Príbeh, ktorý som sa vám rozhodla porozprávať, je z každodenného života. Je o jednom súboji so strachom. Alebo možno skôr o posúvaní a prekračovaní jednej hranice. Dá sa na to hľadieť rôzne.

 Zdá sa mi, že som veľakrát (nielen) na tejto ceste mala viac šťastia ako rozumu. Snáď za tým stálo to povestné šťastie začiatočníka alebo energia blázna, ktorý sa rád podieľa na takýchto darebáctvach. Viackrát sa mi stalo, že som si spätne uvedomila, ako moja odvaha podozrivo pripomínala hlúposť, ktorá sa však kontinuálne premieňala na skúsenosť alebo sa prelievala do nejakej zručnosti a tú posilňovala. Nemusí to byť vždy pozitívny jav (v zmysle toho, čo sa posilňuje) a rozlíšiť to si pýta veľa pozornosti a ďalších skúseností a tie evidentne človek získava v prežívaní. Často pokusom a omylom. Často pádom a štveraním sa späť. A niekedy mi veru žitie pripomína vzťah s mamou Kami, čo hladká fackami. Ale o tom potom. Nechcem sa priveľmi zafilozofovať, veď som sľúbila každodenný príbeh 🙂

Zhruba pred dvoma rokmi som sa odhodlala prekonať svoj strach zo šoférovania. Pomaličky som ho spoznávala a odpozorovala som si svoje výhovorky a dôvody, prečo akože vlastne šoférovať nepotrebujem. Krásne som si to všetko vysvetlila a ešte som si tvrdila aj to, že predsa žijem ekologickejšie. Veď tie autá predsa smrdia a sú také hlučné!

Ale kdesi, akosi som začala cítiť, že je ten správny čas povedať tomu áno. Nazbierala som energiu na to, aby som sa konečne fóbii postavila a sledovala to čosi skryté v pozadí, čo tichučko vravelo: „toto Ti prospeje.“

Vymyslela som si teda na fóbiu pár „trikov“, aby som jej už prestala uhýbať. Prvá vec bola, že si kúpim auto s aickou prevodovkou. Radenie rýchlostí bol pre mňa strašiak, pretože mi to bralo veľkú časť pozornosti a tú som chcela venovať situáciám na ceste a zároveň som mala pocit, že som sa to počas autoškoly nenaučila dostatočne. Môj inštruktor mal totiž tendenciu mi v tom „pomáhať“, keďže mi rozbehy nešli. Zistila som, ako mi spojku veľakrát zošliapol a ani sa tým veľmi netajil. Mal aj iné tendencie, ktoré mi uškodili viac, ako mi pomohli a teraz by som to už s najväčšou pravdepodobnosťou riešila inak. Hanbila som sa totiž v tom čase požiadať o zmenu inštruktora a to asi hlavne preto, aby som ho tým neurazila a silná bola aj moja „úcta“ voči učiteľovi ako autorite. Veď autority treba počúvať! (S akou cenou? Hm…).

Tak som teda s týmto nastavením tolerovala jeho nervozitu, občasný krik a aj to, ako mi raz skočil po volante a rozkričal sa, že som toho cyklistu mohla zabiť. A korienky fóbie mocneli. K sebadôvere mi to veru nepridalo.

Bola som napokon rada, že som spravila skúšky neuvedomiac si, ako som si vytvorila poriadny blok na ďalších 7 – 8 rokov. Lekcia do života poriadna.

Ale vrátim sa naspäť k rozhodnutiu prekonať to. Prvý „trik“ a sa mi pozdával a pridala som aj druhý: hneď, keď prídem v auguste na Slovensko, kúpim si auto. Keď ho už budem mať, prestanem sa vykrúcať a začnem jazdiť. A tak som aj urobila. Nabehla som s kamarátom do bazáru, kde som našla Pežiho – teda peknučký Peugeot s aickou prevodovkou.

Skontaktovala som sa s jedným inštruktorom, aby so mnou spravil zopár kondičných jázd. Súhlasil s tým pod podmienkou, že prvá jazda bude na jeho aute, aby si spravil obraz o tom, čo viem. Bolo to také to auto, čo má pedále aj na pravej strane. Ale… Manuál!

Ani za svet som mu nevedela vysvetliť, že sa manuálneho radenia bojím, že práve preto som si kúpila a… Nie, skúšobná jazda musí byť!

Tak som napokon súhlasila mysliac si, že spravíme nejaký príjemný nenáročný okruh – veď som mu vravela, že mám obavy. Uhm. Hodina strachu strachoviča bola predo mnou. Po chvíľke jazdy mi povedal: „veď Vám to ide! Čo sa bojíte.“ a možno sa aj usmial. To neviem isto, lebo moja pozornosť sa snažila pracovať na plný pohon a možno mi aj vlasy stáli dupkom. Emócie som mala na úrovni zvieraťa, ktoré sa nevie rozhodnúť, či je lovec alebo korisť. Nohy som mala mierne skamenené a ledva som nimi tie pedáliky zošľapovala. No a prečo nie, zobral ma aj na obchvat. Našťastie bol upchatý, takže sme veľmi rýchlo zišli dole…

Keď som vystúpila na Kamennom námestí, nebolo veru len námestie kamenné! Ešte ma milo povzbudzoval, že mi to ide super a pokojne by som aj manuál zvládla. Možno hej, ale v tom momente som bola rada, že zvládam chodiť. Poďakovala som sa a na chvejúcich sa poloskamenelých nôžkach som odchádzala preč. S bolesťou ako čert v obličkách, so skráteným dychom a postupne chvejúcim sa celým telom. „Ale veď dobre mi to ideee!“ vravela som si a chcelo sa mi plakať.

