Nebojte sa povedať NIE, knižka, ktorú som v roku 2015 prekladala pre vydavateľstvo NOXI. Nebol to veru jednoduchý proces, ale veľa som sa pri ňom naučila. Ako koniec-koncov pri každom procese. A asi to poznáte – tie prvé snahy sú zväčša najťažšie. 

Knižka sa veľmi dobre číta a myslím si, že prináša mnoho zaujímavých podnetov na zamyslenie. A nájdete v nej nielen podnety! Autori James Altucher a Claudia Azula Altucher do nej zakomponovali aj cvičenia, ktoré si môžete praktizovať kedykoľvk a kdekoľvek. A mnohé z nich sú aj celkom zábavné. 

Knižka nám môže pomôcť aj na ceste k sebe. Môže byť barličkou v situáciách, keď sa učíme povedať nie sebe a druhým. Nie vtedy, keď ho túžime vysloviť, ale z akéhosi čudného dôvodu hovoríme áno… Poznáte to? (Ja veľmi dobre;)

Môžete si prečítať úryvok z knižky a keď vás to osloví mrknúť na stránku vydavateľstva NOXI:

https://www.noxi.sk/nebojte-sa-povedat-nie/

Druhé najmocnejšie slovo

JAMES: Všetci robíme chyby, ktoré neskôr ľutujeme. Vymeníme jedno zamestnanie za horšie. Kúpime dom a potom ho predáme so stratou. Stratíme veľa peňazí.

Podvádzame alebo nejakým spôsobom zradíme svojich partnerov a potom prídeme o rodinu, deti a majetky a skončíme sami s túžbou po náklonnosti. Alebo ešte horšie, nás niekto zradí.

Jeme nezdravé jedlá a skončíme so zažívacími problémami. A samozrejme vieme, že sa tieto prvotné problémy zhoršujú s vekom: rakovina, Alzheimerova choroba, cukrovka a tak ďalej.

Trávime čas s ľuďmi, ktorí nás neinšpirujú.

Raz nám ktosi napísal: „Uplatňujem všetky veci, ktoré radíte a napádajú mi kvantá myšlienok ako zlepšiť svoj život. Jediným problémom je, že keď idem piť so svojimi priateľmi v piatok večer, všetci sa mojim nápadom smejú. Čo by som mal urobiť?“

Odpísali sme: „Jednoduché riešenie: v piatok večer zostaň doma.“

Nikdy viac sme o ňom nepočuli.

Ale toto nie sú chyby hodné ľútosti. Toto znamená byť človekom. Byť človekom je veľmi komplikované.

Najťažšou vecou, ktorú sme kedy museli urobiť, je narodiť sa. Od tohto momentu sme hladní. Nie je to iba o jedle, sme hladní po skúsenostiach, potešení, po mnohých veciach, ktoré nám nemôžu byť dopriate. Nikdy. A aj tak po nich stále bažíme.

Niekedy sa zdá, že sa všetci usmievajú a sú šťastní a my sa čudujeme ako to môžu tak dobre predstierať. Tie úsmevy vyzerajú ako otvory na umelých maskách. Nemôžeme uveriť, že sú pravé.

Žijeme v sne, ktorý sme vytvorili. A keď povieme „my“, myslíme tým autorov tejto knižky. Koľkokrát sme si v minulosti priali viac, ale báli sme sa to ľuďom povedať?

Koľkokrát sme v minulosti mali strach, že keď ukážeme svoje pravé ja, ľudia si o nás pomyslia, že nie sme dokonalí? Koľkokrát sme sa obmedzili, pretože sme sa báli, že stratíme príležitosti, ak niekto zistí, kto v skutočnosti sme? Koľkokrát sme sa namiesto toho ocitli na podlahe?

Toto je chyba, ktorú sme robili často. A je to i spôsob, akým sa autori tejto knihy stretli. Sme hrdí, že to môžeme povedať.

Obaja sme boli na podlahe. Životy zničené. Nielen naše, ale aj životy všetkých okolo nás.

Nepoznali sme sa. Nemali sme ani tušenie, že ten druhý existuje. Ale obaja sme to povedali naraz. Jediné slovo. Slovo, čo všetko zmenilo. Vedeli sme, že to už ďalej nezvládneme. Že to bola naša najlepšia voľba, čo nás sem na podlahu dostala. Vedeli sme že musíme povedať jedno slovo– či to bude priateľovi, kolegovi, náhodnej osobe na ulici, božej prítomnosti, podvedomiu –, ktoré by nás postavilo na nohy a na cestu ku objaveniu moci veľkého Nie.

Museli sme to povedať a spravili sme to a dúfame, že aj vy to spravíte. Je to slovo, ktoré vedie k vďačnosti, súcitu, naplneniu, láske, odovzdaniu sa a k životu.  

Pomoc.

Kde bolo, tam bolo…

CLAUDIA: Kde bolo, tam bolo, bola som ešte veľmi malé dievčatko, keď sa ma moja teta Meldy spýtala otázku, pri ktorej ma až zamrazilo. Myslím, že som dokonca prestala aj dýchať: „Koho máš radšej, svoju tetu Martu alebo mňa?“

Pamätám si, ako sa všetko zrazu zastavilo, napätie prenikalo všetkým a to najmä preto, že dospelí prestali rozprávať. Všetci pozerali na mňa. Čo asi odpovie toto dievčatko na takú dôležitú otázku?

A keďže som sa nerozbehla tak ako obvykle, napríklad do kúpeľne zapnúť sušič vlasov a potom späť do kuchyne otvoriť chladničku a zasa naspäť do kúpeľne nasadiť si natáčky a tak ďalej, mohla som sa zastaviť.

Bola som ako tornádo. A niekedy tornádo potrebuje spomaliť a zhlboka sa nadýchnuť.

Zamyslela som sa. I keď som mala iba šesť, vedela som, že táto otázka je zradná. Išlo o city. Ale povedala som pravdu.

„Marta,“ odpovedala som. Marta ma vždy ľúbila. Ale taktiež ma vždy zastavila ešte pred tým, ako som si stihla ublížiť. Chcela ma chrániť. Presne tak, ako nás teraz chce chrániť vesmír, ak mu dáme šancu. Ak načúvame.

Dospelí boli ticho, stále na mňa hľadeli. A vtedy som povedala: „Pretože občas povie nie.“