nevedela som ani zamerať pohľad, nič! Pokúsila som sa znova nadvihnúť a aj sa mi to podarilo, ale automaticky som sa vyvracala. Ľahla som si naspäť a našmátrala som mobil. Vydesená som vytočila maminu, i keď bola odomňa viac ako 1000 kilometrov. Samozrejme, že som vydesila aj ju a poradila mi, aby som si zavolala záchranku. Zavolala som teda. Jedinej blízkej osôbke, ktorá našťastie bývala v tom istom dome, som sa však dovolať nemohla.

Túžila som to rozhýbať, ale jediné, čo sa mi podarilo, bolo doplaziť sa na vécko, odkiaľ som sa nevedela už ďalej pohnúť…

Objímala som záchodovú misu, neschopná pohybu a keďže záchranka neprichádzala ani po hodine, dumala som o tom, aká celkom vtipná smrť by to bola… S hlavou v hajzli, hm. Bola som už aj veľmi smädná a vyšťavená, keď našťastie prišla moja kamarátka Alenka.

Odplazila som sa jej nejakým zázrakom otvoriť a ona ma uložila na gauč, kde sa ma snažila nejak vzkriesiť.

Je to dlhší príbeh – o našťastie krátkom pobyte v nemocnici, lete domov a ceste na hudobný modul holotropného dýchania a o všetkých možných pochybnostiach, či to vôbec zvládnem a tú cestu prejdem.

Spomínam si, ako v tej dobe všetko moje sústredenie išlo iba na to, aby som spravila další krok. Aby som nespadla a udržala sa na nohách. To točenie hlavy bolo dačo hrozné. Nezastaviteľný megarýchly kolotoč (teda pravdupovediac existovali jedna-dve polohy, v ktorých to vedelo ustať.) Tá najhoršia fáza trvala možno dva týždne, ale hlava sa mi úplne prestala točiť až nedávno. Som nesmierne vďačná   (už môžem spať aj na pravej strane:)

Čo mi pomohlo ako prvá pomoc boli láskavé ruky pána doktora, ktorý sa venuje tradičnej čínskej medicíne na klinike v Bratislave. Technika nápravy chrbtice Zheng-Gu a akupunktúra (ktorej som verná dodnes).

Boli mnohé ďalšie techniky, vďaka ktorým som sa postupne vracala do kondície. Spomeniem holotropnú dychovú prax, klasické rehabilitačné cvičenie, SM systém, meditácia a bytie so sebou (s procesom)… Zbiera sa mi to veru na príbeh:)

Ešte neviem, ako sa mi sformuje – pravdepodobne ho oblečiem do fikcie -, ale túžim ho zamerať práve na tú prax a princípy, ktoré považujem za “dobré” a bezpečné. Zo svojej skúsenosti a perspektívy. Do kritiky tých ostatných sa mi veru nechce, ale pár poznámok k tomu, čomu sa radšej vyvarovať tam bude.

Bol to pre mňa riadny budíček, ktorý som už nezaklapla. Nedalo sa:)

~

Kliniku tradičnej čínskej medicíny nájdete tu a chcela by som týmto vyjadriť okrem vďačnosti aj podporu pánovi doktorovi a jeho asistentovi:

https://sk.klinikatcm.com/services

A veľká vďaka všetkým a všetkému, čo mi pomohlo a stále pomáha!

web of life