V ten večer, po tom čo mi adrenalín s kortizolom skoro odrazili dekel, som to fakt chcela vzdať. Premýšľala som: „Ako to vôbec môžem zvládnuť, keď mi telo takto štrajkuje? Čo tie obličky? Čo keď zasa len chytím zápal a bude zle? a podobne. Snažila som sa upokojiť. Veď Ďalšia jazda už bude v mojom aíku… Nevzdávať sa! Hlavne strachu nie.

Po pár jazdách s inštruktorom som sa ozaj cítila lepšie. Bol to výrazne pokojnejší typ, i keď ma občas podpichoval, ale zobrala som to ako jeho štýl a akceptovala som to. Podstatné pre mňa bolo naučiť sa za volantom nebáť.

A potom prišla tá veľká chvíľa! Sadnúť si za volant sama. Fuu… To bolo. Už len samotná predstava vo mne vyvolávala stresovú reakciu, ktorá na striedačku menila svoje podoby ako chameleón. Ale bola tam aj túžba ísť do toho, cez všetok ten zmätok a strachy.

Jazdila som najskôr na vedľajších cestách a v noci a spoločnosť mi spočiatku robili braček a mamina. Musela som si zvyknúť na rýchlosť a rozvinúť si schopnosť reagovať. Na začiatku sa mi zdala super-rýchla aj päťdesiatka! Poviem vám, bolo to rodeoJ (alebo road-eo?)

Múdrosti typu „veď sa neboj“ alebo ešte lepšie „to sa nesmieš báť!“ mi pri tom vôbec nepomáhali, ale chápem, že boli mienené dobre. Strach sa ťažko chápe niekomu, kto ho nemá alebo si ho neuvedomuje. Ale na to máme našťastie odvahu.  

Jedna konkrétna situácia za všetky: Mala som odviezť našich domov z Devínskeho jazera. Vravela som mame, že plné auto detí nie je dobrý nápad. „Ale čoo! Ty to zvládneš!“ povedala mi povzbudivo. Ocenila som jej pokus o podporu, ale istá som si nebola.

Rozhodla som sa ísť cez Devín mysliac si, že tam bude menej áut. Na zatáčke z Devínskej sa však objavil ujo cyklista! Zmrzla som totálne a zastavila som v panike na zastávke odchádzajúc zo sedadla vodiča s adrenalínom ktovie akého levelu. „Kamilko ideš!“ povedala som bratovi, ktorý to prevzal. Predýchavala som situáciu na sedadle spolujazdca a mamina sa ma snažila upokojiť. Že to prejde… Že si zvyknem…

Ach. Nebolo to veru ľahké. A tú hranicu som posúvala postupne s tajným – netajným želaním odísť v septembri na aute do Rumunska. Tomu nikto samozrejme neveril! A ja tiež nie. Iba nenápadne, niekde z hlbín sa ozýval hlások: ver si.

V septembri som sa odhodlala ísť sama do Čiech. Vyšlo to a dodalo mi to odvahu. A napokon sa mi podarilo odísť s Pežinom aj do Rumunska. S kamarátkou sme si spravili road trip a za volantom sme sa striedali. Moje stresové prejavy prežila a našťastie prežilo aj naše kamarátstvo, za čo som vďačná.

Dumala som, či to niekedy pôjde aj bez toho strachu a pocitu nepohody, ktorý mi jazdenie a situácie na ceste vyvolávali. Sprvoti som jazdila, lebo som „musela“ a túžila som sa to naučiť. A chcela som aj niečo vidieť, spoznať nové miesta a môcť sa tam odviezť. A tak nejak to pomaličky išlo – ďalšie leto som prišla domov sama s tým, že som si spravila dve zastávky na miestach, ktoré som si rada pozrela. A tento rok ma určitá nevyhnutnosť priviedla k tomu, aby som tú cestu prešla na jeden šup. Približne 13 hodín na cestách medzi Bukurešťou a Bratislavou. To bolo niečo. Som rada, že som to zvládla s pocitom podpory zo všetkých strán.

Jazdenie mi v mnohom pripomína život. Veľa sa tým učím a sledujem aj svoje pocity a reakcie. Dalo by sa mi o tom popísať aj viac, ale mám pocit, že na teraz stačí. Môžem konečne povedať, že sa mi to zapáčilo. Rada jazdím. Dáva mi to akýsi pocit slobody vo viacerých ohľadoch. Zaviedla som si aj mantru jazdenia;) Najprv to bolo: pozorne, bezpečne, ohľaduplne. I keď z tej ohľaduplnosti ma ešte stále veľa situácií dokáže vyviesť, ale sledujem, že aj to sa postupne mení a dokážem byť ohľaduplná aj tam, kde som predtým nevedela byť. (Dumám si, či sa dá byť ohľaduplná vždy, respektíve aj v situáciách, keď sa stretnem s neohľaduplnosťou a tak.) Najnovšie som si pridala aj kvalitu „v pohode“ a tá mi priniesla do jazdenia úplne nový rozmer. Avšak pozornosť je na prvom mieste. A myslím si, že nielen za  volantom.

Poďakovanie za obrázok: <a href=’https://www.freepik.com/photos/car‘>Car photo created by wirestock – www.freepik.com</a>