Séria Millennium predstavuje trilógiu kriminálnych románov, ktoré sú v rámci svojho žánru pre čitateľa prinajmenšom zaujímavou výzvou.

Knihy Muži, ktorí nenávidia ženy (Män som hatar kvinnor ); Dievča, ktoré sa hralo s ohňom (Flickan som lekte med elden) a Vzdušný zámok, ktorý vybuchol (Luftslottet som sprängdes) okrem kriminálnej zápletky a napätej atmosféry prinášajú aj množstvo súčasných otázok týkajúcich sa najmä spoločnosti a miesta človeka v nej. Prvá časť je samostatným, uzavretým príbehom a dá sa čítať aj nezávisle, druhé dve však tvoria jeden celok. Okrem postáv trilógiu spája aj redakcia časopisu, podľa ktorej dostala aj svoj názov, teda Millennium.

Autor trilógie Stieg Larsson – švédsky novinár a spisovateľ– zomrel v roku 2004 ešte pred jej vydaním. Okolo jeho smrti vznikali rôzne dohady, keďže čelil viacerým útokom zo strany pravicových extrémistov, ale žiadne sa nepotvrdili. Počas svojho života pôsobil aj ako editor časopisu Expo a venoval sa odhaľovaniu neonacistických aktivít vo Švédsku. Jeho negatívny postoj voči násiliu sa výrazne prejavuje aj v jeho literárnej tvorbe, stelesnený predovšetkým v postave Mikaela Blomkvista a v iných aspektoch aj v Lisbeth Salanderovej.

Úvodný román Muži, ktorí nenávidia ženy charakterizuje tajomná atmosféra dávneho zmiznutia netere švédskeho priemyselného magnáta Henrika Vangera. Svoj život zasvätil hľadaniu pravdy a – ako je presvedčený – aj vraha svojej chránenkyne. Preto po dlhoročnom a takmer bezvýslednom pátraní najíma novinára Mikaela Blomkvista – odsúdeného za ohováranie významného podnikateľa a túžiaceho stratiť sa z očí verejnosti –, aby sa pokúsil nájsť dôkaz, ktorý mu uniká. Pod zásterkou písania vangerovskej rodinnej kroniky sa teda Mikael púšťa do pátrania. Napokon, po tom, čo svoje sily spojí s výnimočnou hackerkou Lisbeth Salanderovou, záhadu spoločne rozlúštia, avšak jej podstata je omnoho hlbšia a závažnejšia ako sa pôvodne javilo. Základná dejová línia je dopĺňaná rôznymi epizódkami zo života hlavných postáv, čo dej ozvláštňuje a v mnohom i posúva vpred.

Do ďalších dvoch častí je rozdelený príbeh dotýkajúci sa Lisbeth Salanderovej – zasahujúci do jej minulosti a tajomstiev, ktoré chtiac-nechtiac musí postupne odhaliť. Po tom, čo je podozrivou z trojnásobnej vraždy a stáva sa obeťou mediálnej kampane s vykonštruovanými obvineniami a faktami, sa púšťa do vlastného pátrania po dôkazoch a postupne pripravuje pomstu. Do prípadu je zapojený aj Mikael Blomkvist a to hneď dvojakým spôsobom – snaží sa objasniť vraždu svojich dvoch priateľov a zároveň tak očistiť Lisbethino meno. Najskôr však musí nájsť odpovede na otázky, kto je tajomný Zala, čo má spoločné so švédskou tajnou políciou a ako do toho všetkého vlastne zapadá jeho záhadná priateľka? Z pôvodného informačného chaosu sa postupne formujú závery a fakty, ktoré – podobne ako v prvej časti – majú omnoho závažnejší dopad, než sa na prvý pohľad zdá.

Larssonov štýl písania je prirodzený, pútavý a v mnohom poznačený jeho novinárskou profesiou. Neraz sa tak v jeho naratívnom postupe objavujú publicistické prvky, čo sa výrazne prejavuje napríklad v prvom románe, kde v úvode k jednotlivým častiam nájdeme rôzne reálne štatistické údaje o zločinoch páchaných na ženách. Okrem toho jednotlivé príbehy úzko súvisia s redakciou časopisu a tímom novinárov, čo túto črtu ešte viac podfarbuje. Toto prepájanie je však účelné a vonkoncom nie je prehnané, naopak – dá sa pokladať za pozitívum celej trilógie.

Ďalším kladom je citlivý prístup autora k riešeniu tzv. ženskej otázky. Vykresľuje rôzne situácie, napríklad útoky na ženy (priamo v kontexte románu, ale aj odkazmi na reálnu situáciu), postavenie ženy v spoločnosti, sociálnu nespravodlivosť (v tomto prípade nielen z uvádzaného hľadiska, ale najmä z pozície dieťaťa, či duševne chorej osoby) a podobne. Nevynáša však nejaké konkrétne súdy, či vlastné hodnotenia – so vzniknutými situáciami sa vyrovnávajú jednotlivé postavy po svojom a ich názory ich potom charakterizujú a sú tak vystavené na „milosť či nemilosť“ čitateľovi. Popri tom sa vynárajú aj ďalšie spoločenské negatíva, hlavne korupcia, zneužívanie právomocí alebo túžba po lepšom spoločenskom statuse.

Hlavné postavy trilógie nie sú statické. Dá sa povedať, že podliehajú vonkajším aj vnútorným zmenám. Hlavnou hrdinkou je primárne Lisbeth Salanderová a tá sa zároveň aj najvýraznejšie vyvíja. Zo záhadnej, takmer asociálnej ženy s fotografickou pamäťou sa cez rôzne situácie vypracúva na relatívne vyrovnanú a nezávislú osobnosť. Naopak Mikael má vybudovaný vlastný imidž, ktorý ho vystihuje – je mužom s jasne stanoveným hodnotovým rebríčkom, žijúci podľa vlastných pravidiel, viac-menej bez záväzkov. Menia sa skôr jeho vzťahy ako jeho vnútorný svet. Duo hlavných postáv dopĺňa široké spektrum vedľajších, pričom ich dôležitosť je odstupňovaná predovšetkým ich vzájomnými väzbami. Medzi vedľajšie postavy sú rozdelené rozličné názory a pohľady na predkladané situácie či problémy, respektíve sa vyznačujú zvláštnymi črtami a každá z nich tak predstavuje časť celkového pohľadu, ktorý chce autor sprostredkovať.

Trilógia v sebe spája všetko potrebné, čo má kriminálny žáner obsahovať, teda napätie, pútavú zápletku, príťažlivé a v mnohom originálne hlavné postavy, ale aj dostatočné množstvo riešených – záhadných či poburujúcich – otázok. Je nepochybne európskym bestsellerom, pričom získala viacero prestížnych literárnych cien, napríklad prvý diel získal krátko po svojom uverejnení cenu za najlepší severský kriminálny román (2005) a druhý diel cenu za najlepší švédsky kriminálny román (2006).

Lucia Anna Trubačová

Recenziu som napísala pre časopis Fantázia (Fantázia 01/2010)